Jeho cesta k vysokej kultúre je cestou zápasu so samým sebou, hľadania takého stavu pokoja, v ktorom by bolo možné počuť hlas prirodzenej „múdrosti, čo žije v každom z nás“. Je to cesta postupného zbavovania vôle vonkajšieho človeka a hľadania vnútorného človeka, cesta pochybností a pokorného odriekania. Skovoroda odmietal všetky pokušenia, spojené s jeho vonkajším človekom. Život mu ponúkal množstvo vysokých svetských a cirkevných funkcií, ktoré by síce posilnili jeho vonkajšie postavenie, ale výrazne by oslabili jeho vnútornú slobodu. Základom jeho životnej filozofie bolo nebyť od ničoho závislý. A to je možné, len ak je človek na svojom mieste: „Svet je ako divadlo. Aby človek mohol byť úspešným a uznávaným hercom, musí si vyberať roly podľa svojich schopností. Po dôkladnom skúmaní seba samého som zistil, že v divadle sveta neviem dobre zahrať žiadnu inú rolu okrem roly človeka obyčajného, jednoduchého, bezstarostného, osamoteného. Vybral som si túto rolu a som spokojný.“ Najväčšou tragédiou človeka podľa neho je, keď hrá rolu, ktorej nie je hoden, ktorá je nad jeho sily, keď je zajatcom svojej márnomyseľnosti. Život je cesta, „odmietanie zbytočného pre získanie toho najpotrebnejšieho“, cesta od človeka, ktorého vlastnia, k človeku, ktorý vlastní sám seba. Iba ten si môže, tak ako Skovoroda, právom dať na hrob napísať: „Svet ma chcel chytiť, ale nechytil.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.