Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Výchova vo Verdune

.frank Schirrmacher .časopis .prvá svetová vojna

Vo veku európskej krízy sme sa vydali na inšpekciu do dejiska prvej informačnej vojny. O tom, čo sa stane, keď navštívite bojové polia s Martinom Schulzom.

My dvaja, pán Schulz, vyučený kníhkupec z Porýnia a ja, sme vyrazili do Verdunu. Celý nápad vzišiel z nášho rozhovoru, keď sa ukázalo, koľko si toho Schulz za svojho života o prvej svetovej vojne nielen prečítal, ale aj zapamätal. V každom  prípade oveľa viac než ja.  Zisťujem, že to je nielen predavač kníh, ale aj čitateľ, ktorý sťaby šéf generálneho štábu študuje mapy, ukladá si miesta pohybu a myšlienky nespočetných spisovateľov a dobových svedkov, a popritom prichádza k nanajvýš zaujímavým otázkam.
Schulz mi mal ukázať Verdun, tak ako vznikal v jeho predstavách na základe zberateľskej vášne, ktorá očividne prepukla už v jeho mladosti. To bola aspoň oficiálna verzia. Tá neoficiálna znela takto: Nechcel som vidieť iba Verdun, chcel som vidieť Schulza vo Verdune. Súvisí to s tým, že Martin Schulz je nielen kníhkupec, ale aj predseda Európskeho parlamentu a záujemca o post predsedu Európskej komisie. Jedna vec je pýtať sa, čo politici chcú, v čo dúfajú a čo sľubujú. Druhou a zaujímavejšou otázkou je, prečo niečo robia. Odpoveď na otázku, prečo treba zjednotenú Európu, sa dala vlastne vždy vybaviť jedným slovom: Verdun.

.mŕtvy Francúz
V 70. rokoch, keď tam bolo cítiť ešte veľa bolesti a primálo ochoty o tom všetkom rozprávať, ste mohli v okolí Verdunu natrafiť na mladého muža, ktorý sa starých Francúzov a Francúzok pýtal na ich spomienky. Bol to mladý Martin Schulz. Celé roky, každé leto tam chodil na vlastnú päsť, pretože – ako dnes hovorí – čakal na okamih, v ktorom si bude môcť skutočne predstaviť, čo sa tu stalo. Lenže to si už nevedeli predstaviť ani starí ľudia.
Hoci bol príliš mladý na to, aby zažil druhú svetovú vojnu, prijímal vo svojom domove, ležiacom blízko za hranicami s Francúzskom, temer bezdrôtové posolstvo, ktoré sa šírilo éterom: nenávisť, nedôveru a dnes celkom absurdne pôsobiaci fakt, že jeho starého otca postavili pred Verdun, aby tam strieľal Francúzov. Nie je taký plochý, aby tvrdil, že z tohto dôvodu sa dal na európsku politiku. Zrazu opúšťa cestu, prediera sa húštím a povie: „Čakajte, niekde tu to musí byť.“ A pred nami sa zjavuje diera alebo priekopa alebo miesto medzi jedličkami, o ktorom vďaka výpovediam svedkov presne vieme, aká hrôza sa tu rozpútala vtedy, keď to bolo miesto bahna a hniloby.
Je ťažké sa tu orientovať. Tu kdesi bolo azda rázcestie, na ktorom nemecké jednotky zakaždým zablúdili. Návestidlo na križovatke si tak spravili z padlého Francúza. „Mŕtvy Francúz“ slúžil ako bod stretávania, až kým granáty neroztrhali jeho mŕtvolu. A teraz ide pred nami Martin Schulz, vnuk, ktorý tu zrejme rozpoznáva každý kameň a v istej chvíli prehodí, koľko obetí si v roku 1916 vypýtala táto krátka trasa, ktorú sme práve zdolali.   

.žiadny štebot vtákov
Ono je to tak, že existenčný rozmer tejto vojny strojov sme si počas tých sto rokov– aj to sa patrí dodať – pripomínali až na hranici gýča a nedeľných rečí. To, čo sa dá k tomu povedať, v roku 1915 stručne sformuloval istý americký časopis, ktorý chcel svoju krajinu zastaviť pred vstupom do vojny: „Ak máte radi vojnu, vykopte si vo vašej záhrade priekopu, spolovice ju naplňte vodou, vlezte tam a zotrvajte tam deň-dva bez toho, aby ste niečo zjedli; ďalej si objednajte jedného duševne chorého, aby na vás strieľal revolvermi a samopalom.“ Všetko, čo je navyše, si každá generácia, ktorá chcela rozlúštiť posolstvo Verdunu, definovala nanovo: od pomsty po posolstvo mieru.
Na ceste k „Mŕtvemu mužovi“, teda vyvýšenine, o ktorú sa zvádzal mimoriadny boj a stála nespočetné obete, zlyhá signál na mobile. „Počujete to?“ – pýta sa Schulz. „Nie.“ „Veď práve!“ „Prosím?“ „Tu nie je počuť nič. Nijakí vtáci, žiadny  štebot. Vždy keď tu som, doľahne na mňa mŕtvolné ticho.“ Zakaždým vám napadne, že Schulz pracuje v inštitúcii, ktorá si azda každých 50 rokov pripomenie Verdun a každých 100 rokov prvú svetovú vojnu, ale inak pôsobí svojím byrokratickým, rozkazovačným a administratívnym žargónom ako generálny štáb, odrezaný od reality a rozožratý moľami.

.prvá vojna o informácie
Ale to sa netýka iba Európy. Kedykoľvek sa rozhovoríme o európskom mierovom projekte, už nikto tak celkom nerozumie nebezpečenstvu, ktoré by mohlo vychádzať z toho, že sa Nemecko rozhodne dobyť nejakú francúzsku vyvýšeninu. „Vlastne,“ hovorí Schulz, „je načase, aby sme na Verdun nehľadeli iba ako na národnohistorickú udalosť.“ To, čo tým myslí, nás doviedlo až sem. O čo vlastne bojovali všetci títo vojaci a za čo zaplatili vlastnými životmi? Iste: bojovali o pár štvorcových metrov zeme, a naši starí rodičia by povedali, že o Paríž alebo Berlín. Ale to už celkom nesedelo ani na začiatku zákopovej vojny na jeseň 1914.
Verdun bol prvou vojnou o informácie, ako to pred mnohými rokmi skonštatoval vo svojej prelomovej štúdii Stefan Kaufmann.Pochabé plytvanie ľuďmi, strojmi, obeťami, zraneniami a osudmi, ktoré – ako to intuitívne pochopili nasledujúce pokolenia – vyvrcholilo v onej slávnej vete: „Na Západe nič nové.“ Každá generácia čítala túto vetu inak; ale spoločnosť, ktorá ako žiadna iná pred ňou chápe informácie ako zbraň, potravu a surovinu, to musí zelektrizovať.
Keď sa z ofenzívy na západnom fronte stala nehybná zákopová vojna, udialo sa nasledovné: v priebehu krátkeho času sa nad krajinou rozprestrel obrovitý pavúk, ktorý roztrhal prehľadné línie útokov a tkal obrovskú, čoraz komplexnejšiu sieť. Zahrabal sa do zeme, vojaci mizli zo zemského povrchu a menili sa na nerozpletiteľnú spleť hrobov. Sotva bolo niekoho, kto by vedel, na ktorom mieste tejto neustále mihotavej, ničiacej sa a opäť sa tvoriacej siete presne stojí. Vidieť nebolo nič. Pre dunenie z diel sa v rozhodujúcich okamihoch nedalo takmer nič počuť –ani poľnice, trúby, zvonce, s ktorými sa tiahlo do boja.
V tejto chvíli sa nad bojovým poľom rozprestrela druhá sieť. Asi nebolo človeka, ktorý by to v lete 1914 predvídal, a ani neskôr to nehralo v štatistike padlých žiadnu rolu. Ale dnes, keďže občianska spoločnosť je utkaná z celkom novej siete, na to hľadíme inými očami. Táto sieť pozostávala na konci vojny zo šiestich miliónov kilometrov telefónnych rozvodov, ktoré tam položili nemecké jednotky, z tísicov bezdrôtových rádiostaníc a ako sa píše v štúdii O Komunikačnej technike a vedení vojny, uverejnenej ešte pred víťazným ťažením internetu, mala rozlohu 920 000 kilometrov.

.ako sa posielalo na smrť
Kdesi v húšťave Verdunu sme potom uvideli maličký kúsok drôtu. Ostnatý drôt, pomyslí si turista cestujúci za dejinami. Ale tipuje nesprávne. Tento drôt nebol určený na oddeľovanie, ale na spájanie. Je fragmentom prastarej „dátovej diaľnice“. Cez takéto drôty sa za prvej svetovej vojny prenášali rozkazy, ktoré posielali na smrť celé armády. Vo Verdune nájdete niečo také len so šťastím. Granáty tam prekopali každý centimeter, takže čoskoro nemalo nijaký zmysel pokladať nové rozvody. Armády zúfalo prosili o alternatívu. A Verdun, ktorý mal raz vo svojej totálnej nezmyselnosti vyrásť na symbol, sa stal, slovami nadporučíka Randewiga, „rodiskom vysielačky“: vlastne taký mobil svetovej vojny, ktorý vážil 50 kilogramov (a museli ho nosiť viacerí ľudia), mal dosah do štyroch až piatich kilometrov a so samonabíjacími batériami fungoval osem hodín.
„V skutočnosti,“ hovorí Schulz, „tu zomierali ľudia často len preto, aby zistili, čo sa deje o dvadsať metrov ďalej“. Telefón a vysielačka neviedli len k decentralizácii centrálnych rozhodovacích procesov a tým k sociálnej revolúcii v armáde, ale naopak, viedli aj k totálnemu vzdialeniu sa od veliteľov. Tí sa potom to, čo vyvolali ich rozkazy, dozvedali len sprostredkovane a abstraktne. Často sedeli na svojich telefónnych aparátoch, čakali na spätné hlásenia, ktoré sa k nim dopracúvali v celej tej telefonickej hierarchii, zatiaľ čo súčasne na bojovom poli vznikala v reálnom čase horizontálna komunikačná reťaz. Bol to vlastne komunikačný priestor rozpadávajúcej sa organizácie, ktorá mohla na konci len stroho skonštatovať: nič nové. To, že vojaci využívali každý jeden technický prostriedok – vlajky, balóny, prerušované svetlo, raketnice, telefón, vysielačku – aby si vybojovali informácie a aby spolu komunikovali, a to všetko za účelom zabiť tých druhých, sa po prvý raz uskutočnilo práve vo Verdune v takej technickej modernosti, ktorej priama linka vedie k nám. Siete sú neutrálne, nie sú samy osebe mierové ani kooperatívne, organizácie nepremieňajú automaticky na niečo lepšie.

.dedičstvo
Na to, aby sa tak stalo, potrebujeme politiku. Martin Schulz neustále hovorí v alarmujúcom tóne o EÚ, veľkej európskej organizácii. Keďže ho považujú  za vecného človeka, jeho varovanie o „poslednej šanci pre Európu“ berú mnohí vážne. V EÚ vidí útvar, ktorý sa musí rozhodnúť, či sa prikloní k svojej nedemokratickej, alebo demokratickej duši. Hlava vám hučí zo všetkých tých oddelení, pododdelení, komisií a poradných zborov.
Nie, aj keby sa to všetko pokazilo, žiadny druhý Verdun nebude. Ale mohlo by sa stať niečo, čo s týmto malým kúskom drôtu súvisí, čosi, čo môže z niečoho veľmi dobrého spraviť niečo veľmi zlé. Informácia sa ráta dnes, takmer 98 rokov po Verdune, k nacennejším surovinám, potravinám a menám sveta. Našťastie už vo svojej civilnej forme neslúži na to, aby zasiahla najbližší strelecký zákop. Je dedičstvom. Pri tom všetkom, čo stojí pred Európou, je akosi upokojujúce, že Martin Schulz sa Verdunu nedokáže zbaviť.

Text bol uverejnený 19. decembra 2013 v kultúrnej prílohe denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung. Jeho autor Frank Schirrmacher, významný nemecký esejista a vydavateľ, minulý mesiac vo veku 54 rokov nečakane zomrel.
© Alle Rechte vorbehalten. Frankfurter Allgemeine Zeitung GmbH, Frankfurt. Zur Verfügung gestellt vom Frankfurter Allgemeine Archiv.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite