Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Traja plešivci z Telúrska

.časopis .kultúra

V čase, keď mráz znovu prichádza z Kremľa, hľadá milovník Ruska potešenie v literatúre. Knihy, ktoré koncom minulého roka vyšli v slovenských a českých prekladoch, ho síce nepotešia, jeho lásku k Rusku však určite prehĺbia.

„Moje milé vnúčatká, toto sú tri sochy troch osudových vládcov Ruska, pred vami sú traja Veľkí plešivci, traja veľkí rytieri, ktorí zničili dračiu krajinu. Prvý z nich, hen, tento taký prefíkaný s briadkou, ten zrútil Ruskú ríšu, druhý v okuliaroch a s fľakom na plešine rozvalil Sovietsky zväz a tento s malým podbradkom poslal na druhý svet strašnú krajinu menom Ruská federácia. A všetky tie tri busty vytesal pred šesťdesiatimi rokmi môj nebohý manžel, demokrat, pacifista, vegetarián a profesionálny sochár v to leto, keď drak menom Rusko nadobro skapal a navždy prestal žrať svojich občanov.”
Nuž, vnuk a vnučka najprv rozprávaniu svojej babky neverili, ale keďže „babke to páli poriadne a vôbec, je hustá,” tak si vnuk „nalepil na oko navigátor” a spolu s babkou sa vydali do lesa, ktorý spomínala. Keď došli na čistinku a uvideli tri busty vytesané do balvana, „zostali stáť ako puci”, iba „otvorili ústa: ty kokso!” Tie tri busty by ste márne v šírošírej Rusi hľadali. Nachádzajú sa v Telúrsku, najnovšom románe Vladimíra Sorokina.

