Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prekonávanie osudu v premenlivom vesmíre

.peter Scherhaufer .časopis .divadlo

O Jane Eyrovej a Ilúziách v Činohre SND sa hneď po premiérovom víkende rozchýrilo, že ich v každom prípade treba vidieť. Nezhodli sa na tom len divadelní kritici, ale aj diváci, vďaka ktorým sú obe inscenácie na niekoľko týždňov dopredu beznádejne vypredané.

Jediným miestom, kde v ten večer v Bratislave kolabovala doprava, boli ulice pri parkovisku Slovenského národného divadla. Napriek tomu, že bola prvá sobota jarných prázdnin, bolo parkovisko za SND preplnené. A nielen parkovisko. Vo veľkej sále Činohry bola vypredaná Jane Eyrová, v štúdiu podobne vypredané Ilúzie (a v sále opery a baletu konštantne obľúbené Labutie jazero). Nová budova SND sa nám tak prvýkrát zdala primalá. Poďme však do divadelných sál. Do tej väčšej išiel Peter Scherhaufer na Jane Eyrovú, do štúdia Juraj Kušnierik na Ilúzie.

.životný koučing Jane Eyrovej
Aký by bol váš život, keby ste sa v hraničnej situácii rozhodli inak? Viete niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia alebo sa radšej odvolávate na osud? Dokážete prekonať hranice svojho ega v prospech toho, čo vás presahuje? Aj tieto otázky kladie divákom Jane Eyrová, hoci ich v nej nikto nikomu explicitne nepoloží.
Inscenácia režiséra Mariána Amslera, ktorá mala vo februári premiéru v SND, je predovšetkým veľkým zmyslovým zážitkom – estetickým aj emocionálnym. Jej skutočná sila však vyznie naplno až po tom, ako zapadne na svoje miesto aj posledný dielik rafinovanej skladačky. Jane Austenová by možno povedala, že pochopenie a prijatie tohto divadelného kusa chce nielen cit, ale aj rozum.
Jane Eyrová totiž nie je otrockým prepisom románu Charlotte Brontëovej, ale svojbytnou divadelnou hrou, v ktorej sa príbeh titulnej postavy prelína so životnými peripetiami samotnej spisovateľky, poukazujúc  tak na paralely medzi fiktívnou a reálnou hrdinkou. Kľúčovú úlohu pri tvorbe náročného textu a inscenácie preto popri Amslerovi zohrali aj dramaturgičky Anna Saavedra, Darina Abrahámová a Marie Špalová.
Na ploche troch hodín zachytáva inscenácia viktoriánsku dobu, v ktorej sa náboženská morálka, ale aj svetská moc, takisto ako dnes, ohýbajú podľa ľubovôle. Súčasne predostiera romantický ľúbostný motív s fantazijnými až hororovými prvkami, ako aj osud ženy, ktorá odhodlane čelí životu a vždy sa riadi svojím presvedčením. Okrem toho je i príbehom inej ženy, ktorej zranenia sú natoľko silné, že len ťažko odoláva túžbe po pomste, hoci iba literárnej. V neposlednom rade je Jane Eyrová obrazom neľahkého postavenia žien vo vtedajšej spoločnosti, ako aj reflexiou pretrvávajúceho stereotypného vnímania ich spoločenskej roly v súčasnosti.
Nad všetkými zmienenými rovinami stojí motív „životnej voľby“, ktorý spája jednotlivé diely skladačky do hutného celku, čím mu dáva vyšší zmysel. Motív vzťahu človeka k jeho vlastnému životu, akási metafyzika žitia, ktorej obsah si vytvára každý sám. Žitie postavené na konflikte medzi tým, čo je dané a treba to prijať, a tým, čo možno zmeniť, medzi spoločenskými normami a individuálnymi preferenciami, medzi archetypálnym a oslobodeným od archetypu.
Fantazijné a symbolické momenty či tienisté stránky človečenstva podporujú tvorcovia štylizáciou v kostýmoch (Martin Kotúček), v scénografii (Juraj Kuchárek), v pohyboch (Stanislava Vlčeková), ale aj v herectve. Práve v ňom zarezonoval zaujímavý inscenačný paradox. Zuzana Fialová v úlohe reálnej postavy Charlotte Brontëovej využíva vo svojom hereckom prejave aj zveličené prvky, čím pôsobí literárnejšie ako fiktívna, teda literárna Jane Eyrová v stvárnení Petry Vajdovej, ktorá sa pohybuje skôr na hranici civilného – realistického herectva. Z ostatných hercov dostal v inscenácii väčšiu príležitosť aj Richard Stanke v úlohe bigotného otca spisovateľky a Robert Roth ako „osudová“ láska literárnej hrdinky.
Svet v inscenácii Jane Eyrová je akoby zrkadlom vnútorného sveta každého z nás. Je v ňom priestor na dogmy, predsudky, strach, fantáziu, túžbu po slobode, tvorbu, lásku aj bolesť. Je len na nás, čo z toho sa rozhodneme v našich životoch podporiť, a čo nie.

.nemenné v premenlivom
„Predsa musí byť niečo nemenné v tomto obrovskom premenlivom vesmíre.“ Táto veta, tento výkrik, táto túžba je mottom inscenácie Ivana Vyrypajeva Ilúzie. Jedna z postáv touto vetou popíše celú stranu papiera. Tá postava sa volá Margaret, má 84 rokov a popísaný papier adresuje svojmu celoživotnému manželovi Albertovi. Margaret a Albert, podobne ako ich najlepší priatelia, manželia Danny a Sandra, sú na sklonku života plného lásky a priateľstva. Lenže pri spätnom pohľade sa ukazuje, že to nebolo také jednoznačné...
Ani jednu zo štyroch hlavných postáv na javisku neuvidíme. Ich príbehy nám v dlhých monológoch porozprávajú štyri iné postavy. Režisér Eduard Kudláč ich na prázdnej scéne jednoducho nechá rozprávať. Vďaka zaujímavému textu, v ktorom sa príbehy štvorice, o ktorú ide, preplietajú, dopĺňajú, navzájom sa spochybňujú a vďaka hereckej bravúre rozprávačov sa diváci ani chvíľu nenudia. Emília Vášáryová, Božidara Turzonovová, Martin Huba a Dušan Jamrich rozprávajú civilne, pútavo, s citom pre vtip aj dramatické zvraty. Máločo je pritom pre hercov ťažšie než len tak, bez kulís, bez pohybov po javisku, bez dynamiky dialógov rozprávať. Samotné divadlo sa vďaka ich rozprávaniu odohráva v divákovej hlave. Ak existuje niečo, čo ospravedlňuje použitie otrepaného výrazu „herecký koncert“, tak je to práve táto inscenácia.
A potom, keď je už všetko povedané, prehovorí samotná scéna, ktorú šikovne vymyslela Eva Kudláčová Rácová. Existuje teda v tomto premenlivom vesmíre niečo nemenné? Je dôležité presne to pomenovať? Alebo je túžba po nemennosti len ilúziou? To sú otázky, ktoré si v sobotu večer z divadla odnášame domov.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite