Ak píšete o Afrike, vaši čitatelia od vás niečo očakávajú. Text, v ktorom nesmú chýbať určité slová, metafory, narážky. Ale predovšetkým sa tam má odraziť istý špecifický prístup, pohľad na tento kontinent, ktorý si pred písaním musíte osvojiť. Ak to nespravíte, čitateľ môže zostať zmätený a s otázkou, či od vás vlastne naozaj čítal o Afrike.
Tak predovšetkým, nezabudnite v titulku použiť slovo „Afrika“, prípadne „temnota“, prípadne „safari“. Keď uvažujete o medzititulkoch, vhod vám prídu výrazy ako „Zanzibar“, „Masajovia“, „Zuluovia“, „Zambezi“, „Kongo“, „Níl“, „veľké“, „obloha, „tieň“, „bubon“, „slnko“ či „zašlý“. K užitočným výrazom patria „guerilly“, „bezveký“, „prapôvodný“ a „kmeňový“. Všimnite si, že slovom „ľudia“ sa označujú Afričania, ktorí nie sú čierni, kým „Afričania“ sú jednoducho africkí černosi. Nehľadajte v tom logiku. Píšete predsa o Afrike. Čím častejšie sa v texte vyskytne slovné spojenie „čierny kontinent“, tým lepšie.
.hudba, rytmus a larvy
Ak píšete o Afrike knihu, neopovážte sa na jej obálku umiestniť fotografiu normálne žijúceho Afričana, a nepoužite taký záber ani v knihe, ak náhodou dotyčný Afričan nezískal Nobelovu cenu. Máte predsa zásobáreň iných záberov: kalašnikovy, vyčnievajúce rebrá, obnažené prsníky. Ak už musíte použiť obrázok Afričana, mal by mať na sebe masajský, zuluský alebo dogonský tradičný odev.
Teraz prichádza veľmi dôležitá rada. V celom texte pristupujte k Afrike tak, akoby šlo o jednu-jedinú krajinu. Je to krajina horúca, zaprášená, samé šíre pastviny, obrovské čriedy dobytka, samí vysokí chudí ľudia, ktorí celý život hladujú. Prípadne samá vlhkosť, dusná horúčava a samí nizučkí ľudkovia, ktorí jedia mäso primátov. A pozor, pozor, nieže vás v rozlete pribrzdia presné opisy. Afrika je totiž veľká: päťdesiatštyri krajín, deväťsto miliónov ľudí, ktorí v jednom kuse umierajú, bojujú a emigrujú, aby si mohli prečítať vašu knihu. Je to kontinent plný púští, džunglí, pahorkatín, saván a všemožných iných krajinných prvkov, ale vašim čitateľom je to všetko v podstate jedno, takže bacha, nech sa vaše opisy nevzdialia od romantizmu, obraznosti a všeobecnosti.
Nezabudnite zdôrazniť, že Afričania majú v krvi hudbu, rytmus a jedia veci, ktoré by nezjedol nijaký iný človek. Nespomínajte ryžu, hovädzinu a pšenicu, kdeže, práve opičí mozog je africká špecialita, k tomu kozie mäso, hady, červy, larvy a všemožná i všenemožná divina. Popri tom sa predveďte, že vy sám takéto zvláštne veci zjete bez mihnutia okom, a opíšte, ako ste si ich dokonca obľúbili – lebo máte veľké srdce a na Afrike vám záleží.
.nahí bojovníci a veštice
Ako rozprávač knihy zachovajte tlmený tón, tón spolupatričnosti a sprisahanectva s čitateľom, tón, ktorý smutne hlása „ach, áno, presne toto som, žiaľ, čakal“. Od začiatku dajte jasne najavo, že váš liberalizmus je stopercentný, hneď v úvode sa vyznajte z lásky k Afrike, môžete aj opísať, ako ste sa do tohto kontinentu zamilovali, prípadne ako bez neho nemôžete žiť. Ak ste muž, vrhnite sa do objatia afrických panenských lesov. Ak ste žena, uctievajte Afriku ako muža v safari veste, ktorý sa bez rozlúčky odoberie do západu slnka. Afriku treba ľutovať, uctievať alebo ovládať. Nech už, prosím pekne, zaujmete ktorýkoľvek z týchto postojov, dajte si záležať, aby v čitateľovi zostal dojem, že bez vášho zásahu a najmä vašej dôležitej knihy by Afrika dopadla veľmi, veľmi zle.
