Chcem prebudiť Slovensko

.milan, koľko ty máš rokov?
Šesťdesiatosem.

.máš za sebou celkom neuveriteľný príbeh – výborné herectvo, antikomunistických Několik vět, fantastický výkon na tribúnach Novembra, ale aj zakladanie HZDS. Potom odchod a porazenie HZDS, bol si tiež minister kultúry, riaditeľ veľkej televízie, dôchodca...
...to ani nevnímam, lebo stále pracujem.

.a zrazu v roku 2013 rozhodnutie, že ideš opäť kandidovať, a rovno za prezidenta. Prečo vlastne?
Začnem tým, že sa vrátim dozadu. Prvýkrát padol návrh na to, aby som zastával túto funkciu ešte začiatkom decembra 1989 v Prahe v Špalíčku. Niekoľko hodín, možno až dva dni som fungoval ako celkom reálny kandidát na federálneho prezidenta. Vzdal som sa v prospech Václava Havla a urobil som dobre. Žiadny problém, naopak, bol som vystrašený takouto predstavou a aj tým, že sa zapojím do politiky v nejakej funkcii. Takí sme vtedy boli prakticky všetci.

.nebol kandidátom skôr Alexander Dubček?
Aj on, aj Valtr Komárek. Myslím si, že mňa navrhol Rychetský a aj to zdôvodnil. Nechcem sa k tomu vracať v detailoch. Ale keď hovoríme o rozhodnutí, treba vziať do úvahy celý zložitý vývoj, ktorým som prechádzal a ktorým prechádzala táto krajina. Aj potom, keď bola v roku 1993 voľba slovenského prezidenta, boli dosť silné hlasy, aby som kandidoval. Rýchlo som sa vtedy rozhodol a povedal: nie.

.to si bol ešte v HZDS?
Keď sa o tom rokovalo, bol som ešte v HZDS. Odišiel som v marci 1993 prvý, nie ako jeden z prvých, ako hovoria niektorí analytici. Odišiel som ešte predtým, ako vypukol mečiarizmus. Mnoho ľudí si to už akosi spája, najmä tí, ktorí to neprežili.

.kto ťa navrhol?
Spontánne ma navrhovali mnohí ľudia z HZDS. Ale vtedy som zastával funkciu ministra zahraničných vecí a túto funkciu som nechcel vykonávať.

.už tam bol konflikt s Mečiarom?
Ten konflikt tam bol latentne prítomný dlho a postupne narastal. Ale odmietal som to skôr s tým, že som mladý a príliš výkonný na takú funkciu. Polovážne-položartom. Teraz to skrátim – túto ponuku som mal aj pred piatimi rokmi a takisto som ju odmietol. Chcel som žiť iným životom, odišiel som z politiky. Situácia začala byť naozaj vážna, keď zlyhala druhá strana nášho politického spektra, zámerne pritom nehovorím pravica. Slogan, ktorý som si zvolil – hoci sú aj povrchné slogany – nie je povrchný. Som rád, že teraz asi 130 ľudí podporilo podpisom výzvu Ide o nás všetkých, rád sa s týmto sloganom tiež spojím, lebo ani on nie je povrchný. Áno, ide o veľa, ide o nás všetkých. Uchopenie všetkej moci prepracovaným klonom Vladimíra Mečiara je obrovským nebezpečenstvom pre túto krajinu. Ja na to veľmi vážne upozorňujem, nie preto, že by som sa za každú cenu chcel stať prezidentom, k funkciám mám veľmi jasný a zrozumiteľný vzťah, ktorý som už viackrát vyjadril, nakoniec aj dobrovoľným odchodom z politiky, čo málokto doteraz urobil. Kandidujem preto, lebo ma stav krajiny vážne znepokojil. A aj hlasy z môjho bližšieho i vzdialenejšieho okolia zosilneli. Keby som mohol s nadšením voliť kohokoľvek z kandidátov, ktorí sa doteraz prezentovali, vôbec ma to nezaujíma. Ani keby situácia nebola natoľko vážna. Ale je. A ja považujem za povinnosť, aby som voči tomu vystúpil.

.v roku 2006 bola tiež situácia veľmi vážna, k moci sa dostal Smer so SNS a HZDS. V roku 1998 tiež išlo o všetko. Zdá sa, že stále tu ide o veľa.
Áno, v demokracii ide vždy o veľa. Ešte nikdy od roku 1998 tu však nebola vláda jednej strany, preto je situácia vážnejšia. Neboli tu napríklad personálnym prepojením doslova ovládnuté nezávislé inštitúcie, ako teraz. A to vrátane súčasného prezidenta, Najvyššieho súdu, Najvyššieho kontrolného úradu, Generálnej prokuratúry – a tak by som mohol pokračovať. Skrátka, vybočili sme z normálnej cesty dodržiavania liberálnej demokracie. Takáto situácia tu zatiaľ nebola. Vždy bola reálna šanca akéhosi vyváženia. Dnes neexistuje.

.keď porovnáš túto vládnucu garnitúru s tou, ktorá tu bola v rokoch 1994 až 1998, tebe sa zdá táto horšia?
Nepomerne nebezpečnejšia.

.ako mečiarovská garnitúra z času únosu, vraždy Remiáša, rozkradnutia VSŽ, marenia referenda?
Tá garnitúra bola čitateľná a bola tu pomerne silná opozícia. Ako opozícia, aj keď sme neboli vo väčšine, sme mali energiu, silu, víziu, boli sme čitateľnejší, boli sme akousi nádejou. Neboli sme skompromitovaní, ako dnes prierezovo takmer všetci opoziční politickí lídri. Situácia bola jasná, pomenovaná, bolo tu pomerne silné hnutie občianskeho odporu, nezávislé inštitúcie.

.považuješ túto vládu za brutálnejšiu ako bola Mečiarovu?
Je zradnejšia, perfídnejšia. Poviem to obrazne: zatiaľ čo Mečiar si osvojil niekoľko slov z demokratického slovníka, títo sa naučili niekoľko viet zo sociálnej demokracie, aby mohli kryť korisť, ktorou sa pre nich stala Slovenská republika. A s nebývalým cynizmom a ohlupovaním tých, ktorí ich volia a ktorým najviac škodia, sa kompletne zmocňujú moci nad touto krajinou a dokonca aj kontroly nad touto krajinou. V tomto je to nebezpečnejšie.

.ako vidíš opozíciu?
Opozícia zlyhala. Zlyhala tým, že položila vlastnú vládu. To je niečo nebývalé, to je neštandardný prvok a to, že dnes Smer má takúto väčšinu a takto sa správa, nie je genialitou jeho ideológov a jeho vodcu, ale totálnym zlyhaním druhej strany.

.nevidíš v opozícii žiadnu energiu?
Nie sú priority. Prioritou predsa malo byť udržanie vlády a dokončenie programu, ktorý mal hlavu a pätu. Napriek tomu, že to náš súdruh katolík, aby som sa zrozumiteľne vyjadroval, označoval za zlepenec, bola to koalícia, ktorá mala k sebe blízko. A rôzne drobné záležitosti, v ktorých nemali spoločný názor, mohli nechať na neskôr. Mali udržať vládu a nádej pre voličov a podporovateľov tejto alternatívy. Slovensko sa niekoľkokrát dosť masívnym spôsobom mobilizovalo, či to bolo v roku 1989 proti totalite, alebo v roku 1998 proti mečiarizmu, a naposledy v roku 2010, keď po Ficovej socialistickej vláde a dvojnásobnom zadlžení našich detí a vnukov dali šancu tejto skupine, povedal by som až z posledných síl. A oni túto šancu katastrofálnym spôsobom sklamali. Preto lídri, ktorí sú zodpovední za tento pád, stratili dôveru na celý svoj politický život, no to si nikto z nich nechce uvedomiť.

.dnešná vláda je takmer dva roky pri moci. Vnímaš vôbec opozíciu?
Niet v nej človeka, ktorý by dokázal používať rozumné argumenty, ako veci zlepšiť a súčasne nebol poznačený práve týmto pádom a tiež škandálmi, či už ekonomickými, alebo politickými, ktoré jednoducho ten druh voliča, ktorý si vyberá, neprepáči tak rýchlo. Zabudne možno o šesť, možno o desať rokov. Asi je už naozaj potrebné, aby prišli nové tváre. Nakoniec, to nie je iba moja charakteristika, jasné znaky toho už vidíme: rôzni nezávislí poslanci, absolútne nečitateľné strany ako Obyčajní ľudia. V skutočnosti sa obyčajní ľudia chcú angažovať, lebo politické strany zlyhali, začali sa zaoberať sami sebou, aby si zachovali svoju tvár a neprekáža im, že stratí tvár táto krajina. Toto je vážna vec. Preto si myslím, že má prísť niekto, koho nebude môcť nikto obviniť z nejakého škandálu, ale kto bude súčasne dostatočne kvalifikovaný, fundovaný a pripravený čeliť nebezpečenstvu, ktoré je väčšie ako kedykoľvek predtým.

.ohlásil si kandidatúru a stal si sa jedným z troch favoritov, čo sa týka postupu do druhého kola. Má to svoju logiku. Si človek petície Několik vět, si človek Novembra a pre mnohých ľudí symbol. Ale mnohí ľudia, ani ja, sme nezabudli na zakladanie HZDS. Mnohí hovoria: Keby Kňažko nebol v HZDS, bol by ideálny kandidát. Vnímaš to tiež ako svoj „škraloup“?
Ja som už vo viacerých rozhovoroch povedal, a napokon aj vo svojom blogu som napísal, odkiaľ – pokiaľ môžem pociťovať akýsi pocit viny. Ale držme sa toho bohemizmu „škraloup“. Väčšina z nás, ak nie všetci, by sme s odstupom rokov riešili z dnešného pohľadu a pri dnešnom stave informácií určité veci inak. To je normálne. To je staré klišé: byť generálom po bitke. Ale v čase, keď sa rozhodovalo, som konal podľa svojho hlbokého presvedčenia. Bude to znieť neskromne, ale v mojom živote nenájdeš rozhodnutie v politike, ktoré by viedlo k môjmu osobnému prospechu, či už majetkovému, alebo mocenskému. Ale vždy nájdeš rozhodnutia, v ktorých dominovalo to sprofanované vedomie a svedomie. Ja som predsa odišiel do opozície z VPN, a prvý a sám aj z HZDS v marci 1993, keď mal Mečiar 80-percentnú podporu. A odišiel som dobrovoľne z politiky aj v roku 2002. Nemusel som, doteraz som tam mohol hibernovať a robiť rôzne kompromisy, ale rozhodol som sa takto. Takže nemôžem dnes povedať, že vtedy som sa mal rozhodnúť inak. Iba ak by som prihliadol na to, že potom neskôr vznikol mečiarizmus, ale cítil by som sa asi ako Andrej Hlinka, ktorý by sa mal cítiť vinný za to, že neskôr boli Hlinkove gardy. To je predsa absurdné, nie? Ja som bol vtedy hlboko presvedčený, že Mečiar je ten správny politik a že nie je správne toho džina z fľaše, ktorého niekto vypustil, strkať takto späť. Naozaj som to nepovažoval za správne. O pol či trištvrte roka, keď som sa v dennom, častom styku s ním presvedčil, že niekde je chyba, a nie je to až taký génius, ako mi ho pôvodne predstavili moji najbližší priatelia, som o tom začal pochybovať. A svoju pochybnosť som vyjadroval veľmi zrozumiteľne. Nakoniec som odišiel a jasne som označil, že lož je jeho pracovná metóda.

.ja som chodil v roku 1991 na Mečiarove a tvoje tlačovky, na snemy HZDS a môj pocit bol tento: Mečiar, Húska, Hofbauer, Slobodník, to všetko bolo už vtedy, už v tom roku 1991, veľmi nevkusné – a pri nich sedíš a súhlasíš ty. To mi vôbec nešlo do hlavy. Na začiatku som mal pocit, že ty tam nepatríš, ale ty si ten pocit zjavne nemal...
Keď už sa v tom vŕtame, opäť by sme museli ísť mesiac po mesiaci, doslova, keď už si to ty, chvalabohu, pamätáš. Ja si pamätám, že ťa raz Mečiar nepustil na tlačovku, ale rád by som podotkol, že už vtedy som s ním bol v konflikte.

.nejde o mňa. Hovorím o tom, že k tomu nevkusu a hrubosti si od začiatku nepatril. Ale bol si tam.
Na začiatku som nevidel dôvod skúmať, čo hovorí Mečiar. Ja som vedel, že to hovorí z hlavy, že nemá žiadne písomnosti, ktoré by mal predtým niekto čítať alebo kontrolovať. To je jedna vec, čo mi vadila. A druhá vec, ktorá mi vadila vo VPN – tam boli ľudia, ktorí nevzali ústavnú zodpovednosť. Kam som mal patriť?

.k HZDS? Kultúrne a civilizačne? Ťažko si to predstavujem.
No tak mi povedz nejaký dôvod, prečo som tam išiel. Povedz mi, lebo neveríš tomu, čo hovorím, nechceš sa s tým stotožniť.

.hovorím, že to bolo prostredie nehodné teba.
Súhlasím. Ale keď som zistil, čo je HZDS, odišiel som. Nemohol som vedieť, čo to je, kým neexistovalo.

.to si predsa musel cítiť hneď. Zober si len ľudí, ktorí to zakladali.
Hneď, ako som to cítil, tak som sa proti tomu postavil. Je to zrozumiteľné.

.mal si tam blízkych ľudí, kamošov?
Kto je v politike kamoš? To sú skôr spolupáchatelia, nie kamoši.

.kto bol v HZDS normálny človek?
Filkus, Kováč...

.to vážne?
Kde boli tí iní, normálni ľudia?

.s tými si robil novembrové mítingy.
Ľudia, s ktorými som prežil dni, keď odvaha mala cenu, sú pre mňa zvláštnou kategóriou. Aj keď sme sa názorovo rozišli, nechcem sa o nich vyjadrovať negatívne, pretože máme viac spoločného ako rozdielneho. Ale vtedy, v tej politike to bolo skrátka inak. A vtedy, v tom čase sa riešili aj veci vnútri federácie. Ja som bol napríklad minister, ktorý chodil aj do federálnej vlády, bol som pol roka na Hrade, tak ti mám o tom všetkom rozprávať? Zažil som veci, s ktorými som sa nevedel stotožniť a dodnes sa neviem. A na tom trvám. Musíš to vnímať aj na základe týchto skutočností. Čo so mnou urobili, keď som založil ministerstvo medzinárodných vzťahov! Mám toto vyťahovať? To nemá zmysel. Toto všetko skús zobrať do úvahy. A v tom čase Mečiar predstavoval istý druh normálnej, suverénnej politiky jednej republiky. Tam nešlo o submisívne pritakávanie, ale naozaj klásť relevantné otázky na stôl. To boli racionálne problémy a ty to bagatelizuješ.

.ešte raz: dal si sa dokopy s hrubými ľuďmi, ktorí nemali vkus.
Nemali vkus, preto som odišiel. Rok som sa nechával ukecať, ešte vydrž, po voľbách to bude iné. Mám na mysli voľby v roku 1992. Už v decembri 1991 sme hovorili – ja, Filkus, Kováč, Húska – končíme s HZDS. Zvolalo sa mimoriadne grémium, kde nás prosili, presviedčali, že ak prehráme voľby... Ja som tam s tým zápasil, ako jediný, mal som s Mečiarom niekoľko veľmi vážnych konfliktov, až napokon som odišiel a zobral sedem poslancov. To je vývoj, čo viac ti mám povedať? Len ma nepodozrievaj z jedného: že som to vedel a napriek tomu som tam ostal. Načo by som to robil? Mohol som tam ostať a byť úspešný privatizér. Mnohí tam ostali ešte rok, rok a pol a držali hubu, a už vtedy vedeli. Nechce sa mi o nich hovoriť – Moravčík, Kováč a company.

.v novembri 1989 išlo o koniec komunizmu, v roku 1998 išlo o to, či budeme súčasťou Západu, alebo nie. Obe historické chvíle sa, chvalabohu, dobre skončili. Dnes je 2014 a na prvý pohľad sa zdá, že taká veľká výzva, ako pád komunizmu a začlenenie Slovenska k Západu, tu už nie je.
Nesúhlasím. Preto, že niekto tvrdí, že si nevšimol november 1989, sa musím zobudiť. Lebo ja som si ho všimol. Všimli si ho všetci svetoví politici, padol Berlínsky múr, nie je tu ostnatý drôt a padla Železná opona. Len jeden katolícky socialista si to nevšimol. A dokonca to hlása a pinzetou vyberá, čo všetko bolo v tom režime dobré a snaží sa ho relativizovať. Tu je hodnotová kríza. Len čo spochybníme, že sme získali slobodu, že existuje pravda, že existuje dodržané slovo, skončili sme. Preto je tu chaos, kalná voda, v ktorej lovia títo supi. To nie sú politici, to sú obchodníci s ideológiou, to je obchodná spoločnosť, ktorá si zabalila mydlo na pranie do papierika od čokolády. Rozumieš?

.1989 – porážka komunizmu, 1998 – začlenenie k Západu, 2014 – čo? Ako by si to nazval?
Nedopustiť návrat späť do totality, do strachu. Predstav si túto rozdvojenosť – kandidát Fico chce ako prezident zachrániť za päť rokov to, čo za šesť rokov pokazil ako premiér. Prečo je taká situácia v súdnictve? Pretože tam zavládli tie isté mechanizmy ako pred rokom 1989 – intrigy, klamstvá, udávanie, strach, to je predsa v malom komunistická strana. Kto je s Harabinom, má výhody, kto je proti nemu, má sankcie. To je skanzen socializmu. A vytvoril ho človek, ktorého  tam dosadil Fico na základe dohody so svojím reálnym koaličným partnerom. Lebo to naozaj nebol zlepenec, oni si dobre rozumeli, Mečiar, Fico, Slota, tí k sebe patrili. Oni Harabina vytvorili, dali mu moc a dnes Fico tvrdí v tom pseudorozhovore o reforme súdnictva, že to nie je o Harabinovi. To ale je o Harabinovi. Netreba meniť pravidlá, treba vymeniť človeka. Lebo ak na čele demokratickej inštitúcie nie je demokrat, to nie je chyba systému demokracie, to je chyba osoby. Keby bol demokrat na čele dnešnej vlády, tak mnohé veci sa nedejú. Opozícia by mala kontrolný úrad, možno predsedu parlamentu a podobne. Ale keďže tam nie je demokrat, keďže je tam súčasný duchom komunista... Mne nevadí, keď kedysi ľudia boli komunisti, ale potom zistili, že sa pomýlili. To bol Šimečka, Kusý. Ja tomu prerodu verím. Dnes sú demokrati, preukázali to, ale tento nie je, a v tom vidím to nebezpečenstvo. Okolo seba máme rôzne -izmy, či je to Bielorusko, alebo Maďarsko, a pokiaľ si nedáme pozor, s demokraciou to nemusí dopadnúť dobre. Tohto ja sa bojím na Slovensku.

.doteraz sme mali smolu na prezidentov. Skús povedať ku každému jednu vetu. Michal Kováč.
Po tragickom únose jeho syna sa postavil na správnu stranu a aj keď sme mu mohli všeličo vyčítať, doteraz to bol náš najlepší prezident. Čo nikto nemohol očakávať, ale je to tak.

.rudolf Schuster.
Je to cestovateľ, spisovateľ, fotograf, kameraman, primátor aj prezident. Akoby som to povedal? Nič z tohto rámca nevyčnieva.

.ivan Gašparovič.
Nastúpil v čase, keď tu bola Dzurindova vláda. Gašparovič si plnil svoje ústavné povinnosti. Keď sa odohrajú veci, ktoré ohrozujú demokraciu, prezident nesmie mlčať. Ale vtedy sa také veci nediali. A posledné obdobie? Ja sa ani nejdem pozastavovať nad tým, keď niečo povie, pretože to nepotrebuje komentár. Mne skôr vadí, že mlčí tam, kde by hovoriť mal. Tam je problém. Nedávno jeden politológ hovoril o kandidátoch na prezidenta ako o nejakých nádobkách – väčšia nádobka, menšia nádobka, prázdna, poloprázdna. Tak v prípade nášho posledného prezidenta, je to veľká nádoba, ale absolútne prázdna. That´s all.

.aj v Česku mali rôznych prezidentov, ale keď prezident predniesol novoročný prejav, tak sa Česko na chvíľu zastavilo. My sme si však zvykli, že prezident je len taká bábka. Nič nehovorí, akoby to bola iba reprezentatívna funkcia. Je to v našej tradícii a mentalite?
Nie. Toto sa musí zmeniť. Jedno je novoročný prejav, keď treba všetkým zaželať pekné sviatky a pohodu, a jedno je správa o stave republiky. To je vážna vec a je to jedna z povinností prezidenta. Tiež tu chýba, bohužiaľ, akýkoľvek duchovný rozmer. Ale to je dané osobou, alebo, buďme zhovievaví – osobnosťou toho-ktorého prezidenta. Možno ani nie on sám musí byť takou osobnosťou, ale potom musí mať schopnosť obrátiť sa na ľudí, o ktorých hovoríme, že sú svedomím národa, elitou a vytvárajú verejnú mienku. Kde dnes sú? To nie sú tí, čo tu píšu taľafatky o akýchsi starých Slovákoch z Veľkej Moravy, ktorí sem doniesli prúty, a podobné rozprávky pre deti, a ktorí tu splietajú akési pseudohistorické politické – nechcem povedať rovno drísty – prejavy, a veľká nádoba to číta. Myslím, že tu treba zapojiť ľudí, ktorým záleží na budúcnosti, ktorí to vedia pomenovať, analyzovať. Sú medzi nami, ale – a to je ďalší problém, ktorý mi trošku pripomína skanzen minulosti – tí ľudia mlčia, boja sa, mnohí sa stali rukojemníkmi, lebo sú závislí od štátnych zdrojov. Toto sa pritom netýka len korumpovateľných podnikateľov z takzvanej slovenskej kapitálotvornej vrstvy so zanedbanou výbavou inej dimenzie. Tu sa udeje niečo neslýchané a ľudia sú ticho. Niet toho, kto by prehovoril. A keď aj niekto prehovorí, zistí, že sa nič nestane. Čiže mal by tu byť silný hlas, aj keď nemá kompetencie. Toto sa však nedeje. Prezident s tým môže a musí začať. Preto som 14. januára predniesol správu o stave republiky, aby som aspoň naznačil, že takto to má vyzerať. Nemal som, samozrejme, výstupy zo všetkých ministerstiev, možno je to v dnešnej situácii aj dobre, ale treba povedať nejaké kritické slovo, treba ľudí upozorniť, čo sa u nás deje, kam sme sa posunuli alebo neposunuli a prečo. Keď to prezident nepovie, hrubo zanedbáva svoju funkciu.

.o viacerých kandidátoch sa špekuluje, že aj keď nebudú úspešní, získajú nejaké percentá, a potom to zužitkujú pri zakladaní novej politickej strany alebo svoju popularitu dajú nejakej existujúcej strane. Uvažuješ aj ty takto?
Nie. Bolo by možno politicky šikovné, ale štátnicky absolútny prepadák, keby ktokoľvek, kto má šancu postúpiť do druhého kola, sa negatívne vymedzoval voči ostatným a odradil by voličov, ktorí budú v druhom kole všetci potrební, aby zvíťazil demokrat. Ja nerozmýšľam o politickej strane, lebo na to treba mať skupinu ľudí, ktorí rozmýšľajú rovnako. To, že som založil niekoľko politických strán, bolo preto, že tá skupina ľudí, s ktorými som niečo predtým zakladal, sa vydala inou cestou, ako sme sa dohodli. Dnes už nemám chuť zakladať ďalšiu politickú stranu, a nemal som na to chuť už v roku 2002.

.je tu výzva, ktorú si spomenul, aby tí kandidáti, ktorí sa nedostanú do druhého kola, už dnes deklarovali, že podporia toho demokrata, ktorý sa tam dostane. Súhlasíš?
Veď ja som povedal už na prvej tlačovej konferencii, že to je nevyhnutné. Rozhodne všetci, ktorí nebudú v druhom kole, majú povinnosť verejne podporiť toho, kto tam z demokratických kandidátov bude a urobiť všetko pre to, aby tohto kandidáta volili všetci ich voliči. Ja to bez váhania urobím. Som rád, že táto skupina osobností nezávisle odo mňa dospela k rovnakému názoru.

.predstavme si druhé kolo a teba v ňom. Tvoj protikandidát je predseda vlády, má k dispozícii celý aparát, bude robiť výjazdy do regiónov a bude mať v rukách všetko, aby vyhral. Na druhej strane budeš ty, sám, bez politickej strany, bez veľkých peňazí. Milan Kňažko. Fico má už teraz okolo štyridsať percent, takže na prvý pohľad sa zdá už teraz ten súboj prehraný. Druhý pohľad hovorí čo?
Samozrejme, je tu čosi ako matematika. A tá hovorí, že jeho maximum je štyridsať percent. Takže zvyšok je šesťdesiat. Keď zrátaš len percentá tých, ktorí majú akú-takú šancu dostať sa do druhého kola, tak je to viac ako štyridsať. Ja absolútne odmietam defetistické reči, že preto, lebo je tam tridsaťpercentný rozdiel, tak nikto už nemá šancu. Veď to zrátajme. Nielen my kandidáti, ale všetci, ktorým na tom záleží. Aj viaceré noviny, ktoré teraz robia rôzne ankety, či kandidáti pôjdu na rôzne sprievody, čo fajčia a podobne. Tým predsa rozdeľujú ľudí. Pravdepodobne si rozmyslím, či budem na takéto otázky odpovedať. My vôbec nevieme, čo fajčil Abraham Lincoln, Churchill, my nevieme, či by išiel Gorbačov na Dúhový pochod, alebo na Pochod za život. Nechápem, ako sa mohol de Gaulle stať prezidentom a nepovedať, či je za registrované partnerstvá. Kde sme sa to ocitli? Hovorme o veciach, ktoré sú dôležité pre túto funkciu, a nie tieto tombolové, dožinkové otázky pre pobavenie publika a oživenie novín.

.ale tých 60 percent naozaj nie je jednoliatych, voliči sú, našťastie,  rôznorodí.
Ale budú ešte rôznorodejší, keď sa takto vydelíme – ja som liberál, ten je ešte väčší katolík ako Fico, a podobne.

.môžete ako kandidáti na niektoré otázky neodpovedať.
To je pravda, ale výber otázok  neovplyvním.

.teba sa opýtali, či si za interrupcie a povedal si len, že áno. To bola neopatrná odpoveď.
To nie je pravda. Ja som zásadne proti interrupciám, pardon! Ale o interrupcii rozhoduje žena, to hovorím už desaťročia a inak to už do konca môjho života nebude.

.aby mal v druhom kole šancu demokratický kandidát, je dôležité, ako rozumne sa budú kandidáti vyjadrovať k takýmto otázkam.
Robert Fico neodpovedá. Nemali by sme aj my neodpovedať? Roberta Fica nezaujíma, aby verejnosť vedela o jeho kvalitách, či fajčil hašiš, marihuanu, orechové lístie. Čo sú to za otázky? Čo chceme dosiahnuť? Aby sme sa tu všetci rozdelili a nakoniec sa ten tam usmieva a chodí podržať policajtov, ktorí bijú malé deti?  Úžasné. A vyhodí Dubovcovú z vlády. Kedysi mi môj profesor Peter Stoličný, nech mu je naozaj zem ľahká, povedal, keď som sa ho na lyžiarskom zájazde opýtal, či sa dá hasiť aj teplou vodou, že ani štyristo mudrcov nedokáže odpovedať na otázku, ktorú položí jeden hlupák. Vtedy sme sa obaja skvelo pobavili, mal som sedemnásť rokov.

.čo urobíš, keď budeš vedieť, že tvoji možní voliči nie sú jednoliata masa? Sú tam liberáli, konzervatívci, dokonca aj autentickí sociálni demokrati.
Áno, tých si treba vážiť tiež. Chcem ich ubezpečiť, že zo všetkých síl budem robiť to, aby mohli byť rôzni. Pretože to, že nemohli byť rôzni, dokonca za to boli väznení, sme tu už mali. Urobím všetko pre to, aby kresťania mohli byť kresťania, liberáli liberálmi, aby každý išiel na pochod podľa svojho presvedčenia a nebol za to zosmiešňovaný. Aby každý mohol vyjadriť svoju slobodnú vôľu v demokratickej krajine. Toto budem garantovať. A keď im ktokoľvek na tú slobodu siahne, ako prezident sa postavím rázne proti. Nie ako prázdna nádoba, ale ako plná nádoba, plná energie. Urobím všetko, aby som ochránil osobnú slobodu, na ktorú im siahajú.

.predstav si, že vyhráš. Budeme mať prezidenta, ktorý sa ostro vymedzuje voči vláde a budeme mať vládu, ktorá sa ostro vymedzí voči prezidentovi. Je to problém?
Nie. Toto sa nám snaží vložiť do úst človek, ktorý chodí sám do diskusných relácií a je na hanbu verejnoprávnych médií, že mu to umožňujú. Sám chodí preto, že má názory, s ktorými môže polemizovať. To je jeden z mála ľudí, ktorý má aj opozičné názory, prudko sa pustí sám so sebou do diskusie, väčšinou vyhrá, treba povedať, a v krajnom prípade si dokonca vyberie niekoho tichého, pobožného, nevýrazného...

... myslíš Figeľa či Hrušovského?
Nechcem sa nikoho dotýkať. Demokracia spočíva v tom, že sa hľadajú riešenia v dialógu, že sú rôzne názory. Strašne rád pomôžem Robertovi Ficovi ako premiérovi, keď príde s niečím, čo bude pre túto krajinu dobré. Urobím všetko preto, aby sme dobre spolupracovali. Ale keď príde s niečím, čo bude pre túto krajinu škodlivé, ale bude dobré pre jeho sponzorov, preňho samotného a pre jeho pseudosocialistické záujmy, tak, samozrejme, na to poukážem. Bez hnevu, bez urážok, ktoré on sám rád používa. Slušne, na tom si dám veľmi záležať. Som ochotný spolupracovať s kýmkoľvek, kto chce, aby sa rozvíjala demokracia, aby naša činnosť viedla k hospodárskemu rastu, aby sa tu neznehodnocovalo prostredie pre ľudí, ktorí chcú a vedia sa postarať sami o seba. Aby sa nezvyšoval počet závislých, ktorí budú voliť toho, kto im hovorí: ja to za vás urobím lepšie, ako by ste to urobili vy sami. Toto sú boľševické idey z minulosti, ktoré, bohužiaľ, ožívajú, pretože sme sa ich ešte nedokázali ako spoločnosť zbaviť. Toto považujem za šmejdovstvo v politike. To je naozaj na rovnakej úrovni, ako keď tí grázli zavrú dôchodcov do kultúrneho domu a tí chudáci až doma zistia, keď veci rozbalia, že ich okradli. Aj voliči to zistia až o pár rokov, tak ako u Mečiara, že boli hrubo podvedení. Na to, samozrejme, budem poukazovať. Jasne to pomenujem, nebudú v tom žiadne intrigy ani politické hry, lebo nemám vzťah k žiadnej politickej strane a k žiadnej ho už ani mať nebudem. Budem kritický ku každému politikovi, lebo ich poznám.

.ty si človek činu, akcie. Prezident musí robiť aj rôzne protokolárne veci, formálne veci. Nenudilo by ťa to?
Je to povinná jazda. Je to únavné a toto ma nepriťahuje, ale viem, čo to znamená. Bol som trinásť rokov v politike a viem, čo si funkcia vyžaduje. Ale nemám predstavy, že sa budem prechádzať po paláci a usmievať sa po recepciách. To je to posledné, čo ma zaujíma. Ale niečo patrí  k reprezentácii tejto krajiny a takúto povinnosť viem naplniť.

.v politike si zažil rozchody, zrady, ukončené kamarátstva. Dlho si bol teraz herec, bol si v normálnom svete. Prečo ťa zlákal návrat?
To nie je otázka lákania. Nie je to moja odveká túžba. Budem mať dočinenia s tými 1 200 000 občanmi, ktorí ma zvolia alebo nezvolia. Im sa budem zodpovedať, ale prezidentom budem všetkým. Nebudem rukojemníkom žiadnej politickej strany, so žiadnymi záväzkami voči sponzorom. Budem slobodný prezident so záväzkami voči ľuďom.

.človek v politike často stráca kamarátstva. Je to aj tvoja skúsenosť...
... priateľstvá sú len tie, ktoré sa nestrácajú. V politike sa priateľstvá nezískavajú. Tam existujú partnerstvá a vo väčšine prípadov spolupáchateľstvá. Takí priatelia, ktorí sa nahrnú, keď máš moc, a sú vtedy veľmi srdeční, tí rýchlo odídu. Toto už viem a vôbec sa tým nezaoberám.

.keď budeš zvolený, budeš to na päť rokov. Aké bude Slovensko v roku 2019?
Moja vízia o Slovensku je veľmi jednoduchá: Bol by som rád, keby som stretával občanov, ktorí vedia, čo sú ich práva, a zároveň vedia, čo je ich povinnosť. A každý deň si tie práva bránia, proti komukoľvek. Proti kamiónom, ktoré im ničia domy, proti poslancom, ktorí sa riadia podľa zdvihnutého či poklesnutého palca. Budem rád, keď tu bude verejná mienka, že ak sa niekomu ukrivdí alebo berie sloboda niekomu v susednej krajine, ľudia sa ozvú.

.môže toto zmeniť prezident?
Môže to ovplyvniť. Môže tomu pomôcť. Keď ľudia nebudú tvoriť takú smutnú mlčiacu väčšinu, ktorá stratila nádej a žije v letargii a iba mávne rukou, veď aj tak to nemá zmysel. Chcel by som ľudí a Slovensko prebudiť, že je to možné, že je nádej, šanca, ale musia sa aj oni pričiniť.

.vyhráš?
Neviem, ale urobím pre to všetko. Nemyslel som si, že krajina bude ešte stáť pred takýmto rizikom. Ale keď už teraz vidím tie zlomené charaktery, tie tvrdenia bohatých ľudí, ktorí by ma aj podporili, ale nemôžu, lebo Fico... Pre mňa peniaze vždy znamenali slobodu. Ale keď je niekto stonásobne bohatší ako ja a nie je slobodný, je mi ho ľúto.

.vyhráš?
Samozrejme, že vyhrám.

Milan Kňažko/
Narodil sa v roku 1945 v Horných Plachtinciach. Vyštudoval VŠMU, v štúdiu pokračoval vo Francúzsku, kde pôsobil v rokoch 1968 – 1970. Potom sa vrátil do Bratislavy a stihol ešte pôsobiť v legendárnom Divadle na Korze. Neskôr hrával na Novej scéne a v SND. Patril k najobsadzovanejším hercom vo filme a televízii. V roku 1989 vrátil titul zaslúžilý umelec a podpísal Několik vět. V Novembri sa stal tribúnom revolúcie. Potom bol poradcom Václava Havla a ministrom medzinárodných vzťahov. Spoluzakladal VPN aj HZDS, v marci 1992 z hnutia odišiel a stal sa kritikom mečiarizmu. Pôsobil v Aliancii demokratov, v Demokratickej únii a v SDKU. V rokoch 2003 – 2007 bol riaditeľom TV JOJ. Je tretíkrát ženatý, má tri deti.