S Benazir Bhuttovou zomrela na ulici v Rawalpindi aj nádej na najlepšie zo všetkých možných zlých riešení v Pakistane zmietanom krízou. Prezident Parvez Mušarráf nemá v hre na demokraciu, ale najmä v boji proti islamským radikálom, civilného protihráča ani spoluhráča.
Benazir Bhuttová bola tým jediným možným spoluhráčom. Napriek tomu, že jej Pakistanská ľudová strana má už nového lídra v osobe Bilawala, mladučkého syna Benazir, je dnes Mušarráf bez partnera a Pakistan o krok bližšie k okraju priepasti. Mušarráf sa rozhodol pre opätovný experiment s demokraciou v Pakistane aj pre možnú spoluprácu s Benazir Bhuttovou po voľbách, v rozpore s tým, čo mu diktovali jeho rokmi vyskúšané inštinkty. Existujú totiž dva Pakistany. Jeden existuje vo fantázii mnohých západných aktivistov, ktorí veria, že ľudové hlasovanie a voľby sú čarovným liekom na všetko aj v krajine ako Pakistan. V ich fantázii je vlastne Pakistan demokraciou, kde voľby ukončia vládu zlej vojenskej chunty, ktorá je jednou prekážkou, čo bráni plnému rozvoju ľudských práv a demokracie. V tejto fantázii bola Benazir Bhuttová obdivuhodná demokratka západného razenia so širokou ľudovou podporou a prezident Mušarráf iba temný diktátor.
Ten druhý, skutočný Pakistan je iný.
.skutočný Pakistan
V skutočnom Pakistane takmer 60 percent ľudí nevie čítať a písať a demokracia im nehovorí vôbec nič. V skutočnom Pakistane súhlasí podľa výskumov verejnej mienky až 46 percent obyvateľov s Usámom bin Ládinom. To je väčšia podpora, než má absolútna väčšina demokraticky zvolených politikov západného sveta. Skutočný Pakistan je miesto, ktoré je najúrodnejším pareniskom islamskej svätej vojny proti celému západnému svetu a odkiaľ prišiel do Afganistanu Taliban. Skutočný Pakistan je krajinou, kde je najviac islamských škôl – madrás – ktorých jediným kurikulom je memorovanie Koránu a jediným cieľom vychovať mladých mužov blčiacich netoleranciou a nenávisťou. Skutočný Pakistan je miesto, kde je všemocná spravodajská služba ešte stále zamorená islamskými fundamentalistami a sympatizantmi al-Káidy.
Skutočný Pakistan je krajina, v ktorej sú oblasti pozdĺž hraníc s Afganistanom kontrolované bojovníkmi Talibanu a al-Káidy a kde sa pravdepodobne skrýva vodca al-Káidy bin Ládin, i jeho zástupca, Egypťan Ajman al-Zawahírí. Z tohto skutočného Pakistanu operujú bojovníci Talibanu proti silám NATO (aj našim vojakom) v Afganistane. V skutočnom Pakistane islamisti uniesli a barbarsky popravili novinára Daniela Pearla. V skutočnom Pakistane sa robia vražedné teroristické útoky na mešity menšinových šiítov a na kresťanské kostoly. V skutočnom Pakistane väčšina populácie nenávidí západný svet a jeho demokraciu. V skutočnom Pakistane sa stávajú znásilnené ženy obeťami vrážd, ktoré na nich páchajú muži z ich vlastných rodín, a v skutočnom Pakistane sa donedávna nemohli dovolať práva ani ochrany. Do skutočného Pakistanu odchádzajú synovia moslimských prisťahovalcov z európskych krajín, napríklad Veľkej Británie, a zo skutočného Pakistanu sa vracajú do Európy ako vyškolení teroristi pripravení zabíjať.
Skutočný Pakistan je však aj nukleárnou mocnosťou a odhaduje sa, že jeho armáda má k dispozícii až 60 nukleárnych bômb či hlavíc. V skutočnom Pakistane sú Parvíz Mušarráf a armáda poslednou zárukou, že sa tie zbrane nedostanú do rúk islamských radikálov a nestanú sa zbraňou či aspoň nástrojom vydierania v globálnom džiháde.
Napriek zvyčajnej logike sveta sa v Pakistane pokúšal presadzovať západné hodnoty práve Mušarráfov režim, a nie demokratická väčšina, ktorá šalela v uliciach Karáčí a Islamabádu proti domnelým urážkam proroka Mohameda a Koránu. Mušarráfov režim zmenil k lepšiemu zákony diktované islamským právom, šaríjou, ktoré prakticky znemožňovali potrestať páchateľov sexuálneho aj iného násilia na ženách. V skutočnom Pakistane je pre demokratický Západ a jeho záujmy v boji s islamským terorizmom menším problémom autoritatívny vládca Mušarráf a väčším problémom demokratická väčšina.
.skutočná Benazir Bhuttová
A kto bola Benazir Bhuttová? Naozaj krásna a vzdelaná žena, ktorá prvýkrát stála na čele vlády svojej krajiny, keď mala 35 rokov. A veľmi odvážna žena, ktorá sa rozhodla vrátiť do Pakistanu a riskovať smrť, ktorou jej už vopred stokrát hrozili. Určite aj žena, ktorá bola presvedčením sekulárna, odhodlaná bojovať s islamistami a prodemokratická. Tu sa však sen končí a treba dodať, že prodemokratická bola na pakistanský spôsob.
Predovšetkým bola i politicky dcérou svojho otca – Zulfikara Aliho Bhutta, zakladateľa Pakistanskej ľudovej strany a socialistu, ktorý koketoval so Sovietskym zväzom. V roku 1978 ho zvrhol nekrvavým vojenským prevratom islamistický generál Muhammad Zia-ul-Haq a v roku 1979 ho dal v Rávalpindí, tam, kde zahynula o 38 rokov neskôr aj jeho dcéra Benazir, popraviť – pre údajnú objednávku vraždy politického odporcu. Pre mnohých je Ali Bhutto preto dodnes „šahídom“, mučeníkom, pre iných však najskorumpovanejším politikom pakistanských dejín. Aj Benazir Bhuttová bola obvinená, nepochybne právom, z ťažkej korupcie počas dvoch období, keď zastávala úrad predsedu vlády. Aby sa mohla vrátiť do Pakistanu, musel jej prezident Mušarráf udeliť milosť, inak by ju boli zatkli. Jej manžel Asif Ali Zardari bol vraj v tých časoch známy pre zrejmú príčinu ako Mister 10 per cent a rodina má údajne obrovské kontá vo švajčiarskych bankách.
Benazir bola síce rozhľadená žena, ktorá dostala najlepšie západné vzdelanie, ale oddaná špecifickej ideológii, ktorej mottom bolo, že v Pakistane má vládnuť jej rodina. Modernizáciu a demokratizáciu vnímala ako dobrý prostriedok na ten cieľ. O možnostiach západnej demokracie vo vlasti si určite nerobila ilúzie. Jej voličmi neboli islamom presiaknuté masy vidieckych obyvateľov, ale milióny chudobných a skôr sekulárnych obyvateľov miest, ktorí dúfali, že s ňou príde do ich života aspoň trochu blahobytu.
Benazir Bhuttová sa vrátila do Pakistanu s úmyslom vyhrať voľby a postaviť sa opäť do čela vlády. Povedala otvorene, že chce urobiť poriadok s islamistami v celej krajine a najmä v teritóriách pozdĺž hraníc s Afganistanom, ktoré sa nazývajú FATA (Federally Administered Tribal Areas, teda „federálnou vládou spravované kmeňové územia“). Ich väčšiu časť už dlhšie kontroluje Taliban a al-Káida a iba koalícia islamistických politických strán známa ako Muttahida Madžlis-e-Amal (MMA) sa tam smie uchádzať o voličov vo voľbách. To chcela Benazir Bhuttová zmeniť aj pomocou 750 miliónov dolárov americkej pomoci určenej na zlepšenie života v horských dedinách, ktoré sa veľmi nezmenili už hádam storočia. Po smrti Benazir Bhuttovej zverejnil veterán americkej žurnalistiky Arnaud de Borchgrave isté detaily súkromného rozhovoru s ňou, v ktorom mu povedala, že v Afganistane nemôžu Spojené štáty a NATO nad Talibanom zvíťaziť, kým nebudú Taliban a al-Káida zničené v kmeňových územiach FATA v Pakistane. Myšlienka, že na pakistanské územie by mohli prejsť cez neoznačenú hranicu z Afganistanu americké špeciálne jednotky, aby urobili s Talibanom a al-Káidou to, čo doteraz nedokázala či nechcela urobiť pakistanská armáda, sa jej vraj nepáčila. Priznala však, hoci opäť „off the record“, že „možno nebudeme mať inú možnosť“.
Po vražde Benazir Bhuttovej sa rozmnožili najrôznejšie verzie o jej objednávateľovi, hoci sa k nej ihneď a otvorene prihlásili islamisti a al-Káida. Obviňujú aj prezidenta Mušarráfa, pre ktorého však bolo pragmatické spojenie s Benazir Bhuttovou jediným realistickým prostriedkom predĺženia vlastného politického života. To obvinenie je úplne nerealistické. Skôr si treba pripomenúť slová čísla 2 v al-Káide al-Zawahírího, ktorý povedal: „Všetko, čo sa deje v Pakistane, od dohodnutého návratu Benazir Bhuttovej cez vyhlásenie mimoriadneho stavu... až k represívnym opatreniam, je zúfalým pokusom Američanov zlepšiť ich zhoršujúcu sa situáciu v Afganistane a v Pakistane.“ A krátko pred návratom Benazir Bhuttovej do Pakistanu sľúbil veliteľ Talibanu Hadži Omar, že ju tam budú čakať samovražední bomboví atentátnici. Aj čakali.
Hneď po jej príchode zabila bomba samovražedného atentátnika až 150 ľudí. Benazir unikla o vlások. Publicistka Mona Charen opísala aj predposledný atentát na Benazir, ktorý sa odohral dva týždne pred tým posledným, úspešným. Dňa 13. decembra sa pokúšal muž z davu podať Benazir Bhuttovej pomocou rúk ľudí okolo seba asi ročné bábätko. Bhuttová neskôr povedala, že si myslí, že to bolo dievčatko. Muž sa pokúšal podať ho ponad more ľudí tým, že ho podal iným, aby ho podali ďalej až k Bhuttovej. Tá sa nakoniec rozhodla, že je priveľká tma a dieťa môže padnúť na zem, odvrátila sa a sadla si radšej do svojho obrneného vozidla. V tom okamihu telo dieťatka omotané trhavinami vybuchlo. To vypovedá viac o povahe jej vrahov než stovky strán analýz.
.čo čaká Pakistan bez Benazir?
Benazir sa vo svojom závete, ktorý prečítal v televízii jej manžel, vyjadrila, že lídrom strany sa má po jej smrti stať on. Ten však usúdil, že to má byť skôr ich 19-ročný syn Bilawal. Bilawal začal práve študovať v Oxforde, nehovorí poriadne ani jazykom urdu, ktorý je druhým oficiálnym jazykom v Pakistane. A tak bude Asif Ali Zardari viesť Pakistanskú ľudovú stranu v jeho zastúpení, kým nedoštuduje. John O´Sullivan k tomu v novinách New York Post poznamenal, že si vyžaduje isté vôľové úsilie spomenúť si pri takom nástupníckom aranžmá, že ide o ľavicovú stranu, ktorá má v programe demokraciu a modernizáciu. Ale to je realita Pakistanu. Bhuttová okrem toho neumožnila vo svojej strane, ktorú po celý čas viedla aj z exilu, vyrásť nikomu, kto by mohol hneď prevziať vedenie. Celá vec má aj zaujímavé postscriptum, ktoré publikoval 3. januára opäť Arnaud de Borchgrave: Množia sa indície, že testament nepísala Benazir Bhuttová, ale bol výtvorom jej manžela. Proti tomu sa vedú vyšetrovania pre korupciu vo viacerých krajinách vrátane Švajčiarska. Za korupciu sedel dlho vo väzení aj v Pakistane – až do roku 2004. Zardari stojí, podľa mienky Bhuttovej rodiny, za vraždami dvoch bratov Benazir Bhuttovej, Mira Murtazu a Šahnawaza. Zdá sa, že Pakistanská ľudová strana je v zaujímavých rukách.
Dôveryhodným partnerom prezidenta Mušarráfa sa ťažko môže stať aj rival Benazir Bhuttovej, tiež bývalý predseda pakistanskej vlády, šéf Pakistanskej moslimskej ligy Nawáz Šaríf. Toho poslal v roku 1999 generál Mušarráf do exilu v Saudskej Arábii, keď ho najprv odsúdili na doživotie. Nedávno sa mohol vrátiť rovnako ako Benazir Bhuttová. Režim za Nawáza Šarífa bol možno ešte skorumpovanejší než za vlády Benazir Bhuttovej. Je tu však iný a podstatnejší rozdiel. Dňa 29. augusta 1998 navrhol Nawáz Šaríf zákon, ktorý by vytvoril v Pakistane islamský štát a zaviedol právny poriadok založený na Koráne, teda šaríju. Na detaily tu nie je miesto, zákon však prešiel vládou i dolnou komorou parlamentu, ale nezískal potrebnú dvojtretinovú väčšinu v Senáte, teda v hornej komore parlamentu. Potom prišiel Mušarráfov vojenský prevrat a vyhostenie Šarífa do saudského exilu. K Šarífovmu profilu, okrem pokusu zaviesť v Pakistane šaríju a korupcie, patrí i to, že sa potajomky stretol s Usámom bin Ládinom, ktorý mu v roku 1990 dokonca ponúkol peniaze, aby pomohol zhodiť v Pakistane vládu Bhuttovej Pakistanskej ľudovej strany.. Povedal to v nedávnom interview aj vodca spomínanej islamistickej koalície MMA Kazi Hussain Ahmed. Tvrdí to aj príslušník al-Káidy, ktorý je v súčasnosti uväznený v Spojených štátoch.
Arnaud de Borchgrave si myslí, že nech už voľby dopadnú v Pakistane hocijako, krajina je na pokraji toho, aby sa stala zlyhávajúcou nukleárnou mocnosťou. Tá predstava je nočnou morou. Skúsený iránsky publicista v exile Amir Taheri si v článku v New York Post myslí opak – podľa jeho mienky sa veci v Pakistane nerozpadajú a to, že by sa islamisti dostali k moci, nehrozí. Taheri upozorňuje, že územia, ako južný Waziristan, kde operuje Taliban, predstavujú iba pol percenta rozlohy krajiny, a že tam žije iba pol milióna ľudí, čo je v krajine so 162 miliónmi obyvateľov zanedbateľný počet. Vlasatých a bradatých ozbrojených mladých mužov, ktorí sa tam vynorili, považuje skôr za banditov než čokoľvek iné a vraví, že to tam má už dvetisícročnú tradíciu. Amir Taheri sa však môže vo svojich optimistických demokratických prognózach mýliť. Džihádistov demokracia nevyženie, ani sa nepodrobia vláde zákona – ak, tak len svojho.
Mušarráf je jediným spojencom, ktorý Západu v Pakistane zostal, a nie je vhodný čas karhať ho pre nedostatočnú oddanosť demokracii. Nie tvárou v tvár skutočnému Pakistanu. Či sa to už stúpencom demokracie páči, alebo nie, jedinou prekážkou, ktorá v danej chvíli stojí medzi deštruktívnym chaosom a Pakistanom je Parvíz Mušarráf.
Benazir Bhuttová bola tým jediným možným spoluhráčom. Napriek tomu, že jej Pakistanská ľudová strana má už nového lídra v osobe Bilawala, mladučkého syna Benazir, je dnes Mušarráf bez partnera a Pakistan o krok bližšie k okraju priepasti. Mušarráf sa rozhodol pre opätovný experiment s demokraciou v Pakistane aj pre možnú spoluprácu s Benazir Bhuttovou po voľbách, v rozpore s tým, čo mu diktovali jeho rokmi vyskúšané inštinkty. Existujú totiž dva Pakistany. Jeden existuje vo fantázii mnohých západných aktivistov, ktorí veria, že ľudové hlasovanie a voľby sú čarovným liekom na všetko aj v krajine ako Pakistan. V ich fantázii je vlastne Pakistan demokraciou, kde voľby ukončia vládu zlej vojenskej chunty, ktorá je jednou prekážkou, čo bráni plnému rozvoju ľudských práv a demokracie. V tejto fantázii bola Benazir Bhuttová obdivuhodná demokratka západného razenia so širokou ľudovou podporou a prezident Mušarráf iba temný diktátor.
Ten druhý, skutočný Pakistan je iný.
.skutočný Pakistan
V skutočnom Pakistane takmer 60 percent ľudí nevie čítať a písať a demokracia im nehovorí vôbec nič. V skutočnom Pakistane súhlasí podľa výskumov verejnej mienky až 46 percent obyvateľov s Usámom bin Ládinom. To je väčšia podpora, než má absolútna väčšina demokraticky zvolených politikov západného sveta. Skutočný Pakistan je miesto, ktoré je najúrodnejším pareniskom islamskej svätej vojny proti celému západnému svetu a odkiaľ prišiel do Afganistanu Taliban. Skutočný Pakistan je krajinou, kde je najviac islamských škôl – madrás – ktorých jediným kurikulom je memorovanie Koránu a jediným cieľom vychovať mladých mužov blčiacich netoleranciou a nenávisťou. Skutočný Pakistan je miesto, kde je všemocná spravodajská služba ešte stále zamorená islamskými fundamentalistami a sympatizantmi al-Káidy.
Skutočný Pakistan je krajina, v ktorej sú oblasti pozdĺž hraníc s Afganistanom kontrolované bojovníkmi Talibanu a al-Káidy a kde sa pravdepodobne skrýva vodca al-Káidy bin Ládin, i jeho zástupca, Egypťan Ajman al-Zawahírí. Z tohto skutočného Pakistanu operujú bojovníci Talibanu proti silám NATO (aj našim vojakom) v Afganistane. V skutočnom Pakistane islamisti uniesli a barbarsky popravili novinára Daniela Pearla. V skutočnom Pakistane sa robia vražedné teroristické útoky na mešity menšinových šiítov a na kresťanské kostoly. V skutočnom Pakistane väčšina populácie nenávidí západný svet a jeho demokraciu. V skutočnom Pakistane sa stávajú znásilnené ženy obeťami vrážd, ktoré na nich páchajú muži z ich vlastných rodín, a v skutočnom Pakistane sa donedávna nemohli dovolať práva ani ochrany. Do skutočného Pakistanu odchádzajú synovia moslimských prisťahovalcov z európskych krajín, napríklad Veľkej Británie, a zo skutočného Pakistanu sa vracajú do Európy ako vyškolení teroristi pripravení zabíjať.
Skutočný Pakistan je však aj nukleárnou mocnosťou a odhaduje sa, že jeho armáda má k dispozícii až 60 nukleárnych bômb či hlavíc. V skutočnom Pakistane sú Parvíz Mušarráf a armáda poslednou zárukou, že sa tie zbrane nedostanú do rúk islamských radikálov a nestanú sa zbraňou či aspoň nástrojom vydierania v globálnom džiháde.
Napriek zvyčajnej logike sveta sa v Pakistane pokúšal presadzovať západné hodnoty práve Mušarráfov režim, a nie demokratická väčšina, ktorá šalela v uliciach Karáčí a Islamabádu proti domnelým urážkam proroka Mohameda a Koránu. Mušarráfov režim zmenil k lepšiemu zákony diktované islamským právom, šaríjou, ktoré prakticky znemožňovali potrestať páchateľov sexuálneho aj iného násilia na ženách. V skutočnom Pakistane je pre demokratický Západ a jeho záujmy v boji s islamským terorizmom menším problémom autoritatívny vládca Mušarráf a väčším problémom demokratická väčšina.
.skutočná Benazir Bhuttová
A kto bola Benazir Bhuttová? Naozaj krásna a vzdelaná žena, ktorá prvýkrát stála na čele vlády svojej krajiny, keď mala 35 rokov. A veľmi odvážna žena, ktorá sa rozhodla vrátiť do Pakistanu a riskovať smrť, ktorou jej už vopred stokrát hrozili. Určite aj žena, ktorá bola presvedčením sekulárna, odhodlaná bojovať s islamistami a prodemokratická. Tu sa však sen končí a treba dodať, že prodemokratická bola na pakistanský spôsob.
Predovšetkým bola i politicky dcérou svojho otca – Zulfikara Aliho Bhutta, zakladateľa Pakistanskej ľudovej strany a socialistu, ktorý koketoval so Sovietskym zväzom. V roku 1978 ho zvrhol nekrvavým vojenským prevratom islamistický generál Muhammad Zia-ul-Haq a v roku 1979 ho dal v Rávalpindí, tam, kde zahynula o 38 rokov neskôr aj jeho dcéra Benazir, popraviť – pre údajnú objednávku vraždy politického odporcu. Pre mnohých je Ali Bhutto preto dodnes „šahídom“, mučeníkom, pre iných však najskorumpovanejším politikom pakistanských dejín. Aj Benazir Bhuttová bola obvinená, nepochybne právom, z ťažkej korupcie počas dvoch období, keď zastávala úrad predsedu vlády. Aby sa mohla vrátiť do Pakistanu, musel jej prezident Mušarráf udeliť milosť, inak by ju boli zatkli. Jej manžel Asif Ali Zardari bol vraj v tých časoch známy pre zrejmú príčinu ako Mister 10 per cent a rodina má údajne obrovské kontá vo švajčiarskych bankách.
Benazir bola síce rozhľadená žena, ktorá dostala najlepšie západné vzdelanie, ale oddaná špecifickej ideológii, ktorej mottom bolo, že v Pakistane má vládnuť jej rodina. Modernizáciu a demokratizáciu vnímala ako dobrý prostriedok na ten cieľ. O možnostiach západnej demokracie vo vlasti si určite nerobila ilúzie. Jej voličmi neboli islamom presiaknuté masy vidieckych obyvateľov, ale milióny chudobných a skôr sekulárnych obyvateľov miest, ktorí dúfali, že s ňou príde do ich života aspoň trochu blahobytu.
