Celý deň bolo všetko proti mne. Včerajších 30 km v nadmorskej výške 4 000 – 5 000 metrov ma dosť dorazilo. Navyše hneď v prvom kilometri sme nastúpali 300 metrov, čo je úplný brutus, keď si to predstavíte geometricky.
Potom nás zahalil prach, štípal v očiach, potom som si sadla do tŕnia a vrieskala bolesťou, potom som na zľadovatenom chodníku na ten zadok padla, tŕnie sa roztrúsilo do celých nohavíc a doškriabalo mi celé nohy. Smoliarsky deň som však čakala už skôr, a tak som s pokorou šliapala ďalej. A na druhý deň som dostala paranoju, že mám výškovú chorobu. Nemala som síce žiadne príznaky, bola som však strašne zadýchaná, a tak som si v sebe nejako vyfantazírovala, že mám pľúcny edém, ktorý sa prejavuje zadychčanosťou aj v pokojovom stave a je omnoho horší ako mozgový edém, pretože takmer vždy sa končí smrťou, a tak som pre istotu prestala na tento večer fajčiť.
Ale nebolo mi lepšie, navyše som dostala aj zimnicu, a tak som zaspávala s tým, že asi v noci zomriem. Nedalo sa mi zaspať, preto som si zobrala knižku, na ktorú som sa tešila celý čas, že si ju prečítam a aspoň prídem na iné myšlienky, ale po pár riadkoch som došla na to, že som ju už čítala, a tak som sa ustarostená drgľovala ďalej pod špinavou a smradľavou perinou. Vonku bolo asi mínus desať, spala som dve hodiny a ráno ma čakal vrchol treku. Z paranoje, že mám pľúcny edém, som sa vôbec nevyspala a čakal ma výstup do 5 416 metrov. Povedala som si, že radšej umriem tu ako doma na rakovinu pľúc, a tak sa mi nejako podarilo zahnať strach zo smrti. Vyrazili sme za tmy, s čelovkami na hlavách. Vonku bola fujavica, ale našťastie mám dobrú windstopperovú čiapku, a tak som len počula, ako vietor sviští okolo mojej hlavy a spieva ako meluzína. To dodávalo celej scéne patričnú dramatickosť. Okrem tohto zvuku bolo počuť len zrýchlený dych a vŕzganie snehu pod topánkami. Išli sme najpomalšie ako sa dalo, aby sme sa neunavili, neumreli a nezamrzli, ale aj tak to bola fuška. Cestička bola úzka, svah strmý a chodník samý ľad a neraz som takmer padla dolu do priepasti. Vedľa chodníka visela šiltovka s pamätnou tabuľou „Dead trekker“. Striaslo ma a potom sme to dosiahli. Hviezdy a mesiac zhasli a my sme mali východ slnka v Thorong la, v jednom z najvyšších horských prechodov a svete. Dvakrát som si jemne potiahla z nosičovej cigy, zatočila sa mi hlava a začali sme klesať. A poviem vám pravdu, to klesanie bolo omnoho horšie ako stúpanie. Naklesali sme asi 1 700 metrov, čo bol taký brutus na moje kolená, že som len stonala bolesťou a bez slova krivkala dolu. Ale spravila som to! Vrchol treku je za mnou, už to len odhopsám dolu a budem sa týždeň v Káthmandú rozmaznávať.
Potom nás zahalil prach, štípal v očiach, potom som si sadla do tŕnia a vrieskala bolesťou, potom som na zľadovatenom chodníku na ten zadok padla, tŕnie sa roztrúsilo do celých nohavíc a doškriabalo mi celé nohy. Smoliarsky deň som však čakala už skôr, a tak som s pokorou šliapala ďalej. A na druhý deň som dostala paranoju, že mám výškovú chorobu. Nemala som síce žiadne príznaky, bola som však strašne zadýchaná, a tak som si v sebe nejako vyfantazírovala, že mám pľúcny edém, ktorý sa prejavuje zadychčanosťou aj v pokojovom stave a je omnoho horší ako mozgový edém, pretože takmer vždy sa končí smrťou, a tak som pre istotu prestala na tento večer fajčiť.
Ale nebolo mi lepšie, navyše som dostala aj zimnicu, a tak som zaspávala s tým, že asi v noci zomriem. Nedalo sa mi zaspať, preto som si zobrala knižku, na ktorú som sa tešila celý čas, že si ju prečítam a aspoň prídem na iné myšlienky, ale po pár riadkoch som došla na to, že som ju už čítala, a tak som sa ustarostená drgľovala ďalej pod špinavou a smradľavou perinou. Vonku bolo asi mínus desať, spala som dve hodiny a ráno ma čakal vrchol treku. Z paranoje, že mám pľúcny edém, som sa vôbec nevyspala a čakal ma výstup do 5 416 metrov. Povedala som si, že radšej umriem tu ako doma na rakovinu pľúc, a tak sa mi nejako podarilo zahnať strach zo smrti. Vyrazili sme za tmy, s čelovkami na hlavách. Vonku bola fujavica, ale našťastie mám dobrú windstopperovú čiapku, a tak som len počula, ako vietor sviští okolo mojej hlavy a spieva ako meluzína. To dodávalo celej scéne patričnú dramatickosť. Okrem tohto zvuku bolo počuť len zrýchlený dych a vŕzganie snehu pod topánkami. Išli sme najpomalšie ako sa dalo, aby sme sa neunavili, neumreli a nezamrzli, ale aj tak to bola fuška. Cestička bola úzka, svah strmý a chodník samý ľad a neraz som takmer padla dolu do priepasti. Vedľa chodníka visela šiltovka s pamätnou tabuľou „Dead trekker“. Striaslo ma a potom sme to dosiahli. Hviezdy a mesiac zhasli a my sme mali východ slnka v Thorong la, v jednom z najvyšších horských prechodov a svete. Dvakrát som si jemne potiahla z nosičovej cigy, zatočila sa mi hlava a začali sme klesať. A poviem vám pravdu, to klesanie bolo omnoho horšie ako stúpanie. Naklesali sme asi 1 700 metrov, čo bol taký brutus na moje kolená, že som len stonala bolesťou a bez slova krivkala dolu. Ale spravila som to! Vrchol treku je za mnou, už to len odhopsám dolu a budem sa týždeň v Káthmandú rozmaznávať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.