.daniel Hudák je jedným z troch kandidátov na šéfa Najvyššieho súdu (NS). Okrem neho sa budú 16. septembra 2014 o hlasy členov Súdnej rady uchádzať aj Daniela Švecová a Ivan Rumana. Hudák má blízko k Štefanovi Harabinovi, počas prvej Ficovej vlády bol ako nominant SNS jeho štátnym tajomníkom na ministerstve spravodlivosti. Hudákova manželka Nadežda zase pôsobí vo firme, ktorá v 90. rokoch výhodne sprivatizovala Poľnohospodárske stavby Žilina (.týždeň č. 28/2014).
Hudák bol v roku 2010 aj jedným z aktérov škandalózneho večierka sudcov NS v bare Bonanno v Rajeckých Tepliciach. V minulosti bol tiež predsedom Okresného aj Krajského súdu v Žiline. O Hudákovej kariére pred rokom 1989 sa toho doteraz veľa nevedelo. Z jeho životopisu je zrejmé len to, že chodil na gymnázium v Žiline, potom si urobil sociálnoprávnu nadstavbu v Dolnom Kubíne, a napokon vyštudoval právo v Košiciach. Sudca Hudák má však za sebou aj jednu ideologickú „nadstavbu“, o ktorej verejne nehovorí.
.perspektívny káder
V júni 1987 totiž absolvoval Večernú univerzitu marxizmu-leninizmu (VUML) pri Dome politickej výchovy OV KSS v Žiline. VUML vznikla na začiatku normalizácie, pričom nadväzovala na rôzne stranícke školenia a kurzy – napríklad na Vysokú školu politickú pri ÚV KSČ. „Cieľom bolo vychovávať kádrové rezervy na dôležité funkcie. Keďže strana riadila štát, chcela mať vo vedúcich pozíciách preverených, spoľahlivých ľudí,“ vysvetľuje Petr Blažek z Ústavu pre štúdium totalitných režimov v Prahe. O tom, kto pôjde na VUML, rozhodovali jej miestne organizácie.
Mnohí absolventi VUML potom pracovali aj v platenom aparáte strany. Podľa historičky SAV Maríny Zavackej však boli na školu vysielaní aj nestraníci, ktorých potrebovali nadriadení „udržať“ v kvalifikovanej práci, alebo im chceli umožniť, aby si zvýšili odbornú či vedeckú kvalifikáciu. „Z pohľadu zhora síce neboli v strane, ale aspoň sa školili. Zdola bola potom účasť na tomto – ďalšom z mnohých nudných režimových rituálov – často vnímaná ako morálne prijateľnejšia než vstup do strany.“
VUML napriek svojmu názvu nebola klasickou univerzitou. Trvala len tri roky, pričom jej absolventi nedostali na konci štúdia vysokoškolský diplom, ale vysvedčenie. „Bola to taká pseudouniverzita, na ktorej sa prednášali dejiny robotníckeho hnutia, marxistická filozofia, politická ekonómia a podobne. Lektormi boli väčšinou ľudia z okresných výborov strany,“ hovorí Blažek. Keďže VUML bola prípravou nomenklatúrnych kádrov na rôzne typy funkcií, medzi stovkou jej absolventov z roku 1987 v Žiline sú technici, ekonómovia, lekári, učitelia, novinári aj herci.
.hudák: musel som poslúchať
Hudákovým spolužiakom bol aj advokát Dušan Chlapík, ktorý vtedy pracoval v štátnom podniku ZVL Odbyt Žilina. „Ako hlavný kontrolór som to mal povinné. Tá škola bola o ničom, nič mi to nedalo,“ tvrdí Chlapík. V roku 1987 ukončila VUML v Žiline aj prokurátorka Zdenka Hagendorfová. „Kde ste získali tento zoznam a prečo mi kladiete takéto otázky?“ reagovala Hagendorfová, keď sme chceli vedieť, prečo chodila na VUML. „Bola taká doba. Ďakujem, dovidenia.“
Sudca Hudák tvrdí, že na VUML ho poslal vtedajší predseda Okresného súdu v Žiline. „Odmietnuť to by bola veľká trúfalosť.“ Dôvodom však mohlo byť aj to, že pred zmenou režimu sa s Hudákom počítalo ako s budúcim predsedom Okresného súdu v Prievidzi. „Je pravda, že som mal ponuku aj z Krajského súdu v Banskej Bystrici, respektíve z Najvyššieho súdu. Ale odmietol som, pretože som sa na to ešte necítil.“ Hudák nevníma VUML čierno-bielo: niektoré predmety, napríklad filozofia, boli podľa neho zaujímavé.
„Nebolo to len o marxizme, ale je pravda, že štúdium na VUML bolo viac-menej zbytočné, hoci som tam nechodil pravidelne.“ Hudák si nemyslí, že by ho to diskvalifikovalo na funkciu predsedu NS: „Nie som jediný, ktorý tam študoval.“ Prečo však neuvádza, že absolvoval VUML, vo svojom životopise? „Pretože to nebola vysoká škola.“ Počas štúdia na VUML vstúpil Hudák aj do komunistickej strany, v tom čase mal 29 rokov: „Keď ste nechceli mať problémy v zamestnaní, tak ste museli rešpektovať a poslúchať nadriadených.“
Bývalý predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici Ľudovít Bradáč však nesúhlasí. „Ja som najskôr odmietol vstúpiť do strany. Potom som si nemohol urobiť doktorát, pretože som už nechcel absolvovať tie oblbujúce marxisticko-leninské predmety.“ Podľa neho sudcovia ako Hudák od začiatku vedeli, kam patria a čo sa od nich očakáva. „V čase, keď mali strana na justíciu veľký vplyv, mali svoju cestu nalinkovanú dávno vopred.“ Aj podľa sudcu Okresného súdu v Žiline Petra Hrnčiara chodili na VUML hlavne sudcovia, s ktorými sa počítalo do riadiacich funkcií. Členovia strany mali aj vyšší nástupný plat.
Podľa archeológa Michala Slivku študovali VUML aj ľudia, ktorí chceli získať titul docent alebo kandidát vied. „Minimum boli aspoň skúšky z marxizmu. Ja som to odmietol z ideových dôvodov, a potom som bol až do revolúcie radový pracovník SAV.“ Podľa Blažeka sa dnes VUML často bagatelizuje, keďže koncom 80. rokov už bolo štúdium na tejto škole dosť formalizované. „Mnohí to brali len ako nepríjemnú povinnosť. No napriek tomu išlo o istý ústupok režimu a de facto aj súhlas s ideológiou strany. Absolventi VUML mali navyše všade otvorené dvere.“
Hudák bol v roku 2010 aj jedným z aktérov škandalózneho večierka sudcov NS v bare Bonanno v Rajeckých Tepliciach. V minulosti bol tiež predsedom Okresného aj Krajského súdu v Žiline. O Hudákovej kariére pred rokom 1989 sa toho doteraz veľa nevedelo. Z jeho životopisu je zrejmé len to, že chodil na gymnázium v Žiline, potom si urobil sociálnoprávnu nadstavbu v Dolnom Kubíne, a napokon vyštudoval právo v Košiciach. Sudca Hudák má však za sebou aj jednu ideologickú „nadstavbu“, o ktorej verejne nehovorí.
.perspektívny káder
V júni 1987 totiž absolvoval Večernú univerzitu marxizmu-leninizmu (VUML) pri Dome politickej výchovy OV KSS v Žiline. VUML vznikla na začiatku normalizácie, pričom nadväzovala na rôzne stranícke školenia a kurzy – napríklad na Vysokú školu politickú pri ÚV KSČ. „Cieľom bolo vychovávať kádrové rezervy na dôležité funkcie. Keďže strana riadila štát, chcela mať vo vedúcich pozíciách preverených, spoľahlivých ľudí,“ vysvetľuje Petr Blažek z Ústavu pre štúdium totalitných režimov v Prahe. O tom, kto pôjde na VUML, rozhodovali jej miestne organizácie.
Mnohí absolventi VUML potom pracovali aj v platenom aparáte strany. Podľa historičky SAV Maríny Zavackej však boli na školu vysielaní aj nestraníci, ktorých potrebovali nadriadení „udržať“ v kvalifikovanej práci, alebo im chceli umožniť, aby si zvýšili odbornú či vedeckú kvalifikáciu. „Z pohľadu zhora síce neboli v strane, ale aspoň sa školili. Zdola bola potom účasť na tomto – ďalšom z mnohých nudných režimových rituálov – často vnímaná ako morálne prijateľnejšia než vstup do strany.“
VUML napriek svojmu názvu nebola klasickou univerzitou. Trvala len tri roky, pričom jej absolventi nedostali na konci štúdia vysokoškolský diplom, ale vysvedčenie. „Bola to taká pseudouniverzita, na ktorej sa prednášali dejiny robotníckeho hnutia, marxistická filozofia, politická ekonómia a podobne. Lektormi boli väčšinou ľudia z okresných výborov strany,“ hovorí Blažek. Keďže VUML bola prípravou nomenklatúrnych kádrov na rôzne typy funkcií, medzi stovkou jej absolventov z roku 1987 v Žiline sú technici, ekonómovia, lekári, učitelia, novinári aj herci.
.hudák: musel som poslúchať
Hudákovým spolužiakom bol aj advokát Dušan Chlapík, ktorý vtedy pracoval v štátnom podniku ZVL Odbyt Žilina. „Ako hlavný kontrolór som to mal povinné. Tá škola bola o ničom, nič mi to nedalo,“ tvrdí Chlapík. V roku 1987 ukončila VUML v Žiline aj prokurátorka Zdenka Hagendorfová. „Kde ste získali tento zoznam a prečo mi kladiete takéto otázky?“ reagovala Hagendorfová, keď sme chceli vedieť, prečo chodila na VUML. „Bola taká doba. Ďakujem, dovidenia.“
Sudca Hudák tvrdí, že na VUML ho poslal vtedajší predseda Okresného súdu v Žiline. „Odmietnuť to by bola veľká trúfalosť.“ Dôvodom však mohlo byť aj to, že pred zmenou režimu sa s Hudákom počítalo ako s budúcim predsedom Okresného súdu v Prievidzi. „Je pravda, že som mal ponuku aj z Krajského súdu v Banskej Bystrici, respektíve z Najvyššieho súdu. Ale odmietol som, pretože som sa na to ešte necítil.“ Hudák nevníma VUML čierno-bielo: niektoré predmety, napríklad filozofia, boli podľa neho zaujímavé.
„Nebolo to len o marxizme, ale je pravda, že štúdium na VUML bolo viac-menej zbytočné, hoci som tam nechodil pravidelne.“ Hudák si nemyslí, že by ho to diskvalifikovalo na funkciu predsedu NS: „Nie som jediný, ktorý tam študoval.“ Prečo však neuvádza, že absolvoval VUML, vo svojom životopise? „Pretože to nebola vysoká škola.“ Počas štúdia na VUML vstúpil Hudák aj do komunistickej strany, v tom čase mal 29 rokov: „Keď ste nechceli mať problémy v zamestnaní, tak ste museli rešpektovať a poslúchať nadriadených.“
Bývalý predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici Ľudovít Bradáč však nesúhlasí. „Ja som najskôr odmietol vstúpiť do strany. Potom som si nemohol urobiť doktorát, pretože som už nechcel absolvovať tie oblbujúce marxisticko-leninské predmety.“ Podľa neho sudcovia ako Hudák od začiatku vedeli, kam patria a čo sa od nich očakáva. „V čase, keď mali strana na justíciu veľký vplyv, mali svoju cestu nalinkovanú dávno vopred.“ Aj podľa sudcu Okresného súdu v Žiline Petra Hrnčiara chodili na VUML hlavne sudcovia, s ktorými sa počítalo do riadiacich funkcií. Členovia strany mali aj vyšší nástupný plat.
Podľa archeológa Michala Slivku študovali VUML aj ľudia, ktorí chceli získať titul docent alebo kandidát vied. „Minimum boli aspoň skúšky z marxizmu. Ja som to odmietol z ideových dôvodov, a potom som bol až do revolúcie radový pracovník SAV.“ Podľa Blažeka sa dnes VUML často bagatelizuje, keďže koncom 80. rokov už bolo štúdium na tejto škole dosť formalizované. „Mnohí to brali len ako nepríjemnú povinnosť. No napriek tomu išlo o istý ústupok režimu a de facto aj súhlas s ideológiou strany. Absolventi VUML mali navyše všade otvorené dvere.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.