Koncom mája ohlásil J. J. Abrams, seriálový supertvorca (Nezvestní/Lost, Hranice nemožného/Fringe či Lovec zločincov/Person of Interes), ktorý sa aktuálne ako režisér a spoluscenárista venuje nakrúcaniu nových Hviezdnych vojen, crowdfundingovú kampaň spojenú s charitou pre UNICEF Star Wars: Force for Changes. Jej prostredníctvom dostanú fanúšikovia možnosť finančne participovať na nakrúcaní filmu, ale prispejú aj charite a čo je hlavné, dvaja z nich dostanú cameo úlohu v nových Hviezdnych vojnách. No, cameo, ako sa to vezme.
.malá úloha pre veľké hviezdy
Bývalo dobrý zvykom, že tzv. cameo čiže „štek“, drobná, nenápadná úloha, výstup v divadle, filme, videohre, seriáli, knižke, komikse, tv šou, by sa malo týkať niekoho skutočne slávneho, všeobecne známeho až tak, že si ho divák nevšimne. Tradícia spája cameo s divadlom, kde v polovici devätnásteho storočia predstavovali sviatočné oživenie predstavení, v ktorých „hosťovali“ prvky iných predstavení a vznikalo tak zdanie akéhosi jednotného divadelného sveta. Naplno však rozbujneli až v rámci kinematografie a s nástupom televízie, lebo podmienka, že hosť musí byť všeobecne známy, priam modelovo sedí na hollywoodsku filmovú hviezdu.
Dôležité je i načasovanie. Keď sa v roku 1971 vo filme Woodyho Allena Banány objavil v malinkatej úlohe Sylvester Stallone, sotva šlo o cameo, skôr to bola úloha taká bezvýznamná, že Stallone nikomu nestál ani za to, aby jeho meno uviedli v titulkoch. Stallona v tom čase nepoznal azda nikto okrem milovníkov jeho filmového debutu – obskúrneho softporna The Party ad Kitty and Stud´s. Od svetovej slávy, ktorú mu priniesol Rocky, ho delilo päť rokov, preto jeho výstup v Banánoch za skutočné cameo považovať nemôžeme. Ale dočkal sa aj on – napríklad v Mužoch v čiernom z roku 1997 si zahral asi päť sekúnd seba samého, Sylvestra Stallona – mimozemšťana.
.cameo ako diagnóza
Cameo je definitívnym potvrdením hviezdnosti, akejsi superslávy, ktorá človeka premieňa na meno a ikonu. A platí to aj prípade, ak ide o režisérov, ako to potvrdzuje asi najvychytenejší cameo herec vôbec – režisér Alfréd Hitchcock, ktorý sám seba obsadzoval do malinkatých úloh ešte v začiatkoch svojej kariéry v Británii a pokračoval v tom v Hollywoode prakticky až do svojej smrti. Čo bolo sprvu prejavom nutnosti či ironizujúceho narcizmu, to sa stalo jednou z jeho ochranných známok. Psycho, Vertigo, Na sever severozápadnou linkou, Hitchock je všade, pričom jeho cameá sú až sviatkami, hrajkaním sa s diváckou pozornosťou. Napríklad vo filme Záchranný čln (Lifeboat, 1944) sa Hitchock síce vôbec neukáže, ale jeho cameo v ňom je aj tak – jedna z postáv si číta noviny, vidíme na nich reklamu, v ktorej sa propaguje chudnúci prípravok, a na kom je ilustrovaná premena z tučka na „plnoštíhliaka“? Na obrázku Alfréda Hitchocka.
Inšpirovaný Hitchcockom aj Quentin Tarantino sám seba pravidelne obsadzuje do svojich filmov. Nie do všetkých, ak ale v nejakom vystupuje, zväčša už ide o malý herecký part, ktorý môže, ale nemusí byť cameom. V Jackie Brownovej vystupuje len ako hlas v záznamníku, v Nespútanom Djangovi sa vyhadzuje do vzduchu, v Pulp Fiction si nechá od strýka Marcelusa zariadiť spálňu. Ak Tarantinove cameá a malé herecké party čosi spája, tak to, že sa snažia byť zapamätateľné, aby posilnili režisérov kult. A podobne motivované môžu byť aj jeho herecké výstupy vo filmoch spriatelených tvorcov, predovšetkým režiséra Roberta Rodrigueza. Najzaujímavejším Tarantinovým cameom však nie je cameo herecké, ale cameo režisérske. V Rodriguezovom filme Sin City Tarantino režíroval jednu zo sekvencií, a urobil to tak dôsledne, že to vo výslednom filme rozozná aj angažovaný laik.
.všade samé cameo
Ak sa cameá objavujú kdesi častejšie, tak vo filmoch, ktoré reprezentujú subžáner filmov o filme – filmy o nakrúcaní filmov – nie dokumenty z nakrúcania, ale normálne celovečeráky o nakrúcaní iných celovečerákov. Prípadne vo filmoch, ktoré sú autotematické iným spôsobom, napríklad ironizujú šoubiznis, kritizujú ho, alebo inak vypovedajú o tom, čo s nami médiá robia. Tie sú zväčša cameí plné, a vystupujú v nich ľudia, celebrity, hviezdy, do ktorých by to možno ani nikto nepovedal. Buster Keaton v klasike Billyho Wildera Sunset Boulevard, Julia Robertsová v Hráčovi Roberta Altmana, Paul Newman v Nemom filme Mella Brooksa, David Bowie v Zoolanderovi či Marlene Dietrichová a Arnold Schwarzenegger obaja vo filmoch Za osemdesiat dní okolo sveta, ona vo verzii z roku 1956, on vo verzii z roku 2004.
Cameá sú mimoriadne populárne kdekoľvek vo svete. Akurát, ak človek nesleduje mainstream a bulvár, ani len netuší, kto všetko sa to už v takom Paneláku stačil objaviť. Dívame sa a cameo nespoznáme, lebo netušíme, kto, do kelu, je Paviel Rochnyak. Cameá sú naozaj najprv o naozajstných hviezdach. A nezmenia to ani siedme Hviezdne vojny – lebo kým prídu do kín, tých dvoch šťastných fanúšikov, čo vyhrajú účasť v nich, bude možno poznať celý svet. Akurát princíp bude opačný. Najprv boli hviezdy, až potom cameá, dnes budú cameá a vďaka nim hviezdy.
.autor je spolupracovník .týždňa.
.malá úloha pre veľké hviezdy
Bývalo dobrý zvykom, že tzv. cameo čiže „štek“, drobná, nenápadná úloha, výstup v divadle, filme, videohre, seriáli, knižke, komikse, tv šou, by sa malo týkať niekoho skutočne slávneho, všeobecne známeho až tak, že si ho divák nevšimne. Tradícia spája cameo s divadlom, kde v polovici devätnásteho storočia predstavovali sviatočné oživenie predstavení, v ktorých „hosťovali“ prvky iných predstavení a vznikalo tak zdanie akéhosi jednotného divadelného sveta. Naplno však rozbujneli až v rámci kinematografie a s nástupom televízie, lebo podmienka, že hosť musí byť všeobecne známy, priam modelovo sedí na hollywoodsku filmovú hviezdu.
Dôležité je i načasovanie. Keď sa v roku 1971 vo filme Woodyho Allena Banány objavil v malinkatej úlohe Sylvester Stallone, sotva šlo o cameo, skôr to bola úloha taká bezvýznamná, že Stallone nikomu nestál ani za to, aby jeho meno uviedli v titulkoch. Stallona v tom čase nepoznal azda nikto okrem milovníkov jeho filmového debutu – obskúrneho softporna The Party ad Kitty and Stud´s. Od svetovej slávy, ktorú mu priniesol Rocky, ho delilo päť rokov, preto jeho výstup v Banánoch za skutočné cameo považovať nemôžeme. Ale dočkal sa aj on – napríklad v Mužoch v čiernom z roku 1997 si zahral asi päť sekúnd seba samého, Sylvestra Stallona – mimozemšťana.