.klince a samohyby
Sorokinovo Telúrsko vlastne z prísne literárnovedného hľadiska nie je román. Nemá hlavného hrdinu, nemá jednotiacu formu, príbeh ani dramatický oblúk. Je to skladačka z päťdesiatich fragmentov rôznej formy a dĺžky: sú medzi nimi listy, básne, divadelné dialógy, opisy ciest, zápisnice, spomienky, úvahy, prevolania k ľudu. Niektoré sú v archaickom jazyku, iné hovoria mládežníckym slangom súčasnosti. Spája ich miesto a čas: telúrska skladačka sa deje v rôznych kniežatstvách a republikách bývalého Ruska niekedy v nie príliš ďalekej budúcnosti. Ak by sme predsa len hľadali hlavného hrdinu, bol by ním dlhý telúrový klinec: keď si ho odborníkom (pozor však na podvodníkov a darebákov!) necháte vbiť do hlavy, ocitnete sa v neobyčajne príjemnom stave. Telúr je totiž droga, zakázaná všade okrem pokojného, čistého a prosperujúceho Telúrska (ide o jeden z mnohých miništátov, ktoré vznikli po rozpade Ruska), kde sa v hojnom množstve vyskytuje a tvorí základ miestnej ekonomiky.
Telúrsko je, pochopiteľne, kniha o Rusku. O Rusku rozpadnutom, Rusku, v ktorom úplne zmizli zdieľané hodnoty (teda: zmizli zo života, v plamenných prejavoch mocipánov a podvodníkov stále sú), Rusku, v ktorom vedľa seba žije starobylý, archaický svet a hypermoderná technológia: „Hoci bola noc, riazanská magistrála žila: v ľavom červenom pruhu rachotili štátne benzínové a naftové samohyby, v prvom a druhom pruhu jachali súkromné samochody a samohyby, v treťom klusali jazdci a vo štvrtom, širokom, sa pri krajnici vliekli diaľkové jednoposchodové a dvojposchodové veľkone, ťahajúce nákladné súpravy.” Jednotlivé štátne útvary na území niekdajšej veľmoci sa líšia úrovňou ekonomiky a stupňom diktatúry, žiadna z nich však nie je slobodná, útechu obyvateľom poskytuje len telúrový klinec. Krajiny okolo Telúrska sú do značnej miery multikultúrne: nachádzame tu Číňanov, Európanov, Turkov, Balkáncov, niektorí sú v podstate negramotní, iní majú aké-také vzdelanie, kde-tu sa objaví schudobnená a zdegenerovaná šľachtická rodina. Takmer všetci sú však „pravoslávni komunisti”, pozerajú rádio, komunikujú cez mudronky – a túžia po telúrových klincoch, ktoré jediné ich vytrhnú z ťaživosti, proti ktorej sa nebúria, no nedokážu si na ňu ani celkom zvyknúť.
Istú nádej vzbudzuje stále Európa, ktorá sa stavia na nohy po hroznej vojne s wahábistami: „Európa, kolíska civilizácie. Starenka. Užila si svoje. Treslo po nej wahábistické kladivo. Treslo nemilosrdne, kruto. Európa však ten úder vydržala, nezlomil sa jej chrbát. Aj keď sa jej dolámala nejedna kosť. Je rozgniavená, roztrieštená. Ale žije.” Zimomriavky pôsobí krídlatý moskovský vládca Viktor Olegovič, ktorý poletujúc nad svojím mestom a s radosťou pozoruje, ako na Bolotnom námestí kysne „pro-cesto”, ako „závitovky” šikovne oddeľujú od pro-cestnej masy jej aktívne kysnúcu časť a vytláčajú ju z námestia. „Do 16.45 bolo pro-cesto z Bolotného námestia kompletne vytlačené, rozčlenené, zmäkčené, zriedené a úspešne spláchnuté do sedimentačných nádrží moskovského metra.”
Formálne by bolo možné označiť Telúrsko ako dystopiu, no v skutočnosti ide skôr o nárek. Nárek a zariekavanie, tú starobylú stridžiu metódu, pri ktorej hovoríme o hrôzach, ako keby sa stali práve preto, aby sa nestali. V prípade Vladimíra Sorokina ide o základný autorský postoj: takmer všetky jeho knihy sú nárekom nad krajinou, v ktorej je doma, v ktorej žije a z ktorej nechce odísť. A sú zároveň zariekaním: dáva do nich temné predtuchy, opisuje ich, ako keby sa naozaj stali v nádeji, že sa im týmto spôsobom hádam podarí vyhnúť. Lenže Telúrsko, ktoré Sorokin napísal v roku 2013 a vo vynikajúcom preklade Jána Štrassera vyšlo minulý rok vo vydavateľstve Artforum, ako keby sa napriek jeho slovám stávalo skutočnosťou...
Keď 30. decembra minulého roku odsúdili Olega Navaľného na tri a pol roka väzenia nepodmienečne (jeho známejší brat Andrej dostal len podmienku) za údajnú spreneveru (firma Yves Rocher, ktorú mali o peniaze pripraviť, hovorí, že k žiadnej sprenevere nedošlo), rovno zo súdnej siene ho deportovali do moskovského väzenia Butyrka. Denníku Moskovský komsomolec povedal, že vo svojej cele našiel dve knihy: Ľad a Broova cesta od Vladimíra Sorokina. „Zjavne tu zostali po predchádzajúcom nájomníkovi,” povedal čerstvo odsúdený Oleg veselo.

.prístav už bol na dohľad
Ako sa Rusko do tejto situácie dostalo? A prečo?
S týmito otázkami otváram 950-stranovú, drobným písmom vysádzanú knihu Dějiny Ruska 20. století – díl I. (Argo, 2013), ktorej editorom je špičkový ruský historik Andrej Zubov. Ešte takto pred rokom bol profesorom filozofie na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov (áno, na tom, medzi ktorého absolventmi boli aj Miroslav Lajčák či zakladatelia Penty). Keď však v marci prirovnal anexiu Krymu k anšlusu Rakúska, dostal od vedenia školy najprv ostré varovanie a keď sa osobne zúčastňoval na protivojnových demonštráciách a verejne publikoval svoje názory, bol „za nezodpovednú kritiku činnosti štátu a za urážajúce historické analógie a charakteristiky” z inštitútu na hodinu vyhodený (SME, 28. marec 2014).
Jeho projekt dejín Ruska minulého storočia je impozantný z viacerých dôvodov. Jednak na projekte pracoval pozoruhodný tím vedcov z Ruska, Európy a Ameriky – v autorskom kolektíve nájdeme historikov, filológov, historikov umenia, filozofov aj teológov. Okrem toho ide o prvé ruské dejiny, v ktorých je zahrnutý aj príbeh ruskej emigrácie a ktoré až do úmorných detailov odhaľujú zločiny ruského komunizmu. Najcennejší je však postoj autorov, ktorý v úvode knihy jasne sformuloval profesor Zubov: „Vycházeli jsme z přesvědčení, že dějinám, stejně jako každému jinému lidskému dílu, nestačí jen zaznamenávání faktů, ale vyžadují také poctivý výklad. Dobro a zlo nemohou být bez jakéhokoli zhodnocení jen tak smíšeny s líčením dějin. Největší hodnotu má pro nás nikoli rodná hrouda nebo stát, ale člověk, živá individualita. (...) Tam, kde člověk trpí, kde se mu zle vede, kde nemůže náležitě vychovávat svoje děti, kde je nemůže naučit pravdě a dobru, kde pozbývá majetku nebo i života jako takového, tam musíme mluvit o historickém neúspěchu, o zhroucení života, o národní tragédii.”
Dvadsiate storočie bolo z tohto hľadiska pre obyvateľov Ruska extrémne tragické. Už jeho predohra v posledných desaťročiach vlády cárov bola komplikovaná a v mnohom nešťastná: masy väčšinou negramotných roľníkov, ktorí si slobodný život nevedeli ani predstaviť, úzka, sama sebou zaujatá šľachta a inteligencia, so štátom a cárom fatálne zviazaná, no živému kresťanstvu vzdialená cirkev – to všetko bolo ťaživé, no nie beznádejné. V prvých dvoch dekádach 20. storočia (do roku 1917) prechádzalo Rusko dôležitými pozitívnymi zmenami, ktoré už prinášali aj prvé ovocie v dovtedy nepoznanom vzostupe vzdelanosti a vedy a celkovo zlepšeného života v mestách aj na vidieku. Hoci bola vojna s Japonskom v roku 1905 zbytočná a neúspešná (Rusko bolo porazené) a ani vstup do prvej svetovej vojny nebol úspešný, až do nešťastného roku 1917 sa veľká krajina menila k lepšiemu (ešte v posledných rokoch cárskeho Ruska dávali napríklad pobaltské krajiny, Fínsko či Poľsko prednosť autonómii v rámci Ruska pred úplnou samostatnosťou pod nemeckým vplyvom).
A potom prišli boľševici.
Tu sa mi nedá nebyť osobný. Patrím ku generácii, ktorá bola od základnej školy až po „dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia” v prvom ročníku univerzity vystavovaná propagande o VOSR (ako sa komunistický puč vzletne nazýval) a o tom, čo v ďalších rokoch nasledovalo. Stalinov kult osobnosti bol už „odhalený”, no o Leninovi a jeho súdruhoch sa hovorilo len dobre. Aj keď sme voči komunistom cítili odpor, to, čím sme opovrhovali, sme si predsa len predstavovali idealisticky. Zubovove Dejiny tento idealizmus nemilosrdne ničia. Boľševici, teda násilnícka tlupa okolo Lenina a (zo začiatku aj) Trockého boli zradcovia Ruska (bez prísunu peňazí od Nemecka, s ktorým bolo Rusko vo vojne, by toho veľa nezmohli), ktorým totálne chýbal cit a empatia voči „ľudu”, ktorý mali viesť k svetlým zajtrajškom. Po krvavých „revolučných” kúpeľoch priviedli nimi ovládané časti Ruska k viacerým hladomorom (Zubov používa termín „riadený hladomor”) a krajinu, ktorej životná úroveň sa pred ich príchodom sľubne zvyšovala, priviedli na mizinu.
Popis boľševických hrôz v Zubovových Dejinách sa ťažko číta, no je to čítanie poučné. Nie, sovietsky komunizmus sa nezačal idealisticky. Od začiatku bol dielom zlých a krutých zločincov na čele s Vladimírom Iľjičom Uľjanovom.
„Je jisté, že osud nebyl k žádné zemi tak krutý jako k Rusku. Jeho loď klesla ke dnu ve chvíli, kdy byl přístav již na dohled,” napísal Winston Churchill v prvom zväzku svojich vojnových pamätí. Keď sa teda snažíme porozumieť dnešnému Rusku, tragiku posledného storočia v tejto krajine nesmieme stratiť zo zreteľa. Ale nielen tragiku.

.chvála vynálezcom
Nikolaj Olejnikov sa narodil v roku 1989 neďaleko Donecka v rodine zámočníka. Jeho štúdium na učiteľskom ústave prerušila boľševická revolúcia, ktorú privítal, pridal sa k boľševikom, vstúpil do Červenej armády. (Ako to mohol urobiť? Veď to bola deštruktívna zberba podliakov a podvodníkov! Neviem, ale mal iba 19 rokov, a tak voči nemu a jeho generačným druhom budeme zhovievaví.) Neskôr náš Nikolaj založil detský časopis a aj sám začal písať pre deti. Okrem toho písal výborné básne, z ktorých však boli publikované len tri. Jedna z nich má názov Chvála vynálezcom: „Buď chvála vynálezcom, čo vynašli smiešne drobnosti, ktoré si ľudia cenia: / klieštiky na cukor, cigaretové špičky, / buď chvála tomu, kto navrhol dávať pečiatky na potvrdenia, / kto prirobil vrchnák a uško na čajníčky...” Táto veselá básnička Nikolajovi skomplikovala život – vyčítali mu jej ironický podtext. Ďalšie jeho básne sa šírili v rukopisoch, a preto možno tohto nenápadného básnika považovať za neoficiálneho zakladateľa toho, čomu dodnes hovoríme po rusky: samizdat. V roku 1937 Nikolaja obvinili zo špionáže pre Japonsko a po niekoľkých mesiacoch väznenia ho popravili.
Všetky tieto informácie možno nájsť v krásnej knihe Ruská avantgarda, ktorú zostavil Valerij Kupka a vyšla vo vydavateľstve Slovart. Ruská avantgarda bola nečakaným vedľajším produktom revolučných otrasov. Básnici (z tých známejších: Jesenin, Pasternak, Majakovskij, Charms, Chlebnikov) sa, podobne ako ich priatelia maliari (Chagall, Burľuk, Gončarovová, Kandinskij či Malevič), snažili vytvoriť všetko nové: novú poetiku, nové umenie, nový život, nový svet. Zakladali umelecké združenia, spisovali manifesty, experimentovali v živote aj v tvorbe. Aj to patrí k Rusku: bez ohľadu na politický útlak, hlad či väzenie spod povrchu vždy niekde vyrazí prameň obrovskej tvorivosti a vzniká neobyčajná krása. Aj keď sa títo divokí ľudia v mnohom mýlili, tá rýdzosť, tá sviežosť ich básní a obrazov nám stále spôsobuje problémy s dychom. Hlavne keď sa v životopisných črtách dozviete, že osud Nikolaja Olejnikova nebol zďaleka ojedinelý: väčšina týchto uletených avantgardistov bola buď popravená, prípadne zomreli vo väzení, siahli si sami na život a tí šťastnejší emigrovali. Prirodzená smrť v kruhu rodiny – hoci aj v mladom veku, hoci aj na tuberkulózu alebo rakovinu – bola považovaná za šťastie.

.epilóg
Keď babka v Sorokinovom Telúrsku svojim vnúčatám ukázala vytesané busty troch plešivcov, „pristúpila ku každej buste a kládla jej na plecia cukríky a medovníky. A hovorila: toto je tebe, Voloďuška, toto tebe, Mišeňka, a toto tebe, Vovočka.” No a potom to vnúčatám všetko porozprávala. „Že Rusko bolo strašným neľudským štátom v každej dobe, no najbeštiálnejšia bola tá obluda v dvadsiatom storočí, vtedy krv tiekla potokmi a ľudské kosti chrapšťali v papuli toho draka. A tak Pán poslal na draka troch rytierov, z ktorých každý mal plešinu.” A ešte dodala: „Ten tretí , posledný, ten to mal najťažšie. Lebo ten pracoval potajomky, múdro, obetoval svoju česť, povesť, privolával na seba hnev.”

Vladimír Sorokin: Telúrsko Preklad Ján Štrasser, Artforum, 2013.
Andrej Zubov (ed.): Dějiny Ruska 20. století – díl I. Argo, 2013.
Valerij Kupka (zost.): Ruská avantgarda, Slovart, 2013.


Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite