Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Až dozrejú

.stanislav Vallo .časopis .klub

Nedeľa 11. januára 2015 má už teraz miesto v dejinách tejto drobulinkej planéty ako deň najmasovejšieho zhromaždenia od roku 1945 v hlavnom meste Francúzska.

Zrejme nikdy nekráčalo po bulvári, plece pri pleci a perpazušky, toľko najvyšších predstaviteľov štátov tohto sveta. Schádzajú sa v takmto formáte, iste, september čo september, na pôde OSN. Všetko v prísnych pravidlách protokolu, za bezpečnostných opatrení atď. Ale takto? Dať sa dokopy ani nie za dva dni? Mašírovať si po asfalte, čo ako napätí a chvíľami aj tak trochu zachmúrení, alebo v každom prípade: smrteľne vážni? Komentátori ctili posvätnosť okamihov, teda tých pätnásť či dvadsať minút (aj keď na dĺžke trvania tu naozaj ani trochu nezáležalo!), no v najbližších hodinách začali triediť, sortírovať: nemal tam čo robiť tamten, ani onen, henten už vôbec nie a ani neviem ešte kto... Priznám sa, mne tam neprekážal nikto, lebo sa to celé konalo pred majestátom Smrti, ukrutnej, nezmyslenej, surovej, alebo lepšie:  hádam ešte väčšmi ako pred majestátom Smrti pred majestátom Životov, nota bene sedemnástich... Vyrušilo ma tam však čosi, prečo tajiť. Vyrušilo nesmierne a je mi naozaj fuč, ak si niekto povie: no tak... to hádam nie. Vyrušilo ma, že tam dvaja ľudia kráčali desať metrov od seba, a pritom mali kráčať celkom inakšie. Bože, ako som dúfal, že si tam niekto, nie, niekto nie, ale celkom konkrétny domáci pán spomenie na svojho predchodcu a na daždivý a nevľúdny 22. september 1984: v ten deň sa pri spoločnej pietnej spomienke na vojenskom cintoríne Fort Daumont, kde leží
300 000 neidentifikovateľných (nie neidentifikovaných!) vojakov z prvej svetovej vojny, chytili zrazu za ruky nemecký kancelár Helmut Kohl a francúzsky prezident Francois Mitterand, celkom nečakane, celkom spontánne, bez predchádzajúcej dohody, len pod vplyvom sily okamihu.  A ich gesto vošlo do dejín. Aj oni vtedy stáli pred majestátom Smrti, či skôr pred majestátom 300 000 debilne zmarených Životov. No čo už... možno aj podaktorí súčasní politici vojdú raz do dejín rovnakými dverami. Až dozrejú.  

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite