Táto pozícia dáva energetickým gigantom silné páky a vydieračský potenciál. Zatiaľ čo na Západe je tento vplyv ako-tak pod kontrolou, v demokraciách karpatskejšieho profilu je vlastníctvo veľkých výrobcov a distribútorov otázkou národnej bezpečnosti. Po anexii Krymu a destabilizácii východu Ukrajiny Ruskom to platí dvojnásobne.
To, komu predá taliansky Enel svoju majoritu v Slovenských elektrárňach, preto vôbec nie je jedno. A, paradoxne, práve ukrajinskej kríze treba pripísať k dobru, že eminentný záujem Rosatomu narazil – zatiaľ – v Bruseli. A tiež v Taliansku, ktorého vláda sa práve snaží o post vysokého predstaviteľa EÚ pre zahraničnú politiku (Ashtonovej kreslo), v ktorej musí rozptýliť podozrenie z príliš proruskej orientácie. Tu kdesi treba hľadať aj zdroj senzačnej informácie agentúry Bloomberg, že Rosatom definitívne vypadol z hry.
Teraz sa vynoril ako nový favorit ČEZ, ktorý prehral v tendri s Enelom pred 10 rokmi, ale dnes je zo všetkých hľadísk nepomerne prijateľnejší ako ruský štátny monopol. Predovšetkým preto, lebo hoci aj v ČEZ má štát dvojtretinovú väčšinu, u českej vlády – nech je pravá či ľavá – až tak nehrozí, že by cez vlastnícke páky realizovala neprijateľné politické požiadavky.
Iste, u štátom vlastnených gigantov je vzťah k vláde vždy kľúčový. A v prípade ČEZ išlo vždy „o vzťah veľmi úzky, v minulosti často až s desivo previazanými záujmami“. Bohumil Pečinka, ktorý bol citovaný, nemohol myslieť nič iného, než sériu korupčno-klientelistických škandálov, ktoré sa históriou ČEZ tiahnu ako nekonečná sága. Ale je pravda, že história Slovenských elektrární, zvlášť pred vstupom Enelu, nevyzerá o nič ružovejšie, takže tvrdenie šéfa stratégie ČEZ Cyraniho, že „ČEZ a SE sú si geograficky a kultúrne blízko“, má vtipnú pointu. Práve ku kultúre sa však patrí dodať zásadnú vec: Od českého manažmentu nehrozí, že prinesie na Slovensko východnú, teda cudziu podnikateľskú kultúru.
Problémom sa môže ukázať menšinový vlastník SE, teda slovenská vláda. Tá síce nemôže transakciu vetovať, ale môže do nej hovoriť. Prekážkou môže byť njmä Ficova posadnutosť dostavbou Mochoviec. Aj keď totiž ČEZ deklaruje rozvoj jadra ako svoju dlhodobú stratégiu, nízka cena elektriny na trhu, európska politika obnoviteľných zdrojov, nemecká „Energiewiende“ a kríza robia z dostavby ak nie definitívne stratovú (hoci za rok 2020 sa nedá predvídať nič), tak veľmi rizikovú investíciu. Ekonomickú nerentabilitu všetkých nových zdrojov sa investori do jadra snažia kompenzovať požiadavkami na cenové garancie štátu (francúzska EDF, ktorá stavia jadrovú elektráreň Hinkley Point, ju získala od britskej vlády), čo však Fico opakovane odmieta. Tu je najužšie hrdlo transakcie, a je teda zrejmé, že ak má ČEZ vstúpiť do SE, bez priamych dohôd medzi slovenskou a českou vládou to nepôjde.
To, komu predá taliansky Enel svoju majoritu v Slovenských elektrárňach, preto vôbec nie je jedno. A, paradoxne, práve ukrajinskej kríze treba pripísať k dobru, že eminentný záujem Rosatomu narazil – zatiaľ – v Bruseli. A tiež v Taliansku, ktorého vláda sa práve snaží o post vysokého predstaviteľa EÚ pre zahraničnú politiku (Ashtonovej kreslo), v ktorej musí rozptýliť podozrenie z príliš proruskej orientácie. Tu kdesi treba hľadať aj zdroj senzačnej informácie agentúry Bloomberg, že Rosatom definitívne vypadol z hry.
Teraz sa vynoril ako nový favorit ČEZ, ktorý prehral v tendri s Enelom pred 10 rokmi, ale dnes je zo všetkých hľadísk nepomerne prijateľnejší ako ruský štátny monopol. Predovšetkým preto, lebo hoci aj v ČEZ má štát dvojtretinovú väčšinu, u českej vlády – nech je pravá či ľavá – až tak nehrozí, že by cez vlastnícke páky realizovala neprijateľné politické požiadavky.
Iste, u štátom vlastnených gigantov je vzťah k vláde vždy kľúčový. A v prípade ČEZ išlo vždy „o vzťah veľmi úzky, v minulosti často až s desivo previazanými záujmami“. Bohumil Pečinka, ktorý bol citovaný, nemohol myslieť nič iného, než sériu korupčno-klientelistických škandálov, ktoré sa históriou ČEZ tiahnu ako nekonečná sága. Ale je pravda, že história Slovenských elektrární, zvlášť pred vstupom Enelu, nevyzerá o nič ružovejšie, takže tvrdenie šéfa stratégie ČEZ Cyraniho, že „ČEZ a SE sú si geograficky a kultúrne blízko“, má vtipnú pointu. Práve ku kultúre sa však patrí dodať zásadnú vec: Od českého manažmentu nehrozí, že prinesie na Slovensko východnú, teda cudziu podnikateľskú kultúru.
Problémom sa môže ukázať menšinový vlastník SE, teda slovenská vláda. Tá síce nemôže transakciu vetovať, ale môže do nej hovoriť. Prekážkou môže byť njmä Ficova posadnutosť dostavbou Mochoviec. Aj keď totiž ČEZ deklaruje rozvoj jadra ako svoju dlhodobú stratégiu, nízka cena elektriny na trhu, európska politika obnoviteľných zdrojov, nemecká „Energiewiende“ a kríza robia z dostavby ak nie definitívne stratovú (hoci za rok 2020 sa nedá predvídať nič), tak veľmi rizikovú investíciu. Ekonomickú nerentabilitu všetkých nových zdrojov sa investori do jadra snažia kompenzovať požiadavkami na cenové garancie štátu (francúzska EDF, ktorá stavia jadrovú elektráreň Hinkley Point, ju získala od britskej vlády), čo však Fico opakovane odmieta. Tu je najužšie hrdlo transakcie, a je teda zrejmé, že ak má ČEZ vstúpiť do SE, bez priamych dohôd medzi slovenskou a českou vládou to nepôjde.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.