Keď sa v Číne v 60. rokoch minulého storočia uskutočňovala šialená kultúrna revolúcia, jej najhorlivejšími protagonistami boli študenti, verní Maovi. Vo fanatickej snahe očistiť krajinu od triednych nepriateľov ničili študentské Červené gardy vzácne pamiatky, chrámy, knihy. Inteligenciu posielali na vidiek na prevýchovu, roľníci na príkaz Maa tavili oceľ, takže vznikol hladomor. A robili sa masové čistky. Milióny vzdelaných ľudí bolo zabitých, aby sa očistil socializmus.
V roku 1989 boli už mladí Číňania iní. Boli nespokojní s režimom, nie s jeho kritikmi. Už nechceli zabíjať a ničiť, už chceli len dôstojnejšie žiť. Námestie nebeského pokoja zapĺňali od apríla 1989 desaťtisíce študentov, aby diskutovali o korupcii a neslobode vlastného režimu. Vedeli, že v Moskve sa už diskutovať môže, a keď prišiel v máji 1989 do Pekingu Gorbačov, videli v tom veľkú šancu. Lenže režim bol proti. Gorbačov dokonca tvrdí, že mu návštevu námestia a rozhovor so študentmi zakázali.
Potom to už išlo rýchlo. Dogmatici v armáde žiadali zásah, a čínsky stranícky líder Teng Siao-Pching nakoniec súhlasil, aby neohrozil svoju pozíciu. Dňa 4. júna 1989 vstúpili na Námestie nebeského pokoja tanky. Začala sa streľba do stotisícového davu, tanky navyše množstvo ľudí rozmliaždili. Zabitých bolo oficiálne takmer 4-tisíc ľudí, 60-tisíc bolo zranených. Odvtedy sa protesty podobného rozsahu nekonali.
Po 25 rokoch je Čína rešpektovaná mocnosť. Na ľudské práva sa jej lídrov pýtajú len „idealisti“, na Západe prevážil názor, že ekonomická spolupráca nesmie byť takýmito nuansami ohrozená. Tibet sa stal okrajovým problémom, dalajláma je vítaný folklór, Ujgurov vo väzeniach a neslobodu čínskych kresťanov chápeme ako daň za stabilitu. A Putin slávnostne podpisuje jednu spoluprácu s Pekingom za druhou.
Keď Nemci prehrali druhú svetovú vojnu, postupom času si čoraz viac uvedomovali svoje zlyhanie. Bol v tom, samozrejme, aj vplyv víťazov, ale bola v tom aj vlastná snaha vidieť minulosť otcov pravdivo. Ale teraz akoby čas prestal veci vyjasnovať a z odstupu rokov presnejšie definovať. Deje sa skôr opak. Po 25 rokoch sa aj u nás zdá komunizmus lepší než bol, ruskí okupanti dostávajú chápavý pardon a slobodný Západ pečať imperializmu. A Čína ekonomicky rastie, tak aký problém? Možno si ešte spomenieme na človeka s taškou, ktorý na tom námestí zastavil kolónu obrnených vozov, a potom zrejme navždy zmizol, veď to bolo také dojemné. Ale pocit, že režim v Pekingu je vražedný, dávno vyprchal.
Krik tisícov zavraždených študentov z júna roku 1989 nezoslabol. Ale už ich nepočujeme.
V roku 1989 boli už mladí Číňania iní. Boli nespokojní s režimom, nie s jeho kritikmi. Už nechceli zabíjať a ničiť, už chceli len dôstojnejšie žiť. Námestie nebeského pokoja zapĺňali od apríla 1989 desaťtisíce študentov, aby diskutovali o korupcii a neslobode vlastného režimu. Vedeli, že v Moskve sa už diskutovať môže, a keď prišiel v máji 1989 do Pekingu Gorbačov, videli v tom veľkú šancu. Lenže režim bol proti. Gorbačov dokonca tvrdí, že mu návštevu námestia a rozhovor so študentmi zakázali.
Potom to už išlo rýchlo. Dogmatici v armáde žiadali zásah, a čínsky stranícky líder Teng Siao-Pching nakoniec súhlasil, aby neohrozil svoju pozíciu. Dňa 4. júna 1989 vstúpili na Námestie nebeského pokoja tanky. Začala sa streľba do stotisícového davu, tanky navyše množstvo ľudí rozmliaždili. Zabitých bolo oficiálne takmer 4-tisíc ľudí, 60-tisíc bolo zranených. Odvtedy sa protesty podobného rozsahu nekonali.
Po 25 rokoch je Čína rešpektovaná mocnosť. Na ľudské práva sa jej lídrov pýtajú len „idealisti“, na Západe prevážil názor, že ekonomická spolupráca nesmie byť takýmito nuansami ohrozená. Tibet sa stal okrajovým problémom, dalajláma je vítaný folklór, Ujgurov vo väzeniach a neslobodu čínskych kresťanov chápeme ako daň za stabilitu. A Putin slávnostne podpisuje jednu spoluprácu s Pekingom za druhou.
Keď Nemci prehrali druhú svetovú vojnu, postupom času si čoraz viac uvedomovali svoje zlyhanie. Bol v tom, samozrejme, aj vplyv víťazov, ale bola v tom aj vlastná snaha vidieť minulosť otcov pravdivo. Ale teraz akoby čas prestal veci vyjasnovať a z odstupu rokov presnejšie definovať. Deje sa skôr opak. Po 25 rokoch sa aj u nás zdá komunizmus lepší než bol, ruskí okupanti dostávajú chápavý pardon a slobodný Západ pečať imperializmu. A Čína ekonomicky rastie, tak aký problém? Možno si ešte spomenieme na človeka s taškou, ktorý na tom námestí zastavil kolónu obrnených vozov, a potom zrejme navždy zmizol, veď to bolo také dojemné. Ale pocit, že režim v Pekingu je vražedný, dávno vyprchal.
Krik tisícov zavraždených študentov z júna roku 1989 nezoslabol. Ale už ich nepočujeme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.