Keď mesto Mýru s jej svätyňou v juhozápadnom Turecku, kde bol pochovaný svätý Mikuláš, obsadili moslimovia, mesto Bari vyslalo tajuplnú výpravu (1087). Námorníci sa plavili Jadranským, Iónskym, Krétskym a Egejským morom, a potom niekoľko kilometrov kráčali po súši.
V mýrskej katedrále potom v noci ukradli rakvu s pozostatkami svätého Mikuláša. Keď sa loď blížila k domovskému prístavu, celé Bari bolo na nohách. Námorníkov vítali ako národných hrdinov.
Úcta k svätým sa vinie celými dejinami cirkvi. Svoj pôvod má v starozákonnom uctievaní veľkých postáv Starej zmluvy. Uctievanie svätých zažívalo v dejinách rôzne vzopätia. Posledné veľké vzopätie vniesol do cirkvi pápež Ján Pavol II., ktorý v rekordnom počte blahorečení poukázal najmä na nedávne dejiny cirkvi: Boli to dejiny mučeníctva – v 20. storočí zomrelo najviac mučeníkov v dejinách cirkvi.
Toto prenasledovanie neobišlo ani Československo a Slovensko. Prečo teda na Slovensku výzva pápeža uctiť si mučeníkov nenašla zatiaľ väčší ohlas? Čo bráni predstaviteľom našich diecéz, aby začali jednotlivo zbierať podklady pre blahorečenie mučeníkov z obdobia komunizmu? Čo im bráni, aby všetky diecézy Slovenska tento proces navzájom koordinovali a nakoniec sa dohodli na nejakom časovom horizonte ukončenia? Čo im bráni, aby príbehy, ktoré sa ukážu pre proces blahorečenia ako reálne, nakoniec spoločne nepredložili do Ríma?
Najčastejšie počuť argument, že spoločný postup nie je taký jednoduchý. Lenže v iných krajinách to dokázali. 28. októbra 2007 bolo napríklad vo Vatikáne blahorečených 498 mučeníkov z celého Španielska z obdobia občianskej vojny. V roku 2001 zasa pápež Ján Pavol II. blahorečil 25 grécko-katolíckych mučeníkov Ukrajiny (skupina sa nazývala Mykolay Charnecky, išlo o 8 biskupov, 6 diecéznych kňazov, 7 rehoľných kňazov, 3 sestričky a 1 laika). V roku 1999 Ján Pavol II. blahorečil aj 108 poľských mučeníkov z obdobia nacistického prenasledovania. Väčšina z nich zomrela v koncentračných táboroch. A ešte na jeseň 2007 bolo vo Vatikáne blahorečených 188 japonských mučeníkov zavraždených v 17. storočí. Takto by sme mohli pokračovať. Tak prečo sa to nedarí u nás?
Často počuť z úst kompetentných, že spoločnému postupu u nás chýba „ťahúň“ alebo známejší „líder“. A tiež, že predpokladom blahorečenia je uctievanie, kult týchto mučeníkov a vyznávačov, a taký zatiaľ na Slovensku neexistuje. Na Slovensku pritom existuje kult Panny Márie, sv. Floriána (hasiči), sv. Urbana (vinohradníci), sv. Mikuláša (deti), sv. Antona (patrón stratených vecí). Otázka však je, či Slováci vo svojom nezáujme, neprajnosti a často frustrácii sú vôbec schopní pestovať kult rodákov, dokonca rovesníkov. Ale práve nato sú autority, aby ukázali cestu, ktorou treba ísť.
Prečo nás napríklad nechytí pri srdci príbeh Janka Havlíka, mladého lazaristu, ktorý bol za neoficiálne štúdium teológie odsúdený na 14 rokov väzenia? Po 11 rokoch sa vrátil na slobodu a na následky srdcového vyčerpania zomrel. Alebo príbeh Márie Tencerovej z osady Štále pri Novej Bani. Matka dvoch detí skrývala v roku 1956 na lazoch kňaza. Bezpečnosť ich odhalila, Mária Tencerová bola odsúdená na 14 mesiacov a zomrela vo väzení. Doma zostal manžel a dve deti. Alebo Emma Olbrichová, vedúca dom na fare v Borskom Mikuláši. Počas II. svetovej vojny pomáhala pri skrývaní židovských spoluobčanov, po nástupe komunizmu pomáhala pri skrývaní kňazov, ktorí sa chystali ujsť do Rakúska. Zatkli ju, odsúdili na 9 rokov, zomrela vo väzení. Rovnako Vendelín Javorka, prvý lektor legendárneho Russica v Ríme. Na misii v Rumunsku ho zatkla NKVD a v sovietskych gulagoch strávil 11 rokov. Po návrate na Slovensko jeho problémy s ŠtB pokračovali. A nakoniec Tomáš Munk, 21-ročný jezuitský novic židovského pôvodu. Nemci ho zatkli v Ružomberku v noviciáte a na pochode smrti z tábora Sachsenhausen ho spolu s jeho otcom zastrelili.
Tak by sa dalo pokračovať v príbehoch, ktoré už pri krátkom opise naznačujú, že sa za nimi skrývajú neobyčajné príbehy. Čia je vina, že tieto príbehy sa nestali známymi? Ale otázka stojí aj ináč – myslíme si, že španielski biskupi hľadali lídra medzi 498 mučeníkmi alebo skúmali jednotlivo ich kult v krajine? Predsa samotná udalosť, občianska vojna v Španielsku, v ktorej komunisti a republikáni chceli programovo zlikvidovať cirkev, je udalosťou, ktorá vzbudzuje úctu a kult všetkých obetí aj každej jednotlivo. A tak je to aj s prenasledovaním veriacich za komunizmu u nás. Prenasledovanie našich veriacich, aj keď nešlo vo svojej brutalite tak ďaleko, ako vraždenie v Španielsku, bolo rovnako zamerané na likvidáciu cirkvi a viery v Boha. A o brutalite svedčia tisícky väznených vrátane tých, ktorí za svoju vieru zomreli. Toto dlhotrvajúce prenasledovanie vzbudzuje už navždy úctu a kult všetkých postihnutých, i každého jedného jednotlivo. Svedčia o tom stovky pamätníkov a pamätných tabúľ a desiatky napísaných kníh o týchto obetiach.
Pokiaľ by u nás kompetentní ľudia iniciovali takýto proces blahorečenia, postavili by tak pamätník, ktorý by navždy pripomínal obdobie veľkého prenasledovania. A pripomínal by všetkých tých, ktorí v ňom obstáli až do konca.
Nadšenie pre úctu k svätým, aké sprevádzalo časy, keď sa unášala rakva sv. Mikuláša, asi ťažko zopakovať. Ale uctievať ľudí, ktorí vydržali v ťažkých skúškach prenasledovania, by malo patriť k hrdým a radostným chvíľam prežívania našich vlastných dejín.
V mýrskej katedrále potom v noci ukradli rakvu s pozostatkami svätého Mikuláša. Keď sa loď blížila k domovskému prístavu, celé Bari bolo na nohách. Námorníkov vítali ako národných hrdinov.
Úcta k svätým sa vinie celými dejinami cirkvi. Svoj pôvod má v starozákonnom uctievaní veľkých postáv Starej zmluvy. Uctievanie svätých zažívalo v dejinách rôzne vzopätia. Posledné veľké vzopätie vniesol do cirkvi pápež Ján Pavol II., ktorý v rekordnom počte blahorečení poukázal najmä na nedávne dejiny cirkvi: Boli to dejiny mučeníctva – v 20. storočí zomrelo najviac mučeníkov v dejinách cirkvi.
Toto prenasledovanie neobišlo ani Československo a Slovensko. Prečo teda na Slovensku výzva pápeža uctiť si mučeníkov nenašla zatiaľ väčší ohlas? Čo bráni predstaviteľom našich diecéz, aby začali jednotlivo zbierať podklady pre blahorečenie mučeníkov z obdobia komunizmu? Čo im bráni, aby všetky diecézy Slovenska tento proces navzájom koordinovali a nakoniec sa dohodli na nejakom časovom horizonte ukončenia? Čo im bráni, aby príbehy, ktoré sa ukážu pre proces blahorečenia ako reálne, nakoniec spoločne nepredložili do Ríma?
Najčastejšie počuť argument, že spoločný postup nie je taký jednoduchý. Lenže v iných krajinách to dokázali. 28. októbra 2007 bolo napríklad vo Vatikáne blahorečených 498 mučeníkov z celého Španielska z obdobia občianskej vojny. V roku 2001 zasa pápež Ján Pavol II. blahorečil 25 grécko-katolíckych mučeníkov Ukrajiny (skupina sa nazývala Mykolay Charnecky, išlo o 8 biskupov, 6 diecéznych kňazov, 7 rehoľných kňazov, 3 sestričky a 1 laika). V roku 1999 Ján Pavol II. blahorečil aj 108 poľských mučeníkov z obdobia nacistického prenasledovania. Väčšina z nich zomrela v koncentračných táboroch. A ešte na jeseň 2007 bolo vo Vatikáne blahorečených 188 japonských mučeníkov zavraždených v 17. storočí. Takto by sme mohli pokračovať. Tak prečo sa to nedarí u nás?
Často počuť z úst kompetentných, že spoločnému postupu u nás chýba „ťahúň“ alebo známejší „líder“. A tiež, že predpokladom blahorečenia je uctievanie, kult týchto mučeníkov a vyznávačov, a taký zatiaľ na Slovensku neexistuje. Na Slovensku pritom existuje kult Panny Márie, sv. Floriána (hasiči), sv. Urbana (vinohradníci), sv. Mikuláša (deti), sv. Antona (patrón stratených vecí). Otázka však je, či Slováci vo svojom nezáujme, neprajnosti a často frustrácii sú vôbec schopní pestovať kult rodákov, dokonca rovesníkov. Ale práve nato sú autority, aby ukázali cestu, ktorou treba ísť.
Prečo nás napríklad nechytí pri srdci príbeh Janka Havlíka, mladého lazaristu, ktorý bol za neoficiálne štúdium teológie odsúdený na 14 rokov väzenia? Po 11 rokoch sa vrátil na slobodu a na následky srdcového vyčerpania zomrel. Alebo príbeh Márie Tencerovej z osady Štále pri Novej Bani. Matka dvoch detí skrývala v roku 1956 na lazoch kňaza. Bezpečnosť ich odhalila, Mária Tencerová bola odsúdená na 14 mesiacov a zomrela vo väzení. Doma zostal manžel a dve deti. Alebo Emma Olbrichová, vedúca dom na fare v Borskom Mikuláši. Počas II. svetovej vojny pomáhala pri skrývaní židovských spoluobčanov, po nástupe komunizmu pomáhala pri skrývaní kňazov, ktorí sa chystali ujsť do Rakúska. Zatkli ju, odsúdili na 9 rokov, zomrela vo väzení. Rovnako Vendelín Javorka, prvý lektor legendárneho Russica v Ríme. Na misii v Rumunsku ho zatkla NKVD a v sovietskych gulagoch strávil 11 rokov. Po návrate na Slovensko jeho problémy s ŠtB pokračovali. A nakoniec Tomáš Munk, 21-ročný jezuitský novic židovského pôvodu. Nemci ho zatkli v Ružomberku v noviciáte a na pochode smrti z tábora Sachsenhausen ho spolu s jeho otcom zastrelili.
Tak by sa dalo pokračovať v príbehoch, ktoré už pri krátkom opise naznačujú, že sa za nimi skrývajú neobyčajné príbehy. Čia je vina, že tieto príbehy sa nestali známymi? Ale otázka stojí aj ináč – myslíme si, že španielski biskupi hľadali lídra medzi 498 mučeníkmi alebo skúmali jednotlivo ich kult v krajine? Predsa samotná udalosť, občianska vojna v Španielsku, v ktorej komunisti a republikáni chceli programovo zlikvidovať cirkev, je udalosťou, ktorá vzbudzuje úctu a kult všetkých obetí aj každej jednotlivo. A tak je to aj s prenasledovaním veriacich za komunizmu u nás. Prenasledovanie našich veriacich, aj keď nešlo vo svojej brutalite tak ďaleko, ako vraždenie v Španielsku, bolo rovnako zamerané na likvidáciu cirkvi a viery v Boha. A o brutalite svedčia tisícky väznených vrátane tých, ktorí za svoju vieru zomreli. Toto dlhotrvajúce prenasledovanie vzbudzuje už navždy úctu a kult všetkých postihnutých, i každého jedného jednotlivo. Svedčia o tom stovky pamätníkov a pamätných tabúľ a desiatky napísaných kníh o týchto obetiach.
Pokiaľ by u nás kompetentní ľudia iniciovali takýto proces blahorečenia, postavili by tak pamätník, ktorý by navždy pripomínal obdobie veľkého prenasledovania. A pripomínal by všetkých tých, ktorí v ňom obstáli až do konca.
Nadšenie pre úctu k svätým, aké sprevádzalo časy, keď sa unášala rakva sv. Mikuláša, asi ťažko zopakovať. Ale uctievať ľudí, ktorí vydržali v ťažkých skúškach prenasledovania, by malo patriť k hrdým a radostným chvíľam prežívania našich vlastných dejín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.