Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kapitál v 21. storočí

.martin Wolf .edward Conard .časopis .klub

Západný svet diskutuje o knihe francúzskeho ekonóma Thomasa Pikettyho. Jedni ju považujú za najdôležitejšiu knihu našej doby, ktorá zásadne ovplyvní našu budúcnosť, iní za ďalší manifest ľavicových progresivistov. Prinášame názory dvoch významných recenzentov.

.martin Wolf, šéfkomentátor Financial Times
Francúzsky ekonóm Thomas Piketty napísal mimoriadne dôležitú knihu. Čitatelia s otvorenou mysľou nepochybne zistia, že dôkazy a argumenty, ktoré Piketty zhromaždil, nemožno ignorovať.  (...)

Celý text šéfkomentátora denníka Financial Times nájdete iba v tlačenom vydaní, čitateľom online vydania sa ospravedlňujeme, ale časopis .týždeň má práva iba na jeho vydanie v printovej podobe.

.edward Conard, American Enterprise Institute
Liberálni a konzervatívni ekonómovia sa ostro sporia o to, do akej miery nižšia hraničná daňová sadzba motivuje talentovaných pracovníkov, aby riskovali a zniesli nepríjemné následky, ktoré sa nevyhnutne spájajú s vyšším zárobkom. Základom liberálnej argumentácie je silné presvedčenie, že vyššie daňové sadzby nepredstavujú významnú demotiváciu pre riskovanie. Preto si predstavte ten šok, keď sa dva piliere liberálnej ekonómie – Paul Krugman a profesor z Parížskej ekonomickej školy Thomas Piketty – zhodne vyjadrili, že nižšie marginálne daňové sadzby v USA majú dôrazný účinok na ekonomiku presne preto, že pôsobia motivačne pre najproduktívnejších pracovníkov.
Krugman vo svojej recenzii Pikettyho novej knihy Kapitál v 21. storočí  pripúšťa, že „ho viac-menej presvedčilo Pikettyho vysvetlenie nárastu príjmovej nerovnosti,“ a toto vysvetlenie sumarizuje takto: „Piketty tvrdí, že top manažéri si určujú vlastné platy a pritom ich obmedzujú spoločenské normy. Obrovské príjmy medzi manažérskou špičkou pripisuje erózii týchto noriem. A klesajúce dane pre bohatých posmelili elitu najlepšie zarábajúcich. Kým top manažér vedel, že si smie ponechať len malý zlomok príjmu... mohol si povedať, že hanba mu za to nestojí. Stačí však, ak drasticky znížite hraničnú daňovú sadzbu, a hneď sa môže začať správať inak.“
Piketty (tak ako ho opisuje Krugman) háji predpoklad, že nižšia hraničná sadzba dane motivuje talentovaných pracovníkov, aby riskovali svoju povesť a postavenie, ak majú možnosť zarábať viac. Obaja teda zrejme navrhujú, že potrebujeme vyššie dane, aby sme udržali na uzde pracovníkov, ktorí by sa inak „osmelili“ zarábať viac.
Jediný rozdiel medzi touto hypotézou a hypotézou konzervatívcov spočíva v tom, že Krugman a Piketty limitujú riziká, ktoré sú podľa nich ľudia motivovaní podstúpiť. Konzervatívci tvrdia, že peniaze motivujú veľmi talentovaných pracovníkov, aby podstúpili podnikateľské riziká, ktoré sa nevyhnutne spájajú s možnosťou zarobiť viac peňazí. Krugman a Piketty tvrdia, že peniaze motivujú len nežiaduce správanie u top manažérov verejne obchodovateľných spoločností, ktorí sa napríklad odhodlajú riskovať svoje postavenie v komunite, aby zarobili viac, a pokojne zmanipulujú svojich kamarátov vo svojej správnej rade, aby ich kráľovsky platili na účet akcionárov.
Fakty však toto presvedčenie spochybňujú. Veľká väčšina ľudí medzi najlepšie zarábajúcim percentom, ba aj medzi najlepšie zarábajúcou desatinou percenta nie sú vôbec manažéri verejne obchodovateľných spoločností, ktorí majú možnosť okrádať akcionárov. Sú to podnikatelia a poskytovatelia služieb, ktorí si zarobili viac, lebo zákazníkov presvedčili, aby platili im, a nie ich konkurentom. A s týmito konkurentmi súťažili o rovnakých talentovaných zamestnancov. Oni si svoj plat neurčili, museli sa vrhnúť do súťaže, aby si ho vyslúžili. Aj tak však zárobky tejto skupiny ľudí stúpali presne v tom istom období, keď stúpali platy manažmentu vo verejne obchodovateľných spoločnostiach. Dokonca platy tej desatiny percenta stúpali od konca 90. rokov rýchlejšie ako platy manažérov verejne obchodovateľných spoločností.  A platy manažmentu verejne obchodovateľných spoločností nevzrástli relatívne voči platom manažmentu vo verejne neobchodovateľných spoločnostiach, kde kontrolujú odmeňovanie vlastníci, nie údajní „kamaráti v správnej rade“.
Keby bol vzostup tohto typu „kamarátskeho kapitalizmu“ významnou hnacou silou, ktorá stvorila nepomerný úspech najlepšie zarábajúceho percenta ľudí, americký rast by sa bol spomalil v porovnaní s ekonomikami, kde sú príjmy distribuované rovnomernejšie. Lebo zlá alokácia zdrojov škodí rastu. A predsa sa v USA inovácie, zamestnanosť aj ekonomický rast v porovnaní s Európou a Japonskom, kde sú príjmy rovnomernejšie, nespomalili, ale naopak, akcelerovali. To je presný opak výsledku, ktorý naznačuje Pikettyho a Krugmanova hypotéza. A bez pozitívneho dopadu amerických inovácií by bol pomalší aj rast v Európe a v Japonsku. Fakty poukazujú na to, že odmeňovanie najtalentovanejších a správne kvalifikovaných pracovníkov nepohnali hore známosti, ale stúpajúce náklady z obetovanej príležitosti.
Nečudo, že ešte aj Krugman uznal, že Pikettyho „diagnóze... zjavne chýba precíznosť“.
Popravde, Krugman aj Piketty pripisujú hraničnej sadzbe dane taký motivačný účinok, aký by jej nepripísali ani seriózni konzervatívni ekonómovia. Z pohľadu Pikettyho a Krugmana možno práve len motivačným účinkom nižšej hraničnej dane pripísať veľké zvýšenie v príjmoch spomínaného jedného percenta pracovníkov pred zdanením.
Väčšina mainstreamových ekonómov tu však vidí aj pôsobenie iných silných faktorov. Uznávajú, že informačné technológie a globalizácia vytvorili podnikateľské príležitosti, ktoré presahujú ponuku správne kvalifikovaných talentov, aká je na využitie týchto príležitostí potrebná. Výsledok je, že platy tých pracovníkov sa bez ohľadu na hraničnú sadzbu dane zvýšili.
Rýchly rast firiem a komunít ako Google, Microsoft a Silicon Valley poskytol cenný praktický výcvik a odborné siete, ktoré obrovsky zvýšili šance Ameriky úspešne inovovať, v porovnaní s Európou a Japonskom.
Minimálne požiadavky na počiatočný kapitál dali jednotlivcom, nielen veľkým korporáciám, prístup k podnikateľským príležitostiam súvisiacim s informačnými technológiami.
Tak ako pri každej hazardnej  hre, vyššia odmena za úspech motivovala čoraz väčšiu ochotu riskovať, najmä medzi talentovanými pracovníkmi. Vďaka tejto vyššej odmene potom Američania vyprodukovali viac inovácií ako ich európski a japonskí kolegovia. Nižšia hraničná sadzba dane už odmenu len ďalej zvýšila.
Úspech Ameriky spôsobil nárast nákladov z obetovanej príležitosti, a teda aj platov vysokotalentovaných pracovníkov v celej ekonomike. Práve slabá konkurencia od európskej a japonskej talentovanej elity v Amerike tak závratne zvýšila platy.
V ekonomike, ktorú ženie najmä motivácia, majú investori pri zavedených firmách problém, ako motivovať top manažérov, aby riskovali. Len riziko totiž vedie k inovácii. Znovu a znovu sme svedkami, že firmy ako Kodak, Dell, Yahoo a Microsoft, ktoré nie sú ochotné riskovať a inovovať  čiže rásť, čelia vážnej hrozbe zo strany konkurentov. Top manažéri sa neraz boja podstúpiť strategické riziká, ak im možnosť zlyhania ohrozuje kariéru. Bližší je im status quo, aj keď je z dlhodobého hľadiska škodlivý, pretože si radšej zachovajú svoje postavenie, ako by zarábali viac. Motivovať top manažérov, aby riskovali, hoci risk ohrozuje ich kariéru, je drahé. Vo verzii ekonomiky, ktorú vykresľujú Piketty a Krugman, však väčšina talentovaných pracovníkov ochotne zapredá svoje postavenie za peniaze. Keby to bola pravda, top manažéri by zarábali omnoho menej.

Edward Conard pracuje pre American Enterprise Institute. Je autorom knihy Unintended Consequences: Why Everything You've Been Told About The Economy Is Wrong. Publikovaný článok vyšiel na stránke Real Clear Markets. Thomas Piketty/
Narodil sa v roku 1971 v Clichy. Študoval matematiku a ekonómiu na École Normale Supérieure, doktorát obhájil na École des hautes études en sciences sociales a London School of Economics. Neskôr prednášal na Massachusetts Institute of Technology, odkiaľ sa vrátil do Francúzska na EHESS a Paris School of Economics, kde pôsobí ako profesor. V prezidentských voľbách v roku 2007 pracoval ako poradca pre socialistickú kandidátku Ségolène Royalovú. Píše stĺček pre Libération a prispieva do denníka Le Monde. Preslávil sa knihou Kapitál v 21. storočí, vo francúzskom vydaní (2013) sa predalo 50-tisíc kusov, v anglickom (apríl 2014) zatiaľ vyše stotisíc kusov. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite