Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Koniec éry doktora Harabina

.jozef Majchrák .časopis .politika

Súdna rada zvolila nových ľudí na čelo Najvyššieho súdu a Súdnej rady. Popri úvahách, čo tieto zmeny prinesú, je to aj príležitosť na zhodnotenie toho, čo im predchádzalo.

Každému, kto sa niekedy v posledných rokoch zúčastnil na zasadnutiach Súdnej rady, musel ten rozdiel udrieť do očí. Rokovanie bez účasti doktora Harabina malo dôstojný priebeh, štábnu kultúru a aj tí najtvrdší spojenci expredsedu Najvyššieho súdu boli odrazu akísi kultivovanejší.
V porovnaní s minulosťou  je určite dobrou správou aj zvolenie Jany Bajánkovej do kresla predsedníčky Súdnej rady a Daniely Švecovej na čelo Najvyššieho súdu.  Od ich príchodu do top pozícií slovenskej justície sa však dá očakávať skôr normalizácia pomerov ako reformný vietor. Obidve boli kompromisnými kandidátkami, na ktorých sa dokázali v Súdnej rade zhodnúť reformní sudcovia s pragmatikmi, teda sudcovia, ktorí síce už mali plné zuby Harabina, ale niektorým sa predstavy  jeho najtvrdších kritikov zdali až príliš radikálne. Vôľu po dohode navyše poháňala aj hrozba ďalšej voľby šéfa Najvyššieho súdu s Harabinovou účasťou a s tým spojené riziko ďalších tlakov, manipulácií a obštrukcií.  

.čo čakať
Realistickým očakávaním od Švecovej a Bajánkovej je to, že dôjde k náprave najväčších Harabinových justičných nehorázností, ako boli šikanovanie oponentov na Najvyššom súde, disciplinárne stíhania kritikov či podozrivé výberové konania na miesta nových sudcov. Napríklad, keď sa mladá právnička uchádzala o miesto na súde, kde bola predsedníčkou jej  mama, ktorá navyše aj menovala členov výberovej komisie.
Bajánková so Švecovou však v sporoch s Harabinom nepreukázali takú osobnú odvahu, aby sa od nich dalo čakať, že sa vehementne pustia do takých citlivých tém, akou je rodinkárstvo v súdnictve, alebo pôjdu tvrdo po kolegoch, o ktorých existujú veľké pochybnosti, že sa pri rozhodovaní neriadia iba právom. Obidve budú mať skôr sklon posudzovať problémy justície čisto stavovskou optikou. Ale možné sú aj pozitívne prekvapenia, nebolo by to prvýkrát, čo niekto s novou funkciou vyrastie a uvedomí si väčšiu zodpovednosť.

.náš justičný príbeh
Napriek tomu, že justíciu v najbližších rokoch asi nečaká reformná smršť, platí, že minulotýždňovou voľbou sa v tejto inštitúcii skončila jedna éra. Presnejšie, treba dúfať, že sa začal jej koniec. Tento fakt je hodný malého zastavenia, pretože ide o príbeh, ktorý je pre krajinu dôležitý. Zapadá tiež do schémy, ktorá sa v našich dejinách opakuje. Po páde, niekedy až nepochopiteľnom, príchádza vzopätie, na ktorého začiatku je často len niekoľko odvážnych jednotlivcov, časom však silnie a nakoniec dokáže veci opäť nasmerovať do normálnych koľají.
Štefanovi Harabinovi sa podarilo roky ťažiť z toho, že justícia po zmene režimu neprešla žiadnou reformou. Na rozdiel od krajín s podobným problémom sa navyše u nás na jej čelo dostal človek, ktorý s týmto stavom nielenže nebol ochotný nič urobiť, ale využil ho ako mocenský nástroj. Za socializmu patrili mnohí sudcovskí papaláši (nie všetci sudcovia) k elite každého okresného mesta. Mali tie správne konexie s komunistickými pohlavármi a boli jednoducho dôležití. Nemuseli pritom ani priamo súdiť disidentov, stačilo, keď na súdoch dokázali veci „potlačiť“ či zariadiť. Tento typ sudcov po roku 1989 voľne preplával do nových časov a nijako sa nevzdal svojich spôsobov. Ak chceli byť dôležití, vedeli, že sa musia začleniť do novej mocenskej elity. V novej dobe to znamenalo kontrolovať miesta predsedov a podpredsedov súdov a mať v rukách správne „páky“ voči nepohodlným kolegom. Keď týmto ľuďom dali politici do rúk sudcovskú samosprávu, bolo pre nich výzvou dňa zorganizovať sa a ovládnuť ju. Štefan Harabin týmto ambíciam časti svojich kolegov rozumel, napokon, on sám rozmýšľal rovnako. Využil priaznivé politické vetry, nezáujem verejnosti, ale aj mlčanie väčšiny sudcov a stal sa symbolom systému, ktorý vzbudzoval úžas a zdesenie aj v poskomunistických pomeroch.
Opozícia proti Harabinovi sa začala rodiť nenápadne, v tieni mediálneho záujmu. Na začiatku išlo o izolované prejavy odporu sudcov, ako boli Jana Dubovcová či Ľudovít Bradáč, ktoré Harabin ešte odbíjal s poznámkou, že ide o notorických kverulantov. Neskôr k nim pribudli drobné vzbury okresných sudcov, ako boli Stanislav Sojka či Milan Rúžička, ktorí sa vzopreli Harabinovým chránencom a následne čelili disciplinárnym konaniam. Postupne sa začali ozývať ďalší sudcovia, silná skupina kritikov sa sformovala aj na Najvyššom súde a v roku 2011 vznikla reformná iniciatíva sudcov Za otvorenú justíciu. Sudcov, ktorí boli ochotní ísť s kožou na trh, nebolo veľa, ale vďaka ich hlasu sa situácia v justícii stala jednou z hlavných verejných tém. Začali sa jej venovať médiá, na disciplinárne pojednávania s kritickými sudcami chodili zahraniční diplomati a súdnictvo sa dostalo na popredné miesta agendy politických strán. Dospelo to až do stavu, keď zasadnutia Súdnej rady zaujímali ľudí viac ako rokovania parlamentu a verejný rozruch okolo Harabinovho riadenia súdnictva už začal prekážať aj viacerým ľuďom vo Ficovom Smere. Nebyť tohto všetkého, možno by Harabin slovenskú justíciu riadil až do svojho dôchodku.
Koniec éry doktora Harabina a nové tváre na čele Najvyššiehu súdu a Súdnej rady ešte, samozrejme, neznamenajú definitívne víťazstvo tej lepšej tváre našej justície. Skôr pripomínajú Mečiarov pád v roku 1998, po ktorom neprišla hneď reformná vláda, ale kompromisná koalícia s SDĽ.
Príbeh slovenskej justície sa „mečiarizmu“ v niečom podobá. Podobne ako on je dôkazom našej personálnej a inštitucionálnej zraniteľnosti, ale aj istej vnútornej sily.  

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite