Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Triumf eurofederalistov

.martin Hanus .časopis .politika

Lídri štátov EÚ minulý piatok napriek vehementnému odporu Davida Camerona nominovali Jeana-Clauda Junckera za predsedu Komisie. Toto rozhodnutie posilňuje bruselské inštitúcie a približuje Britov k odchodu z EÚ.

.junckerova nominácia je proti logike demokracie, ktorej sa prívrženci horlivého eurofederalistu celý čas dovolávali: udiala sa totiž práve po európskych voľbách, v ktorých sa protibruselským silám darilo ako nikdy predtým. Napokon, vo Francúzsku a Veľkej Británii zvíťazili strany, ktoré žiadajú odchod svojich krajín z Európskej únie. Triumf bývalého luxemburského premiéra je aj proti mocenskej logike: Junckera si neželal nielen britský premiér David Cameron, ale ani najmocnejšia osoba EÚ, nemecká kancelárka Angela Merkelová. Takže ako sa mohlo stať, že z nechceného Junckera, politika z maličkého Luxemburska, sa stane predseda Komisie?

.revolučný plán
Jazykom konšpirátorov by sa dalo povedať, že celý príbeh sa začal ako nemecké sprisahanie eurofederalistov. Martin Schulz, predseda Európskeho parlamentu a sociálny demokrat (SPD) a Elmar Brok, dlhoročný poslanec europarlamentu z CDU, prišli spolu s ďalšími s ideou, aby dva najsilnejšie stranícke bloky postavili v eurovoľbách 2014 takzvaných „spitzenkandidátov“. Ich nápad bol nenápadnou revolúciou, lebo znamenal presun moci od štátov smerom k európskym inštitúciám: šéfa Komisie doteraz vyberali najvyšší predstavitelia štátov a Európsky parlament tento výber len odobril. Podľa nového modelu mali o šéfovi Komisie rozhodnúť Európania vo voľbách: predsedovia vlád majú odobriť toho lídra kandidátky, ktorého blok vyhrá. Tento sen o európskej demokracii sa opieral o vágne ustanovenie Lisabonskej zmluvy, no na jeho uskutočnenie bolo potrebné vyvinúť postupný nátlak.
Najskôr to boli európski socialisti, ktorí si 1. marca 2014 na kongrese zvolili ako lídra svojej kandidátky Martina Schulza. Angele Merkelovej, ktorá preferuje silnú Európsku radu a slabú Komisiu, sa idea „spitzenkandidátov“ vôbec nepozdávala. No pod tlakom z vlastného tábora ustúpila a európski ľudovci nominovali za svojho lídra Jeana-Clauda Junckera (hoci on sám v eurovoľbách ani len nekandidoval – ale nemajme zas na európsku demokraciu priveľké nároky). Prvý plán sa podaril, Schulz a Juncker vystupovali v kampani ako duelanti.

.cameronova porážka
Po celkovom víťazstve ľudovcov však Junckerove nároky okamžite spochybnil britský premiér Cameron. On sám sa necítil nijako viazaný dohodami frakcií socialistov a ľudovcov, a navyše, federalista Juncker je červeným súknom pre všetkých britských politikov. Cameron nemohol inak, než ho striktne odmietnuť. Jeho odpor využila Merkelová, ktorá krátko po voľbách vyhlásila, že Junckerova nominácia nie je vôbec automatická a treba prihliadať na názory všetkých krajín. Lenže tým spustila v Nemecku lavínu: médiá aj politici naprieč celým spektrom  kričali o podvode na európskych voličoch. Morálne pobúrenie bolo síce falošné, keďže voličom v európskych krajinách bol duel medzi Junckerom a Schulzom ľahostajný, a podľa prieskumov len sedem percent Nemcov vedelo, že voľba CDU-CSU znamená hlas pre Junckera na čelo Komisie.
Merkelová sa však zľakla a rýchlo potvrdila, že jednoznačne stojí za Junckerom. Cameron následne až príliš vyostril verejné vystúpenia proti Luxemburčanovi, dokonca v úzkom kruhu pohrozil vystúpením Británie z EÚ. Z Camerona bol zrazu v ich očiach úzkoprsý vydierač, emócia sa obrátila a na stranu Junckera sa pridali aj dovtedy váhajúce štáty. Cameron sa tak vo svojej taktike prerátal. Ale zrejme sa nemýlil, keď po piatkovom summite vyhlásil, že šéfovia vlád ešte za svojho života oľutujú dôsledky tohto posunu moci.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite