Na Dňoch slovenskej literatúry som sa pre chorobu nezúčastnila. Následne sa to ukázalo ako šťastný zásah vis major.
Podujatie malo dvojitú organizáciu: jednak ho orgaizuje Literárne informačné centrum (LIC), ale tiež Asociácia organizácií slovenských spisovateľov (AOSS), ktorú pred časom neblaho zviditeľnil jej (ex)predseda Ľubomír Belák, a to pokútnym predajom Domu spisovateľov na Laurinskej ulici v Bratislave. Mala som obavy a malú chuť vystúpiť na Dňoch slovenskej literatúry, keďže mi po článkoch o odvolávaní Ľubomíra Beláka zhorkli. Navyše organizácia podujatia priniesla zopár nepríjemných pochybení, ktoré ma presvedčili, že akciu robia aj ľudia, ktorí o súčasnej literárnej scéne nemajú dobrý prehľad. Počúvla som však prajné hlasy z literárneho prostredia, že akcii DSL treba dať šancu a zapojiť sa. Napokon mi vystúpenie, moderované vždy vzorne pripravenou Zuzkou Belkovou, prekazila choroba.
Keď som si prečítala kritiku podujatia od Moniky Kompaníkovej, uverejnenú v .týždni 44/2014, musela som s mnohými jej postrehmi súhlasiť. Najmä ohľadom nevšímavosti k snahám tých ľudí, ktorí už roky na literárnej scéne pôsobia. A tak napríklad vedia, že najprv treba overiť, či sa autor/-ka chce a môže na podujatí zúčastniť, a až potom písať meno na plagát a vypúšťať tlačovú správu.
O to viac ma prekvapila Belákova odpoveď, ktorá reagovala na „článok (jemu) neznámej autorky Moniky Kompaníkovej“. Najprv som sa úprimne vyľakala, že predseda strešnej spisovateľskej organizácie nepozná meno Monika Kompaníková, a teda už pár rokov nečíta ocenené slovenské knihy, noviny, nechodí do kníhkupectiev, nerozpráva sa s ľuďmi a nezaujíma sa o dianie, ktoré si kladie za cieľ reprezentovať podujatím ako Dni slovenskej literatúry. Ďalej som sa však v jeho odpovedi dočítala až k zakopanému psovi a vykopanej vojnovej sekere na poli literárnom.
Predseda AOSS Ľubormí Belák okrem iného píše: „Znôška výmyslov a neprávd sa striedali s nárekom akejsi nezaradenej skupinky, ktorá už dlhodobo znečisťuje literárne prostredie a tendenčne servíruje svoju optiku na to, čo literatúra je a čo nie, kto je spisovateľ a kto nie, kto má zastupovať slovenskú literatúru vo svete a kto nie. Toto rozdeľovanie a panovanie, žiaľ, sa im vo veľkej miere darí, čo je biedou slovenskej knižnej kultúry. Tí, o ktorých hovorím, si neuvedomujú, že si takto kopú svoj vlastný hrob.“
Zlomila som nad Dňami slovenskej literatúry palicu. A to aj napriek tvrdeniu pána Beláka, že „ich potrebujeme ako soľ nad zlato“. Potrebujeme, ale nie takto, nie týmto tónom.
Podujatie malo dvojitú organizáciu: jednak ho orgaizuje Literárne informačné centrum (LIC), ale tiež Asociácia organizácií slovenských spisovateľov (AOSS), ktorú pred časom neblaho zviditeľnil jej (ex)predseda Ľubomír Belák, a to pokútnym predajom Domu spisovateľov na Laurinskej ulici v Bratislave. Mala som obavy a malú chuť vystúpiť na Dňoch slovenskej literatúry, keďže mi po článkoch o odvolávaní Ľubomíra Beláka zhorkli. Navyše organizácia podujatia priniesla zopár nepríjemných pochybení, ktoré ma presvedčili, že akciu robia aj ľudia, ktorí o súčasnej literárnej scéne nemajú dobrý prehľad. Počúvla som však prajné hlasy z literárneho prostredia, že akcii DSL treba dať šancu a zapojiť sa. Napokon mi vystúpenie, moderované vždy vzorne pripravenou Zuzkou Belkovou, prekazila choroba.
Keď som si prečítala kritiku podujatia od Moniky Kompaníkovej, uverejnenú v .týždni 44/2014, musela som s mnohými jej postrehmi súhlasiť. Najmä ohľadom nevšímavosti k snahám tých ľudí, ktorí už roky na literárnej scéne pôsobia. A tak napríklad vedia, že najprv treba overiť, či sa autor/-ka chce a môže na podujatí zúčastniť, a až potom písať meno na plagát a vypúšťať tlačovú správu.
O to viac ma prekvapila Belákova odpoveď, ktorá reagovala na „článok (jemu) neznámej autorky Moniky Kompaníkovej“. Najprv som sa úprimne vyľakala, že predseda strešnej spisovateľskej organizácie nepozná meno Monika Kompaníková, a teda už pár rokov nečíta ocenené slovenské knihy, noviny, nechodí do kníhkupectiev, nerozpráva sa s ľuďmi a nezaujíma sa o dianie, ktoré si kladie za cieľ reprezentovať podujatím ako Dni slovenskej literatúry. Ďalej som sa však v jeho odpovedi dočítala až k zakopanému psovi a vykopanej vojnovej sekere na poli literárnom.
Predseda AOSS Ľubormí Belák okrem iného píše: „Znôška výmyslov a neprávd sa striedali s nárekom akejsi nezaradenej skupinky, ktorá už dlhodobo znečisťuje literárne prostredie a tendenčne servíruje svoju optiku na to, čo literatúra je a čo nie, kto je spisovateľ a kto nie, kto má zastupovať slovenskú literatúru vo svete a kto nie. Toto rozdeľovanie a panovanie, žiaľ, sa im vo veľkej miere darí, čo je biedou slovenskej knižnej kultúry. Tí, o ktorých hovorím, si neuvedomujú, že si takto kopú svoj vlastný hrob.“
Zlomila som nad Dňami slovenskej literatúry palicu. A to aj napriek tvrdeniu pána Beláka, že „ich potrebujeme ako soľ nad zlato“. Potrebujeme, ale nie takto, nie týmto tónom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.