Možno si však všimnúť aj tých, ktorých cesta za slávou sa už skončila. Čile bolo impozantným mužstvom. Krajina dlhého slíža zo západného pobrežia Južnej Ameriky priniesla po štyroch rokoch znovu nápaditosť so zmesou revolučnej vízie.
Pred štyrmi rokmi sa v Južnej Afrike končila päťročná práca Marcela Bielsu, trénera vyznávajúceho kolektivistický futbal. Do hry Čiľanov vniesol pohyb, ortuťovitosť, dôraz, nadšenie pre loptu, ohromné prelínanie formácií, kompaktnosť. Jediné, čo mu chýbalo, bola koncovka. Čile nemalo strelca, v štyroch zápasoch dalo len tri góly. Teraz bol na jeho lavičke ďalší Argentínčan Jorge Sampaoli. Vyznávač Bielsovej trénerskej školy staval na tom istom. O jeho pôsobení v Universidade de Chile sa hovorí ako o hľadaní novej taktickej schémy. Našiel ju v rozostavení 3-2-2-2-1 a vďaka dobrým hráčom, ktorých si pre systém pripravil, vyhral Copa Sudamericana. Tvrdil, že „správnosť, s akou robíte veci, môže aj od obyčajných futbalových individualít priniesť koncert neobyčajných vecí.“
.sampaoliho čile
Všetko aplikoval aj v hre národného tímu. Ani v ňom nemal hviezdy, s výnimkou troch-štyroch hráčov, ktorých môžeme pasovať za členov svetovej triedy (Sánchez, Vidal, Isla, Diaz). Z Čiľanov znovu sálala energickosť, snaha čím skôr získať loptu. Ukázali, že správna práca s priestorom a dobrá pozičná hra môžu aj z priemerných hráčov urobiť pozoruhodné mužstvo. Vďaka Alexisovi Sánchezovi a Eduardovi Vargasovi mali nebezpečných útočníkov. Akurát pre istotu zadných radov chýbal vyšší vzrast stopérov – ani jeden nemal 180 cm a Gary Medel dokonca len 171 cm.
Čile to kompenzovalo vysokým napádaním, ktorým odkazovalo, že chce zabrániť akémukoľvek nebezpečenstvu. A k tomu pridalo aktivitu, tvrdosť v súbojoch, nesebecký systém hry. Hráčom, ktorý by mal byť povestným „equilibriom“, vyvažovateľom tímu a nasadzovateľom tempa, bol Arturo Vidal. Škoda pre Čile, že nebol v topforme, pretože päť týždňov pred MS mu operovali meniskus. Ako napísal Gabriele Marcotti, „Sampaoli by najradšej postavil 10 Vidalov, ktorí by sa hmýrili po ihrisku meniac miesta, ale na vlastnú smolu mal len jedného a ešte aj ten mal boľavé koleno.“
Osemfinále s Brazíliou sa zaradilo medzi najväčšie drámy mundialu. Pinillova delovka do brvna v 120. minúte, na samom konci predĺženia, znovu ukázala silu jedného momentu pre celé majstrovstvá. Mauricio Pinilla, enfant terrible čilského futbalu, nomád, ktorý hral v priebehu jedenástich rokov v dvanástich kluboch, si ho ponesie do ďalšieho života – tak si ho budú pamätať fanúšikovia navždy. A nezabudne ani on. Momentku odrazu lopty od brvna, sekundy, v ktorej sa v Brazílii zastavil život, si nechal vytetovať na telo. Mohol sa stať pre Brazíliu rovnakým prízrakom, ako Uruguajčan Alcides Ghiggia pred 64 rokmi.
Čile vypadlo, ale bolo jedným z najtvrdších a nesporne najťažších osemfinálových protivníkov, akých kto kedy mal. Ukázalo, že presný systém, podporený obsahom v podobe prejavenej formy hráčov, naruší silu aj toho najväčšieho giganta. Stačí, ak nie je jeho stratégiou len spoliehanie sa na výnimočnosť, inštinkt a naturel hráčov. Jeho odchod ochudobnil šampionát.
.herrerovo Mexiko
Mexiko prežilo hororovú kvalifikáciu MS. Desať minút v nej bolo vyradené. To keď dohralo zápas v Kostarike (1:2) a čakalo, že Panama nezdolá Američanov. Panama ešte v 91. minúte viedla 2:1, lenže USA v závere otočili na 3:2 a Mexiko zachránili. „Tricolor“ tak dostal druhú šancu v baráži proti Novému Zélandu.
V septembri a októbri skončili traja tréneri Mexika! „Cheppo“ De la Torre viedol tím od októbra 2010, Luis Fernando Tena dostal šancu iba v jednom a Miguel Vucetich v troch zápasoch kvalifikácie. Za 41 dní zasadol na lavičku štvrtý tréner – Miguel Herrera. „Bol som len vypožičaný. Naďalej som trénoval Americu (klub z Mexico City), federácia ma len požiadala, aby som doviedol Mexiko na MS,“ spomínal pred MS.
Pred barážou prekvapil. Nominoval len hráčov z domácej ligy, na ocot zostali Guillermo Ochoa, Chicharito Hernandez, Carlos Vela, Giovani dos Santos, Hector Herrera, Andres Guardado i ďalší. „Načo by mi boli v novembri uťahaní hráči z Európy? Potrebovali sme dlhšie sústredenie, aby sme nepochybovali o postupe,“ tvrdil tréner. A mal pravdu. Ligoví hráči zabrali, Novozélanďanom nasúkali v dvoch zápasoch 9 gólov (5:1, 4:2) a poľahky postúpili. Tréner ešte počas baráže telefonoval európskym legionárom. Štyria mu telefón nedvihli a nereagovali ani na sms správy! Troch „urazených“ však na mundial vzal a pravidelne ich nasadzoval (Ochoa, Giovani, Guardado), nepardónoval iba Velu, ktorý mal skvelú sezónu v San Sebastiane. Nemusel však ľutovať.
Na MS prišiel so systémom 5-3-2, aj jemu sa osvedčila hra na troch stopérov, ktorá pri skvelom výkone Ochou eliminovala Brazílčanov, paralyzovala Chorvátov a mala na dosah skalp Holanďanov. Mexiko má stále silnú generáciu hráčov okolo 25 rokov, niektorí z nich sú olympijskými šampiónmi z Londýna 2012. Herne nad nimi vyčnieval Giovani Dos Santos, Mexičan s brazílskymi koreňmi. Hral „druhého“ útočníka, výborne vypĺňal ofenzívny priestor a jeho hra správne ladila s ofenzívnymi záložníkmi, najmä s Hectorom Herrerom.
Impulzívneho a energiou nabitého trénera Miguela Herreru, ktorého gólové oslavy nemali páru, doma volajú „voška“ – tento bývalý obranca meria len 168 cm. A aj jeho tlačové konferencie sú divadlom. Ako tréner Americy raz novinárovi povedal: „To sa ma pýtate ako novinár alebo ako fanúšik? Lebo ak ste fanúšik, nemáte tu čo hľadať.“ Na mužstvo nedal dopustiť. Po peknej výhre nad Chorvátskom a postupe zo skupiny mu v dvojminútovom telefonáte v živom vysielaní mexickej televízie ďakoval a gratuloval sám prezident Enrique Peňa Nieto.
Ani trénerský ekrazit Herreru však nestačil. Mexiko prehajdákalo šancu ukončiť prekliatie v osemfinále, veď v ňom vypadlo šiestykrát za sebou. Nad Holandskom ešte v 88. minúte viedlo, ale hoci malo skvelú obranu na čele s „Cisárom z Michoacánu“ – nestarnúcim Rafom Marquezom – bránilo až príliš, poprelo vlastnú identitu z predchádzajúcich zápasov a prehralo 1:2. Vinníka však našlo rýchlo, po mexicky – rozhodca Pedro Proenca z Portugalska! „Proti chybám rozhodcov niet žiadnej ochrany a taktiky,“ vyhlásil Herrera a má pravdu. „Robenzonáda“ Arjena Robbena cez Marquezovu nohu ukončila sen Mexika kruto a náhle.
Z Brazílie odišli aj ďalší: Grécko upustilo od ortodoxnej defenzívy, ale s vidinou štvrťfinále nevyužilo dlhú presilovku proti Kostarike. Klinsmannova Amerika má bojovnosť, ducha, fyzické nasadenie, technických a rýchlych hráčov, ale potrebuje ešte kreativitu, aspoň o kúsok kombinačnejší futbal. So Švajčiarmi, ktorí raz predsa len neustriehli Messiho, odchádza zrejme už na definitívny dôchodok trénerský velikán Ottmar Hitzfeld. Uruguaj bol bez Suareza polovičnou silou, Nigéria zrejme nikomu nechýba, a tak vlajku Afriky držalo najvyššie Alžírsko, ktoré nebolo ďaleko od vyradenia Nemcov.
.rozhodcovia
Témou každého šampionátu sú rozhodcovia. FIFA ich pripravuje na sympóziách a sústredeniach, dlhodobo a precízne. Ale v rozhodujúcej chvíli aj tak nastupuje ľudský faktor. Ten používa, koniec koncov, pri svojom rozhodovaní aj FIFA. Nasadzovanie rozhodcov z Oceánie, Afriky, Ázie, z končín, kde sa jednoducho nehrá špičkový futbal, je do očí bijúcim nástrojom politiky.
Úloha FIFA nespočíva v príprave bezchybných rozhodcov, jej úlohou je primať arbitrov minimalizovať počet chýb. Napriek tomu sa s nimi stretávame v každom zápase. Nanešťastie sú aj také, ktoré priamo ovplyvňujú výsledok. Bosna a Hercegovina ešte mohla byť na šampionáte, ak by novozélandský asistent neodmával neexistujúci ofsajd Džeka proti Nigérii. Giovaniho Dos Santosa pripravil kolumbijský asistent v prvom polčase proti Kamerunu o dva regulárne góly. Howard Webb, nemeckými a britskými médiami najvyššie hodnotený rozhodca, neuznal Brazílii v osemfinále regulárny gól na 2:1 a predtým za stavu 0:0 jej neodpískal jasný pokutový kop.
Nejednotnosť posudzovania situácií je tiež slabinou, pritom rozhodcovia absolvujú prednášky, sedenia, analýzy. V zápase Ekvádor – Francúzsko fauloval kapitán Juhoameričanov Antonio Valencia obrancu Digneho. Opakované zábery preukázali, že išiel oboma nohami do súperovej holennej kosti, nasadil mu „carrito“ (sane), ako vravia Juhoameričania. Rozhodca Doue z Pobrežia slonoviny počkal, kým ošetria Digneho a zrejme na základe rozhovoru s asistentom, alebo po apele štvrtého rozhodcu cez slúchadlá Valenciu správne vylúčil. O päť dní na to hralo Francúzsko s Nigériou. Blaise Matuidi ťažko zranil Ogyeniho Onaziho. Rozhodca Geiger z USA, dovtedy jeden z najlepších na MS, okamžite vytiahol žltú kartu. Chyba! Onaziho odviezli z trávnika s poškodeným členkom do nemocnice. Na MS dohral. Matuidi mal dostať červenú kartu. O to zarážajúcejšie je, že nebol od FIFA potrestaný ani dodatočne. Pritom hráči bez karty v zápase dostali dlhodobé tresty: Mauro Tassotti na MS 1994 za rozbitý nos Luisa Enriqueho 8 zápasov, teraz v Brazílii Suarez za pohryznutie Chielliniho 9.
Použitie technológie na bránkovej čiare už určilo dva góly, ktoré by v minulosti rozhodcovia nevideli (francúzsky proti Hondurasu a Ruizov proti Taliansku). Tak neviem, prečo FIFA neumožní v prípade ošetrovania zranených hráčov preštudovanie tvrdého a ťažkého zákroku na videu. Koľko to asi trvá? Desať sekúnd? Dosť málo na to, aby sa menil osud celých majstrovstiev.
.autor je komentátor RTVS.
Pred štyrmi rokmi sa v Južnej Afrike končila päťročná práca Marcela Bielsu, trénera vyznávajúceho kolektivistický futbal. Do hry Čiľanov vniesol pohyb, ortuťovitosť, dôraz, nadšenie pre loptu, ohromné prelínanie formácií, kompaktnosť. Jediné, čo mu chýbalo, bola koncovka. Čile nemalo strelca, v štyroch zápasoch dalo len tri góly. Teraz bol na jeho lavičke ďalší Argentínčan Jorge Sampaoli. Vyznávač Bielsovej trénerskej školy staval na tom istom. O jeho pôsobení v Universidade de Chile sa hovorí ako o hľadaní novej taktickej schémy. Našiel ju v rozostavení 3-2-2-2-1 a vďaka dobrým hráčom, ktorých si pre systém pripravil, vyhral Copa Sudamericana. Tvrdil, že „správnosť, s akou robíte veci, môže aj od obyčajných futbalových individualít priniesť koncert neobyčajných vecí.“
.sampaoliho čile
Všetko aplikoval aj v hre národného tímu. Ani v ňom nemal hviezdy, s výnimkou troch-štyroch hráčov, ktorých môžeme pasovať za členov svetovej triedy (Sánchez, Vidal, Isla, Diaz). Z Čiľanov znovu sálala energickosť, snaha čím skôr získať loptu. Ukázali, že správna práca s priestorom a dobrá pozičná hra môžu aj z priemerných hráčov urobiť pozoruhodné mužstvo. Vďaka Alexisovi Sánchezovi a Eduardovi Vargasovi mali nebezpečných útočníkov. Akurát pre istotu zadných radov chýbal vyšší vzrast stopérov – ani jeden nemal 180 cm a Gary Medel dokonca len 171 cm.
Čile to kompenzovalo vysokým napádaním, ktorým odkazovalo, že chce zabrániť akémukoľvek nebezpečenstvu. A k tomu pridalo aktivitu, tvrdosť v súbojoch, nesebecký systém hry. Hráčom, ktorý by mal byť povestným „equilibriom“, vyvažovateľom tímu a nasadzovateľom tempa, bol Arturo Vidal. Škoda pre Čile, že nebol v topforme, pretože päť týždňov pred MS mu operovali meniskus. Ako napísal Gabriele Marcotti, „Sampaoli by najradšej postavil 10 Vidalov, ktorí by sa hmýrili po ihrisku meniac miesta, ale na vlastnú smolu mal len jedného a ešte aj ten mal boľavé koleno.“
Osemfinále s Brazíliou sa zaradilo medzi najväčšie drámy mundialu. Pinillova delovka do brvna v 120. minúte, na samom konci predĺženia, znovu ukázala silu jedného momentu pre celé majstrovstvá. Mauricio Pinilla, enfant terrible čilského futbalu, nomád, ktorý hral v priebehu jedenástich rokov v dvanástich kluboch, si ho ponesie do ďalšieho života – tak si ho budú pamätať fanúšikovia navždy. A nezabudne ani on. Momentku odrazu lopty od brvna, sekundy, v ktorej sa v Brazílii zastavil život, si nechal vytetovať na telo. Mohol sa stať pre Brazíliu rovnakým prízrakom, ako Uruguajčan Alcides Ghiggia pred 64 rokmi.
Čile vypadlo, ale bolo jedným z najtvrdších a nesporne najťažších osemfinálových protivníkov, akých kto kedy mal. Ukázalo, že presný systém, podporený obsahom v podobe prejavenej formy hráčov, naruší silu aj toho najväčšieho giganta. Stačí, ak nie je jeho stratégiou len spoliehanie sa na výnimočnosť, inštinkt a naturel hráčov. Jeho odchod ochudobnil šampionát.
.herrerovo Mexiko
Mexiko prežilo hororovú kvalifikáciu MS. Desať minút v nej bolo vyradené. To keď dohralo zápas v Kostarike (1:2) a čakalo, že Panama nezdolá Američanov. Panama ešte v 91. minúte viedla 2:1, lenže USA v závere otočili na 3:2 a Mexiko zachránili. „Tricolor“ tak dostal druhú šancu v baráži proti Novému Zélandu.
V septembri a októbri skončili traja tréneri Mexika! „Cheppo“ De la Torre viedol tím od októbra 2010, Luis Fernando Tena dostal šancu iba v jednom a Miguel Vucetich v troch zápasoch kvalifikácie. Za 41 dní zasadol na lavičku štvrtý tréner – Miguel Herrera. „Bol som len vypožičaný. Naďalej som trénoval Americu (klub z Mexico City), federácia ma len požiadala, aby som doviedol Mexiko na MS,“ spomínal pred MS.
Pred barážou prekvapil. Nominoval len hráčov z domácej ligy, na ocot zostali Guillermo Ochoa, Chicharito Hernandez, Carlos Vela, Giovani dos Santos, Hector Herrera, Andres Guardado i ďalší. „Načo by mi boli v novembri uťahaní hráči z Európy? Potrebovali sme dlhšie sústredenie, aby sme nepochybovali o postupe,“ tvrdil tréner. A mal pravdu. Ligoví hráči zabrali, Novozélanďanom nasúkali v dvoch zápasoch 9 gólov (5:1, 4:2) a poľahky postúpili. Tréner ešte počas baráže telefonoval európskym legionárom. Štyria mu telefón nedvihli a nereagovali ani na sms správy! Troch „urazených“ však na mundial vzal a pravidelne ich nasadzoval (Ochoa, Giovani, Guardado), nepardónoval iba Velu, ktorý mal skvelú sezónu v San Sebastiane. Nemusel však ľutovať.
Na MS prišiel so systémom 5-3-2, aj jemu sa osvedčila hra na troch stopérov, ktorá pri skvelom výkone Ochou eliminovala Brazílčanov, paralyzovala Chorvátov a mala na dosah skalp Holanďanov. Mexiko má stále silnú generáciu hráčov okolo 25 rokov, niektorí z nich sú olympijskými šampiónmi z Londýna 2012. Herne nad nimi vyčnieval Giovani Dos Santos, Mexičan s brazílskymi koreňmi. Hral „druhého“ útočníka, výborne vypĺňal ofenzívny priestor a jeho hra správne ladila s ofenzívnymi záložníkmi, najmä s Hectorom Herrerom.
Impulzívneho a energiou nabitého trénera Miguela Herreru, ktorého gólové oslavy nemali páru, doma volajú „voška“ – tento bývalý obranca meria len 168 cm. A aj jeho tlačové konferencie sú divadlom. Ako tréner Americy raz novinárovi povedal: „To sa ma pýtate ako novinár alebo ako fanúšik? Lebo ak ste fanúšik, nemáte tu čo hľadať.“ Na mužstvo nedal dopustiť. Po peknej výhre nad Chorvátskom a postupe zo skupiny mu v dvojminútovom telefonáte v živom vysielaní mexickej televízie ďakoval a gratuloval sám prezident Enrique Peňa Nieto.
Ani trénerský ekrazit Herreru však nestačil. Mexiko prehajdákalo šancu ukončiť prekliatie v osemfinále, veď v ňom vypadlo šiestykrát za sebou. Nad Holandskom ešte v 88. minúte viedlo, ale hoci malo skvelú obranu na čele s „Cisárom z Michoacánu“ – nestarnúcim Rafom Marquezom – bránilo až príliš, poprelo vlastnú identitu z predchádzajúcich zápasov a prehralo 1:2. Vinníka však našlo rýchlo, po mexicky – rozhodca Pedro Proenca z Portugalska! „Proti chybám rozhodcov niet žiadnej ochrany a taktiky,“ vyhlásil Herrera a má pravdu. „Robenzonáda“ Arjena Robbena cez Marquezovu nohu ukončila sen Mexika kruto a náhle.