Teraz prejdime k Afričanom, ktorí zaľudnia stránky vašej knihy. Môžu sa medzi nimi vyskytovať nahí bojovníci, verní služobníci, veštci a veštice, múdri ctihodní starci v pustovniach. Alebo skorumpovaní politici, neschopní sprievodcovia s kŕdľom manželiek, a tiež prostitútky, s ktorými ste spali. Verný služobník sa zásadne správa ako sedemročné dieťa a potrebuje láskavú pevnú ruku, bojí sa hadov, vie zaobchádzať s deťmi a zakaždým vás zaťahuje do svojich komplikovaných a dramatických rodinných vzťahov. Ctihodný múdry starec vždy pochádza zo vznešeného kmeňa (pozor, nie z kmeňov požieračov opíc ako Gikuyu, Igbo alebo Šona). Má zapálené oči a blízko k matke Zemi. Moderný Afričan je muž, ktorý kradne a pracuje vo vízovej kancelárii, kde sa zaoberá odmietaním pracovných povolení pre kvalifikovaných Západniarov, ktorým naozaj záleží na dobre Afriky. Je nepriateľom rozvoja a svoj štátny post využíva na to, aby pragmatickí a dobrosrdeční cudzinci nemohli na jeho pôde tak ľahko zakladať mimovládne organizácie alebo chránené krajinné územia. Prípadne je to intelektuál s diplomom z Oxfordu, z ktorého sa stal vraždiaci politik v obleku šitom na Savile Row. Prípadne je to kanibal, ktorý miluje šampanské Cristal, a jeho matka je bohatá šamanka, ktorá v skutočnosti ovláda krajinu namiesto neho.
.nezabudnúť na kľúčovú postavu
Popri všetkom úsilí, ktoré pri vykresľovaní ľudí vynaložíte, by ste mohli ľahko pozabudnúť na kľúčovú postavu. Preto vám pripomíname, neopomeňte Hladujúceho Afričana, človeka, ktorý sa takmer nahý túla po utečeneckom tábore a očakáva almužnu od Západu. Ešte lepšie je, ak ide o Hladujúcu Afričanku. V tom prípade totiž môžete opísať aj jej deti, ktoré majú zásadne nafúknuté brušká a na viečkach muchy. Hladujúca Afričanka vo vašom opise musí mať spľasnuté, prázdne prsníky. Musí vyzerať absolútne bezmocne. Nemá nijakú minulosť, nijaký príbeh, nijaké osobné dejiny. Také odbočky od hlavnej línie sú totiž v dramatických okamihoch kontraproduktívne. Dobré by bolo, keby vzdychala a úpela. Ak sa vyjadrí aj slovne, nemala by o sebe povedať vôbec nič, okrem toho, že nevýslovne trpí. Keď už hovoríme o ženských postavách, v knihe by mala figurovať aj srdečná, materinská žena s hrdelným smiechom, ktorej nesmierne záleží na vašom zdraví a pohodlí. A čo sa budeme zbytočne rozpakovať, rovno ju nazvite Mama. Táto žena, stelesnenie materinskej múdrosti, akýmsi paradoxným zázrakom vychovala deti, ktoré nerobia nič, len páchajú trestné činy. Tieto postavy však slúžia najmä na to, aby krúžili okolo hlavného hrdinu a aby on v kontraste s nimi vyzeral dobre. Hrdina môže tieto deti učiť, kúpať, kŕmiť. Často nosí na rukách bábätká a vieme o ňom, že pozeral smrti do očí. Kto je tento hlavný hrdina? Ak ide o reportáž, ste ním vy. Ak ide o beletriu, je to krásna celebrita, mediálne a medzinárodne známa, prípadne je to aristokrat, tiež krásny a mediálne známy (jeden i druhý môže mať v minulosti nejakú osobnú tragédiu), a momentálne sa zaujíma o zvieratá.
.zlí Západniari musia byť
V texte by sa mali mihnúť aj zlí Západniari. Na tieto postavy sa dajú dobre využiť potomkovia konzervatívnych premiérok, Afrikánci či zamestnanci Svetovej banky. Keď budete písať o vykorisťovaní cudzincami, rozhodne spomeňte čínskych a indických obchodníkov. Vinu za zlú situáciu Afriky pripíšte Západu – len nebuďte príliš konkrétni.
Aj celkovo načrtávajte to, o čom píšete, radšej zoširoka a hmlisto. Africké postavy by sa nemali pričasto smiať (s výnimkou hrdelne sa smejúcej Mamy), nemali by sa zo všetkých síl snažiť dať svojim deťom vzdelanie, nemali by normálne fungovať v bežných každodenných situáciách. Dozrite na ne, aby svojím konaním v Afrike poskytli čitateľovi vysvetlenie nejakého javu, ktorý sa vyskytuje v Európe či Amerike. Africké postavy by mali byť pitoreskné, exotické a rozhodne nie obyčajné, ale v zásade zvnútra prázdne, bez skutočných dialógov, ich životný príbeh nesmie mať konflikt ani rozuzlenie, hĺbku či zákruty, lebo to by zahmlilo ideu vášho textu.
Detailne opisujte obnažené prsníky (mladé, staré, konzervatívne, čerstvo pohanené, veľké, malé) alebo znetvorené genitálie, alebo zväčšené genitálie. Jednoducho, hocijaké genitálie. A mŕtvoly. Ešte lepšie, nahé mŕtvoly. A celkom zaručený efekt vám poskytnú zahnívajúce nahé mŕtvoly. Nezabudnite, že ak vo vašom diele budú ľudia špinaví a zúbožení, kritici vás vynesú do neba ako pevca „skutočnej Afriky“, a také chvály predsa potrebujete, veľmi dobre vyzerajú na prebale. Nieže vám v naturalistických opisoch zabránia vrodené rozpaky. Necúvnite pred ničím, veď sa predsa snažíte o to, aby ste pre Afriku vyprosili pomoc od Západu. A najväčším tabu pri písaní o Afrike je opisovanie alebo fotografovanie mŕtvych či trpiacich belochov. Takí hádam ani neexistujú, nie?
.naozaj najdôležitejší sú ochranári
Zato ku zvieratám treba pristupovať ako ku komplexným, zložitým postavám. Hovoria (alebo vrčia, keď hrdo pohadzujú hrivami), majú mená, ambície a túžby. Okrem toho uznávajú rodinné hodnoty: Vidíte, ako levy učia svoje mláďatá? Slony sú starostlivé, samice verné hodnotám feminizmu, samce zase stelesňujú dôstojnosť patriarchov. Rovnako sú na tom gorily. Za nijakých okolností sa negatívne nevyslovujte o slonovi alebo gorile. Slony síce neraz ničia ľuďom domy a úrodu, ba dokonca ľudí aj zabíjajú. Lenže vy vždy stojte na strane slona. Ak vaše zvieratá hovoria, tak veľké mačkovité šelmy zásadne s prízvukom vzdelancov. Hyeny, do tých si pokojne kopnite, a prideľte im mierne stredovýchodný prízvuk. Nízki Afričania, ktorí žijú v džungli alebo na púšti, sa môžu zobrazovať dobromyseľne (ak práve nie sú v konflikte so slonom, šimpanzom alebo gorilou, lebo v takom prípade sú zosobnením čistého zla).
Ešte zopár slov k ľuďom, o ktorých píšete. Po celebritách, ktoré sa venujú sociálnemu aktivizmu, a po pracovníkoch organizácií, ktoré poskytujú medzinárodnú pomoc, sú pre Afriku najdôležitejšími osobnosťami ochrancovia prírody. Nieže ich nejako urazíte. Potrebujete ich, len oni vás totiž môžu pozvať na svoj tridsaťtisícakrový ranč, kde chovajú lovnú zver, alebo na „chránené krajinné územie“, a to je jediný spôsob, ako získate rozhovor s aktivisticky naladenou celebritou. Aj marketing dáva týmto zásadám za pravdu. Fotografia hrdinského ochrancu prírody na obale knihy môže až zázračne pomôcť jej predaju. Ale nebojte sa, ochrancov prírody nájdete na každom rohu. Hociktorý beloch, ak je opálený a nosí kaki oblečenie, kedysi choval doma antilopu alebo vlastnil farmu, môže byť pokojne označený za ochrancu prírody – za človeka, ktorý zachraňuje pre Afriku jej bohaté prírodné dedičstvo. Keď s takouto osobnosťou robíte rozhovor, nepýtajte sa jej, koľko financií má a koľko na svojej zveri zarába. Chráňte sa tiež otázok, koľko platí svojim zamestnancom.
.citát od Mandelu
Blížime sa k záveru, preto vám ešte pripomeniem, že čitatelia by boli nesmierne sklamaní, keby ste nespomenuli africké svetlo. Svetlo v Afrike je vždy silné a červené. Obloha je bez výnimky klenutá a rozľahlá. Kľúčové pre váš text sú šíre pustatiny a zver, zver! Afrika je totiž krajinou šírych pustatín, viete? A keď budete písať o ťažkom, preťažkom položení flóry i fauny, určite spomeňte, že Afrika je aj preľudnená. Zato keď sa vaša hlavná postava vyskytuje na púšti alebo v džungli, kde sa stretáva a spolunažíva s domorodcami (dobre, s hocikým, kto meria nejakých stopäťdesiat centimetrov), môžete smutne pripomenúť, že Afriku kruto vyľudňujú aids a vojny.
Aby bol recept na úspech kompletný, budete ešte potrebovať nočný klub nazvaný Tropicana, kam chodievajú za zábavou žoldnieri, zlí zbohatlícki Afričania, prostitútky, členovia polovojenských skupín a cudzinci.
Nič nepokazíte, ak na záver uvediete nejaký citát Nelsona Mandelu. Stačí niečo o dúhe alebo o obnove. Lebo vám na Afrike predsa záleží.
Binyavanga Wainaina/
Kenský novinár. Narodil sa v roku 1971 v Nakuru. Študoval v Nairobi, na University of Transkei v Južnej Afrike a Universitry of East Anglia v Británii. Najskôr písal o jedle a cestovaní, neskôr založil literárny časopis Kwani?. V roku 2002 vyhral prestížnu cenu Caine Prize for African Writing, považovanú za africkú obdobu Bookerovej ceny. Začiatkom tohto roku sa na protest proti antihomosexuálnej legislatíve v niektorých afrických krajinách prihlásil k svojej homosexuálnej orientácii. Časopis Time ho označil za jednu zo sto najvplyvnejších postáv sveta. Momentálne pôsobí na Bard College v New Yorku. Publikovaný text vyšiel pôvodne v časopise Granta.
Tak predovšetkým, nezabudnite v titulku použiť slovo „Afrika“, prípadne „temnota“, prípadne „safari“. Keď uvažujete o medzititulkoch, vhod vám prídu výrazy ako „Zanzibar“, „Masajovia“, „Zuluovia“, „Zambezi“, „Kongo“, „Níl“, „veľké“, „obloha, „tieň“, „bubon“, „slnko“ či „zašlý“. K užitočným výrazom patria „guerilly“, „bezveký“, „prapôvodný“ a „kmeňový“. Všimnite si, že slovom „ľudia“ sa označujú Afričania, ktorí nie sú čierni, kým „Afričania“ sú jednoducho africkí černosi. Nehľadajte v tom logiku. Píšete predsa o Afrike. Čím častejšie sa v texte vyskytne slovné spojenie „čierny kontinent“, tým lepšie.
.hudba, rytmus a larvy
Ak píšete o Afrike knihu, neopovážte sa na jej obálku umiestniť fotografiu normálne žijúceho Afričana, a nepoužite taký záber ani v knihe, ak náhodou dotyčný Afričan nezískal Nobelovu cenu. Máte predsa zásobáreň iných záberov: kalašnikovy, vyčnievajúce rebrá, obnažené prsníky. Ak už musíte použiť obrázok Afričana, mal by mať na sebe masajský, zuluský alebo dogonský tradičný odev.
Teraz prichádza veľmi dôležitá rada. V celom texte pristupujte k Afrike tak, akoby šlo o jednu-jedinú krajinu. Je to krajina horúca, zaprášená, samé šíre pastviny, obrovské čriedy dobytka, samí vysokí chudí ľudia, ktorí celý život hladujú. Prípadne samá vlhkosť, dusná horúčava a samí nizučkí ľudkovia, ktorí jedia mäso primátov. A pozor, pozor, nieže vás v rozlete pribrzdia presné opisy. Afrika je totiž veľká: päťdesiatštyri krajín, deväťsto miliónov ľudí, ktorí v jednom kuse umierajú, bojujú a emigrujú, aby si mohli prečítať vašu knihu. Je to kontinent plný púští, džunglí, pahorkatín, saván a všemožných iných krajinných prvkov, ale vašim čitateľom je to všetko v podstate jedno, takže bacha, nech sa vaše opisy nevzdialia od romantizmu, obraznosti a všeobecnosti.
Nezabudnite zdôrazniť, že Afričania majú v krvi hudbu, rytmus a jedia veci, ktoré by nezjedol nijaký iný človek. Nespomínajte ryžu, hovädzinu a pšenicu, kdeže, práve opičí mozog je africká špecialita, k tomu kozie mäso, hady, červy, larvy a všemožná i všenemožná divina. Popri tom sa predveďte, že vy sám takéto zvláštne veci zjete bez mihnutia okom, a opíšte, ako ste si ich dokonca obľúbili – lebo máte veľké srdce a na Afrike vám záleží.
.nahí bojovníci a veštice
Ako rozprávač knihy zachovajte tlmený tón, tón spolupatričnosti a sprisahanectva s čitateľom, tón, ktorý smutne hlása „ach, áno, presne toto som, žiaľ, čakal“. Od začiatku dajte jasne najavo, že váš liberalizmus je stopercentný, hneď v úvode sa vyznajte z lásky k Afrike, môžete aj opísať, ako ste sa do tohto kontinentu zamilovali, prípadne ako bez neho nemôžete žiť. Ak ste muž, vrhnite sa do objatia afrických panenských lesov. Ak ste žena, uctievajte Afriku ako muža v safari veste, ktorý sa bez rozlúčky odoberie do západu slnka. Afriku treba ľutovať, uctievať alebo ovládať. Nech už, prosím pekne, zaujmete ktorýkoľvek z týchto postojov, dajte si záležať, aby v čitateľovi zostal dojem, že bez vášho zásahu a najmä vašej dôležitej knihy by Afrika dopadla veľmi, veľmi zle.
Teraz prejdime k Afričanom, ktorí zaľudnia stránky vašej knihy. Môžu sa medzi nimi vyskytovať nahí bojovníci, verní služobníci, veštci a veštice, múdri ctihodní starci v pustovniach. Alebo skorumpovaní politici, neschopní sprievodcovia s kŕdľom manželiek, a tiež prostitútky, s ktorými ste spali. Verný služobník sa zásadne správa ako sedemročné dieťa a potrebuje láskavú pevnú ruku, bojí sa hadov, vie zaobchádzať s deťmi a zakaždým vás zaťahuje do svojich komplikovaných a dramatických rodinných vzťahov. Ctihodný múdry starec vždy pochádza zo vznešeného kmeňa (pozor, nie z kmeňov požieračov opíc ako Gikuyu, Igbo alebo Šona). Má zapálené oči a blízko k matke Zemi. Moderný Afričan je muž, ktorý kradne a pracuje vo vízovej kancelárii, kde sa zaoberá odmietaním pracovných povolení pre kvalifikovaných Západniarov, ktorým naozaj záleží na dobre Afriky. Je nepriateľom rozvoja a svoj štátny post využíva na to, aby pragmatickí a dobrosrdeční cudzinci nemohli na jeho pôde tak ľahko zakladať mimovládne organizácie alebo chránené krajinné územia. Prípadne je to intelektuál s diplomom z Oxfordu, z ktorého sa stal vraždiaci politik v obleku šitom na Savile Row. Prípadne je to kanibal, ktorý miluje šampanské Cristal, a jeho matka je bohatá šamanka, ktorá v skutočnosti ovláda krajinu namiesto neho.
.nezabudnúť na kľúčovú postavu
Popri všetkom úsilí, ktoré pri vykresľovaní ľudí vynaložíte, by ste mohli ľahko pozabudnúť na kľúčovú postavu. Preto vám pripomíname, neopomeňte Hladujúceho Afričana, človeka, ktorý sa takmer nahý túla po utečeneckom tábore a očakáva almužnu od Západu. Ešte lepšie je, ak ide o Hladujúcu Afričanku. V tom prípade totiž môžete opísať aj jej deti, ktoré majú zásadne nafúknuté brušká a na viečkach muchy. Hladujúca Afričanka vo vašom opise musí mať spľasnuté, prázdne prsníky. Musí vyzerať absolútne bezmocne. Nemá nijakú minulosť, nijaký príbeh, nijaké osobné dejiny. Také odbočky od hlavnej línie sú totiž v dramatických okamihoch kontraproduktívne. Dobré by bolo, keby vzdychala a úpela. Ak sa vyjadrí aj slovne, nemala by o sebe povedať vôbec nič, okrem toho, že nevýslovne trpí. Keď už hovoríme o ženských postavách, v knihe by mala figurovať aj srdečná, materinská žena s hrdelným smiechom, ktorej nesmierne záleží na vašom zdraví a pohodlí. A čo sa budeme zbytočne rozpakovať, rovno ju nazvite Mama. Táto žena, stelesnenie materinskej múdrosti, akýmsi paradoxným zázrakom vychovala deti, ktoré nerobia nič, len páchajú trestné činy. Tieto postavy však slúžia najmä na to, aby krúžili okolo hlavného hrdinu a aby on v kontraste s nimi vyzeral dobre. Hrdina môže tieto deti učiť, kúpať, kŕmiť. Často nosí na rukách bábätká a vieme o ňom, že pozeral smrti do očí. Kto je tento hlavný hrdina? Ak ide o reportáž, ste ním vy. Ak ide o beletriu, je to krásna celebrita, mediálne a medzinárodne známa, prípadne je to aristokrat, tiež krásny a mediálne známy (jeden i druhý môže mať v minulosti nejakú osobnú tragédiu), a momentálne sa zaujíma o zvieratá.
.zlí Západniari musia byť
V texte by sa mali mihnúť aj zlí Západniari. Na tieto postavy sa dajú dobre využiť potomkovia konzervatívnych premiérok, Afrikánci či zamestnanci Svetovej banky. Keď budete písať o vykorisťovaní cudzincami, rozhodne spomeňte čínskych a indických obchodníkov. Vinu za zlú situáciu Afriky pripíšte Západu – len nebuďte príliš konkrétni.
Aj celkovo načrtávajte to, o čom píšete, radšej zoširoka a hmlisto. Africké postavy by sa nemali pričasto smiať (s výnimkou hrdelne sa smejúcej Mamy), nemali by sa zo všetkých síl snažiť dať svojim deťom vzdelanie, nemali by normálne fungovať v bežných každodenných situáciách. Dozrite na ne, aby svojím konaním v Afrike poskytli čitateľovi vysvetlenie nejakého javu, ktorý sa vyskytuje v Európe či Amerike. Africké postavy by mali byť pitoreskné, exotické a rozhodne nie obyčajné, ale v zásade zvnútra prázdne, bez skutočných dialógov, ich životný príbeh nesmie mať konflikt ani rozuzlenie, hĺbku či zákruty, lebo to by zahmlilo ideu vášho textu.
Detailne opisujte obnažené prsníky (mladé, staré, konzervatívne, čerstvo pohanené, veľké, malé) alebo znetvorené genitálie, alebo zväčšené genitálie. Jednoducho, hocijaké genitálie. A mŕtvoly. Ešte lepšie, nahé mŕtvoly. A celkom zaručený efekt vám poskytnú zahnívajúce nahé mŕtvoly. Nezabudnite, že ak vo vašom diele budú ľudia špinaví a zúbožení, kritici vás vynesú do neba ako pevca „skutočnej Afriky“, a také chvály predsa potrebujete, veľmi dobre vyzerajú na prebale. Nieže vám v naturalistických opisoch zabránia vrodené rozpaky. Necúvnite pred ničím, veď sa predsa snažíte o to, aby ste pre Afriku vyprosili pomoc od Západu. A najväčším tabu pri písaní o Afrike je opisovanie alebo fotografovanie mŕtvych či trpiacich belochov. Takí hádam ani neexistujú, nie?