.cameo ako diagnóza
Cameo je definitívnym potvrdením hviezdnosti, akejsi superslávy, ktorá človeka premieňa na meno a ikonu. A platí to aj prípade, ak ide o režisérov, ako to potvrdzuje asi najvychytenejší cameo herec vôbec – režisér Alfréd Hitchcock, ktorý sám seba obsadzoval do malinkatých úloh ešte v začiatkoch svojej kariéry v Británii a pokračoval v tom v Hollywoode prakticky až do svojej smrti. Čo bolo sprvu prejavom nutnosti či ironizujúceho narcizmu, to sa stalo jednou z jeho ochranných známok. Psycho, Vertigo, Na sever severozápadnou linkou, Hitchock je všade, pričom jeho cameá sú až sviatkami, hrajkaním sa s diváckou pozornosťou. Napríklad vo filme Záchranný čln (Lifeboat, 1944) sa Hitchock síce vôbec neukáže, ale jeho cameo v ňom je aj tak – jedna z postáv si číta noviny, vidíme na nich reklamu, v ktorej sa propaguje chudnúci prípravok, a na kom je ilustrovaná premena z tučka na „plnoštíhliaka“? Na obrázku Alfréda Hitchocka.
Inšpirovaný Hitchcockom aj Quentin Tarantino sám seba pravidelne obsadzuje do svojich filmov. Nie do všetkých, ak ale v nejakom vystupuje, zväčša už ide o malý herecký part, ktorý môže, ale nemusí byť cameom. V Jackie Brownovej vystupuje len ako hlas v záznamníku, v Nespútanom Djangovi sa vyhadzuje do vzduchu, v Pulp Fiction si nechá od strýka Marcelusa zariadiť spálňu. Ak Tarantinove cameá a malé herecké party čosi spája, tak to, že sa snažia byť zapamätateľné, aby posilnili režisérov kult. A podobne motivované môžu byť aj jeho herecké výstupy vo filmoch spriatelených tvorcov, predovšetkým režiséra Roberta Rodrigueza. Najzaujímavejším Tarantinovým cameom však nie je cameo herecké, ale cameo režisérske. V Rodriguezovom filme Sin City Tarantino režíroval jednu zo sekvencií, a urobil to tak dôsledne, že to vo výslednom filme rozozná aj angažovaný laik.
.všade samé cameo
Ak sa cameá objavujú kdesi častejšie, tak vo filmoch, ktoré reprezentujú subžáner filmov o filme – filmy o nakrúcaní filmov – nie dokumenty z nakrúcania, ale normálne celovečeráky o nakrúcaní iných celovečerákov. Prípadne vo filmoch, ktoré sú autotematické iným spôsobom, napríklad ironizujú šoubiznis, kritizujú ho, alebo inak vypovedajú o tom, čo s nami médiá robia. Tie sú zväčša cameí plné, a vystupujú v nich ľudia, celebrity, hviezdy, do ktorých by to možno ani nikto nepovedal. Buster Keaton v klasike Billyho Wildera Sunset Boulevard, Julia Robertsová v Hráčovi Roberta Altmana, Paul Newman v Nemom filme Mella Brooksa, David Bowie v Zoolanderovi či Marlene Dietrichová a Arnold Schwarzenegger obaja vo filmoch Za osemdesiat dní okolo sveta, ona vo verzii z roku 1956, on vo verzii z roku 2004.
Cameá sú mimoriadne populárne kdekoľvek vo svete. Akurát, ak človek nesleduje mainstream a bulvár, ani len netuší, kto všetko sa to už v takom Paneláku stačil objaviť. Dívame sa a cameo nespoznáme, lebo netušíme, kto, do kelu, je Paviel Rochnyak. Cameá sú naozaj najprv o naozajstných hviezdach. A nezmenia to ani siedme Hviezdne vojny – lebo kým prídu do kín, tých dvoch šťastných fanúšikov, čo vyhrajú účasť v nich, bude možno poznať celý svet. Akurát princíp bude opačný. Najprv boli hviezdy, až potom cameá, dnes budú cameá a vďaka nim hviezdy.
.autor je spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.