Z Brazílie odišli aj ďalší: Grécko upustilo od ortodoxnej defenzívy, ale s vidinou štvrťfinále nevyužilo dlhú presilovku proti Kostarike. Klinsmannova Amerika má bojovnosť, ducha, fyzické nasadenie, technických a rýchlych hráčov, ale potrebuje ešte kreativitu, aspoň o kúsok kombinačnejší futbal. So Švajčiarmi, ktorí raz predsa len neustriehli Messiho, odchádza zrejme už na definitívny dôchodok trénerský velikán Ottmar Hitzfeld. Uruguaj bol bez Suareza polovičnou silou, Nigéria zrejme nikomu nechýba, a tak vlajku Afriky držalo najvyššie Alžírsko, ktoré nebolo ďaleko od vyradenia Nemcov.
.rozhodcovia
Témou každého šampionátu sú rozhodcovia. FIFA ich pripravuje na sympóziách a sústredeniach, dlhodobo a precízne. Ale v rozhodujúcej chvíli aj tak nastupuje ľudský faktor. Ten používa, koniec koncov, pri svojom rozhodovaní aj FIFA. Nasadzovanie rozhodcov z Oceánie, Afriky, Ázie, z končín, kde sa jednoducho nehrá špičkový futbal, je do očí bijúcim nástrojom politiky.
Úloha FIFA nespočíva v príprave bezchybných rozhodcov, jej úlohou je primať arbitrov minimalizovať počet chýb. Napriek tomu sa s nimi stretávame v každom zápase. Nanešťastie sú aj také, ktoré priamo ovplyvňujú výsledok. Bosna a Hercegovina ešte mohla byť na šampionáte, ak by novozélandský asistent neodmával neexistujúci ofsajd Džeka proti Nigérii. Giovaniho Dos Santosa pripravil kolumbijský asistent v prvom polčase proti Kamerunu o dva regulárne góly. Howard Webb, nemeckými a britskými médiami najvyššie hodnotený rozhodca, neuznal Brazílii v osemfinále regulárny gól na 2:1 a predtým za stavu 0:0 jej neodpískal jasný pokutový kop.
Nejednotnosť posudzovania situácií je tiež slabinou, pritom rozhodcovia absolvujú prednášky, sedenia, analýzy. V zápase Ekvádor – Francúzsko fauloval kapitán Juhoameričanov Antonio Valencia obrancu Digneho. Opakované zábery preukázali, že išiel oboma nohami do súperovej holennej kosti, nasadil mu „carrito“ (sane), ako vravia Juhoameričania. Rozhodca Doue z Pobrežia slonoviny počkal, kým ošetria Digneho a zrejme na základe rozhovoru s asistentom, alebo po apele štvrtého rozhodcu cez slúchadlá Valenciu správne vylúčil. O päť dní na to hralo Francúzsko s Nigériou. Blaise Matuidi ťažko zranil Ogyeniho Onaziho. Rozhodca Geiger z USA, dovtedy jeden z najlepších na MS, okamžite vytiahol žltú kartu. Chyba! Onaziho odviezli z trávnika s poškodeným členkom do nemocnice. Na MS dohral. Matuidi mal dostať červenú kartu. O to zarážajúcejšie je, že nebol od FIFA potrestaný ani dodatočne. Pritom hráči bez karty v zápase dostali dlhodobé tresty: Mauro Tassotti na MS 1994 za rozbitý nos Luisa Enriqueho 8 zápasov, teraz v Brazílii Suarez za pohryznutie Chielliniho 9.
Použitie technológie na bránkovej čiare už určilo dva góly, ktoré by v minulosti rozhodcovia nevideli (francúzsky proti Hondurasu a Ruizov proti Taliansku). Tak neviem, prečo FIFA neumožní v prípade ošetrovania zranených hráčov preštudovanie tvrdého a ťažkého zákroku na videu. Koľko to asi trvá? Desať sekúnd? Dosť málo na to, aby sa menil osud celých majstrovstiev.
.autor je komentátor RTVS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.