.na parkovisku pod dedinou sú uprostred leta iba holandské a české autá – slovenské ani jedno. V búdke zaplatíte jedno euro vstupné. Ak ste tu prvýkrát, asi vám nenapadne, že pre pätnásť stálych obyvateľov, ale aj pre tých, ktorí tu majú rekreačné chalupy, je zvedavé vchádzanie do dvorov s fotoaparátom v ruke, ale aj „nazízanie do hrncov“ obťažujúce. Čo už, vy by ste na ich mieste takisto neboli vľúdni. „Nech sa páči, kúpte si bábiku za jedno euro,“ oslovia vás pri kostole tri maloleté dievčatká. Dnes ste ich jedenásty zákazník.
.turistický Disneyland
Pozoruhodný je už prvý drevený rázcestník s emblémom známeho slovenského pivovaru. Drevené tabuľky v dvoch jazykoch, po slovensky a po anglicky, ukazujú, ako sa dostanete k salašu alebo k predajni suvenírov. Nebyť turistov, ktorých sem príde okolo 80-tisíc ročne, bol by Vlkolínec takmer ľudoprázdny. Jedným z troch dospelých mužov, ktorí tu žijú so svojimi rodinami, je 56-ročný Anton Sabucha. Pôvodným povolaním murár sa živí ako fotograf a predáva zábery medveďov, ktorých je v okolí požehnane. Má tri dcéry, všetky už odtiaľto odišli a je iba malá nádej, že sa niekedy vrátia sem žiť. Starousadlík ide s dobou, v tablete má historické fotografie z čias svojho detstva.
„Bol tu ťažký život, ale nádherný. Dedina fungovala, okolo dvesto obyvateľov tu malo kravy aj kozy či iné zvieratá. Rodičia nás ako malé deti brávali cez prázdniny na celý deň na lúky, kde sa kosilo a hrabalo,“ hovorí Sabucha a pokračuje: „Ženy museli ísť ráno zaniesť fruštik koscom, potom sa vrátili podojiť kravy a zase zaniesť chlapom obed na lúky. Na prázdniny som sa nikdy netešil, musel som tvrdo robiť. Mali sme dve kravy, jednu jalovicu a dvanásť oviec.“
Zmena prišla podľa Sabuchu za socializmu, keď „komančovia“ tak pritvrdili kontingenty, že už ich Vlkolínčania nevedeli plniť. A začali rozorávať medze. Z pulzujúcej dediny sa začal stávať skanzen. Nebyť bratov Mikuláša a Marka Hubovcov, ale aj iných ochranárov, ktorí tu nezištne opravovali drevenice a šindľovali strechy, domy by už dávno vzala skaza. Dnes tu turistov berú ako prekliatie a požehnanie zároveň. Miestni majú svojráznu hrdú mentalitu a predaj suvenírov, ale aj predvádzanie pôvodných remesiel chápu ako predávanie sa. „Teraz to už nie je Vlkolínec, ale Disneyland. Samé nanuky, zmrzliny. Keby sme tu mali statok, ako kedysi, tak by sa turisti rozčuľovali, že krava im obserie tie adidasovie úbory,“ vraví írečito Sabucha a dodáva: „Vlani som tu sprevádzal Japoncov, ktorí pre UNESCO pripravovali film o Vlkolínci. Chceli nafilmovať aj východ slnka. Tak som ich ešte za tmy zaviedol na dobré miesto, boli uveličení. Potom sme sa vrátili do dediny. Rozložili o pol šiestej ráno pri studni kameru na statíve a ostali stáť. Na čo čakáte? – pýtam sa ich. Na to, ako sa ide prebúdzať dedina, povedali. Zasmial som sa. Darmo budete čakať, povedal som im. Tu nepočujete ani kohúta zakikiríkať, ani barana zabľačať, ani koňa zaerdžať, ani kravu zabúkať. Príde iba jedna tetka zobrať vody na potok a je po celej rannej aktivite v dedine. Japonci neverili, ešte chvíľu čakali, no bolo, ako som povedal. Odchádzali sklamaní.“
.ako žiť v drevenici?
Zuzana Liptayová je vedúca ružomberského pracoviska Krajského pamiatkového úradu Žilina. Vlkolínec pozná dôverne, v roku 1993 bola spoluautorka nominačného zápisu na zoznam UNESCO. S vymieraním nevidí situáciu až tak pesimisticky. „Ľudia tam chcú žiť. Deti a vnuci sa vracajú. Síce ako chalupári, ale predsa,“ uvádza Liptayová. Oveľa viac ju trápi to, že miestni pri prestavbách domov, ale aj stodôl ignorujú zákony a stanovisko pamiatkarov. Najmä hospodárske stavby, veľké stodoly, sa už nevyužívajú a prerábajú sa na rekreačné bývanie. Objavuje sa komín, okná, teda veci, ktoré tam nikdy neboli a nehnuteľnosť stráca pôvodný charakter. Existuje síce možnosť vymáhania pokút, tie ale nedonútia majiteľa dať stavbu do pôvodného stavu.
Hlavná otázka znie – ako zladiť bývanie vo vyše storočnej drevenici s nárokmi na komfort modernej doby? Celý Vlkolínec je síce rezervácia ľudovej architektúry a až na pár výnimiek sú tu všetky stavby národné kultúrne pamiatky, no ak ide o využitie drevenice na trvalé bývanie, tak pamiatkari trochu privrú oči a tolerujú, povedzme, sprchový kút či WC. No neakceptujú iné šindle na strechu, ako sú predpísané, ani použitie betónu či okien v štítoch obývaných podkroví.
.skanzen, nie dedina
Jozef Bašáry bol dva roky správca Vlkolínca, teraz robí na Mestskom úrade v Ružomberku projektového manažéra. Vymenúva množstvo aktivít a grantov: medzinárodné sympózium umelcov, opravu kostola podporenú z programu Obnovme si svoj dom, opravu domov, senníkov či sýpok. Žiaľ, po smrti jezuitského pátra Pavla Horského, ktorý bol jeden z kľúčových obyvateľov, rehoľa jeho dom predala a dnes je to rekreačná chalupa. Ak by sem aj chcel prísť kňaz nastálo, nemal by kam.
Územný plán z roku 1996 uvažoval s dostavbou dvadsaťdva objektov, ktoré zhoreli počas SNP. V tom vidí Bašáry nevyužitý potenciál. Mesto Ružomberok má v súčasnosti vo Vlkolínci dva projekty. Prvým je dostavba obchodu, kde by mohla byť aj reštaurácia a druhým projekt výstavby domu na mieste zhoreniska, kde by mohlo byť Informačné stredisko. Ani jeden projekt sa zatiaľ nepodarilo dotiahnuť do konca. Iba päť domov je tu trvalo obývaných, ostatných štyridsaťpäť slúži na rekreačné účely – dve chalupy medzičasom kúpili Holanďania. Skutočnosti bližší tak bude skeptický názor, podľa ktorého dedinu čaká osud chalupárskeho skanzenu. Ľudia by sem aj prišli žiť, no iba ťažko tu nájdu prácu. A z predaja suvenírov vyžiť nedokážu.
.turistický Disneyland
Pozoruhodný je už prvý drevený rázcestník s emblémom známeho slovenského pivovaru. Drevené tabuľky v dvoch jazykoch, po slovensky a po anglicky, ukazujú, ako sa dostanete k salašu alebo k predajni suvenírov. Nebyť turistov, ktorých sem príde okolo 80-tisíc ročne, bol by Vlkolínec takmer ľudoprázdny. Jedným z troch dospelých mužov, ktorí tu žijú so svojimi rodinami, je 56-ročný Anton Sabucha. Pôvodným povolaním murár sa živí ako fotograf a predáva zábery medveďov, ktorých je v okolí požehnane. Má tri dcéry, všetky už odtiaľto odišli a je iba malá nádej, že sa niekedy vrátia sem žiť. Starousadlík ide s dobou, v tablete má historické fotografie z čias svojho detstva.
„Bol tu ťažký život, ale nádherný. Dedina fungovala, okolo dvesto obyvateľov tu malo kravy aj kozy či iné zvieratá. Rodičia nás ako malé deti brávali cez prázdniny na celý deň na lúky, kde sa kosilo a hrabalo,“ hovorí Sabucha a pokračuje: „Ženy museli ísť ráno zaniesť fruštik koscom, potom sa vrátili podojiť kravy a zase zaniesť chlapom obed na lúky. Na prázdniny som sa nikdy netešil, musel som tvrdo robiť. Mali sme dve kravy, jednu jalovicu a dvanásť oviec.“
Zmena prišla podľa Sabuchu za socializmu, keď „komančovia“ tak pritvrdili kontingenty, že už ich Vlkolínčania nevedeli plniť. A začali rozorávať medze. Z pulzujúcej dediny sa začal stávať skanzen. Nebyť bratov Mikuláša a Marka Hubovcov, ale aj iných ochranárov, ktorí tu nezištne opravovali drevenice a šindľovali strechy, domy by už dávno vzala skaza. Dnes tu turistov berú ako prekliatie a požehnanie zároveň. Miestni majú svojráznu hrdú mentalitu a predaj suvenírov, ale aj predvádzanie pôvodných remesiel chápu ako predávanie sa. „Teraz to už nie je Vlkolínec, ale Disneyland. Samé nanuky, zmrzliny. Keby sme tu mali statok, ako kedysi, tak by sa turisti rozčuľovali, že krava im obserie tie adidasovie úbory,“ vraví írečito Sabucha a dodáva: „Vlani som tu sprevádzal Japoncov, ktorí pre UNESCO pripravovali film o Vlkolínci. Chceli nafilmovať aj východ slnka. Tak som ich ešte za tmy zaviedol na dobré miesto, boli uveličení. Potom sme sa vrátili do dediny. Rozložili o pol šiestej ráno pri studni kameru na statíve a ostali stáť. Na čo čakáte? – pýtam sa ich. Na to, ako sa ide prebúdzať dedina, povedali. Zasmial som sa. Darmo budete čakať, povedal som im. Tu nepočujete ani kohúta zakikiríkať, ani barana zabľačať, ani koňa zaerdžať, ani kravu zabúkať. Príde iba jedna tetka zobrať vody na potok a je po celej rannej aktivite v dedine. Japonci neverili, ešte chvíľu čakali, no bolo, ako som povedal. Odchádzali sklamaní.“
.ako žiť v drevenici?
Zuzana Liptayová je vedúca ružomberského pracoviska Krajského pamiatkového úradu Žilina. Vlkolínec pozná dôverne, v roku 1993 bola spoluautorka nominačného zápisu na zoznam UNESCO. S vymieraním nevidí situáciu až tak pesimisticky. „Ľudia tam chcú žiť. Deti a vnuci sa vracajú. Síce ako chalupári, ale predsa,“ uvádza Liptayová. Oveľa viac ju trápi to, že miestni pri prestavbách domov, ale aj stodôl ignorujú zákony a stanovisko pamiatkarov. Najmä hospodárske stavby, veľké stodoly, sa už nevyužívajú a prerábajú sa na rekreačné bývanie. Objavuje sa komín, okná, teda veci, ktoré tam nikdy neboli a nehnuteľnosť stráca pôvodný charakter. Existuje síce možnosť vymáhania pokút, tie ale nedonútia majiteľa dať stavbu do pôvodného stavu.
Hlavná otázka znie – ako zladiť bývanie vo vyše storočnej drevenici s nárokmi na komfort modernej doby? Celý Vlkolínec je síce rezervácia ľudovej architektúry a až na pár výnimiek sú tu všetky stavby národné kultúrne pamiatky, no ak ide o využitie drevenice na trvalé bývanie, tak pamiatkari trochu privrú oči a tolerujú, povedzme, sprchový kút či WC. No neakceptujú iné šindle na strechu, ako sú predpísané, ani použitie betónu či okien v štítoch obývaných podkroví.
.skanzen, nie dedina
Jozef Bašáry bol dva roky správca Vlkolínca, teraz robí na Mestskom úrade v Ružomberku projektového manažéra. Vymenúva množstvo aktivít a grantov: medzinárodné sympózium umelcov, opravu kostola podporenú z programu Obnovme si svoj dom, opravu domov, senníkov či sýpok. Žiaľ, po smrti jezuitského pátra Pavla Horského, ktorý bol jeden z kľúčových obyvateľov, rehoľa jeho dom predala a dnes je to rekreačná chalupa. Ak by sem aj chcel prísť kňaz nastálo, nemal by kam.
Územný plán z roku 1996 uvažoval s dostavbou dvadsaťdva objektov, ktoré zhoreli počas SNP. V tom vidí Bašáry nevyužitý potenciál. Mesto Ružomberok má v súčasnosti vo Vlkolínci dva projekty. Prvým je dostavba obchodu, kde by mohla byť aj reštaurácia a druhým projekt výstavby domu na mieste zhoreniska, kde by mohlo byť Informačné stredisko. Ani jeden projekt sa zatiaľ nepodarilo dotiahnuť do konca. Iba päť domov je tu trvalo obývaných, ostatných štyridsaťpäť slúži na rekreačné účely – dve chalupy medzičasom kúpili Holanďania. Skutočnosti bližší tak bude skeptický názor, podľa ktorého dedinu čaká osud chalupárskeho skanzenu. Ľudia by sem aj prišli žiť, no iba ťažko tu nájdu prácu. A z predaja suvenírov vyžiť nedokážu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.