Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nestíhanie za Ruskom

.časopis .týždeň vo svete

Je to starý vtip ešte z čias, keď stál Berlínsky múr. Otázka: S kým susedí Rusko? Odpoveď: S kým chce. A zdá sa, že neprestáva platiť ani dnes. Svet tak musí reagovať na hrozbu, ktorú už prestal vnímať.

Krymská kríza všetkých zaskočila. Azda najväčšmi Spojené štáty americké, hlavného protivníka Sovietskeho zväzu zo studenej vojny.

.dobré vojenské scenáre nie sú
„Zjavne sme dospeli do zlomového bodu,“ povedal Andrew Weiss, viceprezident Carnegieho nadácie pre medzinárodný mier, ktorý má na starosti výskum oblasti Ruska a Eurázie, slúžil v americkej Rade národnej bezpečnosti a ako člen tímu viceministra obrany za prezidenta Billa Clintona aj za prezidenta Georgea W. Busha. „Nedá sa však poprieť, že administratíva potrebuje dlhodobú stratégiu, keď Rusko za veľmi pochybných okolností anektuje teritórium susedného štátu. Otázka znie, aké skutočné ciele Rusko má. Plánuje zabrať ďalšie časti ukrajinského územia? Robí si chute na územie, ktoré patrí ďalším susedom? Je to nová hra.“
Ako na túto novú hru Ruska reaguje Západ? Sankciami. Takými, o ktorých aj bývalý minister obrany Robert Gates povedal, že Rusko od ďalších krokov neodstrašia. Vylúčenie Ruska z G8 nepovažuje Putin za trest. Krajiny, ktoré v tomto klube sú, vníma ako ekonomicky aj politicky neperspektívne. Zmrazenie účtov vybraným jednotlivcom z jeho tímu, ku ktorému došlo minulý týždeň, je bezzubé gesto.
Weiss sa pýta, či sú americká vláda a  európske vlády pripravené uvažovať o krokoch, ktoré skôr pripomínajú obranný val zo sankcií, aký Amerika postavila okolo Iránu a Sýrie. „V zásade by šlo o odrezanie prístupu Ruska k medzinárodnej ekonomike a k medzinárodnému finančnému systému,“ objasňuje. Dodáva, že administratíva má v súčasnej dobe legislatívnu možnosť takéto prísne sankcie prijať. „Momentálne vôbec nie je jasné, či je vo Washingtone alebo v Bruseli politická vôľa kráčať touto cestou,“ priznáva Weiss, „ale toto sú kroky, na ktoré by som sa ja v najbližších dňoch sústredil.“
Vojenské možnosti Weiss prakticky vylučuje. „Neexistujú dobré vojenské scenáre, ako Ukrajinu ubrániť. Momentálne chceme Putinovi ukázať, že je ohrozené zdravie jeho ekonomiky a jej rola v globálnom systéme.“
Samozrejme, je to všetko otázka politickej vôle a odvahy. Tej zatiaľ preukázal viac Putin. „Stále ho len dobiehame,“ priznáva Weiss. „Putin ukázal pozoruhodnú schopnosť konať šikovne a bystro, ukázal ochotu veľa riskovať a vyvádzať okolitý svet z rovnováhy. My za ním nestíhame.“

.záťažový test v Sýrii
Toto nestíhanie je však dôsledkom dlhodobého nastavenia americkej zahraničnej politiky. Prezident Barack Obama nekonal tak, akoby sa studená vojna naveky skončila, ale skôr tak, akoby sa ani nikdy neodohrala. Jeho zahraničná politika mala pôsobiť čo najústretovejšie a zároveň sa obracala skôr k takzvanému tretiemu svetu. Stratégovia to odôvodňovali novými nutnosťami, ktoré priniesla vojna proti terorizmu, alebo šlo skôr o snahu o vycúvanie z tejto vojny bez najhorších strát.
Zásadných momentov, v ktorých by americká zahraničná politika budila u Rusov rešpekt, bolo málo, ak vôbec nejaké. O to viac sa našlo tých, v ktorých si rešpekt podkopávala. K najpamätnejším patrí Putinova „hviezdna hodina“, keď za Obamu šmahom ruky zdanlivo vyriešil sýrsku krízu.
Americký prezident, viazaný vlastnými slovami o červenej čiare, ktorú nesmie sýrsky režim prekročiť, inak mu hrozí vojenský zásah, sa ocitol v slepej uličke, ktorú si sám pripravil. Asad červenú čiaru prekročil, keď použil na vlastných občanov v Damasku chemické zbrane. Obama reagovať nechcel – USA je opatrné po ťaživých skúsenostiach so zásahmi v Iraku a Afganistane, a aj po angažmáne v Líbyi. No namiesto toho, aby oficiálne a s patričnou vážnosťou ponúkol riešenie krízy, nechal na Rusov, nech to urobia oni. Presne v tejto chvíli sa s novou smelosťou nadýchlo imperiálne Rusko.
Putin si totiž v sýrskom záťažovom teste overil niekoľko vecí. Po prvé, že americká administratíva vyznáva politiku slov, nie činov. Po druhé, že nemá v pláne ani takzvané humanitárne intervencie, aké by sa teoreticky dali od prezidenta z Demokratickej strany očakávať. (Spomeňme si na prezidenta Billa Clintona, Srbsko a Kosovo.)  Po tretie, že vďačne prenechá riešenie problémov na svetovej scéne komukoľvek – aj tomu, kto stojí na strane agresora. A po štvrté – čo z predošlých bodov logicky vyplýva –, že v dlhodobej americkej stratégii očividne chýba opatrnosť pred krokmi Ruska. Toto všetko Putin využil.
Využíva to stále. Na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN sa pri ostrom rozhovore o Kryme veľvyslanec Ruska Vitalij Čurkin vyjadril, že Rusko nebude počúvať „urážky“ na svoju adresu a Američania to musia vedieť, lebo očakávajú od Ruska spoluprácu v „iných záležitostiach“. A naozaj, záležitosť Sýrie ani Iránu nie je zďaleka vyriešená. Pri rokovaní s týmito krajinami si Rusko cielene vybudovalo veľmi dôležitú pozíciu a Amerika už vie, že to môže byť použité proti nej.
Zostáva len dúfať, že aj v týchto chvíľach prichádza vo Washingtone na svet nová stratégia prístupu k Rusku – realistickejšia čiže ostražitejšia.

.obavy Pekingu
Ostražitosť voči Moskve sa prebúdza aj v Pekingu. Čínsky denník Global Times si minulý týždeň položil otázku, či sa vzťahy s Ruskom neskomplikujú a či sa Moskva nezačne po Kryme správať „nerozumne“. Čína v Bezpečnostnej rade OSN nehlasovala za rezolúciu o Kryme, ale ani proti nej. Moskva si to oficiálne vysvetlila ako znak podpory. „Sme vďační všetkým, ktorí pochopili naše konanie na Kryme,“ povedal Vladimír Putin. „Sme vďační čínskemu ľudu, ktorého vedúci predstavitelia vidia situáciu na Kryme v celej jej historickej a politickej integrite.“
Peking anexiu Krymu podporiť nemôže, aby neposkytol argument svojim vlastným separatistom. No zdá sa, že Čína v súčasnom konflikte lavíruje ani nie tak pre strach z vlastného separatizmu. Skôr preto, že  nepotrebuje za chrbtom príliš silné Rusko. A to napriek tomu, že donedávna sa lídri Ruska a Číny tešili veľkej zhode názorov a vzťahy medzi ich krajinami sú na historickom maxime.
Lenže dnes by aj ekonomická vojna medzi Ruskom a Západom mohla Číne hospodársky prospieť. Jednak by sa Rusko, odklonené od Západu, ešte viac orientovalo na obchod s Čínou. A Čína sa pri postupnej eliminácii závislosti od ruských energetických surovín môže stať čoraz dôležitejším partnerom Západu. Čína môže teda čakať, že Západ preto zmierni svoj tlak na ňu. Napokon, už to, ako pozorne Západ sleduje postoj Číny ku krymskej kríze, je dôkaz, že vážnosť Číny v jeho očiach stúpla.

.kde sa zastaví?
Barack Obama minulý týždeň v stredu definitívne zamietol akúkoľvek možnosť vojenskej intervencie na Ukrajine a namiesto toho sa rozhodol sledovať diplomatické riešenia. Chce vytvoriť silnú koalíciu krajín, ktoré na Rusko uplatnia ekonomický a diplomatický tlak. Či to postačí, to je otázne. Ukrajina sťahuje svojich vojakov aj s rodinami z Krymu a žiada, aby bola na Kryme vytvorená demilitarizovaná zóna. Svet so zatajeným dychom čaká, kde sa Putin zastaví.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite