Tomu, kto dočíta ten román, sa bude zdať vražda policajta ako vznešený čin. V Sibírskej výchove od Nicolaia Lilina, Podnesterčana, ktorý sa vysťahoval do Talianska, sa píše o detstve v zločineckej kaste takzvaných urkiov.
Toto sprisahanecké spoločenstvo deportovali Sovieti zo Sibíri na Dnester. Dodržiavalo pozoruhodne prísny mravný kódex, používalo tajnú reč, pozostávajúcu z úctivých pozdravov, a aj najmenšia bitka na nože sa začínala vzývaním boha matky.
.policajti? Nie, psiská
Predosielam, že v našich zemepisných šírkach nemám žiadny problém s políciou. Ale len čo sa ocitnem v postsovietskom priestore, rýchlo si osvojím tamojšie ponímanie polície ako zločineckej organizácie, ktorá svojou beztrestnosťou stojí nad ostatnými mafiánskymi skupinami. Tak sa stalo, že kyjevskému euromajdanu predchádzalo povstanie v malom – nahnevaní občania v lete roku 2013 vpadli do policajnej stanice na juhu Ukrajiny. Mladé ženy z regiónu boli celé roky znásilňované, znetvorované a vraždené. Policajti z Vradievky tieto vraždy nielen ututlávali – oni ich aj páchali.
Ukrajinci označujú policajtov často ako muser, teda odpad. Podnesterskí urkiovia, ktorí odmietajú každú štátnu moc, ich nazývali „psiská“.
.román či skutočnosť?
Podnestersko som precestoval sedemkrát. Medzinárodne neuznaná krajinka medzi Moldavskom a Ukrajinou mi však bola známa čímsi celkom iným – starostlivo upravenými trávnikmi všemocného koncernu „Sheriff“ a exaktným verejným poriadkom. Brutálne archaický svet Sibírskej výchovy mi bol celkom cudzí. Žeby to bol naozaj len román?
Cestujem do dejiska románu, mesta vojny z roku 1992. Prichádzam v sobotu večer, nočný život 90-tisícového mesta ma nijako nedráždi. Hotel sa nedá rozpoznať, obývajú ho ruské „mierové jednotky“. Na poschodí je nepokoj, ruskí vojaci stále mlátia na dvere.
Recepčná prv pracovala na súde, živo si spomína na vyčíňanie bánd z 80. a 90. rokov. To, že je teraz pokoj, vysvetľuje takto: „Už tu pre nich nič nezostalo.“ Ďalší deň sa nechám viesť topografiou románu. Štvrte, ktoré v knihe Lilina patrili rôznym zločineckým kastám, naozaj existujú. Okamžite mi skrsne, že v satelitnom sídlisku Bajkur-Amur-Magistrale bývali tí vycivení feťáci, vo štvrti Kaukasus nájdem malý dvor rovnakého mena, kde predávajú šašlik. Azerbajdžanský majiteľ rozpráva o roku 1992, „chaos, žiadne zreteľné fronty“, na podnesterskej strane bojovali ozbrojení kriminálnici. Jeho pekná dcéra pozoruje rozhovor s bojazlivým pohľadom. Nikto tu nepočul o románe, autor zakázal preklad diela do svojho materského jazyka, ruštiny. Keď hovorím, že Sibírska výchova bola sfilmovaná s Johnom Malkovichom, hľadia na mňa s nedôverčivou pýchou. Lilin píše, že urkiov po vyhlásení nezávislosti zlikvidovali alebo vyhnali.
Cestujem do Dolného mesta, údajnej štvrte urkiov. Široké hlinené cesty, biedne skrčené rodinné domčeky. Oslovujem pár tridsiatnikov, práve nakladajú
detské veci do auta. O ničom nevedia, „väčšina domov sa už predala“. Pani si dá ukázať fotku autora románu. Povie mužovi: „Je tvoj ročník, musel si s ním chodiť do školy.“ Muž sa napoly usmeje. Mlčí.
.vo štvrti banditov
Začnem citovaním detailov z románu. A mladá žena tri minúty po uistení, že nikdy v živote nepočula o nijakých zločincoch vo štvrti, potvrdzuje všetky údaje románu. Áno, Sibírčania odmietali akýkoľvek rozhovor s políciou. Áno, veľa kradli. Nie, k susedom boli vyberane priateľskí. Áno, bojovali s kriminálnikmi z iných štvrtí. Áno, raz zabili dvoch policajtov. „A ako nazývali svoje kultovo uctievané nože?“ pýtam sa ženy. „Pika!“ zvolá triumfujúco. Čo tam po románe, tu sedí každý detail. „Vy sa ale vyznáte,“ hovorím. „Áno,“ povie s úsmevom, „vyrastala som vo štvrti banditov.“
Čítam vojnové reportáže z moldavského pohľadu a získavam prvýkrát približný obraz o pôrode tohto ilegálneho, ale akosi fungujúceho štátu. Očividne bojovali v roku 1992 na podnesterskej strane kriminálnici, kozáci, dobrovoľníci, a potom aj spočiatku neutrálna 14. ruská armáda. Moldavci, ktorí narukovali do Bendera, nedali dokopy žiadnu vlastnú armádu, boli to príslušníci policajných jednotiek z prorumunských častí Moldavska, ktoré zvyšok mladého moldavského štátu podporoval len spolovice. Spúšťačom vojny bola policajná stanica v Bendere. Po víťazstve Podnesterska vyzabíjali členovia mladých podnesterských bezpečnostných síl mnohých kriminálnych „národných gardistov“, a multikoncern „Sheriff“, ktorý založili podnesterskí policajti, ekonomicky prebral postsovietske štiepenie jadra atómu.
.putin a Podnestersko
O proruskej orientácii Podnesterska niet najmenších pochýb, v referende v roku 2006 hlasovalo 97 percent za vstup do Ruskej federácie. Dve tretiny obyvateľov tvoria etnickí Rusi a rusifikovaní Ukrajinci. Za všetky tie roky som stretol jediného Podnesterčana, ktorý by si želal znovuzjednotenie s Moldavskom. Po ruskom prevzatí Krymu mnohí Podnesterčania veria, že si ich Rusi tiež vezmú domov. Dokonca aj na mnohých pohraničných územiach južnej Besarábie, kde žijú státisíce Bulharov a Gagauzov, panuje vyslovene proruská nálada.
Keby Moskva predsa len koketovala s myšlienkou anexie, vyvstane kopa praktických problémov. Ruská materská zem je od Podnesterska vzdialená 600 kilometrov, od Krymu 400. Podnestersko nemá prístup k Čiernemu moru ani vlastné letisko. Moldavské a ukrajinské colné úrady dajú Podnestersku riadne zabrať: Podnesterčanom s ruskými pasmi upiera Ukrajina vstup, Putinovho podnesterského vyslanca poslali z letiska v Odese späť. Možno tiež pochybovať, či Putin pociťuje nadmerné sympatie pre svojich roztrúsených bratov na Západe: plyn z Gazpromu už Podnestersko 20 rokov neplatí a v prezidentských voľbách roku 2012 Podnesterčania nevolili Putinovho kandidáta, ale mladého reformátora Jevgenija Ševčuka, s ktorým sa síce Putin rýchlo dohodol, ale ktorý sa aj tak správa nanajvýš svojvoľne: celé Podnestersko sa pochechtáva, že kabinet starého mládenca Ševčuka sa podobá háremu dôkladne vybratých mladých sexbomb.
.scénka z pláže
Podnestersko cíti rusky, ale na základe svojej kriminálnej tradície slobody je azda trochu aj sebou samým. Často spätne spomínam na posledné leto, na pozoruhodnú scénu z dnesterskej pláže v hlavnom meste Tiraspoľ. Dva páry v plavkách, ktoré zjavne čo-to popili, ležali na svojich dekách. Plavčík spozoroval fľašu vodky a privolal políciu. Zdĺhavé dokazovanie skončilo tým, že odviedli najdrzejšieho zo štyroch podozrivých v plavkách. Okolostojaci reagovali tak, že viac či menej hlasno zasypávali policajtov nadávkami: „Veď oni nikoho neurážali, vy ste urazili ich!“ „Ste sa pripiekli na slnku?“ „Ste trápni.“ „Hajzli!“ Nikto na tej podnesterskej pláži neprejavil najmenšiu dôveru v miestnu políciu. „A len stará tajga vie,“ spievali svojho času urkiovia, „koľko psiskov som zabil“.
.autor je novinár a spisovateľ, žije v Devínskej Novej Vsi
Toto sprisahanecké spoločenstvo deportovali Sovieti zo Sibíri na Dnester. Dodržiavalo pozoruhodne prísny mravný kódex, používalo tajnú reč, pozostávajúcu z úctivých pozdravov, a aj najmenšia bitka na nože sa začínala vzývaním boha matky.
.policajti? Nie, psiská
Predosielam, že v našich zemepisných šírkach nemám žiadny problém s políciou. Ale len čo sa ocitnem v postsovietskom priestore, rýchlo si osvojím tamojšie ponímanie polície ako zločineckej organizácie, ktorá svojou beztrestnosťou stojí nad ostatnými mafiánskymi skupinami. Tak sa stalo, že kyjevskému euromajdanu predchádzalo povstanie v malom – nahnevaní občania v lete roku 2013 vpadli do policajnej stanice na juhu Ukrajiny. Mladé ženy z regiónu boli celé roky znásilňované, znetvorované a vraždené. Policajti z Vradievky tieto vraždy nielen ututlávali – oni ich aj páchali.
Ukrajinci označujú policajtov často ako muser, teda odpad. Podnesterskí urkiovia, ktorí odmietajú každú štátnu moc, ich nazývali „psiská“.
.román či skutočnosť?
Podnestersko som precestoval sedemkrát. Medzinárodne neuznaná krajinka medzi Moldavskom a Ukrajinou mi však bola známa čímsi celkom iným – starostlivo upravenými trávnikmi všemocného koncernu „Sheriff“ a exaktným verejným poriadkom. Brutálne archaický svet Sibírskej výchovy mi bol celkom cudzí. Žeby to bol naozaj len román?
Cestujem do dejiska románu, mesta vojny z roku 1992. Prichádzam v sobotu večer, nočný život 90-tisícového mesta ma nijako nedráždi. Hotel sa nedá rozpoznať, obývajú ho ruské „mierové jednotky“. Na poschodí je nepokoj, ruskí vojaci stále mlátia na dvere.
Recepčná prv pracovala na súde, živo si spomína na vyčíňanie bánd z 80. a 90. rokov. To, že je teraz pokoj, vysvetľuje takto: „Už tu pre nich nič nezostalo.“ Ďalší deň sa nechám viesť topografiou románu. Štvrte, ktoré v knihe Lilina patrili rôznym zločineckým kastám, naozaj existujú. Okamžite mi skrsne, že v satelitnom sídlisku Bajkur-Amur-Magistrale bývali tí vycivení feťáci, vo štvrti Kaukasus nájdem malý dvor rovnakého mena, kde predávajú šašlik. Azerbajdžanský majiteľ rozpráva o roku 1992, „chaos, žiadne zreteľné fronty“, na podnesterskej strane bojovali ozbrojení kriminálnici. Jeho pekná dcéra pozoruje rozhovor s bojazlivým pohľadom. Nikto tu nepočul o románe, autor zakázal preklad diela do svojho materského jazyka, ruštiny. Keď hovorím, že Sibírska výchova bola sfilmovaná s Johnom Malkovichom, hľadia na mňa s nedôverčivou pýchou. Lilin píše, že urkiov po vyhlásení nezávislosti zlikvidovali alebo vyhnali.
Cestujem do Dolného mesta, údajnej štvrte urkiov. Široké hlinené cesty, biedne skrčené rodinné domčeky. Oslovujem pár tridsiatnikov, práve nakladajú
detské veci do auta. O ničom nevedia, „väčšina domov sa už predala“. Pani si dá ukázať fotku autora románu. Povie mužovi: „Je tvoj ročník, musel si s ním chodiť do školy.“ Muž sa napoly usmeje. Mlčí.
.vo štvrti banditov
Začnem citovaním detailov z románu. A mladá žena tri minúty po uistení, že nikdy v živote nepočula o nijakých zločincoch vo štvrti, potvrdzuje všetky údaje románu. Áno, Sibírčania odmietali akýkoľvek rozhovor s políciou. Áno, veľa kradli. Nie, k susedom boli vyberane priateľskí. Áno, bojovali s kriminálnikmi z iných štvrtí. Áno, raz zabili dvoch policajtov. „A ako nazývali svoje kultovo uctievané nože?“ pýtam sa ženy. „Pika!“ zvolá triumfujúco. Čo tam po románe, tu sedí každý detail. „Vy sa ale vyznáte,“ hovorím. „Áno,“ povie s úsmevom, „vyrastala som vo štvrti banditov.“
Čítam vojnové reportáže z moldavského pohľadu a získavam prvýkrát približný obraz o pôrode tohto ilegálneho, ale akosi fungujúceho štátu. Očividne bojovali v roku 1992 na podnesterskej strane kriminálnici, kozáci, dobrovoľníci, a potom aj spočiatku neutrálna 14. ruská armáda. Moldavci, ktorí narukovali do Bendera, nedali dokopy žiadnu vlastnú armádu, boli to príslušníci policajných jednotiek z prorumunských častí Moldavska, ktoré zvyšok mladého moldavského štátu podporoval len spolovice. Spúšťačom vojny bola policajná stanica v Bendere. Po víťazstve Podnesterska vyzabíjali členovia mladých podnesterských bezpečnostných síl mnohých kriminálnych „národných gardistov“, a multikoncern „Sheriff“, ktorý založili podnesterskí policajti, ekonomicky prebral postsovietske štiepenie jadra atómu.
.putin a Podnestersko
O proruskej orientácii Podnesterska niet najmenších pochýb, v referende v roku 2006 hlasovalo 97 percent za vstup do Ruskej federácie. Dve tretiny obyvateľov tvoria etnickí Rusi a rusifikovaní Ukrajinci. Za všetky tie roky som stretol jediného Podnesterčana, ktorý by si želal znovuzjednotenie s Moldavskom. Po ruskom prevzatí Krymu mnohí Podnesterčania veria, že si ich Rusi tiež vezmú domov. Dokonca aj na mnohých pohraničných územiach južnej Besarábie, kde žijú státisíce Bulharov a Gagauzov, panuje vyslovene proruská nálada.
Keby Moskva predsa len koketovala s myšlienkou anexie, vyvstane kopa praktických problémov. Ruská materská zem je od Podnesterska vzdialená 600 kilometrov, od Krymu 400. Podnestersko nemá prístup k Čiernemu moru ani vlastné letisko. Moldavské a ukrajinské colné úrady dajú Podnestersku riadne zabrať: Podnesterčanom s ruskými pasmi upiera Ukrajina vstup, Putinovho podnesterského vyslanca poslali z letiska v Odese späť. Možno tiež pochybovať, či Putin pociťuje nadmerné sympatie pre svojich roztrúsených bratov na Západe: plyn z Gazpromu už Podnestersko 20 rokov neplatí a v prezidentských voľbách roku 2012 Podnesterčania nevolili Putinovho kandidáta, ale mladého reformátora Jevgenija Ševčuka, s ktorým sa síce Putin rýchlo dohodol, ale ktorý sa aj tak správa nanajvýš svojvoľne: celé Podnestersko sa pochechtáva, že kabinet starého mládenca Ševčuka sa podobá háremu dôkladne vybratých mladých sexbomb.
.scénka z pláže
Podnestersko cíti rusky, ale na základe svojej kriminálnej tradície slobody je azda trochu aj sebou samým. Často spätne spomínam na posledné leto, na pozoruhodnú scénu z dnesterskej pláže v hlavnom meste Tiraspoľ. Dva páry v plavkách, ktoré zjavne čo-to popili, ležali na svojich dekách. Plavčík spozoroval fľašu vodky a privolal políciu. Zdĺhavé dokazovanie skončilo tým, že odviedli najdrzejšieho zo štyroch podozrivých v plavkách. Okolostojaci reagovali tak, že viac či menej hlasno zasypávali policajtov nadávkami: „Veď oni nikoho neurážali, vy ste urazili ich!“ „Ste sa pripiekli na slnku?“ „Ste trápni.“ „Hajzli!“ Nikto na tej podnesterskej pláži neprejavil najmenšiu dôveru v miestnu políciu. „A len stará tajga vie,“ spievali svojho času urkiovia, „koľko psiskov som zabil“.
.autor je novinár a spisovateľ, žije v Devínskej Novej Vsi
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.