Benazir Bhuttová sa vrátila do Pakistanu s úmyslom vyhrať voľby a postaviť sa opäť do čela vlády. Povedala otvorene, že chce urobiť poriadok s islamistami v celej krajine a najmä v teritóriách pozdĺž hraníc s Afganistanom, ktoré sa nazývajú FATA (Federally Administered Tribal Areas, teda „federálnou vládou spravované kmeňové územia“). Ich väčšiu časť už dlhšie kontroluje Taliban a al-Káida a iba koalícia islamistických politických strán známa ako Muttahida Madžlis-e-Amal (MMA) sa tam smie uchádzať o voličov vo voľbách. To chcela Benazir Bhuttová zmeniť aj pomocou 750 miliónov dolárov americkej pomoci určenej na zlepšenie života v horských dedinách, ktoré sa veľmi nezmenili už hádam storočia. Po smrti Benazir Bhuttovej zverejnil veterán americkej žurnalistiky Arnaud de Borchgrave isté detaily súkromného rozhovoru s ňou, v ktorom mu povedala, že v Afganistane nemôžu Spojené štáty a NATO nad Talibanom zvíťaziť, kým nebudú Taliban a al-Káida zničené v kmeňových územiach FATA v Pakistane. Myšlienka, že na pakistanské územie by mohli prejsť cez neoznačenú hranicu z Afganistanu americké špeciálne jednotky, aby urobili s Talibanom a al-Káidou to, čo doteraz nedokázala či nechcela urobiť pakistanská armáda, sa jej vraj nepáčila. Priznala však, hoci opäť „off the record“, že „možno nebudeme mať inú možnosť“.
Po vražde Benazir Bhuttovej sa rozmnožili najrôznejšie verzie o jej objednávateľovi, hoci sa k nej ihneď a otvorene prihlásili islamisti a al-Káida. Obviňujú aj prezidenta Mušarráfa, pre ktorého však bolo pragmatické spojenie s Benazir Bhuttovou jediným realistickým prostriedkom predĺženia vlastného politického života. To obvinenie je úplne nerealistické. Skôr si treba pripomenúť slová čísla 2 v al-Káide al-Zawahírího, ktorý povedal: „Všetko, čo sa deje v Pakistane, od dohodnutého návratu Benazir Bhuttovej cez vyhlásenie mimoriadneho stavu... až k represívnym opatreniam, je zúfalým pokusom Američanov zlepšiť ich zhoršujúcu sa situáciu v Afganistane a v Pakistane.“ A krátko pred návratom Benazir Bhuttovej do Pakistanu sľúbil veliteľ Talibanu Hadži Omar, že ju tam budú čakať samovražední bomboví atentátnici. Aj čakali.
Hneď po jej príchode zabila bomba samovražedného atentátnika až 150 ľudí. Benazir unikla o vlások. Publicistka Mona Charen opísala aj predposledný atentát na Benazir, ktorý sa odohral dva týždne pred tým posledným, úspešným. Dňa 13. decembra sa pokúšal muž z davu podať Benazir Bhuttovej pomocou rúk ľudí okolo seba asi ročné bábätko. Bhuttová neskôr povedala, že si myslí, že to bolo dievčatko. Muž sa pokúšal podať ho ponad more ľudí tým, že ho podal iným, aby ho podali ďalej až k Bhuttovej. Tá sa nakoniec rozhodla, že je priveľká tma a dieťa môže padnúť na zem, odvrátila sa a sadla si radšej do svojho obrneného vozidla. V tom okamihu telo dieťatka omotané trhavinami vybuchlo. To vypovedá viac o povahe jej vrahov než stovky strán analýz.
.čo čaká Pakistan bez Benazir?
Benazir sa vo svojom závete, ktorý prečítal v televízii jej manžel, vyjadrila, že lídrom strany sa má po jej smrti stať on. Ten však usúdil, že to má byť skôr ich 19-ročný syn Bilawal. Bilawal začal práve študovať v Oxforde, nehovorí poriadne ani jazykom urdu, ktorý je druhým oficiálnym jazykom v Pakistane. A tak bude Asif Ali Zardari viesť Pakistanskú ľudovú stranu v jeho zastúpení, kým nedoštuduje. John O´Sullivan k tomu v novinách New York Post poznamenal, že si vyžaduje isté vôľové úsilie spomenúť si pri takom nástupníckom aranžmá, že ide o ľavicovú stranu, ktorá má v programe demokraciu a modernizáciu. Ale to je realita Pakistanu. Bhuttová okrem toho neumožnila vo svojej strane, ktorú po celý čas viedla aj z exilu, vyrásť nikomu, kto by mohol hneď prevziať vedenie. Celá vec má aj zaujímavé postscriptum, ktoré publikoval 3. januára opäť Arnaud de Borchgrave: Množia sa indície, že testament nepísala Benazir Bhuttová, ale bol výtvorom jej manžela. Proti tomu sa vedú vyšetrovania pre korupciu vo viacerých krajinách vrátane Švajčiarska. Za korupciu sedel dlho vo väzení aj v Pakistane – až do roku 2004. Zardari stojí, podľa mienky Bhuttovej rodiny, za vraždami dvoch bratov Benazir Bhuttovej, Mira Murtazu a Šahnawaza. Zdá sa, že Pakistanská ľudová strana je v zaujímavých rukách.
Dôveryhodným partnerom prezidenta Mušarráfa sa ťažko môže stať aj rival Benazir Bhuttovej, tiež bývalý predseda pakistanskej vlády, šéf Pakistanskej moslimskej ligy Nawáz Šaríf. Toho poslal v roku 1999 generál Mušarráf do exilu v Saudskej Arábii, keď ho najprv odsúdili na doživotie. Nedávno sa mohol vrátiť rovnako ako Benazir Bhuttová. Režim za Nawáza Šarífa bol možno ešte skorumpovanejší než za vlády Benazir Bhuttovej. Je tu však iný a podstatnejší rozdiel. Dňa 29. augusta 1998 navrhol Nawáz Šaríf zákon, ktorý by vytvoril v Pakistane islamský štát a zaviedol právny poriadok založený na Koráne, teda šaríju. Na detaily tu nie je miesto, zákon však prešiel vládou i dolnou komorou parlamentu, ale nezískal potrebnú dvojtretinovú väčšinu v Senáte, teda v hornej komore parlamentu. Potom prišiel Mušarráfov vojenský prevrat a vyhostenie Šarífa do saudského exilu. K Šarífovmu profilu, okrem pokusu zaviesť v Pakistane šaríju a korupcie, patrí i to, že sa potajomky stretol s Usámom bin Ládinom, ktorý mu v roku 1990 dokonca ponúkol peniaze, aby pomohol zhodiť v Pakistane vládu Bhuttovej Pakistanskej ľudovej strany.. Povedal to v nedávnom interview aj vodca spomínanej islamistickej koalície MMA Kazi Hussain Ahmed. Tvrdí to aj príslušník al-Káidy, ktorý je v súčasnosti uväznený v Spojených štátoch.
Arnaud de Borchgrave si myslí, že nech už voľby dopadnú v Pakistane hocijako, krajina je na pokraji toho, aby sa stala zlyhávajúcou nukleárnou mocnosťou. Tá predstava je nočnou morou. Skúsený iránsky publicista v exile Amir Taheri si v článku v New York Post myslí opak – podľa jeho mienky sa veci v Pakistane nerozpadajú a to, že by sa islamisti dostali k moci, nehrozí. Taheri upozorňuje, že územia, ako južný Waziristan, kde operuje Taliban, predstavujú iba pol percenta rozlohy krajiny, a že tam žije iba pol milióna ľudí, čo je v krajine so 162 miliónmi obyvateľov zanedbateľný počet. Vlasatých a bradatých ozbrojených mladých mužov, ktorí sa tam vynorili, považuje skôr za banditov než čokoľvek iné a vraví, že to tam má už dvetisícročnú tradíciu. Amir Taheri sa však môže vo svojich optimistických demokratických prognózach mýliť. Džihádistov demokracia nevyženie, ani sa nepodrobia vláde zákona – ak, tak len svojho.
Mušarráf je jediným spojencom, ktorý Západu v Pakistane zostal, a nie je vhodný čas karhať ho pre nedostatočnú oddanosť demokracii. Nie tvárou v tvár skutočnému Pakistanu. Či sa to už stúpencom demokracie páči, alebo nie, jedinou prekážkou, ktorá v danej chvíli stojí medzi deštruktívnym chaosom a Pakistanom je Parvíz Mušarráf.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.