Keď kríza naberala na obrátkach, pozorne som sledoval médiá a neskôr zverejnil niekoľko blogov kritických k ľuďom, ktorí sa v Kyjeve práve drali k moci. Informácie o neonacistoch a antisemitoch smerujúcich do vlády boli neprehliadnuteľné. Videné z Bratislavy – Ukrajina otvorila dvere fašizmu. Kým som prvýkrát neprekročil ukrajinskú hranicu, úprimne som tomu veril. Môj postoj sa menil postupne a s každým ďalším stretnutím som si uvedomoval, že niečo nie je v poriadku.
.ukrajinská nevýhoda
V Kyjeve a na západe Ukrajiny som sa ocitol pracovne. Podieľam sa na budovaní nového systému spolupráce štátu a tretieho sektora v prípadoch hromadných nešťastí a tragických incidentov, ktorý na Slovensku začína fungovať a Ukrajinci sa ním inšpirovali. Majdan priniesol okrem zlých aj mnohé zaujímavé momenty: Psychologická Služba Majdanu vznikla v spontánnej reakcii na pouličnú revolúciu, dnes sa stáva oficiálnou inštitúciou schopnou zásahu pri akomkoľvek nešťastí, ktoré presahuje aktuálne možnosti bezpečnostných zložiek. Stretol som desiatky profesionálov z oboch strán barikád a vypočul si ich príbehy. Oficiálnu ruskú verziu udalostí nepotvrdil nik. Prekvapujúci moment: sympatiami k Ruskej federácii netrpia ani majdanci, ani ľudia z bezpečnostných zložiek blízki vláde Viktora Janukovyča. Proruskí príslušníci rozprášeného Berkutu odišli na Krym už dávno. Tí, čo ostali, si o ruských metódach ilúzie rozhodne nerobia. V prísne stráženej nemocnici ministerstva vnútra v Ľvove dodnes ležia ťažko zranení ťažkoodenci a cítia hlboké sklamanie z odmietnutia. Považujú sa za rovnako oddaných patriotov a k Rusku cítia odpor, ako ktorýkoľvek bežný občan západnej Ukrajiny. Na Slovensku však čítame trochu iné príbehy. Z Bratislavy tam nedovidieť.
Skresľovaniu v médiách pomáha jednoduchý fakt: ukrajinské weby navštívi minimum ľudí zo Slovenska a ich denná tlač je tu prakticky nedostupná. Staršie ročníky možno zvládnu hovorovú ruštinu, mladší ani tú, azbuka je pre nich nečitateľná a po ukrajinsky nerozumie prakticky nik.
V nevyhlásenej informačnej vojne na celej čiare vyhráva ten, kto dokáže zásobovať trh správami v miestnych jazykoch. Tu sú možnosti Ruska neporovnateľne väčšie. Kremeľ tak dokáže účinne tlmiť chuť politikov, aby nasadzovali skutočne účinné sankcie. Voliči v Európskej únii často nerozumejú, prečo by mali podporiť Ukrajinu, keď o nej denne počúvajú len negatívne informácie. Rusko sa ani nepokúša vytvoriť o sebe pozitívny obraz. Zameriava sa na dehonestáciu ukrajinských politikov a osobností nepriateľsky naladených voči Rusku. Čokoľvek zlé sa na Ukrajine stane, Putinovi naklonené médiá to využijú a patrične nafúknu. Súdiac podľa ich obsahu sa na Ukrajine roky nestalo nič dobré. Kto by už chcel podporovať fašistov, banditov a antisemitov?
.pre Rusov sme sedliaci
Ibaže potom sa ocitnete na Majdane uprostred noci v situácii, ktorú nik neplánoval a v sídle Pravého sektora stretnete mladých mužov, ktorí sa vrátili z Izraela a vedľa vlajky Pravého Sektora vidíte viať ich modrobielu vlajku. Sebaobrana, Sloboda a Pravý Sektor zaiste nie sú nevinnými krúžkami šikovných rúk a ich členovia natárali a spáchali všeličo. Všetky tri konkurenčné subjekty sa naozaj výrazne podieľali na revolúcii, ich účasť na reálnej výkonnej moci je však mizivá. Sú medzi nimi značné rozdiely a zo skutočne antisemitských a nacistických sklonov možno viniť iba časť ich ľudí. Žiadna z týchto ministrán pritom nedosahuje masovú podporu voličov. Skutoční neonacisti sa na majdanských udalostiach zúčastnili skôr na strane proruských síl. Ruským médiám to však vôbec nebráni v používaní slovného spojenia „nacistická vláda v Kyjeve“.
Kolaterálnou škodou snahy o získanie Krymu je výrazná národná emancipácia ľudí, ktorí žijú na západ od rieky Dneper. Ľudia, ktorí nikdy nepokladali za dôležité národnostne sa vymedziť, odrazu cítia potrebu hľadania ukrajinskej identity. Príkladom za všetky je Voloďa z Ľvova. Etnický Rus narodený na východe. Dôstojník vo výslužbe, ktorý vyštudoval akadémiu raketového vojska a obsluhoval ukrajinský jadrový arzenál. Prvú prísahu skladal Sovietskemu zväzu, o čosi neskôr prisahal vernosť Ukrajine. Kým žil na východe, považoval Ukrajincov za nekultúrnych sedliakov tak, ako väčšina Rusov v jeho okolí. Zmena prišla postupne. Už viac než 20 rokov žije v Ľvove, za manželku má Ukrajinku a jeho deti sú Ukrajincami tiež. Je ním aj on sám: „Žijem už toľko rokov na západe, že nemôžem nevidieť rozdiel. V Rusku je spoločnosť zošnurovaná a nesmie si otvoriť ústa. Ukrajina je slobodnou krajinou, kde sa nemusíš báť žiadnych represií, dobre sa tu žije a dýcha. Poznám obe strany tej mince. Nikdy by som už našu slobodu nevymenil za bezpečie, ktoré ponúka Putin. Ani za cenu života. Moje deti budú žiť v slobodnej krajine a urobím pre to hocičo.“
S Voloďom sa rodičia roky nerozprávali. Nedokázali sa vyrovnať s tým, že si vzal Ukrajinku. Vzťahy sa upravili až časom a najviac zavážil fakt, že žena ovláda perfektne ruštinu. Jej rodný jazyk však dodnes povýšenecky označujú za reč sedliakov a odmietajú ním hovoriť s vnúčatami – a to sú ľudia, ktorí celý život prežili na ukrajinskom území a sú štátnymi príslušníkmi Ukrajiny. Voloďa vraví: „Nikdy to vnútri neprijmú. Ruská pýcha je nesmrteľná.“
Rusko sa rýchlo naučilo využívať zbrane nepriateľa. Vnútorná politika voči internetu smeruje k čoraz väčšej kontrole a obmedzovaniu slobody, k svetovej verejnosti naoko niet otvorenejšej krajiny. Ruské weby ochotne šíria informácie, ak môžu vylepšiť Putinov obraz, často však spracúvajú aj polopravdy a lži. V baroch Ľvova sa rozšírila nová móda: sledovanie oficiálneho spravodajstva ruských TV. Niektoré správy prednesené tragickým hlasom privodia na tváre návštevníkov úsmev, iné dokážu vyvolať výbuch smiechu aj napriek dramatickej hudbe a zamračenému moderátorovi. Medzi každodennou ukrajinskou realitou a jej ruským televíznym spracovaním je niekedy závratný rozpor. Čím menej času majú redakcie na prípravu, tým viac to vidno. Po zostrelení Boeingu sa predbiehali v navzájom si odporujúcich teóriách, len aby popreli, či celkom vylúčili možnú účasť Ruska na incidente. Dobrá bola každá správa, ktorá naznačovala zlyhanie ukrajinskej strany.
.nová identita
Jedným z najpopulárnejších tovarov na trhoch s textilom sa stali rôzne verzie krojov. Dnes nie je problém stretnúť v uliciach západoukrajinských miest mužov v rokoch s bruškom, ktorí sa snažia vtesnať do rozhalenky ozdobenej typickou čipkou. Ženy si na Facebooku vylepšujú kontá národnou symbolikou a citeľný je tiež návrat k pamätníkom. Roky zanedbávané, dnes žiaria čistotou a pribúdajú na nich čerstvé kvety. Vzrastá záujem o históriu, na knižnom trhu v Ľvove idú na dračku encyklopédie a učebnice, o ktoré roky nik nezakopol. Predavač Jevhenij sediac na schodoch vedúcich k parku pri rímskokatolíckom kostole vášnivo debatuje s dvoma mladými našminkovanými kráskami o podiele viny Bohdana Chmelnického na dnešnom politickom vývoji. Slečny oponujú a snažia sa Jevhenija utĺcť spŕškou logicky znejúcich argumentov. Obe strany sporu majú zjavne nesmierne množstvo vedomostí o niekoľko sto rokov starom príbehu. V rukách knihy o histórii národa, ktorý podľa niektorých ruských historikov vlastne vôbec neexistuje.
Vilena Kit, prominentná psychoterapeutka z Ľvova, je občiankou Švédska, s manželom prežila niekoľko rokov na rôznych miestach sveta. Napriek vynikajúcemu ekonomickému zabezpečeniu však v žiadnom z nich nenašla to, čo doma: „Tu sa jednoducho dobre dýcha. Môžeš žiť a nikto ťa neudá, keď robíš niečo, čo sa iným nepáči. Švédsko je bohaté a zošnurované, všetko tam až príliš dobre funguje a na všetko sú prísne pravidlá.“
Nočné mesto je občas na nerozoznanie od Bratislavy, či Budapešti, v iných uličkách sa zas náhle ocitnete na juhu Talianska. Priamo naproti radnici stojí dom benátskeho kupca a v jeho pivnici je preslávená krčma banderovských partizánov. Rozsiahlu spleť podzemných chodieb ešte dlho po vojne obývali partizáni. Neupozorní vás na ňu vývesná tabuľa, bez pomoci miestnych ju nenájdete. Po zabúchaní na drevenú bránu zvnútra prísnym hlasom žiadajú o heslo. Keď ho neviete, jednoducho neotvoria. Napriek tejto zákazníckej politike majú plno. V jednej z kobiek si môžete za desať hrivien vystreliť do tváre Putina, k dispozícii je aj Stalin, či Berija. Vilena hovorí: „Banderovci pre nás nie sú fašistami. Sú odpoveďou na hladomor a teror, ktorý nám Rusi kedysi pripravili. Nemáme štipku sympatií k Hitlerovi. My iba nenávidíme Stalina.“ V kúte varovne zabliká prístroj, keď vo vás rozozná gény moskaľa, na jedálnom lístku nájdete symboliku banderovských gárd. Je to urbánny folklór, no o mnohom vypovedá. A ak ste Rus a nenecháte sa odbiť, môžete odísť s regulérnou fackou. Rusi radi provokujú banderovcov na bráne. Mesto žije na uliciach a námestiach, modrá a žltá dominujú. Vilena nikdy nežila v slobodnejšej krajine. Vrátila sa po rokoch domov a odísť sa nechystá: „Budú ma musieť zabiť, inak ma odtiaľto nedostanú.“
.putin ako ochranca kresťanov?
Pravoslávny kláštor v dedine Brjuchovyči – pár minút po skončení modlitieb sedíme s otcom predstaveným pri slávnostnej večeri a okolo nás sú desiatky mníchov. Pohánka a kôpor prakticky každý deň a na všetky spôsoby. Tajne snívam o McDonald's, no najbližší je vzdialený desiatky kilometrov. Predstavený sa smeje a mnísi s ním, keď sa pýtam na Putina ako ochrancu kresťanských hodnôt a pravoslávia: „Putin je ochrancom kresťanov? A kto sme potom my? Je to len pohan, ktorému nič nie je sväté. Kradne nám našu pôdu, zabíja našich ľudí, ruskí agenti sú prakticky všade.“ Obdivovateľom Putina radí prísť pozrieť sa zblízka. Pripúšťa, že z pohľadu zvonka vyzerá Ukrajina všelijako a netají, že tam nie je všetko s kostolným poriadkom. Nacizmus však podľa neho má v reálnom živote jeho domoviny zanedbateľnú podporu. Oveľa nižšiu ako v Rusku.
.autor je koordinátor platformy RISC a jeden z najoceňovanejších slovenských blogerov.
.ukrajinská nevýhoda
V Kyjeve a na západe Ukrajiny som sa ocitol pracovne. Podieľam sa na budovaní nového systému spolupráce štátu a tretieho sektora v prípadoch hromadných nešťastí a tragických incidentov, ktorý na Slovensku začína fungovať a Ukrajinci sa ním inšpirovali. Majdan priniesol okrem zlých aj mnohé zaujímavé momenty: Psychologická Služba Majdanu vznikla v spontánnej reakcii na pouličnú revolúciu, dnes sa stáva oficiálnou inštitúciou schopnou zásahu pri akomkoľvek nešťastí, ktoré presahuje aktuálne možnosti bezpečnostných zložiek. Stretol som desiatky profesionálov z oboch strán barikád a vypočul si ich príbehy. Oficiálnu ruskú verziu udalostí nepotvrdil nik. Prekvapujúci moment: sympatiami k Ruskej federácii netrpia ani majdanci, ani ľudia z bezpečnostných zložiek blízki vláde Viktora Janukovyča. Proruskí príslušníci rozprášeného Berkutu odišli na Krym už dávno. Tí, čo ostali, si o ruských metódach ilúzie rozhodne nerobia. V prísne stráženej nemocnici ministerstva vnútra v Ľvove dodnes ležia ťažko zranení ťažkoodenci a cítia hlboké sklamanie z odmietnutia. Považujú sa za rovnako oddaných patriotov a k Rusku cítia odpor, ako ktorýkoľvek bežný občan západnej Ukrajiny. Na Slovensku však čítame trochu iné príbehy. Z Bratislavy tam nedovidieť.
Skresľovaniu v médiách pomáha jednoduchý fakt: ukrajinské weby navštívi minimum ľudí zo Slovenska a ich denná tlač je tu prakticky nedostupná. Staršie ročníky možno zvládnu hovorovú ruštinu, mladší ani tú, azbuka je pre nich nečitateľná a po ukrajinsky nerozumie prakticky nik.
V nevyhlásenej informačnej vojne na celej čiare vyhráva ten, kto dokáže zásobovať trh správami v miestnych jazykoch. Tu sú možnosti Ruska neporovnateľne väčšie. Kremeľ tak dokáže účinne tlmiť chuť politikov, aby nasadzovali skutočne účinné sankcie. Voliči v Európskej únii často nerozumejú, prečo by mali podporiť Ukrajinu, keď o nej denne počúvajú len negatívne informácie. Rusko sa ani nepokúša vytvoriť o sebe pozitívny obraz. Zameriava sa na dehonestáciu ukrajinských politikov a osobností nepriateľsky naladených voči Rusku. Čokoľvek zlé sa na Ukrajine stane, Putinovi naklonené médiá to využijú a patrične nafúknu. Súdiac podľa ich obsahu sa na Ukrajine roky nestalo nič dobré. Kto by už chcel podporovať fašistov, banditov a antisemitov?
.pre Rusov sme sedliaci
Ibaže potom sa ocitnete na Majdane uprostred noci v situácii, ktorú nik neplánoval a v sídle Pravého sektora stretnete mladých mužov, ktorí sa vrátili z Izraela a vedľa vlajky Pravého Sektora vidíte viať ich modrobielu vlajku. Sebaobrana, Sloboda a Pravý Sektor zaiste nie sú nevinnými krúžkami šikovných rúk a ich členovia natárali a spáchali všeličo. Všetky tri konkurenčné subjekty sa naozaj výrazne podieľali na revolúcii, ich účasť na reálnej výkonnej moci je však mizivá. Sú medzi nimi značné rozdiely a zo skutočne antisemitských a nacistických sklonov možno viniť iba časť ich ľudí. Žiadna z týchto ministrán pritom nedosahuje masovú podporu voličov. Skutoční neonacisti sa na majdanských udalostiach zúčastnili skôr na strane proruských síl. Ruským médiám to však vôbec nebráni v používaní slovného spojenia „nacistická vláda v Kyjeve“.
Kolaterálnou škodou snahy o získanie Krymu je výrazná národná emancipácia ľudí, ktorí žijú na západ od rieky Dneper. Ľudia, ktorí nikdy nepokladali za dôležité národnostne sa vymedziť, odrazu cítia potrebu hľadania ukrajinskej identity. Príkladom za všetky je Voloďa z Ľvova. Etnický Rus narodený na východe. Dôstojník vo výslužbe, ktorý vyštudoval akadémiu raketového vojska a obsluhoval ukrajinský jadrový arzenál. Prvú prísahu skladal Sovietskemu zväzu, o čosi neskôr prisahal vernosť Ukrajine. Kým žil na východe, považoval Ukrajincov za nekultúrnych sedliakov tak, ako väčšina Rusov v jeho okolí. Zmena prišla postupne. Už viac než 20 rokov žije v Ľvove, za manželku má Ukrajinku a jeho deti sú Ukrajincami tiež. Je ním aj on sám: „Žijem už toľko rokov na západe, že nemôžem nevidieť rozdiel. V Rusku je spoločnosť zošnurovaná a nesmie si otvoriť ústa. Ukrajina je slobodnou krajinou, kde sa nemusíš báť žiadnych represií, dobre sa tu žije a dýcha. Poznám obe strany tej mince. Nikdy by som už našu slobodu nevymenil za bezpečie, ktoré ponúka Putin. Ani za cenu života. Moje deti budú žiť v slobodnej krajine a urobím pre to hocičo.“
S Voloďom sa rodičia roky nerozprávali. Nedokázali sa vyrovnať s tým, že si vzal Ukrajinku. Vzťahy sa upravili až časom a najviac zavážil fakt, že žena ovláda perfektne ruštinu. Jej rodný jazyk však dodnes povýšenecky označujú za reč sedliakov a odmietajú ním hovoriť s vnúčatami – a to sú ľudia, ktorí celý život prežili na ukrajinskom území a sú štátnymi príslušníkmi Ukrajiny. Voloďa vraví: „Nikdy to vnútri neprijmú. Ruská pýcha je nesmrteľná.“
Rusko sa rýchlo naučilo využívať zbrane nepriateľa. Vnútorná politika voči internetu smeruje k čoraz väčšej kontrole a obmedzovaniu slobody, k svetovej verejnosti naoko niet otvorenejšej krajiny. Ruské weby ochotne šíria informácie, ak môžu vylepšiť Putinov obraz, často však spracúvajú aj polopravdy a lži. V baroch Ľvova sa rozšírila nová móda: sledovanie oficiálneho spravodajstva ruských TV. Niektoré správy prednesené tragickým hlasom privodia na tváre návštevníkov úsmev, iné dokážu vyvolať výbuch smiechu aj napriek dramatickej hudbe a zamračenému moderátorovi. Medzi každodennou ukrajinskou realitou a jej ruským televíznym spracovaním je niekedy závratný rozpor. Čím menej času majú redakcie na prípravu, tým viac to vidno. Po zostrelení Boeingu sa predbiehali v navzájom si odporujúcich teóriách, len aby popreli, či celkom vylúčili možnú účasť Ruska na incidente. Dobrá bola každá správa, ktorá naznačovala zlyhanie ukrajinskej strany.
.nová identita
Jedným z najpopulárnejších tovarov na trhoch s textilom sa stali rôzne verzie krojov. Dnes nie je problém stretnúť v uliciach západoukrajinských miest mužov v rokoch s bruškom, ktorí sa snažia vtesnať do rozhalenky ozdobenej typickou čipkou. Ženy si na Facebooku vylepšujú kontá národnou symbolikou a citeľný je tiež návrat k pamätníkom. Roky zanedbávané, dnes žiaria čistotou a pribúdajú na nich čerstvé kvety. Vzrastá záujem o históriu, na knižnom trhu v Ľvove idú na dračku encyklopédie a učebnice, o ktoré roky nik nezakopol. Predavač Jevhenij sediac na schodoch vedúcich k parku pri rímskokatolíckom kostole vášnivo debatuje s dvoma mladými našminkovanými kráskami o podiele viny Bohdana Chmelnického na dnešnom politickom vývoji. Slečny oponujú a snažia sa Jevhenija utĺcť spŕškou logicky znejúcich argumentov. Obe strany sporu majú zjavne nesmierne množstvo vedomostí o niekoľko sto rokov starom príbehu. V rukách knihy o histórii národa, ktorý podľa niektorých ruských historikov vlastne vôbec neexistuje.
Vilena Kit, prominentná psychoterapeutka z Ľvova, je občiankou Švédska, s manželom prežila niekoľko rokov na rôznych miestach sveta. Napriek vynikajúcemu ekonomickému zabezpečeniu však v žiadnom z nich nenašla to, čo doma: „Tu sa jednoducho dobre dýcha. Môžeš žiť a nikto ťa neudá, keď robíš niečo, čo sa iným nepáči. Švédsko je bohaté a zošnurované, všetko tam až príliš dobre funguje a na všetko sú prísne pravidlá.“
Nočné mesto je občas na nerozoznanie od Bratislavy, či Budapešti, v iných uličkách sa zas náhle ocitnete na juhu Talianska. Priamo naproti radnici stojí dom benátskeho kupca a v jeho pivnici je preslávená krčma banderovských partizánov. Rozsiahlu spleť podzemných chodieb ešte dlho po vojne obývali partizáni. Neupozorní vás na ňu vývesná tabuľa, bez pomoci miestnych ju nenájdete. Po zabúchaní na drevenú bránu zvnútra prísnym hlasom žiadajú o heslo. Keď ho neviete, jednoducho neotvoria. Napriek tejto zákazníckej politike majú plno. V jednej z kobiek si môžete za desať hrivien vystreliť do tváre Putina, k dispozícii je aj Stalin, či Berija. Vilena hovorí: „Banderovci pre nás nie sú fašistami. Sú odpoveďou na hladomor a teror, ktorý nám Rusi kedysi pripravili. Nemáme štipku sympatií k Hitlerovi. My iba nenávidíme Stalina.“ V kúte varovne zabliká prístroj, keď vo vás rozozná gény moskaľa, na jedálnom lístku nájdete symboliku banderovských gárd. Je to urbánny folklór, no o mnohom vypovedá. A ak ste Rus a nenecháte sa odbiť, môžete odísť s regulérnou fackou. Rusi radi provokujú banderovcov na bráne. Mesto žije na uliciach a námestiach, modrá a žltá dominujú. Vilena nikdy nežila v slobodnejšej krajine. Vrátila sa po rokoch domov a odísť sa nechystá: „Budú ma musieť zabiť, inak ma odtiaľto nedostanú.“
.putin ako ochranca kresťanov?
Pravoslávny kláštor v dedine Brjuchovyči – pár minút po skončení modlitieb sedíme s otcom predstaveným pri slávnostnej večeri a okolo nás sú desiatky mníchov. Pohánka a kôpor prakticky každý deň a na všetky spôsoby. Tajne snívam o McDonald's, no najbližší je vzdialený desiatky kilometrov. Predstavený sa smeje a mnísi s ním, keď sa pýtam na Putina ako ochrancu kresťanských hodnôt a pravoslávia: „Putin je ochrancom kresťanov? A kto sme potom my? Je to len pohan, ktorému nič nie je sväté. Kradne nám našu pôdu, zabíja našich ľudí, ruskí agenti sú prakticky všade.“ Obdivovateľom Putina radí prísť pozrieť sa zblízka. Pripúšťa, že z pohľadu zvonka vyzerá Ukrajina všelijako a netají, že tam nie je všetko s kostolným poriadkom. Nacizmus však podľa neho má v reálnom živote jeho domoviny zanedbateľnú podporu. Oveľa nižšiu ako v Rusku.
.autor je koordinátor platformy RISC a jeden z najoceňovanejších slovenských blogerov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.