Keď sme sa vyšplhali do 5 000 metrov nad morom, štrk a hlina sa zmenili na sneh a ľad. Nasadila som si mačky a po hodine chôdze popri ľadovcoch sme sa doteperili k najvyššie položenému jazeru na svete.
Vytiahli sme varič a zatiaľ čo som fotila panoramatické fotky, môj šerpa navaril „sáčkové“ rezance. Vrešťala som bolesťou – fotila som bez rukavíc a od zimy a vetra mi zmodrali ruky. Potom sme si navarili čaj a tešili sa ako malé deti. Bolo to čarovné. V celej tej nádhere sme boli sami dvaja, držali sme v omrznutých rukách teplý čaj a v ústach nám primŕzali cigarety. Slnko tak pekelne pálilo na sneh, jazero bolo prenikavo tmavomodré a plávali v ňom ľadové kryhy. Tam, kde nebolo zamrznuté, odrážali sa okolité vrcholky. Dívajúc sa na tú čistú nádheru som si uvedomila, ako veľmi sme my, ľudia, posadnutí krásou.
Sme ochotní makať ako kone a zarábať veľké sumy, aby sme si mohli dopriať krásne šaty a obklopiť sa krásnym majetkom, cestujeme a riskujeme životy v horách, aby sme videli panenskú krásu, podstupujeme plastické operácie a používame make up, aby sme boli krásni... Prečo to vlastne všetko? Prečo hľadiac na ľadovce v mojej tesnej blízkosti cítim také šťastie, že sa vzdávam akéhokoľvek pohodlia, len za cenu byť súčasťou tej dokonalej krásy? Eufória spôsobená okolitým prostredím ma istým spôsobom zasvätila. Akoby som dostala nejakú tajnú horskú pozvánku. Za to, že som prekonala lenivosť a strach a išla do neznáma, ma to neznámo odmenilo a stojac tam, zapichnutá mačkami do ľadu, so zmrznutými rukami a slzami v očiach, ktoré nezapríčinil len vietor, uvedomila som si, že už niet cesty späť. Krása, ktorá ma sem volá, nie je porovnateľná s ničím iným. Viem, že každou svojou zimnou cestou sa vzďaľujem od svojho predošlého života, toto je však veľký skok. A aj keby bol skokom do priepasti, viem, že priepasti tam „doma“ bývajú omnoho horšie a číhajú na každom kroku. Som rada, že som sa do Himalájí vybrala sama. V snežnom tichu sa totiž dajú počuť rôzne hlasy a najsilnejšie asi ten vnútorný. Ku koncu som si už necítila nohy, premohol ma kašeľ a keď už som myslela, že umriem a chcela odpadnúť, nejako som sa premohla a nastal taký ten vzácny stav beztiaže, ktorý príde keď sa vám podarí prekonať brutálnu únavu. Mala som pocit, že to ani nejdem ja s mojimi nohami, že to za mňa robí niekto iný a cítila som sa ako opitá. Usmievala som sa od ucha k uchu a spievala si nejaký miestny odrhovák. Vrcholky osemtisícoviek už boli oranžové ako pomaranče a cieľová dedina čakala v prítmí. Dala som si odporné rezance a mätový čaj. Premasírovala som si kostihojom nohy a sama seba pochválila za prejdených 30 kilometrov vo vysokej nadmorskej výške. Šťastie má veľa tvárí.
Vytiahli sme varič a zatiaľ čo som fotila panoramatické fotky, môj šerpa navaril „sáčkové“ rezance. Vrešťala som bolesťou – fotila som bez rukavíc a od zimy a vetra mi zmodrali ruky. Potom sme si navarili čaj a tešili sa ako malé deti. Bolo to čarovné. V celej tej nádhere sme boli sami dvaja, držali sme v omrznutých rukách teplý čaj a v ústach nám primŕzali cigarety. Slnko tak pekelne pálilo na sneh, jazero bolo prenikavo tmavomodré a plávali v ňom ľadové kryhy. Tam, kde nebolo zamrznuté, odrážali sa okolité vrcholky. Dívajúc sa na tú čistú nádheru som si uvedomila, ako veľmi sme my, ľudia, posadnutí krásou.
Sme ochotní makať ako kone a zarábať veľké sumy, aby sme si mohli dopriať krásne šaty a obklopiť sa krásnym majetkom, cestujeme a riskujeme životy v horách, aby sme videli panenskú krásu, podstupujeme plastické operácie a používame make up, aby sme boli krásni... Prečo to vlastne všetko? Prečo hľadiac na ľadovce v mojej tesnej blízkosti cítim také šťastie, že sa vzdávam akéhokoľvek pohodlia, len za cenu byť súčasťou tej dokonalej krásy? Eufória spôsobená okolitým prostredím ma istým spôsobom zasvätila. Akoby som dostala nejakú tajnú horskú pozvánku. Za to, že som prekonala lenivosť a strach a išla do neznáma, ma to neznámo odmenilo a stojac tam, zapichnutá mačkami do ľadu, so zmrznutými rukami a slzami v očiach, ktoré nezapríčinil len vietor, uvedomila som si, že už niet cesty späť. Krása, ktorá ma sem volá, nie je porovnateľná s ničím iným. Viem, že každou svojou zimnou cestou sa vzďaľujem od svojho predošlého života, toto je však veľký skok. A aj keby bol skokom do priepasti, viem, že priepasti tam „doma“ bývajú omnoho horšie a číhajú na každom kroku. Som rada, že som sa do Himalájí vybrala sama. V snežnom tichu sa totiž dajú počuť rôzne hlasy a najsilnejšie asi ten vnútorný. Ku koncu som si už necítila nohy, premohol ma kašeľ a keď už som myslela, že umriem a chcela odpadnúť, nejako som sa premohla a nastal taký ten vzácny stav beztiaže, ktorý príde keď sa vám podarí prekonať brutálnu únavu. Mala som pocit, že to ani nejdem ja s mojimi nohami, že to za mňa robí niekto iný a cítila som sa ako opitá. Usmievala som sa od ucha k uchu a spievala si nejaký miestny odrhovák. Vrcholky osemtisícoviek už boli oranžové ako pomaranče a cieľová dedina čakala v prítmí. Dala som si odporné rezance a mätový čaj. Premasírovala som si kostihojom nohy a sama seba pochválila za prejdených 30 kilometrov vo vysokej nadmorskej výške. Šťastie má veľa tvárí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.