V auguste roku 1968 rozstrieľali ruské okupačné vojská fasádu Národního Muzea v Prahe. Česi to nazvali – na počesť ministra obrany ZSSR generála Grečka – freskou od El Grečka. V októbri roku 2014 zavesili Rusi na budovu Slovenského národného múzea obrovskú tabuľu, ktorá sa vzápätí ocitla pod nepriehľadným igelitovým obalom. Slováci tomu zatiaľ nehovoria nijako, ale priam sa núka nazývať to – na počesť umelca, ktorý zabalil parížsky Pont Neuf, berlínsky Reichstag alebo časť austrálskeho pobrežia – miniatúrou od Christa.
Dôvody zabalenia tejto tabule však nie sú umelecké. V skutočnosti ide o pragmatické riešenie jedného úplne praktického problému. Pamätná tabuľa venovaná Petrovi Veľkému je totiž vyhotovaná z materiálu, ktorý máme spojený ani nie tak s významnými panovníkmi, ako skôr so sadrovými trpaslíkmi. Naozaj, tá tabuľa je z gypsu. A zrejme z neveľmi kvalitného, pretože na rozdiel od záhradných trpaslíkov tabuľu treba chrániť pršiplášťom.
A prečo je vlastne Peter Veľký gypsový? Nuž, on samozrejme nemal byť taký, mal byť bronzový. Lenže bronzovú tabuľu sa akosi nepodarilo dodať. Tak sa to vyriešilo tou sadrovou. Toľko k Potemkinovi.
.nemnožka istórii
Ak si nejaký národ dá osadiť na budovu s výrazným symbolickým významom pamätnú tabuľu cudzieho panovníka, mal by k tomu mať dostatočne pádne dôvody. Ak ide navyše o budovu, ktorá je národnou kultúrnou pamiatkou, dôvody by mali byť celkom nespochybniteľné. V prípade Slovenského národného múzea a ruského cára nijaké takéto dôvody neexistujú. Naopak, existujú jasné odborné argumenty proti umiestneniu tabule na tejto budove.
Komisia hlavného mesta Bratislavy pre pamätníky a zásahy do verejného priestoru, (zložená z architektov, pamiatkarov, umenovedcov a ďalších odborníkov) v zápisnici z 26. marca 2014 odporúča „tabuľu neosádzať, pretože chýba kontext tejto budovy s osobou Petra Veľkého, a rovnako chýba väzba tohto priestoru k návšteve ruského cára v Bratislave.“ Komisia prijala toto stanovisko jednomyseľne, pričom vychádzala najmä zo známeho faktu, že v 17. storočí sa na nábreží v miestach dnešného múzea nielenže nenachádzalo nijaké múzeum, ale nebola tam ani žiadna iná budova, nebolo tam dokonca ani len to nábrežie – bol tam Dunaj.
Tento fakt však ľudí, ktorí pamätnú tabuľu proti vôli odborníkov presadili a osadili, zjavne netrápi. Im Dunaj neprekáža, v skutočnosti im vlastne práve o Dunaj ide. A to hneď dvojnásobne. Ide im o Dunaj historický, a ešte viac o Dunaj súčasný.
O vzťahu týchto ľudí k histórii hovorí celkom výstižne kľúčová veta z pozvánky na slávnostné odhalenie tabule, podľa ktorej bolo cieľom Petrovej návštevy Pressburgu „oboznámenie sa s lodnou dopravou na Dunaji a majstrovstvom slovenských staviteľov riečnych lodí“. Hovoriť v súvislosti s Pressburgom v roku 1698 o nejakých slovenských staviteľoch lodí je z historického hľadiska ešte väčšia sprostosť, ako Ficovi a Paškovi Starí Slováci. Ale to na uvedenej vete nie je to najzaujímavejšie. Oveľa dôležitejšie je, že vydáva za historický fakt niečo, čo je zrejme len legendou.
Ako to v skutočnosti bolo s Petrovou návštevou a čo naozaj vieme o jej dôvodoch? Daniela Kodajová z Historického ústavu SAV k tomu pre .týždeň povedala: „Peter I. je veľká postava, ale aj veľký mýtus ruských dejín. A ako s mýtom sa s ním v Rusku zaobchádza veľmi necitlivo – vždy sa vyťahuje v obdobiach, keď je potrebný silný muž. Čo sa týka jeho návštevy vtedajšieho Pressburgu, dnešnej Bratislavy, niečo sú fakty, niečo domnienky a niečo je spisovateľská umelecká licencia. Za fakty môžeme považovať skutočnosti, podložené dokumentmi, ktoré v roku 1858 vydal ruský historik Nikolaj Ustrialov. Z týchto dokumentov vyplýva, že dôvod Petrovej návštevy Viedne bol predovšetkým diplomatický – chcel presvedčiť cisára Leopolda, aby znovu vstúpil do vojny s Tureckom. Okrem toho sa vo Viedni naozaj zaujímal aj o stavbu riečnych lodí a je možné, že sa tomu venoval aj počas krátkej návštevy Bratislavy, hoci tu neboli z celorakúskeho hľadiska nijaké významné lodenice. V skutočnosti však nevieme, či Pressburg – hrad alebo mesto – naozaj navštívil. Nemáme nijaký doklad o tom, že by bol prijatý. Z dokumentov vieme len to, že bol na ľavom brehu Dunaja a že videl hrad. Ale keby bol na hrade, museli by ho prijať, bol by o tom nejaký záznam a záznamov niet.“
Štefan Holčík, bývalý riaditeľ Archeologického múzea SNM, je v otázke lodnej plavby ako dôvodu Petrovej návštevy ešte skeptickejší. V článku publikovanom v Bratislavských novinách píše: „Lodná doprava na Dunaji v tom čase pozostávala z pltí a lacných člnov, ktoré sa plavili len v smere toku rieky. Lodníci po vyložení prevážaných nákladov (tovaru) použité plavidlá na dolnom Dunaji predávali ako palivové či stavebné drevo. S výťažkom plavby sa vracali na koňoch späť domov, aby plavbu zopakovali na nových plavidlách. Aby sa to cár dozvedel, nemusel sa unúvať do Pressburgu. To sa dalo zistiť aj v Ulme, v Regensburgu, v Pasove, vo Viedni.“
.port i muzéj
Z historického hľadiska teda vôbec nie je isté, že Peter I. mesto či hrad Pressburg naozaj navštívil. Isté je len to, že nenavštívil miesto, kde sa nachádza dnešný osobný prístav a kde je osadená pamätná tabuľa. Ako sme už spomínali, v týchto miestach tiekol v tom čase široký a plytký Dunaj, nebola to teda lokalita vhodná na prístav či lodenice. Prístavisko bolo vyššie, pod hradom, v oblasti Vydrice a Zuckermandla.
Prečo teda osadzovatelia trvali na mieste dnešného prístaviska? Pretože aj keď z historických dôvodov je toto miesto úplne pochybné, z propagandistických dôvodov je mimoriadne vhodné. Z osobného prístavu prichádzajú do mesta turisti a zjavným cieľom osadzovateľov je pripomenúť im hneď pri vstupe do hlavného mesta Slovenskej republiky ruského cára. Nuž, a Harmincova budova Slovenského národného múzea má tú smolu, že stojí rovno pred prístavom, preto sa zrejme javila ako jediný vhodný držiak pre pompéznu tabuľu, oslavujúcu ruského panovníka.
Múzeum sa osadeniu tabule, samozrejme, bránilo. Na požiadavku Ruského centra vedy a kultúry reagovalo oficiálnym listom, v ktorom navrhovalo pre tabuľu vhodnejšie lokality, napríklad na Žižkovej ulici, kde sa tiež nachádza objekt patriaci pod SNM. Riaditeľ Slovenského národného múzea Viktor Jasaň k tomu pre .týždeň povedal: „Ja som dokonca dal urobiť fotografiu a maketu tej tabule v mierke 1:1 a ukazoval som Rusom, kde všade by mohla byť. Ale nepresvedčili sme ich. Im nezáležalo na tom, kde presne bol prístav vtedy, pre nich bolo dôležité, kde je prístav teraz. Keď potom dali pamiatkari aj mesto súhlas na dočasné umiestnenie tabule na budove SNM, a keď súhlasilo aj ministerstvo kultúry, ktoré je naším zriaďovateľom, tak sme súhlasili aj my. Keby ministerstvo povedalo radikálne nie, tak ja poviem takisto nie. Ale osobne to nepovažujem za takú veľkú tragédiu. A všetko financovali Rusi z ich kultúrneho fondu.“
K tomu hádam len toľko, že s ruskými dočasnými umiestneniami či pobytmi máme svoje skúsenosti. V každom prípade bola 16. októbra 2014 tabuľa slávnostne odhalená. Ruské centrum vedy a kultúry informuje na svojej stránke aj o tlačovej konferencii organizovanej pri tejto príležitosti v budove SNM, kde riaditeľ Jasaň vo svojom príspevku vyzdvihol dôležitosť nadchádzajúcej udalosti pre ďalšie posilnenie vzájomných vzťahov medzi Ruskom a Slovenskom, ako aj pre nové smerovanie vektora kultúrnych vzťahov našich krajín. A o kultúre treba v tejto súvislosti tiež niečo povedať.
.kuľtúra balšája
Keďže tabuľa je zabalená v nepriehľadnom igelite, názor na jej výtvarné spracovanie si možno urobiť len na základe dobových fotografií (pochádzajúcich z októbra tohto roku). Autorom tabule je Alexander Bence, absolvent Akadémie umenia ZSSR v Leningrade. Tento akademický sochár a kandidát vied o umení je majiteľom firmy Bence Profart, ktorá poskytuje služby v oblasti pamätníkov, fontán, dekoratívnej a úžitkovej keramiky, firemných znakov, upomienkových predmetov (podľa požiadaviek na rôzne témy) a v mnohých ďalších oblastiach – spolu ich je dvadsať. Základný pocit autora týchto riadkov z webstránky firmy je rozpačitý a vyvolal nástojčivú otázku, či je v názve Profart, zloženom z dvoch slov, prvé slovo štvor- alebo trojhláskové.
Aby sme však nedali len na laický názor, oslovili sme aj odborníkov – predsedu už spomínanej Komisie pre pamätníky a bývalého rektora Vysokej školy výtvarných umení Jána Hofstädtera a historika Štefana Holčíka. Prvý z nich označil pamätnú tabuľu cárovi Petrovi Veľkému za paškvil, druhý za plagiát. Štefan Holčík upozornil .týždeň na nápadnú podobnosť tejto tabule a Paracelsovej pamätnej tabule od Ludwiga Macka umiestnenej na bočnej stene Primaciálneho paláca. Zhoda sa týka celkovej kompozície a najmä pozadia s pohľadom na hrad.
Pre objektívnosť však dodajme, že Benceho tabuľa obsahuje aj originálne prvky, ktoré by sme na Mackovej tabuli hľadali márne. Takými sú napríklad dva vysoké lodné sťažne, každý s dvoma veľkými plachtami, ktoré na malom riečnom člne pôsobia skutočne monumentálne. O dvojhlavej ruskej orlici na prednej časti lode, plaviacej sa niekde z miest dnešného Vajanského nábrežia do miest dnešného Sadu Janka Kráľa, ani nehovoriac.
Na historických detailoch zrejme až tak nezáleží. Veď aj ruský minister kultúry, historik Vladimir Medinskij, pri odhaľovaní tabule povedal: „Vidím tu pamätník pána Masaryka, ktorý bol zakladateľom československého štátu. Tu vedľa je pamätná tabuľa Petra Veľkého, ktorý bol zakladateľ Ruska. Začal budovať naše spoločné vzťahy, ktoré dodnes pokračujú.“ Človek by sa aj spýtal, či Rusko naozaj založil až Peter I., a tiež ako dokázal budovať vzťahy s Československom už v roku 1698, ale minister kultúry nechal tieto otázky upadnúť do zabudnutia hneď svojou ďalšou vetou: „Ja mám na Slovensko dobré spomienky, pretože keď som v Prahe študoval, na internáte boli študenti z rôznych krajín, ale najkrajšie boli Slovenky.“ Pri takýchto prízemných trápnostiach musia skutoční milovníci ruskej kultúry zakúšať až fyzické bolesti.
.a čo my?
Celé by to mohlo byť zábavné a smiešne, keby to nebolo smutné a hrozivé. Smutné je, že smiešni v skutočnosti nie sú Rusi, ale my. Celý ten hulvátsky projekt bol síce akciou ruského zastupiteľského úradu s podporou ruského Fondu pre kultúru a s pomocou Ruského centra vedy a kultúry, ale štafáž im robili zástupcovia mesta Bratislava, mestskej časti Staré Mesto, Ministerstva kultúry SR a ďalších inštitúcií. A čím nedôstojnejšia je tabuľa a okolnosti jej osadenia, tým pokorujúcejšie je to nie pre nich, ale pre nás.
Čo sa tu vlastne stalo? V meste, v ktorom by malo byť nepísaným alebo aj písaným pravidlom, že nijaká pamätná tabuľa s ruským textom nesmie mať rozmery väčšie ako pamätné tabule pripomínajúce zastrelenie Petra Legnera, Danky Košanovej, Stanislava Siváka a Jána Holíka ruskými okupantmi 21. augusta 1968, dokázali Rusi osadiť obrovskú opachu napriek jednomyseľnému nesúhlasu našej odbornej komisie. V symbolickej rovine tým dosiahli víťazstvo, ktoré nám síce môže pripadať relatívne bezvýznamné, ale to na jeho význame nič nemení.
Symboly sú dôležité a ovplyvňujú nás bez ohľadu na to, či si to uvedomujeme, alebo nie. Rusi si to uvedomujú veľmi dobre a systematicky sa snažia umiestňovať symboly veľkého Ruska všade, kde sa len dá. Niekde sa im darí menej, niekde viac, a ak sa poobzeráme po našom hlavnom meste, musíme konštatovať, že u nás sa im nedarí až tak zle.
Jedným z takýchto symbolov je KHL, ktorá sa systematicky rozširuje do Európy nielen zo športových a obchodných dôvodov, ale aj z dôvodov propagandistických. Iným neprehliadnuteľným symbolom ruskej prítomnosti je osvetlený bratislavský Slavín.
Slavín je jednak cintorínom ruských vojakov, ktorí padli v druhej svetovej vojne pri bojoch o Bratislavu, a jednak monumentom ruskej vojenskej sily. Vojaci padli pri oslobodzovaní mesta, sú to naši zosnulí a patrí im naša úcta a vďaka. Monument bol postavený v čase, keď už sa z osloboditeľov vykľuli importéri režimu rovnako zločinného ako bol ten, od ktorého nás oslobodili. A kvôli tomu, aby tento monument mohol nerušene dominovať celému mestu, strhli komunisti 50-metrovú vežu neďalekého kostola na Kalvárii – to malo tiež svoj symbolický význam. Po roku 1989 sme sa nezachovali rovnako ako oni. Obelisk s obrovským ruským vojakom sme nestrhli a zo Slavína sme neurobili len dôstojný a tichý cintorín. To však Rusom nestačilo. Dnes je obelisk pompézne osvetlený, osvetlenie zaplatila ruská ambasáda. A kde sme boli my? Nikto z oficiálnych predstaviteľov mesta ani štátu nahlas nepovedal, že cintorín je pietne miesto, na ktoré reflektory nepatria. A že si neželáme, aby nočnej Bratislave dominoval ruský vojak.
Nie, my sme ticho. A to je na tom celom naozaj hrozivé. Na jednej strane tichá podpora akcii „Peter Veľký sa vracia do Bratislavy“ (osadenie tabule bolo len jednou časťou tejto akcie), a na strane druhej celkom neadekvátna tichá reakcia ministerstiev vnútra a zahraničných vecí na absurdné otvorenie „zastupiteľstva Novoruska“ v Bratislave. A boli by sme ticho aj keby tu ruské veľvyslanectvo organizovalo akciu „Ivan Hrozný ide po stopách Petra Veľkého“. Veď prečo by sme sa zaoberali takými banalitami, ako sú nejaké pomníky a pamätné tabule?
Nuž, možno by sme sa tým mali zaoberať preto, lebo tieto zdanlivé banality majú širšie súvislosti, ako o tom píše v nasledujúcom texte Grigorij Mesežnikov. A už dnes prinášajú pozoruhodné ovocie, ako o tom píšu Jozef Majchrák a Peter Zajac.
Dôvody zabalenia tejto tabule však nie sú umelecké. V skutočnosti ide o pragmatické riešenie jedného úplne praktického problému. Pamätná tabuľa venovaná Petrovi Veľkému je totiž vyhotovaná z materiálu, ktorý máme spojený ani nie tak s významnými panovníkmi, ako skôr so sadrovými trpaslíkmi. Naozaj, tá tabuľa je z gypsu. A zrejme z neveľmi kvalitného, pretože na rozdiel od záhradných trpaslíkov tabuľu treba chrániť pršiplášťom.
A prečo je vlastne Peter Veľký gypsový? Nuž, on samozrejme nemal byť taký, mal byť bronzový. Lenže bronzovú tabuľu sa akosi nepodarilo dodať. Tak sa to vyriešilo tou sadrovou. Toľko k Potemkinovi.
.nemnožka istórii
Ak si nejaký národ dá osadiť na budovu s výrazným symbolickým významom pamätnú tabuľu cudzieho panovníka, mal by k tomu mať dostatočne pádne dôvody. Ak ide navyše o budovu, ktorá je národnou kultúrnou pamiatkou, dôvody by mali byť celkom nespochybniteľné. V prípade Slovenského národného múzea a ruského cára nijaké takéto dôvody neexistujú. Naopak, existujú jasné odborné argumenty proti umiestneniu tabule na tejto budove.
Komisia hlavného mesta Bratislavy pre pamätníky a zásahy do verejného priestoru, (zložená z architektov, pamiatkarov, umenovedcov a ďalších odborníkov) v zápisnici z 26. marca 2014 odporúča „tabuľu neosádzať, pretože chýba kontext tejto budovy s osobou Petra Veľkého, a rovnako chýba väzba tohto priestoru k návšteve ruského cára v Bratislave.“ Komisia prijala toto stanovisko jednomyseľne, pričom vychádzala najmä zo známeho faktu, že v 17. storočí sa na nábreží v miestach dnešného múzea nielenže nenachádzalo nijaké múzeum, ale nebola tam ani žiadna iná budova, nebolo tam dokonca ani len to nábrežie – bol tam Dunaj.
Tento fakt však ľudí, ktorí pamätnú tabuľu proti vôli odborníkov presadili a osadili, zjavne netrápi. Im Dunaj neprekáža, v skutočnosti im vlastne práve o Dunaj ide. A to hneď dvojnásobne. Ide im o Dunaj historický, a ešte viac o Dunaj súčasný.
O vzťahu týchto ľudí k histórii hovorí celkom výstižne kľúčová veta z pozvánky na slávnostné odhalenie tabule, podľa ktorej bolo cieľom Petrovej návštevy Pressburgu „oboznámenie sa s lodnou dopravou na Dunaji a majstrovstvom slovenských staviteľov riečnych lodí“. Hovoriť v súvislosti s Pressburgom v roku 1698 o nejakých slovenských staviteľoch lodí je z historického hľadiska ešte väčšia sprostosť, ako Ficovi a Paškovi Starí Slováci. Ale to na uvedenej vete nie je to najzaujímavejšie. Oveľa dôležitejšie je, že vydáva za historický fakt niečo, čo je zrejme len legendou.
Ako to v skutočnosti bolo s Petrovou návštevou a čo naozaj vieme o jej dôvodoch? Daniela Kodajová z Historického ústavu SAV k tomu pre .týždeň povedala: „Peter I. je veľká postava, ale aj veľký mýtus ruských dejín. A ako s mýtom sa s ním v Rusku zaobchádza veľmi necitlivo – vždy sa vyťahuje v obdobiach, keď je potrebný silný muž. Čo sa týka jeho návštevy vtedajšieho Pressburgu, dnešnej Bratislavy, niečo sú fakty, niečo domnienky a niečo je spisovateľská umelecká licencia. Za fakty môžeme považovať skutočnosti, podložené dokumentmi, ktoré v roku 1858 vydal ruský historik Nikolaj Ustrialov. Z týchto dokumentov vyplýva, že dôvod Petrovej návštevy Viedne bol predovšetkým diplomatický – chcel presvedčiť cisára Leopolda, aby znovu vstúpil do vojny s Tureckom. Okrem toho sa vo Viedni naozaj zaujímal aj o stavbu riečnych lodí a je možné, že sa tomu venoval aj počas krátkej návštevy Bratislavy, hoci tu neboli z celorakúskeho hľadiska nijaké významné lodenice. V skutočnosti však nevieme, či Pressburg – hrad alebo mesto – naozaj navštívil. Nemáme nijaký doklad o tom, že by bol prijatý. Z dokumentov vieme len to, že bol na ľavom brehu Dunaja a že videl hrad. Ale keby bol na hrade, museli by ho prijať, bol by o tom nejaký záznam a záznamov niet.“
Štefan Holčík, bývalý riaditeľ Archeologického múzea SNM, je v otázke lodnej plavby ako dôvodu Petrovej návštevy ešte skeptickejší. V článku publikovanom v Bratislavských novinách píše: „Lodná doprava na Dunaji v tom čase pozostávala z pltí a lacných člnov, ktoré sa plavili len v smere toku rieky. Lodníci po vyložení prevážaných nákladov (tovaru) použité plavidlá na dolnom Dunaji predávali ako palivové či stavebné drevo. S výťažkom plavby sa vracali na koňoch späť domov, aby plavbu zopakovali na nových plavidlách. Aby sa to cár dozvedel, nemusel sa unúvať do Pressburgu. To sa dalo zistiť aj v Ulme, v Regensburgu, v Pasove, vo Viedni.“
.port i muzéj
Z historického hľadiska teda vôbec nie je isté, že Peter I. mesto či hrad Pressburg naozaj navštívil. Isté je len to, že nenavštívil miesto, kde sa nachádza dnešný osobný prístav a kde je osadená pamätná tabuľa. Ako sme už spomínali, v týchto miestach tiekol v tom čase široký a plytký Dunaj, nebola to teda lokalita vhodná na prístav či lodenice. Prístavisko bolo vyššie, pod hradom, v oblasti Vydrice a Zuckermandla.
Prečo teda osadzovatelia trvali na mieste dnešného prístaviska? Pretože aj keď z historických dôvodov je toto miesto úplne pochybné, z propagandistických dôvodov je mimoriadne vhodné. Z osobného prístavu prichádzajú do mesta turisti a zjavným cieľom osadzovateľov je pripomenúť im hneď pri vstupe do hlavného mesta Slovenskej republiky ruského cára. Nuž, a Harmincova budova Slovenského národného múzea má tú smolu, že stojí rovno pred prístavom, preto sa zrejme javila ako jediný vhodný držiak pre pompéznu tabuľu, oslavujúcu ruského panovníka.
Múzeum sa osadeniu tabule, samozrejme, bránilo. Na požiadavku Ruského centra vedy a kultúry reagovalo oficiálnym listom, v ktorom navrhovalo pre tabuľu vhodnejšie lokality, napríklad na Žižkovej ulici, kde sa tiež nachádza objekt patriaci pod SNM. Riaditeľ Slovenského národného múzea Viktor Jasaň k tomu pre .týždeň povedal: „Ja som dokonca dal urobiť fotografiu a maketu tej tabule v mierke 1:1 a ukazoval som Rusom, kde všade by mohla byť. Ale nepresvedčili sme ich. Im nezáležalo na tom, kde presne bol prístav vtedy, pre nich bolo dôležité, kde je prístav teraz. Keď potom dali pamiatkari aj mesto súhlas na dočasné umiestnenie tabule na budove SNM, a keď súhlasilo aj ministerstvo kultúry, ktoré je naším zriaďovateľom, tak sme súhlasili aj my. Keby ministerstvo povedalo radikálne nie, tak ja poviem takisto nie. Ale osobne to nepovažujem za takú veľkú tragédiu. A všetko financovali Rusi z ich kultúrneho fondu.“
K tomu hádam len toľko, že s ruskými dočasnými umiestneniami či pobytmi máme svoje skúsenosti. V každom prípade bola 16. októbra 2014 tabuľa slávnostne odhalená. Ruské centrum vedy a kultúry informuje na svojej stránke aj o tlačovej konferencii organizovanej pri tejto príležitosti v budove SNM, kde riaditeľ Jasaň vo svojom príspevku vyzdvihol dôležitosť nadchádzajúcej udalosti pre ďalšie posilnenie vzájomných vzťahov medzi Ruskom a Slovenskom, ako aj pre nové smerovanie vektora kultúrnych vzťahov našich krajín. A o kultúre treba v tejto súvislosti tiež niečo povedať.
.kuľtúra balšája
Keďže tabuľa je zabalená v nepriehľadnom igelite, názor na jej výtvarné spracovanie si možno urobiť len na základe dobových fotografií (pochádzajúcich z októbra tohto roku). Autorom tabule je Alexander Bence, absolvent Akadémie umenia ZSSR v Leningrade. Tento akademický sochár a kandidát vied o umení je majiteľom firmy Bence Profart, ktorá poskytuje služby v oblasti pamätníkov, fontán, dekoratívnej a úžitkovej keramiky, firemných znakov, upomienkových predmetov (podľa požiadaviek na rôzne témy) a v mnohých ďalších oblastiach – spolu ich je dvadsať. Základný pocit autora týchto riadkov z webstránky firmy je rozpačitý a vyvolal nástojčivú otázku, či je v názve Profart, zloženom z dvoch slov, prvé slovo štvor- alebo trojhláskové.
Aby sme však nedali len na laický názor, oslovili sme aj odborníkov – predsedu už spomínanej Komisie pre pamätníky a bývalého rektora Vysokej školy výtvarných umení Jána Hofstädtera a historika Štefana Holčíka. Prvý z nich označil pamätnú tabuľu cárovi Petrovi Veľkému za paškvil, druhý za plagiát. Štefan Holčík upozornil .týždeň na nápadnú podobnosť tejto tabule a Paracelsovej pamätnej tabule od Ludwiga Macka umiestnenej na bočnej stene Primaciálneho paláca. Zhoda sa týka celkovej kompozície a najmä pozadia s pohľadom na hrad.
Pre objektívnosť však dodajme, že Benceho tabuľa obsahuje aj originálne prvky, ktoré by sme na Mackovej tabuli hľadali márne. Takými sú napríklad dva vysoké lodné sťažne, každý s dvoma veľkými plachtami, ktoré na malom riečnom člne pôsobia skutočne monumentálne. O dvojhlavej ruskej orlici na prednej časti lode, plaviacej sa niekde z miest dnešného Vajanského nábrežia do miest dnešného Sadu Janka Kráľa, ani nehovoriac.
Na historických detailoch zrejme až tak nezáleží. Veď aj ruský minister kultúry, historik Vladimir Medinskij, pri odhaľovaní tabule povedal: „Vidím tu pamätník pána Masaryka, ktorý bol zakladateľom československého štátu. Tu vedľa je pamätná tabuľa Petra Veľkého, ktorý bol zakladateľ Ruska. Začal budovať naše spoločné vzťahy, ktoré dodnes pokračujú.“ Človek by sa aj spýtal, či Rusko naozaj založil až Peter I., a tiež ako dokázal budovať vzťahy s Československom už v roku 1698, ale minister kultúry nechal tieto otázky upadnúť do zabudnutia hneď svojou ďalšou vetou: „Ja mám na Slovensko dobré spomienky, pretože keď som v Prahe študoval, na internáte boli študenti z rôznych krajín, ale najkrajšie boli Slovenky.“ Pri takýchto prízemných trápnostiach musia skutoční milovníci ruskej kultúry zakúšať až fyzické bolesti.
.a čo my?
Celé by to mohlo byť zábavné a smiešne, keby to nebolo smutné a hrozivé. Smutné je, že smiešni v skutočnosti nie sú Rusi, ale my. Celý ten hulvátsky projekt bol síce akciou ruského zastupiteľského úradu s podporou ruského Fondu pre kultúru a s pomocou Ruského centra vedy a kultúry, ale štafáž im robili zástupcovia mesta Bratislava, mestskej časti Staré Mesto, Ministerstva kultúry SR a ďalších inštitúcií. A čím nedôstojnejšia je tabuľa a okolnosti jej osadenia, tým pokorujúcejšie je to nie pre nich, ale pre nás.
Čo sa tu vlastne stalo? V meste, v ktorom by malo byť nepísaným alebo aj písaným pravidlom, že nijaká pamätná tabuľa s ruským textom nesmie mať rozmery väčšie ako pamätné tabule pripomínajúce zastrelenie Petra Legnera, Danky Košanovej, Stanislava Siváka a Jána Holíka ruskými okupantmi 21. augusta 1968, dokázali Rusi osadiť obrovskú opachu napriek jednomyseľnému nesúhlasu našej odbornej komisie. V symbolickej rovine tým dosiahli víťazstvo, ktoré nám síce môže pripadať relatívne bezvýznamné, ale to na jeho význame nič nemení.
Symboly sú dôležité a ovplyvňujú nás bez ohľadu na to, či si to uvedomujeme, alebo nie. Rusi si to uvedomujú veľmi dobre a systematicky sa snažia umiestňovať symboly veľkého Ruska všade, kde sa len dá. Niekde sa im darí menej, niekde viac, a ak sa poobzeráme po našom hlavnom meste, musíme konštatovať, že u nás sa im nedarí až tak zle.
Jedným z takýchto symbolov je KHL, ktorá sa systematicky rozširuje do Európy nielen zo športových a obchodných dôvodov, ale aj z dôvodov propagandistických. Iným neprehliadnuteľným symbolom ruskej prítomnosti je osvetlený bratislavský Slavín.
Slavín je jednak cintorínom ruských vojakov, ktorí padli v druhej svetovej vojne pri bojoch o Bratislavu, a jednak monumentom ruskej vojenskej sily. Vojaci padli pri oslobodzovaní mesta, sú to naši zosnulí a patrí im naša úcta a vďaka. Monument bol postavený v čase, keď už sa z osloboditeľov vykľuli importéri režimu rovnako zločinného ako bol ten, od ktorého nás oslobodili. A kvôli tomu, aby tento monument mohol nerušene dominovať celému mestu, strhli komunisti 50-metrovú vežu neďalekého kostola na Kalvárii – to malo tiež svoj symbolický význam. Po roku 1989 sme sa nezachovali rovnako ako oni. Obelisk s obrovským ruským vojakom sme nestrhli a zo Slavína sme neurobili len dôstojný a tichý cintorín. To však Rusom nestačilo. Dnes je obelisk pompézne osvetlený, osvetlenie zaplatila ruská ambasáda. A kde sme boli my? Nikto z oficiálnych predstaviteľov mesta ani štátu nahlas nepovedal, že cintorín je pietne miesto, na ktoré reflektory nepatria. A že si neželáme, aby nočnej Bratislave dominoval ruský vojak.
Nie, my sme ticho. A to je na tom celom naozaj hrozivé. Na jednej strane tichá podpora akcii „Peter Veľký sa vracia do Bratislavy“ (osadenie tabule bolo len jednou časťou tejto akcie), a na strane druhej celkom neadekvátna tichá reakcia ministerstiev vnútra a zahraničných vecí na absurdné otvorenie „zastupiteľstva Novoruska“ v Bratislave. A boli by sme ticho aj keby tu ruské veľvyslanectvo organizovalo akciu „Ivan Hrozný ide po stopách Petra Veľkého“. Veď prečo by sme sa zaoberali takými banalitami, ako sú nejaké pomníky a pamätné tabule?
Nuž, možno by sme sa tým mali zaoberať preto, lebo tieto zdanlivé banality majú širšie súvislosti, ako o tom píše v nasledujúcom texte Grigorij Mesežnikov. A už dnes prinášajú pozoruhodné ovocie, ako o tom píšu Jozef Majchrák a Peter Zajac.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.