Ide o jeden z nemnohých pamätníkov pripomínajúcich uhorského politika a spisovateľa. Jeho osoba nie je príliš známa, no životná cesta, ktorú prešiel, je zaujímavá pre maďarskú i slovenskú verejnosť: patril z najzanietenejším obhajcom národnostných práv a bol zástancom súdržnosti stredoeurópskych národov.
.maďarský priateľ Andreja Kmeťa
Mocsáry sa narodil v roku 1826 a jeho politická kariéra sa začala po revolúcii 1848: podobne ako mnohí jeho politickí spolupútnici bojoval za čo najväčšiu nezávislosť Uhorska. Stal sa spoluzakladateľom a predsedom Strany nezávislosti (Függetlenségi Párt), odmietajúcej rakúsko-uhorské vyrovnanie, a jednou z kľúčových osobností uhorského politického života. Mocsáry mal jasnú predstavu aj o národnostnej otázke: namiesto rakúsko-uhorského vyrovnania videl stabilnú budúcnosť Uhorska v národnostnom vyrovnaní.
Spomínaná idea sprevádzala Mocsáryho počas celého života: už v roku 1867, v období vyrovnania, vystúpil za kolektívne práva presahujúce štandardy liberálnej národnostnej politiky Józsefa Eötvösa. O svojich ideách sa opakovanie zmieňoval v textoch; letáky v podobnom duchu sformuloval aj v 80. rokoch 19. storočia, keď o. i. vystúpil aj na obranu Matice slovenskej. Pre tento postoj sa od neho dištancovali jeho stranícki kolegovia, v dôsledku čoho v roku 1887 zo Strany nezávislosti vystúpil. Tým sa v rámci domácej politickej scény definitívne marginalizoval, dištancoval sa od dobovo príznačných plamenných verejných prejavov a znechutený útokmi šovinistickej tlače sa v roku 1892 stiahol do ústrania. Jeho verejné aktivity však neskončili – písal totiž ďalej k téme texty. Zaujímavosťou je, že v roku 1888 sa vďaka hlasom rumunskej menšiny z volebného obvodu Karánsebes (Banát, dnešné územie Rumunska) dostal ako nominant Rumunskej národnej strany do parlamentu.
Z kontaktov, ktoré rozvíjal na národnostnej úrovni, stojí za zmienku jeho priateľská korešpondencia s Andrejom Kmeťom. Vyhovel prosbe slovenského kultúrneho politika a v roku 1895 dopomohol Slovenskej muzeálnej spoločnosti, aby jej registrácia bola prijatá ministerstvom, vďaka čomu získali Slováci po zrušení Matice slovenskej opäť vlastné národné vedecko-kultúrne združenie. No udržiaval vzťahy aj so sedmohradskými Rumunmi a Sasmi, ako aj so západnými tlačovými orgánmi, o. i. s parížskym týždenníkom Le Courrier Européen, ktorý redigovali Lev Tolstoj a Bjørnstjerne Bjørnson. Tento vzťah napokon ukončil konflikt, keď Mocsáry nesúhlasil s exaltovanou protiuhorskou národnostnou propagandou, ktorá dostala v týždenníku priestor.
Mocsáry vnímal jednotlivé národné hnutia ako paralelné javy, nerozlišoval ich ani na základe veľkosti či intenzity: „medzi naším národným prebudením a prebudením inojazyčných národov jestvuje tá najdokonalejšia analógia“. Bol presvedčený, že zabezpečenie kolektívnych práv by nepodkopalo, ale práve naopak, posilnilo putá medzi národnosťami a uhorskou štátnou mocou: „Štátna moc je v rukách maďarského národa, je preto jeho úlohou zákonmi a spôsobom vládnutia dokázať, že chce národnostnú rovnoprávnosť premeniť na skutočnosť... Ak ponúkneme národnostiam možnosť, aby mohli dôstojne žiť medzi nami a s nami, odolajú vplyvu protištátnych iniciatív entuziastov a dobrodruhov.“
.hodžov príklad
A na záver citát, ktorý naznačuje, že v Mocsáryho prípade sa myšlienka národnostnej spolupráce spájala so širším stredoeurópskym partnerstvom, s myšlienkou dunajskej konfederácie: „Koalícia, ktorú mám na mysli, je už pokrstená – nazýva sa ‚Dunajská konfederácia‘ (Dunai confoederatio), no nevzbudzuje príliš vážne úvahy. Naozaj by si zaslúžila, aby sme sa ňou zaoberali, no nie v podobe, v akej sa súbežne vynorila, nie v podobe federácie, ale spojeneckých štátov...“
Mocsáry teda o nijakej spolupráci stredoeurópskych krajín nepíše, akoby tá predstava mala v tom čase už reálne kontúry. A skutočne, uhorskej verejnosti bola idea takejto solidarity známa už niekoľko desaťročí: jedným z jej najväčších zástancov nebol nik iný ako samotný Lajos Kossuth.
Kossuth začal spriadať konfederačné plány po potlačenej revolúcie, v tureckej emigrácii. A ďalší emigrant László Teleki snoval v Paríži vlákna spolupráce s Poliakmi a Rumunmi. Mocsáry sa v textoch odvolával práve na tieto tradície, ktoré mali pokračovateľov aj neskôr (napr. Oszkár Jászi), a to nielen medzi Maďarmi: s podobnými myšlienkami sa prihlásil aj slovenský politik Milan Hodža – v knihe Federácia v strednej Európe, ktorú napísal v rokoch 1940 – 1941 v emigrácii.
Kde a kedy sa teda rodia stredoeurópske myšlienky politikov? Na Kossuthovom a Hodžovom príklade sa dostávame k nie práve optimistickej odpovedi: po ich páde. V emigrácii, prípadne v tieni osudového nebezpečenstva. Aj to je poľutovaniahodný styčný bod koncepcií strednej Európy. Mocsáryho politickej kariére dodáva význam a výnimočnosť práve fakt, že myšlienku národnostného vyrovnania prezentoval ako vedúci politik na čele silného straníckeho aparátu, hoci aj on sa v konečnom dôsledku dostal tam, kam Košút alebo Hodža – do vnútornej emigrácie.
V súvislosti s Lajosom Mocsárym sa často objavuje dilema, či by zabezpečenie národnostných práv v konečnom dôsledku naozaj viedlo k reálnemu zmierneniu národnostných snáh o samostatnosť? Nie je to tak, že by duch militantného a netrpezlivého nacionalizmu a budovania národného štátu, ktorý bol príznačný vtedy pre celú Európu, neobišiel ani národnosti v Uhorsku? Je to otázka, ktorá môže vyvolať v konečnom dôsledku príliš teoretickú diskusiu. V každom prípade je Mocsáryho marginalizovanie súčasťou príznačného javu, že stredoeurópskym elitám – vrátane uhorských – sa nepodarilo vybudovať stabilné demokratické tradície, a to ani v časoch samourčenia. A absencia takýchto tradícií oslabuje náš región dodnes.
.maďarský priateľ Andreja Kmeťa
Mocsáry sa narodil v roku 1826 a jeho politická kariéra sa začala po revolúcii 1848: podobne ako mnohí jeho politickí spolupútnici bojoval za čo najväčšiu nezávislosť Uhorska. Stal sa spoluzakladateľom a predsedom Strany nezávislosti (Függetlenségi Párt), odmietajúcej rakúsko-uhorské vyrovnanie, a jednou z kľúčových osobností uhorského politického života. Mocsáry mal jasnú predstavu aj o národnostnej otázke: namiesto rakúsko-uhorského vyrovnania videl stabilnú budúcnosť Uhorska v národnostnom vyrovnaní.
Spomínaná idea sprevádzala Mocsáryho počas celého života: už v roku 1867, v období vyrovnania, vystúpil za kolektívne práva presahujúce štandardy liberálnej národnostnej politiky Józsefa Eötvösa. O svojich ideách sa opakovanie zmieňoval v textoch; letáky v podobnom duchu sformuloval aj v 80. rokoch 19. storočia, keď o. i. vystúpil aj na obranu Matice slovenskej. Pre tento postoj sa od neho dištancovali jeho stranícki kolegovia, v dôsledku čoho v roku 1887 zo Strany nezávislosti vystúpil. Tým sa v rámci domácej politickej scény definitívne marginalizoval, dištancoval sa od dobovo príznačných plamenných verejných prejavov a znechutený útokmi šovinistickej tlače sa v roku 1892 stiahol do ústrania. Jeho verejné aktivity však neskončili – písal totiž ďalej k téme texty. Zaujímavosťou je, že v roku 1888 sa vďaka hlasom rumunskej menšiny z volebného obvodu Karánsebes (Banát, dnešné územie Rumunska) dostal ako nominant Rumunskej národnej strany do parlamentu.
Z kontaktov, ktoré rozvíjal na národnostnej úrovni, stojí za zmienku jeho priateľská korešpondencia s Andrejom Kmeťom. Vyhovel prosbe slovenského kultúrneho politika a v roku 1895 dopomohol Slovenskej muzeálnej spoločnosti, aby jej registrácia bola prijatá ministerstvom, vďaka čomu získali Slováci po zrušení Matice slovenskej opäť vlastné národné vedecko-kultúrne združenie. No udržiaval vzťahy aj so sedmohradskými Rumunmi a Sasmi, ako aj so západnými tlačovými orgánmi, o. i. s parížskym týždenníkom Le Courrier Européen, ktorý redigovali Lev Tolstoj a Bjørnstjerne Bjørnson. Tento vzťah napokon ukončil konflikt, keď Mocsáry nesúhlasil s exaltovanou protiuhorskou národnostnou propagandou, ktorá dostala v týždenníku priestor.
Mocsáry vnímal jednotlivé národné hnutia ako paralelné javy, nerozlišoval ich ani na základe veľkosti či intenzity: „medzi naším národným prebudením a prebudením inojazyčných národov jestvuje tá najdokonalejšia analógia“. Bol presvedčený, že zabezpečenie kolektívnych práv by nepodkopalo, ale práve naopak, posilnilo putá medzi národnosťami a uhorskou štátnou mocou: „Štátna moc je v rukách maďarského národa, je preto jeho úlohou zákonmi a spôsobom vládnutia dokázať, že chce národnostnú rovnoprávnosť premeniť na skutočnosť... Ak ponúkneme národnostiam možnosť, aby mohli dôstojne žiť medzi nami a s nami, odolajú vplyvu protištátnych iniciatív entuziastov a dobrodruhov.“
.hodžov príklad
A na záver citát, ktorý naznačuje, že v Mocsáryho prípade sa myšlienka národnostnej spolupráce spájala so širším stredoeurópskym partnerstvom, s myšlienkou dunajskej konfederácie: „Koalícia, ktorú mám na mysli, je už pokrstená – nazýva sa ‚Dunajská konfederácia‘ (Dunai confoederatio), no nevzbudzuje príliš vážne úvahy. Naozaj by si zaslúžila, aby sme sa ňou zaoberali, no nie v podobe, v akej sa súbežne vynorila, nie v podobe federácie, ale spojeneckých štátov...“
Mocsáry teda o nijakej spolupráci stredoeurópskych krajín nepíše, akoby tá predstava mala v tom čase už reálne kontúry. A skutočne, uhorskej verejnosti bola idea takejto solidarity známa už niekoľko desaťročí: jedným z jej najväčších zástancov nebol nik iný ako samotný Lajos Kossuth.
Kossuth začal spriadať konfederačné plány po potlačenej revolúcie, v tureckej emigrácii. A ďalší emigrant László Teleki snoval v Paríži vlákna spolupráce s Poliakmi a Rumunmi. Mocsáry sa v textoch odvolával práve na tieto tradície, ktoré mali pokračovateľov aj neskôr (napr. Oszkár Jászi), a to nielen medzi Maďarmi: s podobnými myšlienkami sa prihlásil aj slovenský politik Milan Hodža – v knihe Federácia v strednej Európe, ktorú napísal v rokoch 1940 – 1941 v emigrácii.
Kde a kedy sa teda rodia stredoeurópske myšlienky politikov? Na Kossuthovom a Hodžovom príklade sa dostávame k nie práve optimistickej odpovedi: po ich páde. V emigrácii, prípadne v tieni osudového nebezpečenstva. Aj to je poľutovaniahodný styčný bod koncepcií strednej Európy. Mocsáryho politickej kariére dodáva význam a výnimočnosť práve fakt, že myšlienku národnostného vyrovnania prezentoval ako vedúci politik na čele silného straníckeho aparátu, hoci aj on sa v konečnom dôsledku dostal tam, kam Košút alebo Hodža – do vnútornej emigrácie.
V súvislosti s Lajosom Mocsárym sa často objavuje dilema, či by zabezpečenie národnostných práv v konečnom dôsledku naozaj viedlo k reálnemu zmierneniu národnostných snáh o samostatnosť? Nie je to tak, že by duch militantného a netrpezlivého nacionalizmu a budovania národného štátu, ktorý bol príznačný vtedy pre celú Európu, neobišiel ani národnosti v Uhorsku? Je to otázka, ktorá môže vyvolať v konečnom dôsledku príliš teoretickú diskusiu. V každom prípade je Mocsáryho marginalizovanie súčasťou príznačného javu, že stredoeurópskym elitám – vrátane uhorských – sa nepodarilo vybudovať stabilné demokratické tradície, a to ani v časoch samourčenia. A absencia takýchto tradícií oslabuje náš región dodnes.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.