Ľudstvo na úsvite svojej existencie poznalo dieťa len ako pokračovateľa rodu. A potom veľmi skoro ako pracovnú silu. Z dieťaťa sa zrýchlene stával dospelý. O umení špeciálne pre deti nemohlo byť ani reči.
Vyzerá to ako handicap: ale v skutočnosti sa dieťa nevyčleňovalo zo života dospelých. Pri ohni počúvalo rovnako hrôzostrašné príbehy a zariekania ako dospelí. Možno to bolo preto, že ľudstvo samo bolo vo veku dieťaťa.
Aj žánre, ktoré vyzerajú na prvý pohľad ako pre deti, mýty, rozprávky, podobenstvá, bájky, boli určené dospelému. Dieťa ako predmet svojho záujmu objavili len posledné storočia. Najprv ako objekt výchovy a vzdelávania (osvietenstvo, realizmus), neskôr ako generátor imaginácie (romantizmus a avantgardy 20. storočia). Aj zberateľské úsilie zakladateľov národných literatúr (napríklad Grimmovci, u nás Dobšinský či Czambel), ktorí zbierali rozprávky, povesti a ľudovú slovesnosť, bolo určené dospelým. Deti sa vždy iba priplichtili. A nik ich nevyháňal z magického kruhu rozprávania.
Niet sa čo čudovať, že najlepšie knihy ľudskej imaginácie, ktorú si dnes spájame s detským čitateľom, vlastne nie sú celkom pre deti. Svojou zložitosťou a filozofickým posolstvom prekračujú úzke vekové ohraničenie a stávajú sa majetkom všetkých generácií.
.alica v Zázračne a Zazrkadlí
Na počiatku modernej lektúry pre deti stojí nepochybne Alica v krajine zázrakov a za zrkadlom. Jej autor, Lewis Carroll, bol logik a profesor matematiky. Okrem iného je autorom matematických a logických spiskov a návodov na logické hry. Napísal aj fantazmagorický román Sylvia a Bruno a hrsť nonsensových básní, z ktorých rozsiahly epos Poľovačka na Žravoka je dodnes nedocenený.
Dvojdielna Alica je kniha plná protikladov: kniha uvoľnenej fantázie je postavená na prísne logickej postupnosti šachovej hry a zrkadlenia. Svet za zrkadlom, v ktorom niektorí videli autorov handicap ľavorukosti, iní aplikáciu kantovskej filozofie alebo dokonca inšpiráciu ľavotočivými a pravotočivými kryštálmi kyselín, má svoje zákony a pravidlá. Nie je amorfný, jeho logika je logikou sna. Však mu to aj J. R. R. Tolkien vytkol! Domnieval sa, že Carroll zrútil celú svoju imaginatívnu stavbu vetou, že sa to hlavnej hrdinke príbehov všetko iba snívalo.
Tento záver bol, zdá sa, daňou dobovému svetonázoru, ktorý jednoducho nemohol prijať samoúčelné psychedelické posolstvo tejto prózy. Je možné, že Carroll iba preventívne označil túto knihu za detskú, pretože možno ani jemu samému nebolo racionálne jasné, na čo sa v nej podujal. Carroll rozobral celý dovtedajší mechanisticko-materialistický svet. Parabola o Alicinom raste a zmenšovaní sa (predobraz v Swiftovom Gulliverovi) hovorí o relativizácii našich predstáv o realite, ktoré prebiehajú v kozmológii i filozofii.
Ďalší príbeh tejto dvojknihy sa odohráva v jazyku. Medzi replikami sú premyslene vkladané filozofické otázky typu: „Jakpak se mám vyjádřit, když to nejsem já, rozumíte?“
Aj tu Carroll racionálne rozrušuje integritu človeka, ktorá sa naplno vyjaví v nasledujúcom storočí. Pokladať Carrolla za jedného z predchodcov postmodernizmu nie je teda vôbec zveličené.
