Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Paulo Coelho: Guru či gýč?

.eva Čobejová .časopis .fenomén

Vo svete literatúry existuje v posledných desaťročiach niekoľko úkazov, ktoré napriek tomu, že sme už takmer všetko videli, počuli, čítali, vyvolávajú ešte nefalšovaný údiv.

Vo svete literatúry existuje v posledných desaťročiach niekoľko úkazov, ktoré napriek tomu, že sme už takmer všetko videli, počuli, čítali, vyvolávajú ešte nefalšovaný údiv.


Koncom osemdesiatych rokov sa stalo čosi zvláštne. Istý brazílsky spisovateľ, takmer neznámy autor dovtedy jednej knižky a niekoľkých hudobných textov, napísal knižku Alchymista. Jednoduchý príbeh o akomsi španielskom pastierovi, čo hľadá poklad. A svet sa z toho zbláznil! Knihu si kúpili milióny čitateľov na celom svete.
Raz za čas sa stane taký zázrak – keď sa objaví Harry Potter alebo Dan Brown. Lenže ešte pred nimi bol Paulo Coelho. Príťažlivý elegantný muž s tajomným pohľadom latinskoamerického mága, ktorý fascinuje ženské fanúšičky, vtrhol do knižného sveta spôsobom, ktorý mnohých nadchol, mnohých zaskočil a mnohých pohoršil.
Nakladateľský fenomén, marketingový mág, globálny úkaz, popkultúrna celebrita, fenomén masovej kultúry – prosto spisovateľ, po ktorého podpis si do kníhkupectva prišlo viac ľudí ako po podpis Davida Beckhama. Treba niečo dodať? Že kto je to ten Beckham?
Intelektuáli či literárni kritici však otrávene krútia hlavami: je to gýč, a každá jeho kniha je horšia ako tá predošlá. Teológovia tiež nehýria nadšením: je to popkultúra zneužívajúca duchovný svet, ezoterická mágia zavádzajúca veriacich na čudné chodníčky. Pachuť v ústach vyvoláva aj nadšenie rôznych celebrít, ktoré vychvaľujú Coelhove knihy. Ich citáty sa vynímajú na internetových stránkach Paula Coelha. Madonna, Julia Roberts, Bill Clinton, Sinéad O´Connor... Všetky tie hviezdy povrchného sveta šoubiznisu túžiace po imidži duchovnej bytosti.
No a Coelho nevyniká mimoriadnou skromnosťou, naopak, sebavedomým – možno až narcistickým – prístupom svojich kolegov spisovateľov značne irituje. Napríklad, keď sa na frankfurtskom knižnom veľtrhu jeho autogramiáda mení na rekord do Guinnessovej knihy. Vtedy sa nositeľ Nobelovej ceny maďarský spisovateľ Imre Kertész neovládne a cez zuby precedí čosi o navoňanej mydlovej opere.                                                                                                    
Prvotný úžas z kníh, ktoré píše Paulo Coelho, už vyprchal, sú tu nové atraktívnejšie hviezdy (najmä ten Brown mu šliape na päty), ale ani dnes – dvadsať rokov odvtedy, čo napísal svoju prvú knižku Pútnik – nie je šesťdesiatnik Coelho bezvýznamným hráčom na knižnom trhu. Zatiaľ jeho posledná knižka Čarodejnica z Portobella sa aj medzi intelektuálnejšie založenými zákazníkmi bratislavského Artfora ihneď po tom, čo ju pokrstila Silvia Lakatošová, zaradila do Top desať.


.búrlivák
Samotný život Paula Coelha je výborným námetom na pútavý román. Ale Coelho je aj dobrý obchodník – a svoje zážitky len opatrne a postupne rozpúšťa do stále nových a nových príbehov, ktorými zaplavuje knižný trh.
Narodil sa v roku 1947 v Riu de Janeiro v rodine inžiniera, ktorá patrila k strednej vrstve. Prísna jezuitská škola, presná predstava rodičov o budúcnosti svojho syna a poctivé čítanie Henry Millera vyvolali prirodzenú túžbu po rebélii. V tom čase sa však podobné mladícke úlety riešili v Brazílii ráznym a nekompromisným spôsobom –  rebelujúci syn putoval do psychiatrickej liečebne a elektroliečba mala neposlušnosť vyriešiť. Nepodarilo sa to na prvý, druhý ani tretí raz.
Hoci aj sa chudák snažil – pokúsil sa o štúdium práva, ako si rodičia želali, ale v ére hippies to naozaj nešlo. Preto Paulo radšej píše texty, novinové články, hrá v divadle, píše komiksy. Skúša drogy, voľnú lásku, bohémsky život, čiernu mágiu, prosto, šesťdesiate roky si naplno užíva ako hippie. Nezabudne vyznávať Che Guevaru, nenávidieť kapitalizmus, a búriť sa proti vojenskej diktatúre. Za to má možnosť vyskúšať si aj iný druh zážitkov – väzenie a mučenie.
Keď mladícke vášne pomaly opadnú, dostatočne vybúrený a mimoriadne ambiciózny Coelho začína po tridsiatke rozmýšľať, čo so životom. Po troch neúspešných manželstvách dokonca konečne stretáva ženu, s ktorou už ostane, sťahuje sa do Európy a vážne uvažuje o kariére, po ktorej vždy túžil.

.mágia, šamani, sekty...
V knižke Záhir, ktorá je do istej miery autobiografická, píše: Mnoho rokov som študoval a praktikoval mágiu, alchýmiu, okultné vedy. (...) Bol som členom tajných spoločností, zaplietol som sa s exotickými sektami, kupoval som si úžasne drahé knihy, ktoré vyšli ako súkromná tlač, dlhé hodiny som trávil pri rituáloch a invokáciách. Ustavične som vstupoval do nejakých skupín a bratstiev, neustále rozochvievaný predstavou, že mi tam niekto odhalí tajomstvo neviditeľného sveta...“
Jeho životopis, verejne známy a šírený, je však mierne štylizovaný samotným autorom, a tak môžeme veriť, ale nemusíme – v polovici osemdesiatych rokov vraj Coelho zažije mystické stretnutie s akýmsi tajomným mužom. Najprv kdesi v Dachau, potom v Amsterdame. Ten tajomný cudzinec ho navedie na púť do Santiaga de Compostela. Fakt, že tú púť Coelho absolvuje, predurčí jeho ďalší vývoj. Vždy chcel byť spisovateľom, ale na tejto ceste si ujasní, ako a o čom bude písať. Pútnik alebo Mágov denník (1987) síce ešte nefascinuje celý svet, nie je to ešte bestseller a za jeho autorom ešte neputujú tisícky literárnych pútnikov, ale knižka sa nepredáva až tak zle.
No už o rok je na svete Alchymista (1988) – a na svete je fenomén menom Paulo Coelho. Jeho druhé dielo sa stane najpredávanejšou knihou v Brazílii, Portugalsku, Španielsku, a v roku 1994 dobýva najfajnovejšiu literárnu krajinu – Francúzsko. Viac ako päť rokov sa Alchymista drží v zozname najpredávanejších kníh Francúzska. Kniha sa prekladá do všetkých významných jazykov a fascinuje ľudí všetkých náboženstiev, národností či kultúr. Alchymista funguje aj v podobe divadelných hier, bábkového divadla, muzikálu, opery, dokonca aj ako elektronická hra. Ďalšie knihy majú cestu otvorenú a už zďaleka nemusia dosahovať úroveň Alchymistu. Z Coelha je medzinárodná značka, tak ako Coca-Cola, Beatles či Google.