.naozaj najdôležitejší sú ochranári
Zato ku zvieratám treba pristupovať ako ku komplexným, zložitým postavám. Hovoria (alebo vrčia, keď hrdo pohadzujú hrivami), majú mená, ambície a túžby. Okrem toho uznávajú rodinné hodnoty: Vidíte, ako levy učia svoje mláďatá? Slony sú starostlivé, samice verné hodnotám feminizmu, samce zase stelesňujú dôstojnosť patriarchov. Rovnako sú na tom gorily. Za nijakých okolností sa negatívne nevyslovujte o slonovi alebo gorile. Slony síce neraz ničia ľuďom domy a úrodu, ba dokonca ľudí aj zabíjajú. Lenže vy vždy stojte na strane slona. Ak vaše zvieratá hovoria, tak veľké mačkovité šelmy zásadne s prízvukom vzdelancov. Hyeny, do tých si pokojne kopnite, a prideľte im mierne stredovýchodný prízvuk. Nízki Afričania, ktorí žijú v džungli alebo na púšti, sa môžu zobrazovať dobromyseľne (ak práve nie sú v konflikte so slonom, šimpanzom alebo gorilou, lebo v takom prípade sú zosobnením čistého zla).
Ešte zopár slov k ľuďom, o ktorých píšete. Po celebritách, ktoré sa venujú sociálnemu aktivizmu, a po pracovníkoch organizácií, ktoré poskytujú medzinárodnú pomoc, sú pre Afriku najdôležitejšími osobnosťami ochrancovia prírody. Nieže ich nejako urazíte. Potrebujete ich, len oni vás totiž môžu pozvať na svoj tridsaťtisícakrový ranč, kde chovajú lovnú zver, alebo na „chránené krajinné územie“, a to je jediný spôsob, ako získate rozhovor s aktivisticky naladenou celebritou. Aj marketing dáva týmto zásadám za pravdu. Fotografia hrdinského ochrancu prírody na obale knihy môže až zázračne pomôcť jej predaju. Ale nebojte sa, ochrancov prírody nájdete na každom rohu. Hociktorý beloch, ak je opálený a nosí kaki oblečenie, kedysi choval doma antilopu alebo vlastnil farmu, môže byť pokojne označený za ochrancu prírody – za človeka, ktorý zachraňuje pre Afriku jej bohaté prírodné dedičstvo. Keď s takouto osobnosťou robíte rozhovor, nepýtajte sa jej, koľko financií má a koľko na svojej zveri zarába. Chráňte sa tiež otázok, koľko platí svojim zamestnancom.
.citát od Mandelu
Blížime sa k záveru, preto vám ešte pripomeniem, že čitatelia by boli nesmierne sklamaní, keby ste nespomenuli africké svetlo. Svetlo v Afrike je vždy silné a červené. Obloha je bez výnimky klenutá a rozľahlá. Kľúčové pre váš text sú šíre pustatiny a zver, zver! Afrika je totiž krajinou šírych pustatín, viete? A keď budete písať o ťažkom, preťažkom položení flóry i fauny, určite spomeňte, že Afrika je aj preľudnená. Zato keď sa vaša hlavná postava vyskytuje na púšti alebo v džungli, kde sa stretáva a spolunažíva s domorodcami (dobre, s hocikým, kto meria nejakých stopäťdesiat centimetrov), môžete smutne pripomenúť, že Afriku kruto vyľudňujú aids a vojny.
Aby bol recept na úspech kompletný, budete ešte potrebovať nočný klub nazvaný Tropicana, kam chodievajú za zábavou žoldnieri, zlí zbohatlícki Afričania, prostitútky, členovia polovojenských skupín a cudzinci.
Nič nepokazíte, ak na záver uvediete nejaký citát Nelsona Mandelu. Stačí niečo o dúhe alebo o obnove. Lebo vám na Afrike predsa záleží.
Binyavanga Wainaina/
Kenský novinár. Narodil sa v roku 1971 v Nakuru. Študoval v Nairobi, na University of Transkei v Južnej Afrike a Universitry of East Anglia v Británii. Najskôr písal o jedle a cestovaní, neskôr založil literárny časopis Kwani?. V roku 2002 vyhral prestížnu cenu Caine Prize for African Writing, považovanú za africkú obdobu Bookerovej ceny. Začiatkom tohto roku sa na protest proti antihomosexuálnej legislatíve v niektorých afrických krajinách prihlásil k svojej homosexuálnej orientácii. Časopis Time ho označil za jednu zo sto najvplyvnejších postáv sveta. Momentálne pôsobí na Bard College v New Yorku. Publikovaný text vyšiel pôvodne v časopise Granta.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.