Možno tým sa dá vysvetliť záver, ktorý vyústi v prebudenie zo sna. Carroll si bol vedomý, že ak by bol ním vytvorený a vytušený svet reálny, musela by to byť pekelná existencia. Na túto ideu nadväzuje Jeff Noon vo svojej „tretej knihe“ o Alici – Automatizovaná Alica, ktorá sa odohráva vo svete, od ktorého sa Carroll podvedome dištancoval.
.deti, dávajte pozor na baobaby!
Aj Exupéryho Malý princ je detská kniha pre dospelých. Aj ona má v sebe zašifrované posolstvo, ktoré presahuje možnosti veku i doby a stáva sa transparentným až po čase. Vyšla rok pred Exupéryho smrťou, keď ako letec skončil s aktívnou službou. Ale je v nej zašifrované aj jeho osobné stroskotanie či zlyhanie ľudstva, ktoré vyprodukovalo ďalšiu svetovú vojnu. Malý princ je neživá, a pritom taká životná, nereálna, a pritom realistická postavička, o ktorom nevieme, či je to anjel, alebo obyvateľ iného sveta (a času), či je to Spasiteľ, alebo abstraktné Dieťa neprináležiace nijakému svetonázoru či náboženstvu.
Exupérymu sa podarila neuveriteľná vec: hoci je Malý princ hovorcom jeho názorov, ktoré niekedy majú dikciu gnómy či koánu, nestráca na svojej životnosti a sugestívnosti. Jeho výroky majú filozofickú prieraznosť a humanistické vyznanie, sú rafinovane infantilné i odzbrojujúco insitné. „Musím predsa strpieť tu i tam húsenicu, ak sa chcem dočkať motýľa.“
Exupéryho próza vyzerá na prvý pohľad ako antipód ku Carrollovej Alici. Tam, kde Carroll objavuje realitivitu, Exupéry trvá na nemenlivosti. Tam, kde Carroll zamieňa pravú a ľavú stranu videnia, Exupéry nastoľuje buď – alebo. Tam, kde Carroll komplikuje, Exupéry zjednodušuje. Obaja však prostredníctvom detského sveta a videnia chceli vrátiť nevinnosť detstva skúsenému a skazenému ľudstvu, tušiac i vediac, že je to iluzórny podnik.
.rozprávka po Satanských veršoch
Salman Rushdie, ktorý mal skúsenosť s prerastaním fikcie do reality a do ich tragického zamieňania, napísal dva roky po Satanských veršoch, ešte stále pod ochranou polície, číre podobenstvo a priezračnú rozprávku pre deti i dospelých Harún a more príbehov. Zdanlivo to bol bezpečný, neutrálny azyl, podávaná ruka autora, ktorý akoby chcel povedať: vzdávam sa, nepolitizujem, nekomentujem náboženstvá, vstupujem na bezpečné územie fikcie pre deti, ktoré nemôže nikoho pohoršiť. V skutočnosti je táto snová fikcia opäť knihou viac pre dospelých ako pre deti, aj keď je vystavaná na pôdoryse rozprávky. Ten pôdorys sa dá dokonca presne identifikovať – je to imaginatívnosť Tisíc a jednej noci. A táto veľkniha orientálnej mystiky a kultúry nie je až taká bezpečná a neutrálna, akoby sa mohlo zdať. Jej znenie pre dospelých odkrýva nielen podložie islamskej kultúry, ale aj islamu ako náboženstva. Fikcia, príbehy sú v orientálnom svete oveľa záväznejšie ako v západo-kresťanskej kultúre.
Čosi z tohto temného pozadia sa dostalo aj do Rushdieho Harúna. Otázka, ktorá trápi hrdinu na začiatku knihy Aký zmysel majú príbehy, ktoré ani nie sú pravdivé? nie je vôbec nevinná a rečnícka. Carroll na ňu v Alici odpovedal tým, že nechal svoju hrdinku prebudiť zo sna takejto knihy. Exupéry nechal svojho Malého princa umrieť, čiže naopak – uviesť ho do večného sna. A Rushdie zažil na sebe situáciu tretej možnosti – umrieť má rozprávač príbehu, ktorého zabijú jeho poslucháči.
Kniha rozpráva o tom, ako rozprávač príbehov Rašíd stratí schopnosť rozprávať príbehy a jeho syn Harún sa rozhodne vrátiť mu túto potenciu. Prežije množstvo drobných príbehov, ktoré napokon vyrozpráva v príbehu tejto knihy. Realita sa imaginizuje, aby fantazijnosť nadobudla telesnosť. Rushdieho osobný osud sa tak uzavrel v špirále literatúry.
J. M. Barrie vytvoril prototyp hrdinu, ktorý odmieta zostarnúť, a tým sa stať dospelým so všetkými atribútmi, ktoré k dospelosti patria. Jeho Peter Pan, ktorý ani nebol knihou, ale iba divadelnou hrou, sa stal synonymom infantilného obdobia, v ktorom mladí ľudia odmietajú zodpovednosť dospelého veku. Nekonečné filmové variácie či plastické repliky tejto postavy charakterizujú náš vek, či už ho nazývame vekom vodnára, alebo postmodernou. Ľudstvo sa vracia k rozprávkam, ktoré mu v čase jeho detstva nemal kto čítať či rozprávať. A zároveň s úžasom zisťuje, že v knihách pre deti sú ukryté šifry, ktoré deti nemôžu racionálne rozumieť. Môžu ich iba intuitívne prijať. Preto sú najlepšie detské knihy určené nielen deťom. Preto najhlbšie detské knihy vlastne nie sú knihami pre deti.
Vyzerá to ako handicap: ale v skutočnosti sa dieťa nevyčleňovalo zo života dospelých. Pri ohni počúvalo rovnako hrôzostrašné príbehy a zariekania ako dospelí. Možno to bolo preto, že ľudstvo samo bolo vo veku dieťaťa.
Aj žánre, ktoré vyzerajú na prvý pohľad ako pre deti, mýty, rozprávky, podobenstvá, bájky, boli určené dospelému. Dieťa ako predmet svojho záujmu objavili len posledné storočia. Najprv ako objekt výchovy a vzdelávania (osvietenstvo, realizmus), neskôr ako generátor imaginácie (romantizmus a avantgardy 20. storočia). Aj zberateľské úsilie zakladateľov národných literatúr (napríklad Grimmovci, u nás Dobšinský či Czambel), ktorí zbierali rozprávky, povesti a ľudovú slovesnosť, bolo určené dospelým. Deti sa vždy iba priplichtili. A nik ich nevyháňal z magického kruhu rozprávania.
Niet sa čo čudovať, že najlepšie knihy ľudskej imaginácie, ktorú si dnes spájame s detským čitateľom, vlastne nie sú celkom pre deti. Svojou zložitosťou a filozofickým posolstvom prekračujú úzke vekové ohraničenie a stávajú sa majetkom všetkých generácií.
.alica v Zázračne a Zazrkadlí
Na počiatku modernej lektúry pre deti stojí nepochybne Alica v krajine zázrakov a za zrkadlom. Jej autor, Lewis Carroll, bol logik a profesor matematiky. Okrem iného je autorom matematických a logických spiskov a návodov na logické hry. Napísal aj fantazmagorický román Sylvia a Bruno a hrsť nonsensových básní, z ktorých rozsiahly epos Poľovačka na Žravoka je dodnes nedocenený.
Dvojdielna Alica je kniha plná protikladov: kniha uvoľnenej fantázie je postavená na prísne logickej postupnosti šachovej hry a zrkadlenia. Svet za zrkadlom, v ktorom niektorí videli autorov handicap ľavorukosti, iní aplikáciu kantovskej filozofie alebo dokonca inšpiráciu ľavotočivými a pravotočivými kryštálmi kyselín, má svoje zákony a pravidlá. Nie je amorfný, jeho logika je logikou sna. Však mu to aj J. R. R. Tolkien vytkol! Domnieval sa, že Carroll zrútil celú svoju imaginatívnu stavbu vetou, že sa to hlavnej hrdinke príbehov všetko iba snívalo.
Tento záver bol, zdá sa, daňou dobovému svetonázoru, ktorý jednoducho nemohol prijať samoúčelné psychedelické posolstvo tejto prózy. Je možné, že Carroll iba preventívne označil túto knihu za detskú, pretože možno ani jemu samému nebolo racionálne jasné, na čo sa v nej podujal. Carroll rozobral celý dovtedajší mechanisticko-materialistický svet. Parabola o Alicinom raste a zmenšovaní sa (predobraz v Swiftovom Gulliverovi) hovorí o relativizácii našich predstáv o realite, ktoré prebiehajú v kozmológii i filozofii.
Ďalší príbeh tejto dvojknihy sa odohráva v jazyku. Medzi replikami sú premyslene vkladané filozofické otázky typu: „Jakpak se mám vyjádřit, když to nejsem já, rozumíte?“
Aj tu Carroll racionálne rozrušuje integritu človeka, ktorá sa naplno vyjaví v nasledujúcom storočí. Pokladať Carrolla za jedného z predchodcov postmodernizmu nie je teda vôbec zveličené.
Možno tým sa dá vysvetliť záver, ktorý vyústi v prebudenie zo sna. Carroll si bol vedomý, že ak by bol ním vytvorený a vytušený svet reálny, musela by to byť pekelná existencia. Na túto ideu nadväzuje Jeff Noon vo svojej „tretej knihe“ o Alici – Automatizovaná Alica, ktorá sa odohráva vo svete, od ktorého sa Carroll podvedome dištancoval.
.deti, dávajte pozor na baobaby!
Aj Exupéryho Malý princ je detská kniha pre dospelých. Aj ona má v sebe zašifrované posolstvo, ktoré presahuje možnosti veku i doby a stáva sa transparentným až po čase. Vyšla rok pred Exupéryho smrťou, keď ako letec skončil s aktívnou službou. Ale je v nej zašifrované aj jeho osobné stroskotanie či zlyhanie ľudstva, ktoré vyprodukovalo ďalšiu svetovú vojnu. Malý princ je neživá, a pritom taká životná, nereálna, a pritom realistická postavička, o ktorom nevieme, či je to anjel, alebo obyvateľ iného sveta (a času), či je to Spasiteľ, alebo abstraktné Dieťa neprináležiace nijakému svetonázoru či náboženstvu.
Exupérymu sa podarila neuveriteľná vec: hoci je Malý princ hovorcom jeho názorov, ktoré niekedy majú dikciu gnómy či koánu, nestráca na svojej životnosti a sugestívnosti. Jeho výroky majú filozofickú prieraznosť a humanistické vyznanie, sú rafinovane infantilné i odzbrojujúco insitné. „Musím predsa strpieť tu i tam húsenicu, ak sa chcem dočkať motýľa.“
Exupéryho próza vyzerá na prvý pohľad ako antipód ku Carrollovej Alici. Tam, kde Carroll objavuje realitivitu, Exupéry trvá na nemenlivosti. Tam, kde Carroll zamieňa pravú a ľavú stranu videnia, Exupéry nastoľuje buď – alebo. Tam, kde Carroll komplikuje, Exupéry zjednodušuje. Obaja však prostredníctvom detského sveta a videnia chceli vrátiť nevinnosť detstva skúsenému a skazenému ľudstvu, tušiac i vediac, že je to iluzórny podnik.
.rozprávka po Satanských veršoch
Salman Rushdie, ktorý mal skúsenosť s prerastaním fikcie do reality a do ich tragického zamieňania, napísal dva roky po Satanských veršoch, ešte stále pod ochranou polície, číre podobenstvo a priezračnú rozprávku pre deti i dospelých Harún a more príbehov. Zdanlivo to bol bezpečný, neutrálny azyl, podávaná ruka autora, ktorý akoby chcel povedať: vzdávam sa, nepolitizujem, nekomentujem náboženstvá, vstupujem na bezpečné územie fikcie pre deti, ktoré nemôže nikoho pohoršiť. V skutočnosti je táto snová fikcia opäť knihou viac pre dospelých ako pre deti, aj keď je vystavaná na pôdoryse rozprávky. Ten pôdorys sa dá dokonca presne identifikovať – je to imaginatívnosť Tisíc a jednej noci. A táto veľkniha orientálnej mystiky a kultúry nie je až taká bezpečná a neutrálna, akoby sa mohlo zdať. Jej znenie pre dospelých odkrýva nielen podložie islamskej kultúry, ale aj islamu ako náboženstva. Fikcia, príbehy sú v orientálnom svete oveľa záväznejšie ako v západo-kresťanskej kultúre.
Čosi z tohto temného pozadia sa dostalo aj do Rushdieho Harúna. Otázka, ktorá trápi hrdinu na začiatku knihy Aký zmysel majú príbehy, ktoré ani nie sú pravdivé? nie je vôbec nevinná a rečnícka. Carroll na ňu v Alici odpovedal tým, že nechal svoju hrdinku prebudiť zo sna takejto knihy. Exupéry nechal svojho Malého princa umrieť, čiže naopak – uviesť ho do večného sna. A Rushdie zažil na sebe situáciu tretej možnosti – umrieť má rozprávač príbehu, ktorého zabijú jeho poslucháči.
Kniha rozpráva o tom, ako rozprávač príbehov Rašíd stratí schopnosť rozprávať príbehy a jeho syn Harún sa rozhodne vrátiť mu túto potenciu. Prežije množstvo drobných príbehov, ktoré napokon vyrozpráva v príbehu tejto knihy. Realita sa imaginizuje, aby fantazijnosť nadobudla telesnosť. Rushdieho osobný osud sa tak uzavrel v špirále literatúry.
J. M. Barrie vytvoril prototyp hrdinu, ktorý odmieta zostarnúť, a tým sa stať dospelým so všetkými atribútmi, ktoré k dospelosti patria. Jeho Peter Pan, ktorý ani nebol knihou, ale iba divadelnou hrou, sa stal synonymom infantilného obdobia, v ktorom mladí ľudia odmietajú zodpovednosť dospelého veku. Nekonečné filmové variácie či plastické repliky tejto postavy charakterizujú náš vek, či už ho nazývame vekom vodnára, alebo postmodernou. Ľudstvo sa vracia k rozprávkam, ktoré mu v čase jeho detstva nemal kto čítať či rozprávať. A zároveň s úžasom zisťuje, že v knihách pre deti sú ukryté šifry, ktoré deti nemôžu racionálne rozumieť. Môžu ich iba intuitívne prijať. Preto sú najlepšie detské knihy určené nielen deťom. Preto najhlbšie detské knihy vlastne nie sú knihami pre deti.
| Najobľúbenejšie detské knihy Daniela Heviera – v abecednom usporiadaní 1. Akadémia profesora Machuľu - Jan Brzechwa 2. Alica v krajine zázrakov a za zrkadlom - Lewis Carroll 3. Čarodejník z krajiny OZ - L Frank Baum 4. Čarovná rybia kosť - Charles Dickens 5. Dievčatko Momo a ukradnutý čas – Michael Ende 6. Dobrodružstvá Tima Thallera - James Krüss 7. Harún a more príbehov - Salman Rushdie 8. Hobit - J. R. R. Tolkien 9. Karlík a továreň na čokoládu - Roald Dahl 10. Malý Mikuláš – Sempé-Goscinny 11. Muminovci - Tove Janssonová 12. Neukradni tri vajcia - Tomáš Janovic s Mariánom Vanekom 13. O Pidižlovi velikém – Alois Mikulka 14. Pipi Dlhá Pančucha - Astrid Lindgrenová 15. Rozprávky - Hans Christian Andersen 16. Rozprávky - Hermann Hesse 17. Rozprávky - Jan Werich 18. Rozprávky po telefóne – Gianni Rodari 19. Rozprávky pre Gordanu - Dušan Radovič 20. Rozprávky pre neposlušné deti - Jacques Prévert 21. Rozprávky uja Klobásu - Július Satinský 22. Trinástoro hodín - James Thurber 23. Uspávanky - Jan Skácel 24. Záhrada - Jiří Trnka 25. Zlatý kľúčik - Alexej Tolstoj |
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.