Tento nový nacionalizmus na seba berie rôzne ekonomické podoby: obchodné bariéry, ochranu aktív, reakcie namierené proti priamym zahraničným investíciám, politiky uprednostňujúce domácich pracujúcich i firmy, opatrenia proti prisťahovalcom, štátny kapitalizmus a nacionalizmus v oblasti prírodných zdrojov. Vo sfére politiky sú na vzostupe populistické, antiglobalizačné, protiprisťahovalecké a v niektorých prípadoch vyložene rasistické a antisemitské strany.
Tieto sily majú odpor k písmenkovej polievke nadnárodných inštitúcií ako EÚ, OSN, WTO alebo MMF, ktoré globalizácia vyžaduje. Riziko balkanizácie hrozí dokonca aj internetu, modelovému prejavu globalizácie uplynulých dvoch dekád. Rastúci počet autoritárskych krajín – okrem iných Čína, Irán, Turecko a Rusko – sa totiž snaží obmedzovať prístup k sociálnym médiám a potlačovať slobodu prejavu.
.v prospech mocných
Hlavné príčiny týchto trendov sú zrejmé. Chudokrvné ekonomické oživenie prináša populistickým stranám, podporujúcim ochranárske politiky, príležitosť dať dlhotrvajúcu malátnosť za vinu zahraničnému obchodu a cudzím pracujúcim. Pripočítajte si k tomu vzostup príjmovej nerovnosti a nie div, že sa široko uchytila predstava ekonomiky, kde víťaz berie všetko, čo prospieva iba elitám a pokrivuje politický systém. V súčasnosti sa zdá, že vyspelé ekonomiky fungujú v prospech hŕstky mocných. Napríklad v Spojených štátoch neobmedzené sponzorovanie volených predstaviteľov finančne mocnými podnikateľskými skupinami jednoducho predstavuje legalizovanú korupciu. Ale platí to aj pre rozvíjajúce sa trhy, kde hospodárstvu i politike často dominujú oligarchovia.
Naproti tomu mnohí ľudia v poslednom čase zažívajú iba dlhotrvajúcu stagnáciu, typickú zníženou zamestnanosťou a nehybnou výškou miezd. Výsledná ekonomická neistota robotníckych a stredných tried je najviac citeľná v Európe a eurozóne, kde množstvo populistických strán vo voľbách do Európskeho parlamentu pokorilo sily hlavného prúdu. Tak, ako v 30. rokoch 20. storočia vyústila Veľká hospodárska kríza do nástupu autoritárskych vlád v Taliansku, Nemecku a Španielsku, aj tentoraz môže byť trend podobný.
Ak sa príjmy a tvorba pracovných miest čoskoro nezdvihnú, populistické strany v Európe sa môžu dostať bližšie k moci na národnej úrovni a protiúnijné nálady zastavia postup európskej hospodárskej i politickej integrácie. Ešte horšie je, že znovu môže byť ohrozená eurozóna: niektoré krajiny (Veľká Británia) môžu Úniu opustiť a ďalšie (Británia, Španielsko a Belgicko) sa nakoniec môžu rozpadnúť.
Aj v USA vidieť ekonomickú neistotu rozsiahlej najnižšej belošskej vrstvy, ktorá sa cíti ohrozená prisťahovalectvom a globálnym obchodom, a to na rastúcom vplyve krajnej pravice a frakcie Tea Party. Tieto skupiny charakterizuje ekonomické uprednostňovanie rodených obyvateľov, protiprisťahovalecké a protekcionistické sklony, náboženský fanatizmus a geopolitický izolacionizmus.
Inú podobu tohto prúdu môžeme vidieť v Rusku a mnohých častiach východnej Európy či strednej Ázie, kde pád Berlínskeho múru nepriniesol demokraciu, ekonomickú liberalizáciu a svižný rast. Namiesto toho tam po väčšinu uplynulého štvrťstoročia boli pri moci nacionalistické a autoritárske režimy, presadzujúce rastové modely štátneho kapitalizmu zabezpečujúceho len vlažnú ekonomickú výkonnosť. V tomto kontexte nemožno destabilizačné kroky ruského prezidenta Vladimíra Putina na Ukrajine oddeľovať od jeho sna, že povedie „eurázijskú úniu" – čo je zle maskovaná snaha oživiť bývalý Sovietsky zväz.
Aj v Ázii nacionalizmus opäť ožíva. Noví vodcovia v Číne, Japonsku, Južnej Kórei, a teraz aj v Indii sú politickí nacionalisti v regiónoch, kde pretrvávajú vážne územné spory a rozpaľujú sa dlhotrvajúce historické krivdy. Títo predáci – spoločne s ďalšími v Thajsku, Malajzii a Indonézii, ktorí sa posúvajú podobne nacionalistickým smerom – musia riešiť významné výzvy v oblasti štrukturálnych reforiem, ak chcú oživiť vädnúci hospodársky rast a v prípade rozvíjajúcich sa trhov predísť takzvanej pasci stredných príjmov. Hospodársky neúspech by mohol podnietiť ďalšie nacionalistické a xenofóbne tendencie – ba dokonca vyvolať ozbrojený konflikt.
Stredný východ pritom zostáva regiónom uviaznutým v zaostalosti. Arabská jar – vyvolaná pomalým rastom, vysokou nezamestnanosťou mladých a všeobecným ekonomickým zúfalstvom – skĺzla v Egypte a Líbyi do dlhej zimy, kde sú alternatívami návrat k autoritárskym despotom a politický chaos. V Sýrii a Jemene je občianska vojna, Libanon a Irak by mohli čeliť podobnému osudu, Irán je nebezpečný pre ostatných a Afganistan spolu s Pakistanom vyzerajú čoraz viac ako rozvrátené štáty.
.opakovanie dejín?
Vo všetkých týchto prípadoch politický a náboženský extrémizmus, nevraživosť voči Západu a v niektorých prípadoch otvorený terorizmus pramenia z ekonomických nezdarov a nedostatku príležitostí pre chudobných a mladých ľudí.
Neschopnosť zabrániť Veľkej hospodárskej kríze v 30. rokoch 20. storočia dodala v Európe a Ázii silu autoritárskym režimom, čo nakoniec viedlo až k druhej svetovej vojne. Tentoraz ujma, zapríčinená Veľkou recesiou, vyvoláva vo väčšine vyspelých ekonomík dlhotrvajúcu stagnáciu a spôsobuje podstatné štrukturálne problémy rastu na rozvíjajúcich sa trhoch.
To je ideálna pôda, v ktorej sa dokáže zakoreniť a prekvitať ekonomický a politický nacionalizmus. Dnešnú nevôľu k obchodu a globalizácii by sme mali vnímať v kontexte toho, čo môže (ako vieme zo skúsenosti) prísť ďalej.
.autor je profesor ekonómie.
Project Syndicate 2014.
Tieto sily majú odpor k písmenkovej polievke nadnárodných inštitúcií ako EÚ, OSN, WTO alebo MMF, ktoré globalizácia vyžaduje. Riziko balkanizácie hrozí dokonca aj internetu, modelovému prejavu globalizácie uplynulých dvoch dekád. Rastúci počet autoritárskych krajín – okrem iných Čína, Irán, Turecko a Rusko – sa totiž snaží obmedzovať prístup k sociálnym médiám a potlačovať slobodu prejavu.
.v prospech mocných
Hlavné príčiny týchto trendov sú zrejmé. Chudokrvné ekonomické oživenie prináša populistickým stranám, podporujúcim ochranárske politiky, príležitosť dať dlhotrvajúcu malátnosť za vinu zahraničnému obchodu a cudzím pracujúcim. Pripočítajte si k tomu vzostup príjmovej nerovnosti a nie div, že sa široko uchytila predstava ekonomiky, kde víťaz berie všetko, čo prospieva iba elitám a pokrivuje politický systém. V súčasnosti sa zdá, že vyspelé ekonomiky fungujú v prospech hŕstky mocných. Napríklad v Spojených štátoch neobmedzené sponzorovanie volených predstaviteľov finančne mocnými podnikateľskými skupinami jednoducho predstavuje legalizovanú korupciu. Ale platí to aj pre rozvíjajúce sa trhy, kde hospodárstvu i politike často dominujú oligarchovia.
Naproti tomu mnohí ľudia v poslednom čase zažívajú iba dlhotrvajúcu stagnáciu, typickú zníženou zamestnanosťou a nehybnou výškou miezd. Výsledná ekonomická neistota robotníckych a stredných tried je najviac citeľná v Európe a eurozóne, kde množstvo populistických strán vo voľbách do Európskeho parlamentu pokorilo sily hlavného prúdu. Tak, ako v 30. rokoch 20. storočia vyústila Veľká hospodárska kríza do nástupu autoritárskych vlád v Taliansku, Nemecku a Španielsku, aj tentoraz môže byť trend podobný.
Ak sa príjmy a tvorba pracovných miest čoskoro nezdvihnú, populistické strany v Európe sa môžu dostať bližšie k moci na národnej úrovni a protiúnijné nálady zastavia postup európskej hospodárskej i politickej integrácie. Ešte horšie je, že znovu môže byť ohrozená eurozóna: niektoré krajiny (Veľká Británia) môžu Úniu opustiť a ďalšie (Británia, Španielsko a Belgicko) sa nakoniec môžu rozpadnúť.
Aj v USA vidieť ekonomickú neistotu rozsiahlej najnižšej belošskej vrstvy, ktorá sa cíti ohrozená prisťahovalectvom a globálnym obchodom, a to na rastúcom vplyve krajnej pravice a frakcie Tea Party. Tieto skupiny charakterizuje ekonomické uprednostňovanie rodených obyvateľov, protiprisťahovalecké a protekcionistické sklony, náboženský fanatizmus a geopolitický izolacionizmus.
Inú podobu tohto prúdu môžeme vidieť v Rusku a mnohých častiach východnej Európy či strednej Ázie, kde pád Berlínskeho múru nepriniesol demokraciu, ekonomickú liberalizáciu a svižný rast. Namiesto toho tam po väčšinu uplynulého štvrťstoročia boli pri moci nacionalistické a autoritárske režimy, presadzujúce rastové modely štátneho kapitalizmu zabezpečujúceho len vlažnú ekonomickú výkonnosť. V tomto kontexte nemožno destabilizačné kroky ruského prezidenta Vladimíra Putina na Ukrajine oddeľovať od jeho sna, že povedie „eurázijskú úniu" – čo je zle maskovaná snaha oživiť bývalý Sovietsky zväz.
Aj v Ázii nacionalizmus opäť ožíva. Noví vodcovia v Číne, Japonsku, Južnej Kórei, a teraz aj v Indii sú politickí nacionalisti v regiónoch, kde pretrvávajú vážne územné spory a rozpaľujú sa dlhotrvajúce historické krivdy. Títo predáci – spoločne s ďalšími v Thajsku, Malajzii a Indonézii, ktorí sa posúvajú podobne nacionalistickým smerom – musia riešiť významné výzvy v oblasti štrukturálnych reforiem, ak chcú oživiť vädnúci hospodársky rast a v prípade rozvíjajúcich sa trhov predísť takzvanej pasci stredných príjmov. Hospodársky neúspech by mohol podnietiť ďalšie nacionalistické a xenofóbne tendencie – ba dokonca vyvolať ozbrojený konflikt.
Stredný východ pritom zostáva regiónom uviaznutým v zaostalosti. Arabská jar – vyvolaná pomalým rastom, vysokou nezamestnanosťou mladých a všeobecným ekonomickým zúfalstvom – skĺzla v Egypte a Líbyi do dlhej zimy, kde sú alternatívami návrat k autoritárskym despotom a politický chaos. V Sýrii a Jemene je občianska vojna, Libanon a Irak by mohli čeliť podobnému osudu, Irán je nebezpečný pre ostatných a Afganistan spolu s Pakistanom vyzerajú čoraz viac ako rozvrátené štáty.
.opakovanie dejín?
Vo všetkých týchto prípadoch politický a náboženský extrémizmus, nevraživosť voči Západu a v niektorých prípadoch otvorený terorizmus pramenia z ekonomických nezdarov a nedostatku príležitostí pre chudobných a mladých ľudí.
Neschopnosť zabrániť Veľkej hospodárskej kríze v 30. rokoch 20. storočia dodala v Európe a Ázii silu autoritárskym režimom, čo nakoniec viedlo až k druhej svetovej vojne. Tentoraz ujma, zapríčinená Veľkou recesiou, vyvoláva vo väčšine vyspelých ekonomík dlhotrvajúcu stagnáciu a spôsobuje podstatné štrukturálne problémy rastu na rozvíjajúcich sa trhoch.
To je ideálna pôda, v ktorej sa dokáže zakoreniť a prekvitať ekonomický a politický nacionalizmus. Dnešnú nevôľu k obchodu a globalizácii by sme mali vnímať v kontexte toho, čo môže (ako vieme zo skúsenosti) prísť ďalej.
.autor je profesor ekonómie.
Project Syndicate 2014.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.