Peklo nad Ukrajinou

„K tejto tragédii by nedošlo, keby bol v tejto krajine mier a keby neboli obnovené bojové akcie na juhovýchode Ukrajiny. Musíme urobiť maximum preto, aby mala ruská, ukrajinská a svetová verejnosť k dispozícii objektívny obraz toho, čo sa stalo,“ povedal po katastrofe ruský prezident Vladimír Putin. Každé jedno slovo, ktoré povedal, je pravdivé. Ale tie vety ako celok sú prejavom hrubého cynizmu a pohŕdania pravdou. Nikto na tie slová nezareagoval lepšie ako americký prezident Barack Obama: „Nemáme čas na propagandu. Nemáme čas na hry.“
Za dvadsaťštyri hodín sme všetci vedeli technické podrobnosti, ako možno zostreliť lietadlo vo výške desaťtisíc metrov nad zemou. Akou raketou, akým radarom a akí vojaci to dokážu. Rešpektované zdroje potvrdili, že raketa bola vystrelená z územia, ktoré kontrolujú proruskí separatisti. Ukrajina reagovala ako prekvapená obeť, Rusko bolo v defenzíve, zdá sa, že všetko je jasné. Chýba len jedno: motív.
A práve ten nás vracia naspäť k Putinovi. Tu už nejde o Krym. Ukrajina tento polostrov nebola schopná udržať, demograficky a kultúrne patril k Rusku. Rusi volili na jeho získanie zlé prostriedky, ale anexia Krymu ako tvrdili Henry Kissinger či Helmut Schmidt, nebola dôvodom na izoláciu Ruska. Niečo iné je juhovýchodná ukrajinská hranica s Ruskom. Moskva ju formálne rešpektuje, ale nezodpovedne podporuje povstalcov, ktorí tam vyvolali občiansku vojnu. Putinovi je jasné, že Doneck nie je Krym, preto volí iné prostriedky a sleduje iné ciele. Ale ak platí, že pomohol vytvoriť atmosféru, v ktorej sa proruskí povstalci cítia beztrestní, ak si myslia, že môžu urobiť všetko vrátane zamerania a zostrelenia civilného lietadla, je to za hranicou toho, čo možno tolerovať. Európske štáty by preto mali na ukrajinsko-ruské pomedzie vyslať svoje pozorovateľské jednotky. Aby tam platil zákon silnejšieho.