.viac ako 11-tisíc
Alchymista vyšiel v roku 1996 prvýkrát aj na Slovensku vo vydavateľstve Sofa, o dva roky neskôr prišiel do Bratislavy aj jeho autor, ktorý poctivo putuje za čitateľmi do všetkých kútov sveta. Svoj úspech nenecháva na náhodu.
Slovenské vydanie si kúpilo viac ako 11-tisíc čitateľov. Nie div. Ľuďom odchovaným tupým ateizmom, ktorý v mnohých Slovákoch zanechal stopu v silnej nechuti k tradičným cirkvám, sa ponúkla nová alternatíva. Duchovno, ktoré je moderné, ľahko stráviteľné, nenáročné, silne individualistické. Veľmi lákavá alternatíva. Také „instantné duchovno“ – výraz, ktorý sa ujal v súvislosti s Coelhom. Aj instantná káva – aj instantné duchovno sú pre mnohých ľudí vítanou náhradkou. Najmä pre tých, čo klasickú kávu či tradičné náboženstvo nepoznali.
Religionista Dušan Jaura si všimol, že kniha Pútnik (Mágov denník) zaujala viacerých jeho študentov. A tak sa rozhodol, že si ju prečíta. No mal čo robiť, aby ju dočítal do samotného konca. „Mix rôznych náboženských a mystických tradícií a veľa hmly, z ktorej zaznievajú tajomné posolstvá.“ Ale samého ho zaujíma, prečo majú tie knihy taký úspech. „V prípade Pútnika môže fascinovať už len predstava, že na konci cesty je nejaký cieľ. Cesta nie je cieľ, ale len prostriedok, ktorý k nemu vedie. Najzaujímavejšou časťou knihy je podľa mňa opis rituálov: zdá sa, že dnešný človek ich potrebuje rovnako ako kedysi.“ Jaura však Coelhove knihy nepovažuje za veľkú literatúru. V knižnici jeho knihy radí k produkcii Dana Browna.
Filozof Anton Vydra sa tiež zaoberal Coelhovými knihami, a dnes má na ne vyhranený názor: „Coelhov mysticizmus by som pomenoval skôr spirituálnym hľadaním ľudských možností. Toto hľadanie uňho mieri veľmi vysoko, hoci kvôli popularite ostáva stále opatrne pri zemi – literatúra dokáže vyrážať do výšok aj bez toho, aby sa to, o čom je text, dalo aj reálne uskutočniť. Povedané inými slovami, ten spirituálny moment trvá v čitateľovi dovtedy, kým nedočíta knihu. Podobný pocit môžeme mať aj z Dostojevského alebo Kraska či akéhokoľvek iného zručného spisovateľa a to bez toho, aby sme ich považovali za mystikov. Takže podľa mňa je to skôr vec literárneho žánru.“ Podľa Vydru sa mystika spája s erotikou a Coelho to dobre vie. Preto neváha o erotike hovoriť so všetkou vášnivou zanietenosťou (napríklad v knihe Jedenásť minút). „Problém je v tom, či pritom čitateľ vníma viac erotiku okorenenú mystickou skúsenosťou, alebo či v tom vidí mystiku precedenú cez erotický klimax. Nemusí byť každý extatický pocit mystikou. Kardinál Špidlík to kedysi dávno v jednej prednáške povedal naozaj dobre: ´Extase – co je to? No víte, já když vypiji půl litru červeného vína, mám takovou extasi, že by jste se divili.“

.politik a kritik
Coelho nie je len človek putujúci za rôznymi mystickými  zážitkami, je to aj veľmi pragmaticky založený človek, umne podporujúci marketing svojich knižiek a profesionálne ovládajúci mediálnu prezentáciu. Stačí si pozrieť jeho internetové stránky. Dobre vie, že treba držať krok s novými technológiami a vždy treba prísť s niečím novým. Tohto roku to bola ponuka na spoluprácu pre režisérov z celého sveta, aby napísali scenár pre jednotlivé príbehy z Čarodejnice z Portobella a poslali ho do internetovej súťaže. Coelho najlepšie vyberie a budú sfilmované.
Coelho chodí pravidelne aj na Svetové ekonomické fórum a v roku 1996 bol vymenovaný aj za zvláštneho poradcu programu UNESCO pre duchovné zbližovanie a dialóg medzi kultúrami. Angažuje sa aj politicky – napísal napríklad „ďakovný list“ Georgeovi W. Bushovi, ktorý podľa neho kazí dialóg medzi náboženstvami a krajinami. 
V tom Coelho pripomína mnohé hollywoodske celebrity, ktoré vyznávajú mier, lásku a trpezlivý dialóg s každým, kto je iný a aj s tými, čo sú proti nám. Energia Lásky, História sveta, Reč sveta, Tradícia... tieto výrazy obľúbené z Coelhových kníh však v reáli pôsobia ešte oveľa naivnejšie ako v jeho príbehoch. Napríklad keď podobné reči vedie v súvislosti s jeho obľúbeným Iránom.
Zaujímavý je jeho vzťah ku katolíckej viere. Sám seba považuje za katolíka, ale zároveň sa rád prezentuje ako človek nekompromisne kritizujúci svoje náboženstvo. „Prečo rozvedený človek nemôže pristúpiť k prijímaniu?“ pýta sa trikrát rozvedený Coelho. Volá po väčšej „pružnosti“ v cirkvi. „Skrátka, skutočnosť je iná a cirkev sa upína na určité tradície, ktoré by mali byť duchovného charakteru, nakoniec sú však čisto sociologické, a to škodí...“
Coelhovo duchovno je oveľa lákavejšie – ako počúvaj svoju intuíciu, nevzdávaj sa svojich snov, bojuj svoj „dobrý boj“, hľadaj svoju cestu, nasleduj energiu Lásky... Príjemne pohladí dušu každého duchovne nenáročného človeka.

.relaxačné čítanie
Bolo by jednoduché skritizovať Coelha ako povrchného gýčového spisovateľa ponúkajúceho instantnú filozofiu. Ale až takú príkrosť si predsa len nezaslúži ani on, ani jeho čitatelia. Nedá sa mu uprieť to, že niečo v jeho príbehoch funguje. Netreba povýšenecky mávať nad autorom, ktorý predal viac ako 65 miliónov výtlačkov.
Coelho predsa len nie je latinskoamerická telenovela. On sám za svoj najväčší vzor označuje Jorge Luisa Borgesa, jeho diela má údajne na nočnom stolíku. Ale kým Borges ponúka náročné intelektuálne čítanie, ktoré si vychutná len literárny fajnšmeker, Coelho prináša priezračne čisté až naivne jednoduché príbehy, ktoré hltajú aj ľudia bez akýchkoľvek čitateľských zručností a skúseností. Obaja sú však dvoma stranami jednej latinskoamerickej mince. Každá má svojich vyznávačov.
Literárne mimoriadne produktívny autor čoraz viac riedi svoje príbehy a čoraz ťažšie sa mu hľadá príbeh, ktorý by ešte prekvapil. Opísal už toľko rituálov, zasvätení, Majstrov, čarodejníkov, invokácií... Iste, môžeme sa zabávať na Coelhovej – čoraz násilnejšej a trápnejšej snahe po hľadaní  bizarných mystických zážitkov – ale jeho jednoduchý štýl jednoducho má čosi do seba a to s miernym sebazaprením priznávajú aj literárni kritici, hoci tí sa zväčša bránia tomu, aby vážne analyzovali takúto literatúru.
Tomáš Prokopčák v SME nedávno tvrdo skritizoval Coelhovu Čarodejnicu z Portobella, ale nezabudol dodať, že tá kniha je napísaná naozaj zručne a neuveriteľne dobre sa pri nej relaxuje. Ani Svetlana Žuchová, psychiatrička a zároveň autorka náročných textov, vo svojej reflexii knihy Záhír nepopiera, že knižku možno „odporučiť na nereflektované letné čítanie, pri ktorom možno príjemne strácať čas“.
Takže tak. Ak berieme Coelha ako spisovateľa pre nenáročné oddychové čítanie, nie je dôvod na námietky. Dokonca možno oceniť, že Coelho pripomína v dobe počítačov také slová, ako intuícia, rituál, tradícia, cesta, nádej, sny... Prečo nie?
Problém je kdesi inde. Internet je plný úprimných vyznaní ľudí, ktorým tento človek zmenil život. Aj vďaka Coelhovi ožila tradičná pútnická cesta do Santiaga de Compostela, kde mnohí ľudia putujú už najmä kvôli tomu, aby zažili to, čo ich milovaný autor. Vtedy je dôvod na ironický úškrn.
Coelho ako prorok, ako nositeľ moderného duchovna – to je naozaj instantné duchovno, ktoré kazí dobrý vkus.
Takže si môžeme vybrať dve cesty: Coelho ako príjemné oddychové čítanie – a Coelho ako milovaný a uctievaný guru. Jedna z tých ciest je čudná.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite