Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zaprášený priateľ Múz

.ascanio Condivi .časopis .klub

Pri príležitosti 450. výročia úmrtia Michelangela Buonarottiho uverejňujeme vzácny list, adresovaný bývalému veľvyslancovi v Ríme a slovenskému prekladateľovi Stanislavovi Vallovi.

Vážený pán Stanislav Vallo,
zachytil som v božskom éteri  otázku, obsiahnutú vo Vašom pomyselnom lístku, mne láskavo adresovanom.  Pravdaže Vám na ňu môžem odpovedať a nepochybne tak učiním s úprimným potešením, ak nie priam s nadšenou radosťou. Potešilo ma, neskrývam, že sa v tejto vznešenej záležitosti obraciate  nie na Veľkého Životopisca (autor listu má nepochybne na mysli Giorgia Vasariho, autora životopisov najvýznamnejších talianskych umelcov svojich čias, pozn. prekl.), ale na mňa, skromného titulu Priateľ a Žiak.
S mojím drahým Priateľom a Učiteľom som sa zoznámil okolo roku 1545, keď som sa ako vari dvadsaťročný presťahoval z rodného Ripatransone do Ríma. Napriek úpornému úsiliu stať sa dobrým, a teda možno i slávnym maliarom, dosahoval som v maľbe len výsledky ešte menej ako žalostné. Priateľský vzťah s mojím Učiteľom, ako aj množstvo času stráveného v jeho magickej prítomnosti, mi však ponúkli príležitosť spísať jeho Život, vďaka čomu i Vy sám teraz o mne viete a mohli ste sa na mňa v myšlienke obrátiť o radu.
Čo Vám však poradiť... Môj Priateľ a Učiteľ mal život viacej ako pohnutý, dramatický, dobrodružný tiež, ba v mnohých ohľadoch priam tragický. Len preto, aby som sa nespreneveril úplnosti výpovede, pripomeniem, že sa narodil 6. marca 1475 v Caprese, neďaleko mesta Arezzo, kde bol jeho otec Ludovico podestom. Prišiel na svet ako druhé z piatich detí, a to v čase, keď rodina prekonávala veľmi ťažké obdobie a ocitla sa na pokraji chudoby. A pritom jeden z predkov, o dve storočia skôr, bol vo Florencii členom Rady Sto Múdrych, zastával vysoké verejné funkcie, rodina sa hrdila vlastným erbom a dokonca mala patronát nad jednou z kaplniek vo florentskej Bazilike Santa Croce. Spomenuté obdobie úpadku rodiny  nepochybne poznačilo  osobnosť  môjho Priateľa a Učiteľa do značnej miery, pretože sa po celý život  do úmoru usiloval ekonomicky zabezpečiť sám seba i členov svojej rodiny.
Už koncom marca toho istého roku, keďže sa otcovi skončilo funkčné obdobie, presťahovala sa  rodina  späť do blízkosti Florencie, do mestečka Settignano, kde novorodenca zverili do starostlivosti dojky. Keď mal môj Priateľ a Učiteľ šesť rokov, umrela mu matka a dali ho do výchovy istému humanistovi, ktorý sa menoval Francesco Galatea z Urbina a vzdelával ho v gramatike, a neskôr ho iný Francesco, Granacci, jeho veľký kamarát z chlapčenských liet, nabádal venovať sa maľbe, nakoľko chlapča od útleho veku prejavovalo mimoriadne umelecké vlohy, čo sa však nijako nepozdávalo pánu otcovi, ktorý mu v tomto smere kládol všemožné prekážky.
V roku 1487 prijal môjho Veľkého Priateľa vo svojej dielni v tom čase jeden z najvýznamnejších florentských umelcov Domenico Ghirlandaio. Údajne ho tam poslal sám otec, aby sa ekonomicky uľavilo chudobnej rodine, no mne sa to nezdá pravdivé. Isté však je, že sa čoskoro stal najlepším spomedzi žiakov, ba raz sa stalo, že keď ho Ghirlandaio pristihol pri tom, ako si kreslí lešenie vedno s maliarskym náčiním a s učňami, ktorí na ňom pracovali, zvolal ohromený, vraj: Veď tento tu je  lepší ako ja! Môj Učiteľ a Priateľ sa mimoriadne zaujímal najmä o diela veľkých florentských majstrov Giotta a Masaccia a odušu si obkresľoval ich fresky vo florentských kostoloch. Dohodnuté trojročné obdobie učňovských rokov však nezavŕšil v plnej miere a zrejme na radu priateľa Granacciho začal navštevovať Záhradu pri svätom Markovi, bolo to čosi ako akadémia umení, nachodila sa pri jednom z palácov Lorenza  Veľkolepého na Námestí svätého Marka, v časti Florencie, patriacej rodu Mediciovcov. Práve tam boli uložené rozsiahle mediciovské zbierky antického sochárstva a žiaci, sochárski adepti, si ich mohli voľne kopírovať pod dohľadom a za láskavej pomoci starého sochára Bertolda di Giovani, ktorý bol žiakom veľkého Donatella. Roky strávené v tomto prostredí môjho Učiteľa a Priateľa ovplyvnili nepochybne rozhodujúcim spôsobom. Z mnohých drobných príbehov z toho obdobia, čo mi bol môj Priateľ a Učiteľ porozprával, utkvela mi v pamäti drobná udalosť. Keď raz Lorenzo Veľkolepý pri jednej z častých návštev v Záhrade dobromyseľne pokritizoval dokonalý chrup, čo bolo vidieť v mierne otvorených ústach sochy starého fauna, môj Priateľ a Učiteľ ešte skôr, ako Dobrodinec skončil obhliadku Záhrady, schytil kladivo, dlátko a z jedného  zuba kus odvalil, kým ďalší vyrazil celkom. Spomínam túto epizódku i preto, lebo nemožno vylúčiť – ale pravdaže ani potvrdiť – že mohla byť jedným z dôvodov, pre ktoré Lorenzo Veľkolepý osobne požiadal Ludovica, otca môjho Priateľa a Učiteľa, aby sa chlapec nasťahoval do rodinného sídla Mediciovcov na Via Larga, čo sa aj stalo a niekedy okolo roku 1490 prijali mladého umelca v najvýznamnejšom florentskom rode. Vďaka tomu mohol spoznať významné osobnosti tých čias, filozofa a humanistu Marsilia Ficina, Pica della Mirandola a ďalších, ale najmä sa spriateliť s rovesníkmi z medicejského rodu, ktorí sa mali v budúcnsti stať jeho mecénmi a najmä objednávateľmi jeho diel: s Pierom, s Giulianom, neskorším pápežom Levom X., a s Giuliom, budúcim pápežom Klementom VII.
V tých rokoch sa odohrala ešte iná udalosť, ktorá Učiteľa a Priateľa poznačila na celý život, a to fyzicky, priamo na tvári. V skupine tých, s ktorými prenikal do čarokrásnych tajomstiev umenia, bol istý Pietro Torrigiani či Torrigiano, pekný mládenec, oplývajúci vysokými umeleckými ambíciami a postihnutý, žiaľ, chorobou ťažko liečiteľnou, akou je ľudská závisť. Keď raz môj Učiteľ a Majster prehodil žartovnú poznámku ohľadom rozdielnej kvality ich skíc, strhla sa medzi nimi šarvátka, pri ktorej Pietro zaslepený závisťou udrel soka do tváre tak silno, že mu zlomil nos, čím mu navždy znetvoril tvár.
Práve v rokoch strávených v Záhrade, pod ochranou Veľkolepého, vytvoril môj Učiteľ a Priateľ dve významné diela: Madona na schodoch a Súboj Kentaurov. V roku 1492 však Lorenzo Veľkolepý umrel a jeho následníkom sa stal prvorodený Piero. Môj Učiteľ a Priateľ, ako sa mi bol o tom sám zmienil,  vrátil sa do otcovského príbytku naplnený zármutkom nad smrťou veľkého človeka, podporovateľa vzdelanosti a umenia. V tom čase mu frátri augustiniáni z kostola Ducha Svätého na Pierov priamy zásah umožnili venovať sa štúdiu anatómie ľudského tela: dovolili mu totiž pitvať mŕtvoly, čo tam prinášali z kláštornej nemocnice. Toto mu nesmiernym spôsobom pomohlo dosiahnuť dokonalosť, akou sa vyznačovali jeho kresby. Na znak vďaky priorovi kláštora vytesal v roku 1493 drevený krucifix, ktorý zavesili nad hlavný oltár.
Spomínam si, ako mi Priateľ a Učiteľ opisoval podarenú historku zo dňa 20. januára 1494, keď Florenciu zavalila záľaha snehu. Piero Medicejský si ho dal ihneď zavolať a prikázal mu, aby zo snehu vytvoril na nádvorí paláca na Via Larga sochu Herkula. Tá vydržala čosi viac ako týždeň, dostatočne dlho na to, aby ju prišlo obdivovať celé mesto. Ešte v tom istom roku sa však mladý, ani nie dvadsaťročný pán Florencie (pripomeniem, že bol iba o tri roky starší od môjho Priateľa a Učiteľa) dopustil osudovej chyby, keď priveľmi, hádam až nehanebne servilne podporoval politiku francúzskeho kráľa Karola VIII., ktorý tiahol na čele svojho vojska naprieč našimi krajmi. Po jeho odchode a pod vplyvom ferrarského kazateľa Girolama Savonarolu  vyhnali Mediciovcov z Florencie a ich palác a aj Záhradu pri svätom Markovi dav v prvých dňoch novembra spustošil a vyplienil. Môj Učiteľ a Priateľ však prezieravo mesto potajomky opustil už v októbri, v obave, že ako chránenec Mediciovcov by sa mohol stať terčom represálií. Pobral sa do Benátok a odtiaľ po krátkom čase prešiel do Bologne.
Nemám ambíciu a vari ani dostatok priestoru na to, vážený pane, aby som v tomto mojom liste priblížil všetky peripetie, a už vonkoncom nie diela môjho Učiteľa a Priateľa, preto sa obmedzím na to, že pripomeniem zopár tých najpodstatnejších, najmä však niektoré možno i zaujímavé okolnosti ich vzniku. Je však potrebné poznamenať, že viaceré diela, spomenuté v životopisoch môjho Učiteľa a Priateľa, sa do Vašej doby nedostali a sú nenávratne stratené.
Bolonský pobyt bol pre jeho ďalší umelecký vývoj mimoriadne dôležitý, pretože sa tam stretol s novými príkladmi, odlišnými od tradícií florentských, čo urýchlilo dozrievanie jeho umeleckého štýlu: na hlavnom portáli Chrámu svätého Petronia napríklad obdivoval reliéfy Jacopa dalla Quercia, ďalej sochy Niccola dell’Arca a takisto naňho veľmi zapôsobila ferrarská maľba.
Po vyše roku sa vrátil do Florencie, kde teraz vládlo celkom iné ovzdušie a medzičasom sa tam vrátili i niekoľkí príslušníci mladšej vetvy mediciovského rodu, ktorí sa pod menom Ľudovci prezentovali ako ochrancovia a garanti mestských slobôd. Môjho Učiteľa a Priateľa vzal pod ochranu Lorenzo di Pierfrancesco, od istého času kľúčová osobnosť v kultúrnom živote mesta, prabratanec Lorenza Veľkolepého. Práve na jeho objednávku vytvoril môj Učiteľ a Priateľ dve sochy, Svätý Ján Krstiteľ a Spiaci Kupido. Obe sa v toku rokov stratili, no Kupido napokon priviedol svojho autora do Ríma, k čomu došlo veľmi podivným spôsobom. Len čo  sošku dokončil, ukázal ju jeho sprostredkovateľ Baldassare del Milanese Lorenzovi, ktorému sa Kupido veľmi páčil, no môjmu Učiteľovi a Priateľovi povedal, že keby sošku upravil tak, aby vyzerala ako antická, vzal by ju do Ríma a zahrabal do zeme a potom vykopal ako antickú pamiatku, určite by za ňu dostal oveľa viac, ako keby ju predal vo Florencii. Autor teda sošku mierne upravil, ale do Ríma  ju vraj odniesol Baldassare, zakopal ju vo svojej vinici a potom ju predal ako antické dielo kardinálovi zo San Giorgia Raffaelemu Riariovi, ktorý bol synovcom Sixta IV. a jedným z najbohatších zberateľov umenia tej doby. Dostal za ňu dvesto dukátov, zatiaľ čo môj Učiteľ a Priateľ, jej autor, dostal ani nie tridsať groší. Ako áno, ako nie, kardinál sa o podfuku čoskoro dozvedel, žiadal, aby mu Baldassare vrátil peniaze a vzal si sošku späť, a najmä žiadal, aby mu priviedli jej autora, umelca schopného do takej miery napodobiť antické diela. A tak sa v júli 1496 môj vzácny Učiteľ a Priateľ vybral do Ríma, kde pobudol do roku 1501, a to bol jeho prvý rímsky pobyt. Kardinál mu hneď ukázal svoju zbierku antického sochárstva, ale prvú objednávku mu zadal rímsky šľachtic Jacopo Galli, ktorý sa stal jeho veľkým priateľom: objednal si Kupida v životnej veľkosti a ešte desať stôp vysokého Bakcha. Tento Bakchus nevšednej krásy je jedným z mála diel, ktoré môj Učiteľ a Priateľ naozaj zavŕšil a z hľadiska čisto technického, z hľadiska zhotovenia predstavuje jeho vstup do štádia plnej umeleckej zrelosti. V rámci práve tohto prvého rímskeho pobytu získal pričinením už spomenutého Jacopa Galliho viacero dôležitých objednávok. Nepochybne najvýznamnejšou bola zákazka na zhotovenie mramorovej Piety pre Kostol svätej Petronily. Objednal si ju francúzsky kardinál Jean de Bilheres de la Groslay, veľvyslanec Karola VIII., na dvore pápeža Alexandra VI., zrejme s úmyslom umiestiť ju na svoj náhrobok. Predbežnú dohodu uzavreli v novembri roku 1497 a môj Učiteľ a Priateľ sa vzápätí odobral do Carrary vyhľadať vhodný blok tamojšieho mramoru: takéto cesty potom absolvoval v súvislosti s každým sochárskym dielom, ktoré mal vytvoriť, ale táto bola prvá. A Pieta je prvým jeho dielom z carrarského mramoru. A je zároveň jediným, na ktoré sa môj Učiteľ a Priateľ podpísal. Jedného dňa bol totiž svedkom rozhovoru v skupine Lombarďanov, obdivujúcich sochu, a keď sa jeden zo skupinky opýtal, kto je autorom diela, ktosi mu odvetil, že je to  dielo „nášho Hrbáča z Milána“, zrejme mal na mysli lombardského sochára Cristofora Solariho. Dal sa teda raz v noci zavrieť s kladivkom a dlátkami do kaplnky a pri sviečke na Madonin šat vytesal: MICHELA(N)GELUS BONAROTUS FLORENT(INUS) FACIEBAT. Tak označil svoju Pietu.
Nemyslím, vážený pane, že by som sa mal o jej kráse, jedinečnosti, ohromujúcej harmónii, o jej nesmiernom pôvabe rozpisovať ďalej. Nedá mi však nespomenúť, aký hrôzostrašný ryk bôľu, zhrozenia a zúfalstva rozrumil pokoj našich nebeských výšav dňa 21. mája roku 1972, keď sa 34-ročný austrálsky geológ maďarského pôvodu menom László Tóth vrhol na Pietu a v priebehu niekoľkých sekúnd jej uštedril 15 úderov kladivom, pričom kričal Ja som Ježiš Kristus, ktorý vstal z mŕtvych. Na zemi zostalo viac ako 50 úlomkov, odbitá bola ľavá ruka, lakeť celkom rozdrvený, nos ťažko poškodený, aj viečka... Ťažkými mračnami sme si i s mojím Učiteľom a Priateľom zakrývali zrak, ale nič nepomohlo, videli sme všetko.
Môj milovaný Učiteľ a Priateľ vytvoril v Ríme, vo Florencii aj inde ešte viaceré pozoruhodné a ohromujúce diela, z mramorového stĺpa  poškodeného iným sochárom vytesal Dávida, v Sixtínskej kaplnke vymaľoval najprv strop a potom čelnú stenu pokryl Posledným súdom, pričom tam zanechal, v koži stiahnutej svätému Bartolomejovi, svoj vlastný portrét a ešte niekoľko portrétov svojich súčasníkov, vo Florencii na objednávku dvoch pápežov z mediciovského rodu vytesal sochy pre mediciovské hroby v krypte Kostola Svätého Vavrinca, ale ako architekt navrhol i jeho priečelie a Novú sakristiu, po dlhoročnom trápení a veľmi napätých vzťahoch najprv s Júliom II. a potom s jeho dedičmi nakoniec dotvoril v skromnej podobe pápežovu hrobku v rímskom Chráme Svätého Petra v okovách, s nadpozemsky krásnou sochou Mojžiša... ba, takmer sa to neodvažujem napísať, pretože to bol plán neuveriteľný a nadčasový, mal v úmysle vytesať kolosálnu sochu priamo do mramorovej hory, aby sa podľa nej riadili moreplavci. Ako architekt vytvoril v Ríme Kapitolské námestie, doprostred ktorého dal pápež Pavol III. z rodu Farneseovcov umiestiť jazdeckú sochu Marka Aurelia, pracoval ako architekt i na rímskej Svätopeterskej bazilike a jeho posledným architektonickým dielom bol Chrám Panny Márie Anjelskej, ktorý naprojektoval priamo do ruín antických Diokleciánových kúpeľov.
V roku 1550 vydal Veľký Životopisec svoje Životy najznamenitejších maliarov, sochárov a architektov, ktoré obsahovali aj životopis môjho Učiteľa a Priateľa – bolo to zrejme po prvý raz v dejinách, keď životopis Veľkého Umelca uverejnili za jeho života. Keďže som s ním v tých rokoch už spolupracoval a mali sme k sebe veľmi blízko, a keďže sa nestotožňoval so všetkým, čo v spomenutom životopise Autor uvádzal, na jeho požiadanie som o tri roky neskôr uverejnil jeho životopis ja, a môj Učiteľ a Priateľ v ňom podáva vlastnú verziu mnohých udalostí, čo neskôr Veľký Životopisec prebral, v niektorých prípadoch doslovne, v druhom vydaní svojho obdivuhodného diela.  
Svoj neuveriteľný a ťažko opísateľný život dožíval v Ríme, a keď pocítil blížiaci sa koniec, poslal do Florencie po synovca Lionarda, ibaže ten ho už nezastihol nažive. Môj Učiteľ a Priateľ poručil dušu Bohu dňa 18. februára 1564 vo svojom byte na námestí Macel de‘ Corvi, ktoré bolo o tri storočia neskôr zbúrané, aby urobilo miesto Oltáru vlasti. Synovec Lionardo jeho mŕtvolu potajomky previezol do Florencie, kde ho pochovali v Kostole Svätého kríža, v Santa Croce, pred ktorým ste v jedno dávne leto Vy sám, vážený pane, práve tak, ako to rád robieval v chlapčenských rokoch môj Učiteľ a Priateľ, hrali o polnoci futbal s florentskými študentmi.  
Ak ste ma žiadali o radu, vážený pane, ako pripomenúť, že v tieto dni uplynulo od smrti môjho Učiteľa a Priateľa 450 rokov, nevedel som Vám poradiť inšie ako to, čo som Vám napísal. Len, prosím, nezabudnite, že ak sa tento rok pripomína 450. výročie jeho smrti, v roku budúcom si bude treba rovnako pripomenúť výročie  jeho narodenia: bude už 540-te!

Ascanio Condivi/
Taliansky spisovateľ a maliar, autor Michelangelovej biografie. Narodil sa v roku 1525 v šľachtickej rodine a zomrel 10. decembra 1574 v rodnom mestečku Ripatransone.  V roku 1545 sa presťahoval do Ríma, kde sa zoznámil s Michelangelom. V roku 1553 vydal autorizovaný životopis velikána renesancie Vita di Michelagnolo Buonarroti, kde boli vyvrátené niektoré dobové ohováračské klebety o Michelangelovi. Po uverejnení diela sa vrátil  do rodného Ripatransone sa oženil a okrem občianskych funkcií sa venoval aj maľbe náboženských tém.  Text uverejňujeme pri príležitosti 450. výročia úmrtia Michelangela, ktorý zomrel 18. februára 1564 v Ríme.  

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite