Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Veľká labouristická rošáda

.časopis .týždeň vo svete

Gordon Brown sa minulú stredu presunul z

Gordon Brown sa minulú stredu presunul z Downing Street číslo jedenásť na Downing Street číslo desať. Neveľká vzdialenosť, ktorú tak prešiel, je preňho vytúženou cestou k cieľu – postu premiéra.

Najprv šiel ku kráľovnej Tony Blair. Tej na „prepustenie“ bývalého premiéra stačila necelá polhodinka. A potom sa k nej vybral Gordon Brown. Oficiálna žiadosť panovníčky, aby v jej mene vytvoril pre Veľkú Britániu novú vládu, potvrdila jeho nové postavenie. Brown určite cítil úľavu. Sídlo na Downing Street 10 si statočne vyčkal a vyvzdoroval.

.manželia Tony a Gordon
„Boli tak trochu ako manželia, ktorí sú už pridlho zobratí. Liezli si na nervy,“ citoval Washington Post vyjadrenie bývalého člena britského kabinetu o vzťahu Tonyho Blaira a Gordona Browna. „Boli od seba závislí. Stačí sa pozrieť na ich schopnosti – boli zároveň absolútne odlišní a absolútne sa dopĺňali.“
Blair a Brown sa ku koncu Blairovho premiérovania naozaj častovali nepeknými pohľadmi. Ale začínali ako veľkí priatelia. Keď sa v roku 1997 stala Labour Party vládnucou stranou Británie, nebolo to iba vďaka mladistvému a imidžovému Tonymu. Labouristov z odborárskych príveskov na stredovú stranu so základňou stredostavovských voličov nepremenil iba vizionár Tony. Gordon Brown bol v boji za New Labour jeho verným spolupracovníkom. V mnohých ohľadoch Blaira dokonca prevyšoval – len v jednom mu nikdy nebol rovný. Voliči by si, aspoň vtedy, neboli z dvojice Blair a Brown ani náhodou vybrali jeho. Popri dynamickom Blairovi pôsobil zachmúrený Brown ako sivý kancelársky myšiak. A nebol to celkom nezaslúžený dojem.

Gordon Brown bol, podľa vyhlásenia svojej matky, z jej synov najplachejší. Vyznačoval sa však neobyčajnou bystrosťou a jeho inteligencia mu napokon vyniesla aj účasť na vzdelávacom experimente, vďaka ktorému ukončil strednú školu skôr. Brown sa tak na Edinburskej univerzite ocitol už ako šestnásťročný. Neskôr sa o tomto „fast-trackovom“ štúdiu vyjadroval s odporom. Mal zrejme pocit, že mu predčasný vstup medzi starších študentov vzal veľkú časť pohodového detstva a dospievania. Ale nálepky premianta sa už nikdy nezbavil. Napokon, okrem mimoriadneho mozgu mal aj cnosti, ktorými ho vybavila výchova v rodine jeho otca, pastora Škótskej presbyteriánskej cirkvi. Bol nesmierne usilovný a náročný na seba aj svoje okolie.
Iste aj vďaka silnej vôli sa nezlomil, keď mu už v prvý týždeň na univerzite diagnostikovali vážny zdravotný problém, čo mu takmer zobral zrak. Nasledovalo dlhé obdobie intenzívnej liečby, ktorá mu napokon zachránila aspoň jedno oko. Na druhé dodnes vôbec nevidí. Zdravotné postihnutie ho však neodsúdilo do roly utiahnutého chudáčika. Ak sú zdroje, z ktorých vychádza BBC, dôveryhodné, tak sa počas univerzitných rokov stal miláčikom dievčat a dokonca prežil románik s rumunskou princeznou Margaritou. Tá ho napokon opustila – nezvládla, že jej milý je oddanejší politike ako jej.

.príliš sivá eminencia
Vynikajúci študent, pracant so zmyslom pre povinnosť. Práve v politike, ktorej sa tak skoro upísal, mu tieto vlastnosti mali priniesť úspech – ale aj sklamania. Keď v roku 1994 ustúpil Tonymu Blairovi a umožnil mu kandidovať na premiéra, bolo to aj preto, lebo verejnosť ho vnímala ako až príliš sivú eminenciu. Médiá potrebovali premiéra-celebritu. Voliči potrebovali výraznú postavu. Tony Blair sa mohol stať maskotom novej tváre labouristickej strany. Utiahnutý a vážny Brown nie.
Brown teda cúvol a uspokojil sa s postom ministra financií, ktorý bol pre jeho „účtovnícky imidž“ ako stvorený. Dodnes sa špekuluje, ako prebiehala ďalej jeho komunikácia s Blairom. Údajne sa premiér o mnohých krokoch ministerstva financií dozvedal medzi poslednými. Je to možné, keďže Tony Blair nikdy nemal veľkú náklonnosť k číslam.
Brown si na mieste ministra získal istý rešpekt. Ku cti mu slúži, že neurobil radikálny krok, ktorým by vážne rozhojdal stabilne sa plaviacu loď britskej ekonomiky. Ale mohol tak konať len preto, že jeho predchodcami boli konzervatívci a že na začiatku finančnej stability Británie stáli reformy Margaret Thatcherovej. Práve tí, ktorí volili labouristov, k jej obdivovateľom nepatrili a od Browna možno očakávali viac socializmu. Ale hoci bol často veľmi prístupný voči odborárom, neobrátil britskú ekonomiku späť do rokov, keď na ostrovoch odbory prakticky vládli.
Brown v podstate nezvýšil Britom dane. Aspoň nie oficiálne a zjavne. Labouristi totiž ešte v roku 1997 prijali manifest, v ktorom prisľúbili, že „počas piatich rokov labouristickej vlády... nenastane nárast v základných ani najvyšších sadzbách dane z príjmu“. Brown sa ho aspoň navonok držal, takže to vyzeralo, že vyznáva konzervatívnu líniu. Podľa údajov OECD však celkové daňové bremeno vo Veľkej Británii predstavovalo v roku 2006 až 42,4 percenta HDP. Pritom v roku 1997, keď labouristi nastúpili k moci, to bolo 39,3 percenta. Už od konca 90. rokov museli labouristi počúvať výčitky, že zavádzajú „kradmé dane“ – teda že neoficiálne, skrytými úpravami, zvyšujú zdanenie.
Rozmach štátneho financovania, ktorý prišiel počas druhého obdobia labouristickej vlády, napokon vyliečil väčšinu dúfajúcich z ilúzie, že Brown je vo svojom počtárskom jadre thatcherovcom. Skromnosť, ku ktorej ho vychovali, sa do jeho pohľadu na štátne výdavky, najmä vo voličsky citlivých sektoroch, nepreniesla. Školstvu a zdravotníctvu venoval peňazí až priveľa – ich problémy s kvalitou to však nevyriešilo.

.čo sa dá čakať
Muž, ktorý dlho pôsobil ako príliš sivá eminencia, je dnes premiérom. Čo možno od neho na novom poste čakať? Sám tvrdí, že najmä zmenu. Slovo change skloňuje nový premiér tak často, až to vyzerá, akoby ani nebol z rovnakej politickej strany ako jeho predchodca.
Brown má viacero ambicióznych plánov. Patrí k nim napríklad zmena ústavy – hoci nie je celkom jasné, či by zašiel až tak ďaleko, že by Británii daroval písanú ústavu. Tú krajina dosiaľ nemala, a Briti by ju zrejme pokladali za priveľký odklon od stáročných tradícií.
V kľúčových oblastiach však Brown asi zmení skôr rétoriku a prístup, nie realitu. Pokiaľ ide o vojnu v Iraku, ktorá Tonyho Blaira zrazila z piedestálu, Gordon Brown zrejme nijaké radikálne riešenie v rukáve neskrýva. Ďalej chce totiž podporovať amerických spojencov – akurát sa chce „poučiť“ z chýb. O rýchlom stiahnutí britských vojsk domov nehovorí, hoci práve to od neho mnohí voliči očakávajú. Blízky priateľsko-politický vzťah, aký mal Tony Blair s Georgeom Bushom, medzi ním a americkým prezidentom istotne neuvidíme. Ale Británia sa pravdepodobne neobráti voči americkým bratrancom chrbtom.
Na domácom fronte chce Brown zmeniť imidž úradu premiéra. Chce, aby sa voliči cítili rešpektovaní. Tvrdí, že bude rozhodovať tak, aby si už nik nemusel myslieť, že vláda sama seba pokladá za najmúdrejšiu. Sľubuje Britom, že bude tvrdo pracovať v ich prospech. Vlastne sľubuje všetko to, čo im u Tonyho Blaira v posledných rokoch chýbalo.
Na Downing Street číslo 10 sa nasťahoval muž, ktorý chce meniť. Ale nie preto, že by pochádzal z iného politického košiara ako Blair. Brown patrí tam, kde patril Blair, akurát vidí, že „blairizmus“ prestal fungovať. A tak, aby udržal New Labour pri moci aj po nasledujúcich voľbách, musí ponúknuť ľuďom niečo iné. Inak im to ponúknu konzervatívci – ich líder David Cameron už neraz dokázal, že ak už nič iné, požičiavať si agendu zľava vie vynikajúco.

.marína Gálisová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite