Rok 2007 je najhorší v slovenskej politike, odkedy odišla tretia vláda Mečiara. Z otáznikov, ktoré viseli už po prvom polroku vládnutia tejto koalície a jej premiéra, sa potvrdili len obavy. Dá sa už risknúť kľúčové tvrdenie – to, k čomu došlo v júli 2006, je viac ako zmena vlády a len o čosi menej ako zmena režimu. Je to zmena charakteru moci.
Jeden z typických príznakov je povyšovanie politických cieľov nad základné slobody a ústavnosť. Takzvané zjednodušenie vyvlastňovania, ktoré si nechala koaličná väčšina na koniec jesennej sezóny, je klasický prejav komunistickej svojvôle, pričom ústavnosť bola porušená úplne vedome. „Mimoriadne jednorazové opatrenia pri stavbách diaľnic“ nie sú excesom, za aký sa dalo hodnotiť podobne škandalózne „získavanie“ pozemkov pod KIA za Dzurindovej vlády. Toto je už systém vládnutia. Dôkazom je aj odhlasovaný zákon o zdravotných poisťovniach (zákaz zisku), kde politická direktíva tiež prevalcovala všetko. Samozrejme, protiústavné zákony sa prijímali na Slovensku aj v minulosti a prijímajú sa občas aj inde. Ale rozdiel je práve v úmysle, keď moc necíti vlastné obmedzenia a ignoruje následky búrania ústavných či iných prekážok v honbe za cieľom.
Azda ešte citeľnejším príznakom, že sa zmenil charakter moci, je utajovanie informácií a vytváranie uzavretého prostredia. To sa symbolicky začalo už na prvom zasadaní vlády (uznesenie o výmene štátneho tajomníka), ale v roku 2007 nabral proces chorobné rysy. Vypočítavať pokusy a kauzy tohto typu sa ani nedá. Obchádzanie povinností vyplývajúcich z informačného zákona a snahy o jeho zmäkčovanie sú pritom „len“ základňou. Nadstavbou je strach či odpor politikov vôbec komunikovať, čo vytvára zásadne zhoršený prístup k informáciám médií i verejnosti oproti minulosti. Aj toto je znížením kvality demokracie.
Priama súvislosť, ktorá pripomína zašlé časy veľmi silne, je precitlivenosť, predovšetkým Smeru, na kritiku moci. „Kontrakritikou“ médií slovenský premiér a jeho okolie v roku 2007 možno nevyčnievali z radu iných hysterických štátnikov. Fico však je takpovediac systematický, pričom bizarné prostriedky a frekvencia absurdných vyhlásení („v médiách sú duchovní bezdomovci“) môžu signalizovať blížiacu sa explóziu. Jej naplnením by bolo dokonanie hrozieb, ktoré inde nevidieť: Mávanie sprísnenou legislatívou. Tá by už zúžením priestoru slobody bola – veď napríklad návrh tlačového zákona, napriek zmierlivému postoju vydavateľov a novinárskej organizácie, je tragický.
Z rovnakého súdka neschopnosti uniesť kritiku sú aj výpady proti opozícii, ktoré prekročili rámec normálneho politického zápasu. Vyhlásenie o svojej opozícii, ktorá vraj môže byť rada, že sedí v parlamente, a nie vo väzení, by neprešlo bez medzinárodného ohlasu ani Putinovi... Podobné signály zreli celý rok (už na jar inicioval Smer „disciplinárne konanie“ proti dvom poslancom SDKÚ za výroky v parlamente, ktorými porovnali nejaký zákon s kolektivizáciou a Berijom...).
Nástup iného typu moci avizujú aj kolapsy v oblasti právnych istôt a ľudských práv. V priebehu roka sa vyjasnilo, čo potvrdil aj sám generálny prokurátor, že v kauze Hedvigy Malinovej došlo k „pochybeniam“, čo je pri známych faktoch ten najmiernejší výraz. Prípad kazašskej novinárky, trnavského sprejera či flautistu z Nitry naznačujú, že polícia sa čoraz častejšie inšpiruje „Verejnou bezpečnosťou“ blahej pamäti. Generálny prokurátor na jednej strane vyzýva médiá, aby „zvážili, kam sa postavia v boji proti mafii“, na druhej strane sa necháva hostiť politikmi (Jureňa, Mečiar), s ktorými preberá mediálne známe kauzy, v ktorých sú sami zainteresovaní. To by bol všade inde škandál prvého stupňa...
Verejnosť tento zosun príliš nevnímala, keďže ekonomicky najšťastnejšie obdobie, ktorým krajina prechádza, si treba užiť. Nádeje, že Ficova vláda priaznivé trendy len trochu rozbabre, ale nie zásadne zvráti, ktoré sa zdali pri vlaňajšej bilancii opodstatnené, však v roku 2007 spľasli. To sa dá tvrdiť aj napriek zachovaniu 9-percentného rastu v uplynulom a zrejme i budúcom roku. S väčším odstupom sa totiž ukazuje, že ani stabilita reforiem bez priameho škodenia (teda bez Zákonníka práce, „zákazu zisku“ či útoku na 2. pilier), ktorého sa vláda v roku 2007 dopustila, by nestačila. Napríklad: Z vlajkovej lode Slovenska 2004, 19-percentnej rovnej dane, je podľa PriceWaterhouse Coopers 122. miesto v rebríčku daňových systémov na svete a podľa zložitosti 4. miesto od konca v Európe 2007. Iste, to je hodnotenie spolu s odvodovým systémom, ale dosť dobrý dôkaz (podobne ako skutočnosť, že v roku 2006 malo Slovensko piaty najvyšší deficit rozpočtu v Európe), že reformy sú permanentný proces a stav, ktorým sa u nás skončili, nie je koniec operácie, ale iba začiatok. A práve toto je realita, do ktorej vtrhli a vyčíňajú Fico a spol. – bez poňatia o tom, čo krajina potrebuje. Priorita prijatia eura je zdanlivo užitočná, lebo drží rozhadzovanie na uzde. Existuje však niekto v tomto štáte, kto staví na to, že sa po 1. januári 2009 voz míňania neutrhne? Úplne mimo verejnej debaty, respektíve len predmetom mediálnych mystifikácií, zostáva cenový šok po vstupe do zóny, ktorý (vzhľadom na to, že taká zaostalá ekonomika ešte nevstupovala), bude zrejme horší ako najpesimistickejšie predpovede. Už len zbežná analýza diskusií o eure v Česku dáva takmer istotu, že pristúpenie Slovenska k euru je predčasné a prudko spomalí približovanie sa v životnej úrovni.
Ak dvetisíc šiesty bol rokom Fica, tak rok 2007 dvojnásobne. Napriek znižovaniu kvality demokracie v mnohých jej rozmeroch, nekompetentnej administrácii štátu, zlému obrazu v zahraničí a poškodzovaniu ekonomiky kráčal predseda vlády a Smeru od triumfu k triumfu, lebo žal úrodu, ktorú nesial. Závidieť šťastnú kartu mu však netreba, taká je politika. Tým, že premrhal príležitosť odpútať sa od Mečiara, otvoril budúcnosť scenárom, v ktorých môže prvý úder zasadiť ktokoľvek. K námietke, že so 40 percentami preferencií sa dá veľa vydržať, patrí poznámka, že rok a pol po voľbách sú tieto čísla stále iba poľná tráva. Väčší význam môže mať izolácia, do ktorej sa politikou totálnej konfrontácie Smer sám zaháňa.
A opozícia? Rok 2007, zdá sa, definitívne presvedčil, že ak politická generácia, ktorá porazila Mečiara, chce ešte raz byť úspešná, Robert Fico sa bude musieť poraziť sám.
Jeden z typických príznakov je povyšovanie politických cieľov nad základné slobody a ústavnosť. Takzvané zjednodušenie vyvlastňovania, ktoré si nechala koaličná väčšina na koniec jesennej sezóny, je klasický prejav komunistickej svojvôle, pričom ústavnosť bola porušená úplne vedome. „Mimoriadne jednorazové opatrenia pri stavbách diaľnic“ nie sú excesom, za aký sa dalo hodnotiť podobne škandalózne „získavanie“ pozemkov pod KIA za Dzurindovej vlády. Toto je už systém vládnutia. Dôkazom je aj odhlasovaný zákon o zdravotných poisťovniach (zákaz zisku), kde politická direktíva tiež prevalcovala všetko. Samozrejme, protiústavné zákony sa prijímali na Slovensku aj v minulosti a prijímajú sa občas aj inde. Ale rozdiel je práve v úmysle, keď moc necíti vlastné obmedzenia a ignoruje následky búrania ústavných či iných prekážok v honbe za cieľom.
Azda ešte citeľnejším príznakom, že sa zmenil charakter moci, je utajovanie informácií a vytváranie uzavretého prostredia. To sa symbolicky začalo už na prvom zasadaní vlády (uznesenie o výmene štátneho tajomníka), ale v roku 2007 nabral proces chorobné rysy. Vypočítavať pokusy a kauzy tohto typu sa ani nedá. Obchádzanie povinností vyplývajúcich z informačného zákona a snahy o jeho zmäkčovanie sú pritom „len“ základňou. Nadstavbou je strach či odpor politikov vôbec komunikovať, čo vytvára zásadne zhoršený prístup k informáciám médií i verejnosti oproti minulosti. Aj toto je znížením kvality demokracie.
Priama súvislosť, ktorá pripomína zašlé časy veľmi silne, je precitlivenosť, predovšetkým Smeru, na kritiku moci. „Kontrakritikou“ médií slovenský premiér a jeho okolie v roku 2007 možno nevyčnievali z radu iných hysterických štátnikov. Fico však je takpovediac systematický, pričom bizarné prostriedky a frekvencia absurdných vyhlásení („v médiách sú duchovní bezdomovci“) môžu signalizovať blížiacu sa explóziu. Jej naplnením by bolo dokonanie hrozieb, ktoré inde nevidieť: Mávanie sprísnenou legislatívou. Tá by už zúžením priestoru slobody bola – veď napríklad návrh tlačového zákona, napriek zmierlivému postoju vydavateľov a novinárskej organizácie, je tragický.
Z rovnakého súdka neschopnosti uniesť kritiku sú aj výpady proti opozícii, ktoré prekročili rámec normálneho politického zápasu. Vyhlásenie o svojej opozícii, ktorá vraj môže byť rada, že sedí v parlamente, a nie vo väzení, by neprešlo bez medzinárodného ohlasu ani Putinovi... Podobné signály zreli celý rok (už na jar inicioval Smer „disciplinárne konanie“ proti dvom poslancom SDKÚ za výroky v parlamente, ktorými porovnali nejaký zákon s kolektivizáciou a Berijom...).
Nástup iného typu moci avizujú aj kolapsy v oblasti právnych istôt a ľudských práv. V priebehu roka sa vyjasnilo, čo potvrdil aj sám generálny prokurátor, že v kauze Hedvigy Malinovej došlo k „pochybeniam“, čo je pri známych faktoch ten najmiernejší výraz. Prípad kazašskej novinárky, trnavského sprejera či flautistu z Nitry naznačujú, že polícia sa čoraz častejšie inšpiruje „Verejnou bezpečnosťou“ blahej pamäti. Generálny prokurátor na jednej strane vyzýva médiá, aby „zvážili, kam sa postavia v boji proti mafii“, na druhej strane sa necháva hostiť politikmi (Jureňa, Mečiar), s ktorými preberá mediálne známe kauzy, v ktorých sú sami zainteresovaní. To by bol všade inde škandál prvého stupňa...
Verejnosť tento zosun príliš nevnímala, keďže ekonomicky najšťastnejšie obdobie, ktorým krajina prechádza, si treba užiť. Nádeje, že Ficova vláda priaznivé trendy len trochu rozbabre, ale nie zásadne zvráti, ktoré sa zdali pri vlaňajšej bilancii opodstatnené, však v roku 2007 spľasli. To sa dá tvrdiť aj napriek zachovaniu 9-percentného rastu v uplynulom a zrejme i budúcom roku. S väčším odstupom sa totiž ukazuje, že ani stabilita reforiem bez priameho škodenia (teda bez Zákonníka práce, „zákazu zisku“ či útoku na 2. pilier), ktorého sa vláda v roku 2007 dopustila, by nestačila. Napríklad: Z vlajkovej lode Slovenska 2004, 19-percentnej rovnej dane, je podľa PriceWaterhouse Coopers 122. miesto v rebríčku daňových systémov na svete a podľa zložitosti 4. miesto od konca v Európe 2007. Iste, to je hodnotenie spolu s odvodovým systémom, ale dosť dobrý dôkaz (podobne ako skutočnosť, že v roku 2006 malo Slovensko piaty najvyšší deficit rozpočtu v Európe), že reformy sú permanentný proces a stav, ktorým sa u nás skončili, nie je koniec operácie, ale iba začiatok. A práve toto je realita, do ktorej vtrhli a vyčíňajú Fico a spol. – bez poňatia o tom, čo krajina potrebuje. Priorita prijatia eura je zdanlivo užitočná, lebo drží rozhadzovanie na uzde. Existuje však niekto v tomto štáte, kto staví na to, že sa po 1. januári 2009 voz míňania neutrhne? Úplne mimo verejnej debaty, respektíve len predmetom mediálnych mystifikácií, zostáva cenový šok po vstupe do zóny, ktorý (vzhľadom na to, že taká zaostalá ekonomika ešte nevstupovala), bude zrejme horší ako najpesimistickejšie predpovede. Už len zbežná analýza diskusií o eure v Česku dáva takmer istotu, že pristúpenie Slovenska k euru je predčasné a prudko spomalí približovanie sa v životnej úrovni.
Ak dvetisíc šiesty bol rokom Fica, tak rok 2007 dvojnásobne. Napriek znižovaniu kvality demokracie v mnohých jej rozmeroch, nekompetentnej administrácii štátu, zlému obrazu v zahraničí a poškodzovaniu ekonomiky kráčal predseda vlády a Smeru od triumfu k triumfu, lebo žal úrodu, ktorú nesial. Závidieť šťastnú kartu mu však netreba, taká je politika. Tým, že premrhal príležitosť odpútať sa od Mečiara, otvoril budúcnosť scenárom, v ktorých môže prvý úder zasadiť ktokoľvek. K námietke, že so 40 percentami preferencií sa dá veľa vydržať, patrí poznámka, že rok a pol po voľbách sú tieto čísla stále iba poľná tráva. Väčší význam môže mať izolácia, do ktorej sa politikou totálnej konfrontácie Smer sám zaháňa.
A opozícia? Rok 2007, zdá sa, definitívne presvedčil, že ak politická generácia, ktorá porazila Mečiara, chce ešte raz byť úspešná, Robert Fico sa bude musieť poraziť sám.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.