Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pomoc online

.denisa Gdovinová .časopis .spoločnosť

Rozdiel medzi slovami akceptovať a prijať je nepatrný. Pre organizáciu Inštitút prijatia je však kľúčový. Nechcú človeka iba pasívne tolerovať, chcú vykročiť k nemu a prijať ho. A to všetko chatovaním cez internet.

Hlavy sklonené nad počítačom a sústredene klepkajúce prsty. Dve mladé dobrovoľníčky Inštitútu prijatia majú dokopy menej rokov, ako by mal mať skúsený psychológ. Napriek tomu sa dobrovoľníkom z IP-čka zveruje mesačne asi 800 mladých.  „Nehráme sa na psychológov alebo odborníkov,“ vysvetľuje Marek Madro, zakladateľ IP-čka, „práve preto sa vieme dostať bližšie k tým, čo to potrebujú. Takmer nikto z tých, čo nám píšu, by k psychológovi nikdy nešiel.“

.nie diagnóza, ale vzťah
Marek Madro najprv študoval teológiu, ale mesiac pred vysviackou odišiel zo seminára a rozhodol sa venovať mladistvým z Trstenej. „Tamojšie učiteľky boli zúfalé. Potrebovali dostať mladých do nejakého centra voľného času.“ V Trstenej tak vznikol Cool Club, kde Marek získaval prvé skúsenosti. Po dni strávenom v klube si na Facebooku našiel desiatky správ, v ktorých sa mu mladí zverovali. Riešili najmä tínedžerské vzťahy. Zaujímavé bolo, že sa o tom neskôr odmietali baviť osobne. Marek si všimol, že virtualita je pre súčasného mladého človeka dôležitá, preto ten, kto mu chce pomôcť, musí vstúpiť do internetového sveta.
V júli tohto roku ubehli dva roky od založenia Inštitútu prijatia, ktorý má akreditáciu ministerstva školstva.  Dobrovoľníci, ktorých je dnes 30, prechádzajú psychologickým školením a diskusiami s rôznymi komunitami. „Na jednej strane sa rozprávame s Fórom života o potratoch, na strane druhej diskutujeme s aktivistami LGBT,“ vraví Marek. „Dobrovoľníci musia mať otvorenú myseľ. Pri chat rozhovoroch nemôžu mladým tlačiť svoje názory.“
Dôkážu však niesť zodpovednosť za rozhodnutia mladých v krízových situáciách? „My sa nesnažíme za nich rozhodnúť, ani im dávať životné rady. Chceme s nimi nadviazať vzťah.“ IP-čkári využívajú princípy systemickej psychoterapie, kde je vzťah pacienta a terapeuta akoby rovnocenný. Terapeut sa snaží konštruktívnym dialógom a presne smerovanými otázkami podnietiť  zmenu, ale hlavný podnet musí vyjsť od klienta. Dobrovoľníci neponúkajú rady, nesnažia sa určovať diagnózu. Dôležité je nadviazať priateľský vzťah a pochopiť pozadie problému. A potom nasledujú otázky: Pamätáš si, aké to bolo predtým? V čom je to teraz iné? Čo by si z toho vedel preniesť do terajšej situácie? „Systematickým kladením otázok zrazu klient zistí, že má silu postaviť sa svojmu problému aj sám,“ vraví Marek. „Nepreberáme zodpovednosť za ich situáciu. Snažíme sa im ukázať, že to zvládnu sami.“
Existujú však krízové situácie, keď na dlhý dialóg nie je čas. Marek si spomína na jeden zo svojich prvých chat rozhovorov. Napísala mu mladá mamička s dvoma deťmi, ktorú manžel práve zbil, zamkol a išiel sa obesiť. Bezradná si sadla za počítač a napísala na IP-čko. „Chcela odo mňa počuť, či má nechať svojho manžela zabiť sa. Spýtal som sa jej: Máš tam okno? Povedala, že áno. Na akom poschodí? Na prvom. Myslíš, že by si si ublížila, keby si skočila? Asi by som to zvládla. A čo chceš robiť? Idem za ním.“ Marek na to spomína, ako na ukážku riešenia krízových situácií. „Najprv musíme vyriešiť akútny problém a až potom sa zamerať na budovanie vzťahu.“ V komplikovaných prípadoch dobrovoľníci posielajú klientov aj za psychológmi. No je to občas ťažké. Ísť za psychológom, znamená byť bláznom. Aby prekonali túto bariéru, v IP-čku sa snažia sieťovať odborníkov, ktorých klientom odporúčajú. „Sme v kontakte asi so štyridsiatimi psychológmi po celom Slovensku.“

.problémom je samota
Najčastejšími problémami, s ktorými sa IP-čkári stretávajú, sú vzťahy, depresie či závislosti. No na prvom mieste je samota. „Svet okolo nás sa tvári pekne a uhladene. Máme pocit, že musíme byť perfektní,“ vysvetľuje Marek. „Mladí ľudia sa nemajú komu zdôveriť, že tak dokonalo sa v skutočnosti vôbec necítia.“ Nekonečné množstvo možností, ktoré sa mladým ponúka, ich, paradoxne, utláča. IP-čku sa ozýva aj veľa ľudí zo zahraničia, ktorí sa cítia opustene. „Snažíme sa im opäť ukázať, že aj svoju samotu dokážu zmeniť iba oni sami.“
Internetovú poradňu zahlcujú aj pseudoproblémy, ale i tie dobrovoľníci berú vážne. „Samozrejme, že sa mi zdá banálne, ak má dievča depresie z toho, že nevie upiecť dobrý koláč,“ hovorí koordinátorka IP-čka Janka, „ale vždy sa za tým skrýva viac. Môže mať pocit, že je zlou partnerkou.“ Takisto sa vyrovnávajú s agresívnymi či vymyslenými správami. „Z rôznych nickov sa môže niekoľkokrát ozvať ten istý človek s viacerými problémami, skoro vždy sú však o jednej téme. Tej sa potom venujeme.“
Za dva roky fungovania malo IP-čko len asi päť falošných správ. Doteraz pritom evidujú asi 9 000 chat rozhovorov. Viac ako 70 percent tvoria tí, ktorí sa vracajú za svojím overeným dobrovoľníkom. Problémy sa takmer nikdy neriešia naraz, často to trvá aj niekoľko mesiacov.
Dá sa byť aj závislý od IP-čka? „Snažíme sa tomu zabrániť. Nie vždy postupujeme v rukavičkách a sladko, niekedy musíme triezvo stanoviť hranice,“ vraví Janka. „Často im dávam aj úlohu, ktorú musia v reálnom živote splniť. A nebývajú to ľahké veci.“ Podľa ich vlastného etického kódexu sa nesmú skontaktovať mimo internetovej poradne.
IP-čkári robia aj aktivity na školách, nahrávajú informačné videá či organizujú diskusie s odborníkmi. No najväčší význam má práca Inštitútu prijatia vo virtuálnom svete, kde je komunikácia otvorenejšia a paradoxne aj emotívnejšia. Je zaujímavé sledovať emócie skryté v písmenách. Každá čiarka, bodka, smajlík majú svoj význam. Marek vraví: „Často sa pýtam: Usmievaš sa? Si zamračený? Väčšinou sa zhodneme.“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite