V nedeľu šestnásteho sedela v historickej budove SND takmer celá novembrová generácia. A sedeli tam s ňou nielen všetky jej úspechy, ale aj samoľúbosti, zrady a zlyhania. Príklad za všetky: V prvom rade sedel nepochopiteľne Mikuláš Dzurinda, ktorý nemal s Novembrom veľa, a nesedel tam Peter Zajac, ktorý mal s Novembrom všetko. Tento falošný tón v rozsadení, ktorý si verejnosť nemala ako všimnúť, pritom hovorí o dejoch a správaní elít po roku 1989 viac než vedecké zborníky.
Ale inak to bol veľmi krásny večer. Táňa Pauhoffová a Robo Roth mu dodali šarm a už aj hodnotový rámec svojej generácie, Katka Koščová a Martin Geišberg prispeli nádherne tvorivou úpravou legendárnych piesní Ivana Hoffmana a Karla Kryla a prítomnosť Petra Porošenka spútala celý slávnostný večer s drámou aktuálnej reality. Mimochodom, dlhotrvajúci potlesk, ktorý dostal práve ukrajinský líder, bol jedným z vrcholov večera. Ale z môjho miesta na balkóne bol po celý večer najsilnejší pohľad na možno dve stovky ľudí, ktorí sa už v mnohom rozišli, ale pred 25 rokmi spoločne pohli touto krajinou. Som rád, že postupne začíname odmietať korupciu, ale ten večer mi pripomenul, že práve ono elementárne vedomie čohosi spoločného, ktoré som si ohmatal z prítmia balkóna, mi tu chýba ešte viac.
V pondelok sedemnásteho nesedela v historickej budove českého Narodního divadla celá novembrová generácia, ale skôr česká protikomunistická elita. Združenie Post Bellum, ktoré sa roky zaoberá konkrétnymi krivdami prednovembrového režimu a zachraňuje tak našu spoločnú pamäť, odovzdávalo v priamom prenose piatich stredoeurópskych televízií Ceny pamäti národa, a bola to silná chvíľa. Nielen pre úchvatnú Zlatú kapličku, ani pre pohľad z jej balkónov na kaviareň Slávia či na Národní třídu, plnú mladých ľudí, ktorí práve červenou kartou odmietli hrubosť a primitivizmus. Sila toho večera pramenila zo spoločnej skúsenosti statočných ľudí z piatich stredoeurópskych krajín, že ich vnútorná sloboda síce bola zaplatená bolesťou a trápením, ale že aj vďaka nim bolo nakoniec porazené neporaziteľné monštrum komunizmu. Večer graciózne moderoval Marek Eben, ale potešilo ma, že jedným z jeho dvoch vrcholov bola chvíľa, keď prehovorili Iveta Radičová a František Mikloško a za Slovensko odovzdali ocenenie Antonovi Srholcovi. Jeho ďakovnú reč zakončil prajný potlesk, aký som už dlho nepočul. A znovu – v tej chvíli som až fyzicky cítil vedomie niečoho spoločného, tentoraz stredoeurópskeho.
Individuálne slobody sú skvelým ovocím Novembra. Ale niesol v sebe oveľa viac.
PS:
S radosťou oznamujem, že v prestížnej súťaži European Newspaper Award bol .týždeň znovu ocenený. Získali sme dve ceny v kategórii časopisov za titulky a fototémy, pričom z postkomunistickej Európy bolo jednou cenou odmenené už iba špeciálne magazínové vydanie Lidových novín.
Všetkým ľuďom z .týždňa blahoželám.
Ale inak to bol veľmi krásny večer. Táňa Pauhoffová a Robo Roth mu dodali šarm a už aj hodnotový rámec svojej generácie, Katka Koščová a Martin Geišberg prispeli nádherne tvorivou úpravou legendárnych piesní Ivana Hoffmana a Karla Kryla a prítomnosť Petra Porošenka spútala celý slávnostný večer s drámou aktuálnej reality. Mimochodom, dlhotrvajúci potlesk, ktorý dostal práve ukrajinský líder, bol jedným z vrcholov večera. Ale z môjho miesta na balkóne bol po celý večer najsilnejší pohľad na možno dve stovky ľudí, ktorí sa už v mnohom rozišli, ale pred 25 rokmi spoločne pohli touto krajinou. Som rád, že postupne začíname odmietať korupciu, ale ten večer mi pripomenul, že práve ono elementárne vedomie čohosi spoločného, ktoré som si ohmatal z prítmia balkóna, mi tu chýba ešte viac.
V pondelok sedemnásteho nesedela v historickej budove českého Narodního divadla celá novembrová generácia, ale skôr česká protikomunistická elita. Združenie Post Bellum, ktoré sa roky zaoberá konkrétnymi krivdami prednovembrového režimu a zachraňuje tak našu spoločnú pamäť, odovzdávalo v priamom prenose piatich stredoeurópskych televízií Ceny pamäti národa, a bola to silná chvíľa. Nielen pre úchvatnú Zlatú kapličku, ani pre pohľad z jej balkónov na kaviareň Slávia či na Národní třídu, plnú mladých ľudí, ktorí práve červenou kartou odmietli hrubosť a primitivizmus. Sila toho večera pramenila zo spoločnej skúsenosti statočných ľudí z piatich stredoeurópskych krajín, že ich vnútorná sloboda síce bola zaplatená bolesťou a trápením, ale že aj vďaka nim bolo nakoniec porazené neporaziteľné monštrum komunizmu. Večer graciózne moderoval Marek Eben, ale potešilo ma, že jedným z jeho dvoch vrcholov bola chvíľa, keď prehovorili Iveta Radičová a František Mikloško a za Slovensko odovzdali ocenenie Antonovi Srholcovi. Jeho ďakovnú reč zakončil prajný potlesk, aký som už dlho nepočul. A znovu – v tej chvíli som až fyzicky cítil vedomie niečoho spoločného, tentoraz stredoeurópskeho.
Individuálne slobody sú skvelým ovocím Novembra. Ale niesol v sebe oveľa viac.
PS:
S radosťou oznamujem, že v prestížnej súťaži European Newspaper Award bol .týždeň znovu ocenený. Získali sme dve ceny v kategórii časopisov za titulky a fototémy, pričom z postkomunistickej Európy bolo jednou cenou odmenené už iba špeciálne magazínové vydanie Lidových novín.
Všetkým ľuďom z .týždňa blahoželám.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.