.pred štyrmi-piatimi rokmi nás potešili správy, že slovenská pôrodnosť postupne vzrastá oproti hrozivým číslam zo začiatku tisícročia. Pani Potančoková, vy ste sa vtedy na margo toho malého babyboomu vyjadrili, že sa potvrdil váš optimizmus, podľa ktorého neostane tretina žien bezdetných, ako tvrdili pesimisti, ale že významná časť žien, narodených v 70. rokoch, len odložili prvé dieťa, a preto boli štatistiky dlho také mizerné. Súčasne ste hovorili, že kľúčovou demografickou otázkou je, koľko z týchto žien stihne mať aj druhé dieťa. Už dnes vieme, ako na tom sme?
Potančoková: V minulosti som bola optimistickejšia, dúfala som, že dobiehanie druhých pôrodov povedie v uplynulých rokoch k vyššiemu počtu pôrodov. Tým pádom by boli priaznivejšie aj vyhliadky do budúcnosti, ako zvládneme proces starnutia. Lenže sa ukazuje, že ideme nemeckou a rakúskou cestou a aj u nás príde k veľkému nárastu jednodetnosti. Dnes už máme dobre zmapovanú generáciu žien, ktoré sa narodili na začiatku 70. rokov, teda dnes majú po štyridsiatke.
.čo sa dá o nich povedať?
Potančoková: Konečná plodnosť tejto generácie bude 1,6 dieťaťa na ženu. Bezdetnosť vzrastie, ale nie dramaticky. Táto generácia bola však iba avantgardou prichádzajúcich zmien. Už v tejto generácii došlo v 90. rokoch k takzvanej neskorej postadolescencii, teda k predĺženiu mladosti. Títo ľudia čoraz dlhšie študovali, investovali do svojho ľudského kapitálu, preto očakávali aj vyššiu návratnosť, a preto odkladali deti. Pre nás demografov je však zaujímavejšia práve generácia z prelomu 70. a 80. rokov, ktorá už naplno vbehla do nových podmienok. U tejto generácie odhadujeme mierny nárast bezdetnosti, no významný posun k jednodetnosti. Až jedna tretina žien bude mať iba jedno dieťa.
.táto generácia žien, ktorá má dnes okolo 35 rokov, však stále neuzavrela svoje obdobie plodnosti, nemôže ešte prekvapiť?
Potančoková: Prekvapenia nemožno vylúčiť, ale už ich príliš nepredpokladám. Doháňanie druhých pôrodov u týchto žien je totiž veľmi málo intenzívne.
.pán Palko, vaša generácia priviedla na svet takzvané Husákove deti, o ktorých je práve reč. V čom vidíte rozdiel medzi vašou generáciou a generáciou vašich detí?
Palko: Spomínam si, že sme sa s manželkou sťahovali do nášho prvého družstevného bytu, až keď sme mali tri deti. Po svadbe sme teda išli do toho strmhlav. (Úsmev.)
.teda ako vidíte problém, že dnešná generácia má omnoho vyššie nároky?
Palko: Ja vôbec nechcem hovoriť o motívoch ako väčší materializmus. Asi to hrá istú rolu, ale rozhodne to nie je hlavná príčina prepadu pôrodnosti. Naším problémom je, že ľudia vrátane politikov nemajú realistický pohľad na to, ako sa vyvíja demografia. Sme navyknutí na správy, ako počet obyvateľov narastá, niektorí si ešte pamätajú, že nás žilo 4 miliardy, teraz je to už vyše 7 miliárd. A z toho vzniká dojem, že ľudia majú čoraz viac detí a hrozí skôr preľudnenie. Pritom je to naopak, detí sa rodí čoraz menej. Ekonóm Nicholas Eberstadt to vyjadril lapidárnou vetou: To, že zažívame demografickú explóziu, neznamená, že ľudia sa začali rozmnožovať ako králiky, ale že prestali hynúť ako muchy. Od polovice minulého storočia totiž pôrodnosť všade vo svete radikálne poklesla, čo nesúvisí s kultúrami ani režimami, je to celosvetový fenomén.
.vy ste boli členom druhej Dzurindovej vlády, ktorá reagovala na demografiu dôchodkovou reformou. Je to teda tá odpoveď?
Palko: Demografiou som sa začal viac zaoberať až po odchode z vlády a musím povedať, že spätne sa pozerám na dôchodkovú reformu dosť kriticky. Jeden rodine nepriateľsky naladený systém, teda prvý pilier, sme nahradili iným rodine nepriateľsky naladeným systémom.
.ako to myslíte?
Palko: Dôchodková reforma ignoruje príčiny dlhodobého poklesu pôrodnosti. Pomôžem si slovníkom od ekonómov. V posledných desaťročiach jednoducho prudko vzrástla cena dieťaťa, teda cena starostlivosti o dieťa. Jednak tým, že došlo k prechodu od poľnohospodárskej spoločnosti, v ktorej boli deti od istého veku zahrnuté do pracovného procesu. Zvýšenie nákladov na deti prinieslo aj zavedenie povinnej školskej dochádzky, takisto neuveriteľne vzrástla zamestnanosť žien, pred sto rokmi bola pracujúca žena výnimkou, dnes začína byť výnimkou žena v domácnosti. To spôsobilo, že do rastúcej ceny dieťaťa sa pre ženu, ktorá sa stará o dieťa doma, rátajú aj náklady stratenej príležitosti. A do toho ešte prišiel prerozdeľovací dôchodkový systém, v ktorom štát prebral starostlivosť o starých ľudí, o ktorých sa predtým starali deti.
Potančoková: Ja by som si vypomohla pojmom zo sociológie, nebudem hovoriť o cene, ale o hodnote dieťaťa.
Palko: Máte pravdu, tí ekonómovia sú veľmi vulgárni, pojem cena dieťaťa pôsobí strašne. (Smiech.)
Potančoková: Kým v minulosti bola hodnotou ekonomická výpomoc dieťaťa, dnes dieťa predstavuje najmä emocionálnu hodnotu. Potrebujete dve deti, aby ste naplnili vašu potrebu rodičovstva? Niekto povie áno, niekomu dnes stačí aj jedno dieťa. Je tu navyše aj takzvaná pasca nízkej plodnosti: keď v spoločnosti dlho pretrváva veľmi nízka pôrodnosť, premietne sa to aj do názorových zmien spoločnosti. Už sa to deje vo veľkých čínskych mestách, kde dlhodobá politika jedného dieťaťa presvedčila ľudí, že mať jedno dieťa je to najlepšie. Čínski rodičia už sami od seba vymenujú samé výhody: môžete sa mu intenzívne venovať, a zvýšiť tak jeho šance na čo najväčší budúci sociálny status.
Palko: Ekonómovia rodiny to nazývajú konfliktom medzi kvantitou a kvalitou detí. Akoby si potenciálny rodič dnes vyberal: budem mať tri deti, ktorým budem môcť dopriať len toto, alebo dve či jedno dieťa, ktorému môžem dopriať maximum?
.je to tak, že už aj na Slovensku sa ocitáme v tejto pasci, keď rodičia čoraz viac hľadia na „kvalitu“ dieťaťa?
Potančoková: Z našich výskumov vyplýva, že je to už silný motív, ale silný je aj strach z materiálneho prepadu. Na druhé dieťa sa na Slovensku jednoducho šetrí. Kým pri prvom dieťati prevažujú emocionálne dôvody, pri druhom už rodičia oveľa viac plánujú. A je tu ešte ďalší problém. U nás je zakorenená veľmi silná predstava o matke, ktorá by mala byť s dieťaťom tri roky doma, a ešte k tomu si zoberte, ako sa u nás materstvo problematizuje, všetky tie časopisy a rady okolia o tom, aká má byť dokonalá matka. Vo Francúzsku je to iné, uvoľnenejšie, tam už historicky nebol problém zveriť dieťa pestúnke, mikroškôlke či jasliam.
.je všeobecná zhoda v tom, že dlhodobý pokles pôrodnosti nemohol obísť ani nás. Lenže prečo Slovensko, konzervatívna krajina s pomerne veľkým počtom praktizujúcich veriacich, sa v nízkej miere pôrodnosti vyrovnalo v Európe veľmi liberálnym a sekulárnym Čechom či Nemcom?
Palko: Stále však platí, že viera pozitívne ovplyvňuje pôrodnosť, veriaci kresťania majú v rámci Slovenska významne viac detí než agnostici či ateisti.
Potančoková: Na jednej strane platí, že veriaci majú v každej krajine viac detí než neveriaci, ale súčasne treba povedať, že proces individualizácie zasahuje aj religióznejších ľudí. Už ani mnohí z nich neberú celý balík, ale vyberajú si vlastný spôsob života. Teda uznávajú autoritu cirkvi v oblasti duchovného života, ale čo sa týka rodiny, antikoncepcie, plánovania rodičovstva, už si mnohé veci prispôsobujú vlastnému životu. Keby bola religiozita až takým výrazným faktorom, Poliaci by museli mať vysokú plodnosť, čo však nie je pravda.
.to je v poriadku, nízka pôrodnosť je teraz osudom všetkých, ale predsa len vidieť významné rozdiely. Švédi či Francúzi majú vyššiu pôrodnosť, vďaka čomu Francúzsko bude mať približne v roku 2050 vyšší počet obyvateľov než Nemecko. Prečo v pôrodnosti kopírujeme viac Nemcov než Francúzov?
Potančoková: Možno vás prekvapím, ale ešte bližšie než Nemecko je nám Južná Kórea. Kým na Západe vrátane Nemecka prebiehali demografické zmeny pomaly, v Južnej Kórei padli v priebehu pomerne krátkeho času z veľmi vysokej pôrodnosti na mimoriadne nízke čísla. Proces starnutia tam preto bude veľmi rýchly, najrýchlejší na svete, my Slováci zas v tom budeme rekordérmi v rámci Európy.
.prečo bol u nás prepad taký rýchly?
Potančoková: U nás sa veľmi veľa vecí odohralo v priebehu 10 až 15 rokov, v 90. rokoch sa totiž stali dve zásadné veci: prestali platiť bežne zaužívané životné stratégie, trebárs v pohľade na bytovú otázku, ktoré ešte platili v 80. Rokoch. Ľudia tieto stratégie opustili a začali si hľadať vlastnú cestu. Prispela k tomu aj staršia generácia, ktorá tlačila na svoje deti, aby dosiahli to, čo oni za socializmu nemohli, aby sa najprv zabezpečili, nemali deti príliš mladí, lebo im to skomplikuje život. Ľudia mohli zrazu študovať, cestovať, venovať sa vlastnej kariére.
Palko: To, čo hovorí pani Potančoková, nijako nespochybňujem. Bolo by však klamlivé, keby vznikol dojem, že v správaní ľudí nastala po roku 1989 akási zásadná zmena. To všetko bolo už cítiť v 80. rokoch, čo môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti. Často som sa stretával v okolí s nepochopením či údivom: do tohto sveta si priviedol tri deti? A to hovorím o prvej polovici 80. rokoch.
Potančoková: Keby neprišiel rok 1989, prepad pôrodnosti by bol pomalší. Ale úplne súhlasím, pokračoval by aj ďalej.
.pán Palko, prečo je podľa vás vo Francúzsku vyššia pôrodnosť než u nás či, povedzme, v Nemecku?
Palko: Mám na to len banálnu odpoveď. To, že v Nemecku teraz pripadá 1,4 dieťaťa na ženu a vo Francúzsku sú to dve deti, je dané tým, že Francúzi momentálne uprednostňujú deti viac než Nemci. A to za porovnateľných ekonomických podmienok, napokon, aj Nemci sa veľmi snažia vo svojej rodinnej politike.
.teda fakt, že Francúzky majú viac detí, nesúvisí podľa vás ani tak s lepšou štátnou politikou, ale je skôr vecou dobovej módy, ktorá sa môže o desať rokov obrátiť?
Palko: Vidím za tým osobné preferencie Francúzov v tejto chvíli. Ale predsa ten dlhodobý pád pôrodnosti je od 60. rokov výrazný v Nemecku aj Francúzsku.
.lenže otázka, či vyššia pôrodnosť Francúzok súvisí aj s politikou štátu, je pomerne kľúčová: ak je tam súvislosť, je to dobrá správa aj pre nás, pretože by to znamenalo, že štát môže pôrodnosť aspoň v istej miere ovplyvniť. Alebo tam nie je vzťah, a je to iba vecou špecifickej kultúry či dobovej módy?
Palko: Áno, to je tá otázka, ja sa však skôr kloním k tomu, že rola štátu je malá.
.to znie fatalisticky. Už sa teda musíme pripraviť na zlý demografický osud?
Palko: Ja ponúkam iný pohľad. Málokto uvažuje o dosahu dnešného dôchodkového systému. Mali by sme úplne zmeniť myslenie a pochopiť, že od detí závisí aj ekonomická budúcnosť rodičov. Som zástancom rodičovského piliera, čo znamená, že časť dôchodkových odvodov by zarábajúce deti posielali svojim rodičom. To by prinieslo veľkú mentálnu zmenu.
.je však sporné, či by pri rozhodovaní mladého človeka o veľkosti jeho rodiny hralo väčšiu rolu to, že niekedy v budúcnosti o 30 či 40 rokov dostane od svojich detí prilepšenie na dôchodok.
Palko: To netvrdím, ani nehovorím, že človek s deťmi má mať väčší dôchodok než bezdetný človek, ale ten bezdetný by si na ten istý dôchodok, aký by mal človek s deťmi, musel šetriť vyššími odvodmi. Rozdiel v príjmoch by sa teda ukazoval už za ich produktívneho života.
Potančoková: To je kontroverzná téma, pripomína mi to staromládeneckú daň z obdobia socializmu.
.ale čo ak by rodičovský pilier pozitívne fungoval na demografiu?
Potančoková: Skúsme sa pozrieť na to, čo funguje dnes. Súhlasím s pánom Palkom v tom, že Nemci sa naozaj snažia. Problém je však v tom, že ich rodinná politika bola dlhodobo zle nastavená. Nemecké ženy si musia vyberať medzi pracovnou kariérou a rodičovstvom, kým Francúzky môžu mať oboje. Žiaľ, aj na Slovensku sme sa vydali konzervatívnou cestou, keď oddeľujeme roly ženy a muža. Vo Francúzsku majú rodičia mnoho spôsobov, ako sa o deti postarať, navyše je tam kultúra, ktorá od žien neočakáva, že budú tri roky doma. U nás sú tie ženy, ktoré sú viac zamerané na kariéru, postavené pred voľbu, ktorá ich vedie, povedzme, k rozhodnutiu ostať pri jednom dieťati.
.keby bola u nás možnosť dať malé dieťa do jasieľ, ktoré by boli masívne podporované štátom, myslíte si, že by vďaka tomu stúpla pôrodnosť?
Potančoková: Keby mali postarané o deti tak, že s tým budú spokojné a súčasne by ich okolie nepokladalo za krkavčiu mať, mohlo by to pomôcť.
.v Nemecku prebieha v posledných rokoch masívna výstavba jasieľ, ale žiadny babyboom to tam nevyvolalo.
Potančoková: Áno, lenže nestačí vybrať si len jeden prvok z Francúzska či Švédska, pokiaľ nefunguje celý kontext. V Nemecku síce postavili jasle, ale napríklad tamojšie základné školy často nemajú jedáleň. To znamená, že ženy sú nútené postarať o stravu detí a nemôžu pracovať naplno a niekedy ani čiastočne. Jednoducho je pravda, že najvyššiu plodnosť žien majú krajiny, kde je najväčšia zamestnanosť žien.
Palko: Tu sa trochu dostávame do polemiky. Dnes sa deklaruje, že čo najväčšia zamestnanosť žien a čo najväčšia rovnosť v príjmoch je znamením progresu. Ja len dodávam, že čím je vyššia zamestnanosť žien – proti čomu v zásade nenamietam – tým väčšie náklady stratenej príležitosti prináša dieťa a jeho cena tak rastie. A sme opäť pri koreni problému. Áno, ženy chcú pracovať, lebo nepracovať v situácii, keď pracuje len muž a žena je dlhšie na rodičovskej, znamená riziko chudoby. Opýtam sa takto: keby to bolo inak, keby mať deti neznamenalo riziko chudoby, ste si aj potom istá, že pomerne veľká časť žien by neostala rada s malými deťmi doma?
Potančoková: Obávam sa, že by to v našich podmienkach viedlo k nemeckému modelu. Časť žien ostane doma s dieťaťom, druhá časť žien si vyberie kariéru.
Palko: Ale ja súhlasím s tým, že pre ženy, ktoré chcú popri deťoch pracovať, treba vytvoriť lepšie podmienky. Súčasne však treba dať lepšiu perspektívu aj ženám, ktoré by rady ostali doma s deťmi. Ľudia by mali mať voľbu.
Potančoková: Dôležité je rozlúčiť sa s modelom, podľa ktorého muži zarezávajú v robote a od žien sa očakáva, že pomerne dlhý čas života zostanú doma. Je zaujímavé, že škandinávske opatrenia nesledovali vôbec pronatalitnú politiku, ony len nastavili politiku vyrovnávania nerovností: motivujú mužov, aby aj oni ostali istý čas na rodičovskej dovolenke, v takom prípade sa predĺži jej obdobie. Aj tieto opatrenia viedli k zvýšeniu pôrodnosti.
.lenže ani v severských štátoch to nevyužíva príliš veľa mužov. Nie je napokon prirodzené, aby deti v útlom veku zostávali doma s matkou?
Spoločná starostlivosť je dobrá aj z perspektívy dieťaťa. Je dobré nevidieť otca celý predškolský vek, lebo maká? Alebo je lepšie zapojiť aj muža do starostlivosti, čo by potom začalo meniť aj samotný trh práce?
.ale asi je zjavné, že keby sa u nás zaviedol škandinávsky model, väčšina mužov by ho nevyužívala.
Potančoková: To nech si medzi sebou vyriešia partneri a páry. Určite nenavrhujem, aby sme násilným spôsobom zvyšovali zamestnanosť žien. Musíme však rátať s tým, že ženy budú čoraz vzdelanejšie a budú mať väčšiu tendenciu pracovať ako predtým. Len málo žien chce byť vyložene v domácnosti, podmienky teda treba nastaviť na majoritu, ktorá chce kombinovať rodičovstvo s prácou.
Palko: Opakujem, nie som proti zamestnanosti žien. Len hovorím, že cieľ mať na jednej strane zamestnané ženy s platmi, aké majú muži, a popritom zvyšovať pôrodnosť, sú v istom zmysle protichodné veci. Ak by sme jednu z týchto úloh dali bokom, tú druhú by sme vedeli lepšie riešiť.
.čo teda navrhujete okrem zavedenia spomínaného rodičovského piliera?
Palko: Politikou vlády by malo byť zníženie ceny dieťaťa, a to transfermi smerom k rodine ako bonus, prídavky, lepší dôchodok. Samozrejme, otázka je, či to bude efektívne. Ale aj keby to nebolo efektívne, je už len vecou spravodlivosti, aby sme tak robili. Lenže my sa dnes o tom ešte len sporíme: ak niekto povie, že súčasný systém vysáva rodiny s deťmi, čelí nechápavému pohľadu. U nás pokladáme za samozrejmosť, že rodič znáša privátne náklady za to, že vychováva budúce generácie, ale štát budúce výnosy jeho detí prosto znárodní. Súčasne sa presadilo aj také kvázipravicové primitívne uvažovanie: každý majte, koľko detí chcete a postarajte sa sami o svoj život. Zvýšenie prídavkov na dieťa preto mnohí pokladajú za sociálnu politiku. Ale veď to tak nie je, my tým len dávame rodine, čo jej patrí. Keď majú rodičia viac detí, ktoré sa raz pričinia o blahobyt spoločnosti, potom im patrí spravodlivá odmena. Ale toto myslenie u nás neexistuje. Ja pritom nechcem rušiť dôchodkový systém, len treba korigovať jeho nezamýšľané dôsledky.
.obaja sa v zásade zhodujete v príčinách, ktoré viedli k prepadu pôrodnosti, nezhodujete sa celkom v tom, aké nástroje má štát použiť v rámci rodinnej politiky. Ale verí niekto z vás, že ak konečná plodnosť generácie 70./80. rokov bude menšia než 1,6 dieťaťa na ženu, tak je možné, že ďalšie generácie tento cyklus otočia a pôrodnosť zase začne rásť?
Palko: Stabilná konečná plodnosť 1,6 dieťaťa na ženu znamená z dlhodobého hľadiska vymretie, matematika jednoducho nepustí. Samozrejme, v prípade, ak sa nič nezmení, čo verím, že sa zmení.
Potančoková: Extrapolácia môže viesť k zásadným chybám. Nevieme, ako sa budú správať ďalšie generácie.
Palko: Máte pravdu, ja ani neextrapolujem. Len tvrdím, že ak sa nič podstatné nezmení, máme veľmi vážny problém.
Potančoková: Vezmite si zlatý vek rodiny, ktorá bola na začiatku 50. rokov v USA a západnej Európe, dodnes nie sú dobre vysvetlené príčiny tohto fenoménu, ale nastal.
Palko: Nechcem však priveľmi šíriť optimizmus, že možno sa niečo stane. Predstavme si generáciu z roku 2000, ktorá bude oveľa menej početná než predošlé generácie a bude musieť platiť odvody v prospech staršej, oveľa početnejšej generácie, a to máme ešte od nej čakať, že nebude mať jeden a pol dieťaťa, ale, povedzme, dve deti na ženu? To je nerealistické, táto generácia to bude mať veľmi ťažké.
.japonská vláda práve prichádza s novým epochálnym cieľom tri deti na rodinu. Môže sa to Japoncom alebo Európanom niečo také podariť?
Potančoková: To sa nedá prognózovať, ja sama to ani nepredpokladám. Nedá sa však úplne vylúčiť, že možno naozaj o desať-dvadsať rokov príde k návratu do sféry rodiny a zrazu bude super mať tri deti. S našou debatou mám však problém, pretože vychádza z toho, že takzvaná sebazáchova spoločnosti, keď na rodinu pripadajú v priemere dve deti, má byť akýmsi vytúženým cieľom. Lenže toto je zastaraný koncept.
.ako to myslíte?
Potančoková: Tento koncept ráta s tým, že v spoločnosti neexistuje migrácia. Lenže migrácia dnes zohráva najväčšiu rolu na raste populácií v Európe. Vysoko migračným krajinám stačí mať úroveň úhrnnej plodnosti medzi 1,6 a 1,7 dieťaťa na ženu a nebudú mať žiadny veľký problém. Takí Francúzi sú na tom výborne. Problémom je východná Európa, kde je nízka plodnosť aj migrácia.
.čo to znamená pre Slovensko?
Potančoková: Predpokladám, že nemôžeme zvrátiť pôrodnosť tak, aby sme mali zabezpečenú obnovu populácie bez migrácie.
Palko: Migrácia ako spôsob zmiernenia demografického problému nie je dobrá cesta, pretože má osobitné náklady, ktoré vidíme vo Francúzsku či Švédsku. No aj filozoficky si myslím, že v spoločnosti, ktorá stráca schopnosť sa reprodukovať, je niečo principiálne choré.
.v tomto sa teda tiež nezhodujete. Kým podľa pána Palka je taká spoločnosť, ktorá sa nereprodukuje, chorá, vy hovoríte, že by sme sa nemali koncentrovať na sebazáchovu spoločnosti?
Potančoková: Áno, kľúčové bude staviť na kvalitu populácie. Ak som hovorila o migrácii, tá by nám určite pomohla, ale v slovenských podmienkach by bolo skvelé už len to, keby sa nám podarilo zastaviť odliv mladých ľudí do zahraničia. Navyše, máme tu obrovské vnútorné rezervy. Vôbec sme sa nebavili o Rómoch, no ak by sme veľkú časť z nich v priebehu ďalších desaťročí zahrnuli do pracovného procesu, pomohlo by nám to viac, ako keby sme síce o čosi zvýšili pôrodnosť, no čoraz početnejší Rómovia by ostali v segregácii.
.pán Palko, ako otec troch malých detí si na záver dovolím položiť kacírsku otázku: niektorí demografi aj ekonómovia si myslia, že populačný pokles a starnutie ani nebudú taký vážny problém, pretože generácia budúcich šesťdesiatnikov a sedemdesiatnikov bude zdravšia, bude môcť pracovať dlhšie, a súčasne bude rásť aj produktivita práce. Nebude ten skutočný problém napokon menší než tvrdia skeptici?
Palko: Neviem, či som skeptik. Debata o demografii by mala byť nealarmistická, mierna, no neodbytná. Ľudstvo prekonalo dve svetové vojny v 20. storočí, teda prekoná aj demografickú krízu v 21. storočí. Len hovorím, že to bude bolieť a ak sme schopní túto bolesť zmierniť, tak je našou povinnosťou o tom už dnes premýšľať. Treba vnímať znaky časov: minulý rok sa strhla emotívna diskusia o tom, akým spôsobom končia v nemocniciach životy starých ľudí. Prichádza debata o eutanázii, to sú znaky časov, tomuto všetkému budeme čeliť.
.nie je to tak, že horšie než tie ekonomické dosahy bude sociálna premena spoločnosti? S nástupom jedináčikov vymiznú súrodenecké vzťahy, zmiznú bratranci a sesternice a rodinný kapitál, ktorý stmeľuje spoločnosť. Nehrozí nám spoločnosť egoistov?
Potančoková: Istú obavu z toho mám, ale nikto si to nevie predstaviť, ako to bude vyzerať. Ešte nemáme skúsenosť so spoločnosťou, v ktorej by tretina ľudí boli jedináčikmi a ani nemáme skúsenosť so spoločnosťou, kde by tretina ľudí mala viac než 65 rokov.
Palko: Ja dúfam, že ekonomická realita to azda vráti do normálneho stavu.
.teda pre rok 2050 ste pesimista, pre rok 2100 optimista?
Palko: Áno. (Úsmev.) Napokon, aj v roku 1900 aj 2000 vyzeral svet nádejne, ale čo bolo medzi tým, bolo dosť hrozné. Michaela Potančoková/
Narodila sa v roku 1979, navštevovala Katolícke gymnázium Štefana Moysesa v BanskejBystrici, na pražskej Karlovej univerzite absolvovala odbor demografia, a na bratislavskej Univerzite Komenského geografiu a kartografiu. V rokoch 2006 až 2010 pôsobila vo Výskumnom demografickom centre, stážovala na nemeckom inštitúte Max Planck Institute for Demographic Research a v holandskom výskumnom centre Population research Centre na University of Groningen, Holandsko, od roku 2011 pôsobí vo Viedenskom inštitúte demografie v Rakúskej akadémii vied, od roku 2012 vo svetovom populačnom programe rakúskej organizácie IIASA. Vyučuje demografiu na Katedre sociológie Trnavskej univerzity.
Vladimír Palko/
Narodil sa v roku 1957, absolvoval Matematicko-fyzikálnu fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave, v rokoch 1981 až 1990 pôsobil na Katedre matematiky na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej a na Ústave technickej kybernetiky v SAV.V rokoch 1991 – 1992 bol námestníkom riaditeľa Federálnej bezpečnostnej informačnej služby, bol dlhoročným podpredsedom KDH, v rokoch 2002 – 2006 zastával post ministra vnútra. Po odchode z KDH založil stranu Konzervatívni demokrati Slovenska. Dnes vyučuje matematiku na Fakulte informatiky Paneurópskej vysokej školy v Bratislave a mikroekonómiu rodiny na Fakulte ekonómie a podnikania PEVŠ. Je autorom kníh Boj o moc a tajná služba a Levy prichádzajú. Je ženatý, má tri deti.
Potančoková: V minulosti som bola optimistickejšia, dúfala som, že dobiehanie druhých pôrodov povedie v uplynulých rokoch k vyššiemu počtu pôrodov. Tým pádom by boli priaznivejšie aj vyhliadky do budúcnosti, ako zvládneme proces starnutia. Lenže sa ukazuje, že ideme nemeckou a rakúskou cestou a aj u nás príde k veľkému nárastu jednodetnosti. Dnes už máme dobre zmapovanú generáciu žien, ktoré sa narodili na začiatku 70. rokov, teda dnes majú po štyridsiatke.
.čo sa dá o nich povedať?
Potančoková: Konečná plodnosť tejto generácie bude 1,6 dieťaťa na ženu. Bezdetnosť vzrastie, ale nie dramaticky. Táto generácia bola však iba avantgardou prichádzajúcich zmien. Už v tejto generácii došlo v 90. rokoch k takzvanej neskorej postadolescencii, teda k predĺženiu mladosti. Títo ľudia čoraz dlhšie študovali, investovali do svojho ľudského kapitálu, preto očakávali aj vyššiu návratnosť, a preto odkladali deti. Pre nás demografov je však zaujímavejšia práve generácia z prelomu 70. a 80. rokov, ktorá už naplno vbehla do nových podmienok. U tejto generácie odhadujeme mierny nárast bezdetnosti, no významný posun k jednodetnosti. Až jedna tretina žien bude mať iba jedno dieťa.
.táto generácia žien, ktorá má dnes okolo 35 rokov, však stále neuzavrela svoje obdobie plodnosti, nemôže ešte prekvapiť?
Potančoková: Prekvapenia nemožno vylúčiť, ale už ich príliš nepredpokladám. Doháňanie druhých pôrodov u týchto žien je totiž veľmi málo intenzívne.
.pán Palko, vaša generácia priviedla na svet takzvané Husákove deti, o ktorých je práve reč. V čom vidíte rozdiel medzi vašou generáciou a generáciou vašich detí?
Palko: Spomínam si, že sme sa s manželkou sťahovali do nášho prvého družstevného bytu, až keď sme mali tri deti. Po svadbe sme teda išli do toho strmhlav. (Úsmev.)
.teda ako vidíte problém, že dnešná generácia má omnoho vyššie nároky?
Palko: Ja vôbec nechcem hovoriť o motívoch ako väčší materializmus. Asi to hrá istú rolu, ale rozhodne to nie je hlavná príčina prepadu pôrodnosti. Naším problémom je, že ľudia vrátane politikov nemajú realistický pohľad na to, ako sa vyvíja demografia. Sme navyknutí na správy, ako počet obyvateľov narastá, niektorí si ešte pamätajú, že nás žilo 4 miliardy, teraz je to už vyše 7 miliárd. A z toho vzniká dojem, že ľudia majú čoraz viac detí a hrozí skôr preľudnenie. Pritom je to naopak, detí sa rodí čoraz menej. Ekonóm Nicholas Eberstadt to vyjadril lapidárnou vetou: To, že zažívame demografickú explóziu, neznamená, že ľudia sa začali rozmnožovať ako králiky, ale že prestali hynúť ako muchy. Od polovice minulého storočia totiž pôrodnosť všade vo svete radikálne poklesla, čo nesúvisí s kultúrami ani režimami, je to celosvetový fenomén.
.vy ste boli členom druhej Dzurindovej vlády, ktorá reagovala na demografiu dôchodkovou reformou. Je to teda tá odpoveď?
Palko: Demografiou som sa začal viac zaoberať až po odchode z vlády a musím povedať, že spätne sa pozerám na dôchodkovú reformu dosť kriticky. Jeden rodine nepriateľsky naladený systém, teda prvý pilier, sme nahradili iným rodine nepriateľsky naladeným systémom.
.ako to myslíte?
Palko: Dôchodková reforma ignoruje príčiny dlhodobého poklesu pôrodnosti. Pomôžem si slovníkom od ekonómov. V posledných desaťročiach jednoducho prudko vzrástla cena dieťaťa, teda cena starostlivosti o dieťa. Jednak tým, že došlo k prechodu od poľnohospodárskej spoločnosti, v ktorej boli deti od istého veku zahrnuté do pracovného procesu. Zvýšenie nákladov na deti prinieslo aj zavedenie povinnej školskej dochádzky, takisto neuveriteľne vzrástla zamestnanosť žien, pred sto rokmi bola pracujúca žena výnimkou, dnes začína byť výnimkou žena v domácnosti. To spôsobilo, že do rastúcej ceny dieťaťa sa pre ženu, ktorá sa stará o dieťa doma, rátajú aj náklady stratenej príležitosti. A do toho ešte prišiel prerozdeľovací dôchodkový systém, v ktorom štát prebral starostlivosť o starých ľudí, o ktorých sa predtým starali deti.
Potančoková: Ja by som si vypomohla pojmom zo sociológie, nebudem hovoriť o cene, ale o hodnote dieťaťa.
Palko: Máte pravdu, tí ekonómovia sú veľmi vulgárni, pojem cena dieťaťa pôsobí strašne. (Smiech.)
Potančoková: Kým v minulosti bola hodnotou ekonomická výpomoc dieťaťa, dnes dieťa predstavuje najmä emocionálnu hodnotu. Potrebujete dve deti, aby ste naplnili vašu potrebu rodičovstva? Niekto povie áno, niekomu dnes stačí aj jedno dieťa. Je tu navyše aj takzvaná pasca nízkej plodnosti: keď v spoločnosti dlho pretrváva veľmi nízka pôrodnosť, premietne sa to aj do názorových zmien spoločnosti. Už sa to deje vo veľkých čínskych mestách, kde dlhodobá politika jedného dieťaťa presvedčila ľudí, že mať jedno dieťa je to najlepšie. Čínski rodičia už sami od seba vymenujú samé výhody: môžete sa mu intenzívne venovať, a zvýšiť tak jeho šance na čo najväčší budúci sociálny status.
Palko: Ekonómovia rodiny to nazývajú konfliktom medzi kvantitou a kvalitou detí. Akoby si potenciálny rodič dnes vyberal: budem mať tri deti, ktorým budem môcť dopriať len toto, alebo dve či jedno dieťa, ktorému môžem dopriať maximum?
.je to tak, že už aj na Slovensku sa ocitáme v tejto pasci, keď rodičia čoraz viac hľadia na „kvalitu“ dieťaťa?
Potančoková: Z našich výskumov vyplýva, že je to už silný motív, ale silný je aj strach z materiálneho prepadu. Na druhé dieťa sa na Slovensku jednoducho šetrí. Kým pri prvom dieťati prevažujú emocionálne dôvody, pri druhom už rodičia oveľa viac plánujú. A je tu ešte ďalší problém. U nás je zakorenená veľmi silná predstava o matke, ktorá by mala byť s dieťaťom tri roky doma, a ešte k tomu si zoberte, ako sa u nás materstvo problematizuje, všetky tie časopisy a rady okolia o tom, aká má byť dokonalá matka. Vo Francúzsku je to iné, uvoľnenejšie, tam už historicky nebol problém zveriť dieťa pestúnke, mikroškôlke či jasliam.
.je všeobecná zhoda v tom, že dlhodobý pokles pôrodnosti nemohol obísť ani nás. Lenže prečo Slovensko, konzervatívna krajina s pomerne veľkým počtom praktizujúcich veriacich, sa v nízkej miere pôrodnosti vyrovnalo v Európe veľmi liberálnym a sekulárnym Čechom či Nemcom?
Palko: Stále však platí, že viera pozitívne ovplyvňuje pôrodnosť, veriaci kresťania majú v rámci Slovenska významne viac detí než agnostici či ateisti.
Potančoková: Na jednej strane platí, že veriaci majú v každej krajine viac detí než neveriaci, ale súčasne treba povedať, že proces individualizácie zasahuje aj religióznejších ľudí. Už ani mnohí z nich neberú celý balík, ale vyberajú si vlastný spôsob života. Teda uznávajú autoritu cirkvi v oblasti duchovného života, ale čo sa týka rodiny, antikoncepcie, plánovania rodičovstva, už si mnohé veci prispôsobujú vlastnému životu. Keby bola religiozita až takým výrazným faktorom, Poliaci by museli mať vysokú plodnosť, čo však nie je pravda.
.to je v poriadku, nízka pôrodnosť je teraz osudom všetkých, ale predsa len vidieť významné rozdiely. Švédi či Francúzi majú vyššiu pôrodnosť, vďaka čomu Francúzsko bude mať približne v roku 2050 vyšší počet obyvateľov než Nemecko. Prečo v pôrodnosti kopírujeme viac Nemcov než Francúzov?
Potančoková: Možno vás prekvapím, ale ešte bližšie než Nemecko je nám Južná Kórea. Kým na Západe vrátane Nemecka prebiehali demografické zmeny pomaly, v Južnej Kórei padli v priebehu pomerne krátkeho času z veľmi vysokej pôrodnosti na mimoriadne nízke čísla. Proces starnutia tam preto bude veľmi rýchly, najrýchlejší na svete, my Slováci zas v tom budeme rekordérmi v rámci Európy.
.prečo bol u nás prepad taký rýchly?
Potančoková: U nás sa veľmi veľa vecí odohralo v priebehu 10 až 15 rokov, v 90. rokoch sa totiž stali dve zásadné veci: prestali platiť bežne zaužívané životné stratégie, trebárs v pohľade na bytovú otázku, ktoré ešte platili v 80. Rokoch. Ľudia tieto stratégie opustili a začali si hľadať vlastnú cestu. Prispela k tomu aj staršia generácia, ktorá tlačila na svoje deti, aby dosiahli to, čo oni za socializmu nemohli, aby sa najprv zabezpečili, nemali deti príliš mladí, lebo im to skomplikuje život. Ľudia mohli zrazu študovať, cestovať, venovať sa vlastnej kariére.
Palko: To, čo hovorí pani Potančoková, nijako nespochybňujem. Bolo by však klamlivé, keby vznikol dojem, že v správaní ľudí nastala po roku 1989 akási zásadná zmena. To všetko bolo už cítiť v 80. rokoch, čo môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti. Často som sa stretával v okolí s nepochopením či údivom: do tohto sveta si priviedol tri deti? A to hovorím o prvej polovici 80. rokoch.
Potančoková: Keby neprišiel rok 1989, prepad pôrodnosti by bol pomalší. Ale úplne súhlasím, pokračoval by aj ďalej.
.pán Palko, prečo je podľa vás vo Francúzsku vyššia pôrodnosť než u nás či, povedzme, v Nemecku?
Palko: Mám na to len banálnu odpoveď. To, že v Nemecku teraz pripadá 1,4 dieťaťa na ženu a vo Francúzsku sú to dve deti, je dané tým, že Francúzi momentálne uprednostňujú deti viac než Nemci. A to za porovnateľných ekonomických podmienok, napokon, aj Nemci sa veľmi snažia vo svojej rodinnej politike.
.teda fakt, že Francúzky majú viac detí, nesúvisí podľa vás ani tak s lepšou štátnou politikou, ale je skôr vecou dobovej módy, ktorá sa môže o desať rokov obrátiť?
Palko: Vidím za tým osobné preferencie Francúzov v tejto chvíli. Ale predsa ten dlhodobý pád pôrodnosti je od 60. rokov výrazný v Nemecku aj Francúzsku.
.lenže otázka, či vyššia pôrodnosť Francúzok súvisí aj s politikou štátu, je pomerne kľúčová: ak je tam súvislosť, je to dobrá správa aj pre nás, pretože by to znamenalo, že štát môže pôrodnosť aspoň v istej miere ovplyvniť. Alebo tam nie je vzťah, a je to iba vecou špecifickej kultúry či dobovej módy?
Palko: Áno, to je tá otázka, ja sa však skôr kloním k tomu, že rola štátu je malá.
.to znie fatalisticky. Už sa teda musíme pripraviť na zlý demografický osud?
Palko: Ja ponúkam iný pohľad. Málokto uvažuje o dosahu dnešného dôchodkového systému. Mali by sme úplne zmeniť myslenie a pochopiť, že od detí závisí aj ekonomická budúcnosť rodičov. Som zástancom rodičovského piliera, čo znamená, že časť dôchodkových odvodov by zarábajúce deti posielali svojim rodičom. To by prinieslo veľkú mentálnu zmenu.
.je však sporné, či by pri rozhodovaní mladého človeka o veľkosti jeho rodiny hralo väčšiu rolu to, že niekedy v budúcnosti o 30 či 40 rokov dostane od svojich detí prilepšenie na dôchodok.
Palko: To netvrdím, ani nehovorím, že človek s deťmi má mať väčší dôchodok než bezdetný človek, ale ten bezdetný by si na ten istý dôchodok, aký by mal človek s deťmi, musel šetriť vyššími odvodmi. Rozdiel v príjmoch by sa teda ukazoval už za ich produktívneho života.
Potančoková: To je kontroverzná téma, pripomína mi to staromládeneckú daň z obdobia socializmu.
.ale čo ak by rodičovský pilier pozitívne fungoval na demografiu?
Potančoková: Skúsme sa pozrieť na to, čo funguje dnes. Súhlasím s pánom Palkom v tom, že Nemci sa naozaj snažia. Problém je však v tom, že ich rodinná politika bola dlhodobo zle nastavená. Nemecké ženy si musia vyberať medzi pracovnou kariérou a rodičovstvom, kým Francúzky môžu mať oboje. Žiaľ, aj na Slovensku sme sa vydali konzervatívnou cestou, keď oddeľujeme roly ženy a muža. Vo Francúzsku majú rodičia mnoho spôsobov, ako sa o deti postarať, navyše je tam kultúra, ktorá od žien neočakáva, že budú tri roky doma. U nás sú tie ženy, ktoré sú viac zamerané na kariéru, postavené pred voľbu, ktorá ich vedie, povedzme, k rozhodnutiu ostať pri jednom dieťati.
.keby bola u nás možnosť dať malé dieťa do jasieľ, ktoré by boli masívne podporované štátom, myslíte si, že by vďaka tomu stúpla pôrodnosť?
Potančoková: Keby mali postarané o deti tak, že s tým budú spokojné a súčasne by ich okolie nepokladalo za krkavčiu mať, mohlo by to pomôcť.
.v Nemecku prebieha v posledných rokoch masívna výstavba jasieľ, ale žiadny babyboom to tam nevyvolalo.
Potančoková: Áno, lenže nestačí vybrať si len jeden prvok z Francúzska či Švédska, pokiaľ nefunguje celý kontext. V Nemecku síce postavili jasle, ale napríklad tamojšie základné školy často nemajú jedáleň. To znamená, že ženy sú nútené postarať o stravu detí a nemôžu pracovať naplno a niekedy ani čiastočne. Jednoducho je pravda, že najvyššiu plodnosť žien majú krajiny, kde je najväčšia zamestnanosť žien.
Palko: Tu sa trochu dostávame do polemiky. Dnes sa deklaruje, že čo najväčšia zamestnanosť žien a čo najväčšia rovnosť v príjmoch je znamením progresu. Ja len dodávam, že čím je vyššia zamestnanosť žien – proti čomu v zásade nenamietam – tým väčšie náklady stratenej príležitosti prináša dieťa a jeho cena tak rastie. A sme opäť pri koreni problému. Áno, ženy chcú pracovať, lebo nepracovať v situácii, keď pracuje len muž a žena je dlhšie na rodičovskej, znamená riziko chudoby. Opýtam sa takto: keby to bolo inak, keby mať deti neznamenalo riziko chudoby, ste si aj potom istá, že pomerne veľká časť žien by neostala rada s malými deťmi doma?
Potančoková: Obávam sa, že by to v našich podmienkach viedlo k nemeckému modelu. Časť žien ostane doma s dieťaťom, druhá časť žien si vyberie kariéru.
Palko: Ale ja súhlasím s tým, že pre ženy, ktoré chcú popri deťoch pracovať, treba vytvoriť lepšie podmienky. Súčasne však treba dať lepšiu perspektívu aj ženám, ktoré by rady ostali doma s deťmi. Ľudia by mali mať voľbu.
Potančoková: Dôležité je rozlúčiť sa s modelom, podľa ktorého muži zarezávajú v robote a od žien sa očakáva, že pomerne dlhý čas života zostanú doma. Je zaujímavé, že škandinávske opatrenia nesledovali vôbec pronatalitnú politiku, ony len nastavili politiku vyrovnávania nerovností: motivujú mužov, aby aj oni ostali istý čas na rodičovskej dovolenke, v takom prípade sa predĺži jej obdobie. Aj tieto opatrenia viedli k zvýšeniu pôrodnosti.
.lenže ani v severských štátoch to nevyužíva príliš veľa mužov. Nie je napokon prirodzené, aby deti v útlom veku zostávali doma s matkou?
Spoločná starostlivosť je dobrá aj z perspektívy dieťaťa. Je dobré nevidieť otca celý predškolský vek, lebo maká? Alebo je lepšie zapojiť aj muža do starostlivosti, čo by potom začalo meniť aj samotný trh práce?
.ale asi je zjavné, že keby sa u nás zaviedol škandinávsky model, väčšina mužov by ho nevyužívala.
Potančoková: To nech si medzi sebou vyriešia partneri a páry. Určite nenavrhujem, aby sme násilným spôsobom zvyšovali zamestnanosť žien. Musíme však rátať s tým, že ženy budú čoraz vzdelanejšie a budú mať väčšiu tendenciu pracovať ako predtým. Len málo žien chce byť vyložene v domácnosti, podmienky teda treba nastaviť na majoritu, ktorá chce kombinovať rodičovstvo s prácou.
Palko: Opakujem, nie som proti zamestnanosti žien. Len hovorím, že cieľ mať na jednej strane zamestnané ženy s platmi, aké majú muži, a popritom zvyšovať pôrodnosť, sú v istom zmysle protichodné veci. Ak by sme jednu z týchto úloh dali bokom, tú druhú by sme vedeli lepšie riešiť.
.čo teda navrhujete okrem zavedenia spomínaného rodičovského piliera?
Palko: Politikou vlády by malo byť zníženie ceny dieťaťa, a to transfermi smerom k rodine ako bonus, prídavky, lepší dôchodok. Samozrejme, otázka je, či to bude efektívne. Ale aj keby to nebolo efektívne, je už len vecou spravodlivosti, aby sme tak robili. Lenže my sa dnes o tom ešte len sporíme: ak niekto povie, že súčasný systém vysáva rodiny s deťmi, čelí nechápavému pohľadu. U nás pokladáme za samozrejmosť, že rodič znáša privátne náklady za to, že vychováva budúce generácie, ale štát budúce výnosy jeho detí prosto znárodní. Súčasne sa presadilo aj také kvázipravicové primitívne uvažovanie: každý majte, koľko detí chcete a postarajte sa sami o svoj život. Zvýšenie prídavkov na dieťa preto mnohí pokladajú za sociálnu politiku. Ale veď to tak nie je, my tým len dávame rodine, čo jej patrí. Keď majú rodičia viac detí, ktoré sa raz pričinia o blahobyt spoločnosti, potom im patrí spravodlivá odmena. Ale toto myslenie u nás neexistuje. Ja pritom nechcem rušiť dôchodkový systém, len treba korigovať jeho nezamýšľané dôsledky.
.obaja sa v zásade zhodujete v príčinách, ktoré viedli k prepadu pôrodnosti, nezhodujete sa celkom v tom, aké nástroje má štát použiť v rámci rodinnej politiky. Ale verí niekto z vás, že ak konečná plodnosť generácie 70./80. rokov bude menšia než 1,6 dieťaťa na ženu, tak je možné, že ďalšie generácie tento cyklus otočia a pôrodnosť zase začne rásť?
Palko: Stabilná konečná plodnosť 1,6 dieťaťa na ženu znamená z dlhodobého hľadiska vymretie, matematika jednoducho nepustí. Samozrejme, v prípade, ak sa nič nezmení, čo verím, že sa zmení.
Potančoková: Extrapolácia môže viesť k zásadným chybám. Nevieme, ako sa budú správať ďalšie generácie.
Palko: Máte pravdu, ja ani neextrapolujem. Len tvrdím, že ak sa nič podstatné nezmení, máme veľmi vážny problém.
Potančoková: Vezmite si zlatý vek rodiny, ktorá bola na začiatku 50. rokov v USA a západnej Európe, dodnes nie sú dobre vysvetlené príčiny tohto fenoménu, ale nastal.
Palko: Nechcem však priveľmi šíriť optimizmus, že možno sa niečo stane. Predstavme si generáciu z roku 2000, ktorá bude oveľa menej početná než predošlé generácie a bude musieť platiť odvody v prospech staršej, oveľa početnejšej generácie, a to máme ešte od nej čakať, že nebude mať jeden a pol dieťaťa, ale, povedzme, dve deti na ženu? To je nerealistické, táto generácia to bude mať veľmi ťažké.
.japonská vláda práve prichádza s novým epochálnym cieľom tri deti na rodinu. Môže sa to Japoncom alebo Európanom niečo také podariť?
Potančoková: To sa nedá prognózovať, ja sama to ani nepredpokladám. Nedá sa však úplne vylúčiť, že možno naozaj o desať-dvadsať rokov príde k návratu do sféry rodiny a zrazu bude super mať tri deti. S našou debatou mám však problém, pretože vychádza z toho, že takzvaná sebazáchova spoločnosti, keď na rodinu pripadajú v priemere dve deti, má byť akýmsi vytúženým cieľom. Lenže toto je zastaraný koncept.
.ako to myslíte?
Potančoková: Tento koncept ráta s tým, že v spoločnosti neexistuje migrácia. Lenže migrácia dnes zohráva najväčšiu rolu na raste populácií v Európe. Vysoko migračným krajinám stačí mať úroveň úhrnnej plodnosti medzi 1,6 a 1,7 dieťaťa na ženu a nebudú mať žiadny veľký problém. Takí Francúzi sú na tom výborne. Problémom je východná Európa, kde je nízka plodnosť aj migrácia.
.čo to znamená pre Slovensko?
Potančoková: Predpokladám, že nemôžeme zvrátiť pôrodnosť tak, aby sme mali zabezpečenú obnovu populácie bez migrácie.
Palko: Migrácia ako spôsob zmiernenia demografického problému nie je dobrá cesta, pretože má osobitné náklady, ktoré vidíme vo Francúzsku či Švédsku. No aj filozoficky si myslím, že v spoločnosti, ktorá stráca schopnosť sa reprodukovať, je niečo principiálne choré.
.v tomto sa teda tiež nezhodujete. Kým podľa pána Palka je taká spoločnosť, ktorá sa nereprodukuje, chorá, vy hovoríte, že by sme sa nemali koncentrovať na sebazáchovu spoločnosti?
Potančoková: Áno, kľúčové bude staviť na kvalitu populácie. Ak som hovorila o migrácii, tá by nám určite pomohla, ale v slovenských podmienkach by bolo skvelé už len to, keby sa nám podarilo zastaviť odliv mladých ľudí do zahraničia. Navyše, máme tu obrovské vnútorné rezervy. Vôbec sme sa nebavili o Rómoch, no ak by sme veľkú časť z nich v priebehu ďalších desaťročí zahrnuli do pracovného procesu, pomohlo by nám to viac, ako keby sme síce o čosi zvýšili pôrodnosť, no čoraz početnejší Rómovia by ostali v segregácii.
.pán Palko, ako otec troch malých detí si na záver dovolím položiť kacírsku otázku: niektorí demografi aj ekonómovia si myslia, že populačný pokles a starnutie ani nebudú taký vážny problém, pretože generácia budúcich šesťdesiatnikov a sedemdesiatnikov bude zdravšia, bude môcť pracovať dlhšie, a súčasne bude rásť aj produktivita práce. Nebude ten skutočný problém napokon menší než tvrdia skeptici?
Palko: Neviem, či som skeptik. Debata o demografii by mala byť nealarmistická, mierna, no neodbytná. Ľudstvo prekonalo dve svetové vojny v 20. storočí, teda prekoná aj demografickú krízu v 21. storočí. Len hovorím, že to bude bolieť a ak sme schopní túto bolesť zmierniť, tak je našou povinnosťou o tom už dnes premýšľať. Treba vnímať znaky časov: minulý rok sa strhla emotívna diskusia o tom, akým spôsobom končia v nemocniciach životy starých ľudí. Prichádza debata o eutanázii, to sú znaky časov, tomuto všetkému budeme čeliť.
.nie je to tak, že horšie než tie ekonomické dosahy bude sociálna premena spoločnosti? S nástupom jedináčikov vymiznú súrodenecké vzťahy, zmiznú bratranci a sesternice a rodinný kapitál, ktorý stmeľuje spoločnosť. Nehrozí nám spoločnosť egoistov?
Potančoková: Istú obavu z toho mám, ale nikto si to nevie predstaviť, ako to bude vyzerať. Ešte nemáme skúsenosť so spoločnosťou, v ktorej by tretina ľudí boli jedináčikmi a ani nemáme skúsenosť so spoločnosťou, kde by tretina ľudí mala viac než 65 rokov.
Palko: Ja dúfam, že ekonomická realita to azda vráti do normálneho stavu.
.teda pre rok 2050 ste pesimista, pre rok 2100 optimista?
Palko: Áno. (Úsmev.) Napokon, aj v roku 1900 aj 2000 vyzeral svet nádejne, ale čo bolo medzi tým, bolo dosť hrozné. Michaela Potančoková/
Narodila sa v roku 1979, navštevovala Katolícke gymnázium Štefana Moysesa v BanskejBystrici, na pražskej Karlovej univerzite absolvovala odbor demografia, a na bratislavskej Univerzite Komenského geografiu a kartografiu. V rokoch 2006 až 2010 pôsobila vo Výskumnom demografickom centre, stážovala na nemeckom inštitúte Max Planck Institute for Demographic Research a v holandskom výskumnom centre Population research Centre na University of Groningen, Holandsko, od roku 2011 pôsobí vo Viedenskom inštitúte demografie v Rakúskej akadémii vied, od roku 2012 vo svetovom populačnom programe rakúskej organizácie IIASA. Vyučuje demografiu na Katedre sociológie Trnavskej univerzity.
Vladimír Palko/
Narodil sa v roku 1957, absolvoval Matematicko-fyzikálnu fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave, v rokoch 1981 až 1990 pôsobil na Katedre matematiky na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej a na Ústave technickej kybernetiky v SAV.V rokoch 1991 – 1992 bol námestníkom riaditeľa Federálnej bezpečnostnej informačnej služby, bol dlhoročným podpredsedom KDH, v rokoch 2002 – 2006 zastával post ministra vnútra. Po odchode z KDH založil stranu Konzervatívni demokrati Slovenska. Dnes vyučuje matematiku na Fakulte informatiky Paneurópskej vysokej školy v Bratislave a mikroekonómiu rodiny na Fakulte ekonómie a podnikania PEVŠ. Je autorom kníh Boj o moc a tajná služba a Levy prichádzajú. Je ženatý, má tri deti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.