Dobre vedieť, že ešte existuje nadšenie pre starú dobrú literatúru. V čase, keď u nás vyhlasuje krach človek, ktorý sa roky venoval vydávaniu kníh, som sa v New Yorku zúčastnila na dvoch literárnych podujatiach. Celkom iných, a predsa podobných.
Autori boli od seba generačne i geograficky vzdialení, aj miesta konania sa líšili. Obe akcie mali však niečo spoločné: vypredané sály a nadšené reakcie, akých sa dnes dočkajú skôr popové hviezdy a moderátori.
.nerovné manželstvo?
Peruánskeho autora Maria Vargasa Llosu som poznala najmä prostredníctvom kníh Tetička Julie a zneuznaný génius a Listy mladému románopiscovi. „Júlia“ síce nepatrí k Llosovým historicky a politicky najrelevantnejším titulom, no stala sa populárnou pre svoje autobiografické prvky, alebo to povedzme rovno: román je inšpirovaný svadbou devätnásťročného začínajúceho spisovateľa a jeho o pätnásť rokov staršej tety. Je ťažké písať o živote tak, aby vyznel autenticky. Llosovi sa to v Julii podarilo. Je nepochybne jedným z najslávnejších literárnych reprezentantov svojej krajiny a v lige latinsko-amerických autorov stojí vedľa Márqueza, Cortázara či Borgesa. Bola som teda zvedavá na čítanie z jeho poslednej knihy Travesuras de la ni?a mala.
Čítanie sa konalo v kultúrnej ustanovizni Y na 92. ulici, v solídnej Upper East Side. Y je židovský podnik, preto ma neprekvapila bezpečnostná kontrola pri dverách. Prekvapila ma však priestranná hala, ktorá sa predo mnou zjavila, keď som prešla detektorom kovu. Niekoľko sál, výťahy na poschodia, viacero akcií prebiehajúcich zároveň. Auditórium, kde sa čítanie konalo, bolo zaplnené do posledného miesta. V bulletine som našla niekoľko prednášok, ktoré by som chcela absolvovať – do konca týždňa. Súdiac podľa programu by asi bolo najlepšie sa na taký mesiac do Y presťahovať. Génius-blázon Kasparov o šachu, živote a kandidatúre na prezidenta bol, ako inak, dávno vypredaný.
Llosove Pestvá zlého dievčaťa vyšli v roku 2006. Times vo svojej nedeľnej recenzii použili v súvislosti s knihou slová „skvostná,“ „napínavá“ a „neodolateľná“ a v súvislosti s Llosom mnoho ďalších superlatívov, za ktoré spomeniem len „majster“. Autorka článku Kathryn Harrison v úvode detailne rozoberá inšpiráciu Pani Bovaryovou a rovnako tvrdohlavo trval na spojitosti s týmto románom aj človek, ktorý Llosu uvádzal v Y. Sám spisovateľ sa netajil, že ho Flaubertova postava a kniha fascinujú, no nehovoril o svojom diele v takých jasných súvislostiach, ako to radi robia kritici.
Llosa najprv prečítal prvú stranu románu v origináli za spontánneho chichotu španielsky hovoriacej časti publika (ja som rozumela len natación, čo je plávanie) a potom, našťastie, pokračoval v angličtine. Vybral si časť, v ktorej mladý peruánsky hrdina príde začiatkom 60. rokov do Paríža.
Kniha je o mužovi, tridsať rokov zamilovanom do dievčaťa, ktoré na jeho lásku nereaguje práve „láskavo“. Ricardo, podľa autora v podstate priemerný človek, ktorého hlavnou ambíciou je žiť v Paríži, nečakane stretáva súdružku Arlette zapojenú do aktivít kubánskych revolučných geríl a spoznáva v nej svoju adolescentnú lásku z Peru – Lily. Prostredníctvom vzťahu k nej zažíva akési privátne dobrodružstvo. Príbeh „dobrého chlapca“ a „zlého dievčaťa“ je však vykreslený na pozadí špecifík daných miest a doby, takže je to viac než len ľúbostný román. Z Peru (1950-87, prechod na diktatúru) odchádza Ricardo do Paríža (60. roky, latinsko-americká komunita, revolúcia), potom cestuje do Londýna (drogy, nová kultúra) a Japonska. Na záver skončí v Madride 80. rokov.
.revolúcia, sex a jedlo
V diskusii po čítaní sa Llosa rozhovoril o pozadí románu a o styčných bodoch so svojím životom. Vraj si ako mladý spisovateľ uvedomil dôležitosť svojho pôvodu až vo Francúzsku. Chcel sa stať francúzskym spisovateľom, pretože tak sa to v tých časoch nosilo. Po príchode do Paríža však zistil, že je súčasťou latinsko-americkej komunity, v ktorej sa zrazu ocitol medzi spomenutými kolegami z Kolumbie, Argentíny… ktorí naberali na vážnosti vo svetovom meradle. Dovtedy bol len Mariom Vargasom Llosom, a ako sám povedal, „v Latinskej Amerike vtedy žiadny pocit spojenectva neexistoval“.
V Paríži sa dal ako všetci ostatní zlákať kubánskou revolúciou. Niekoľko rokov bol jej zanieteným zástancom, až nakoniec vytriezvel z rozdielov medzi ideálmi a realitou. Aj dnes však hovorí, že tá doba a jej revolúcia boli preňho dôležité, pretože spoznal, čo literatúra dokáže – byť zásadnou prísadou politickej transformácie. Llosa tento poznatok využil v praxi aj neskôr – pri písaní plamenných prejavov, keď v roku 1990 kandidoval v Peru na post prezidenta. O tejto životnej skúsenosti napísal v memoáre Ryba vo vode.
Na obľúbené otázky o tom, ako to vyzerá, keď tvorí, odpovedal: „Písanie románu je dlhý proces, ktorý trvá rok, dva, niekedy tri. Na začiatku je vždy ťažké ponoriť sa do príbehu, ale čím dlhšie píšem, tým viac som infikovaný postavami.“ Nazval to „žitím popri písaní“. Keď tvorí, existuje pre písanie, po svete zbiera zážitky a detaily, ktoré bude môcť použiť. A odkiaľ má inšpiráciu pre opisy sexuálnych scén? „Niektoré veci musí spisovateľ opísať z vlastných zážitkov. Nepôjdem si predsa sadnúť do knižnice načítať si teóriu sexu,“ povedal bez váhania.
Posledná (opäť originálna) otázka pre autora znela: „V úryvku, ktorý ste čítali, sa veľmi podrobne venujete opisu pokrmov, ktoré Ricardo konzumuje. Keby ste šli na svoju poslednú večeru, aké jedlo by ste si dali?“ Llosa, opäť bez zaváhania, odpovedal: „Keby som vedel, že idem na poslednú večeru, určite by som nedokázal jesť.“
.v ríši divov
Lower East Side, ktorá kedysi patrila k najchudobnejším častiam mesta, doteraz vyzerá ako spustnutý nevlastný bratranec honosnejších manhattanských štvrtí, ale práve tento jej vzhľad je dnes „hip“. Kedysi tu bývali imigranti vo veľmi zlých podmienkach (odporúčam návštevu Tenements Museum, ktoré je vlastne zakonzervovaným obytným domom z tých čias). Dnes štvrť obľubujú začínajúci umelci. Mladí dizajnéri tu majú butiky, kde sa už dávno nepredáva za ľudové ceny.
Budova nadácie Angel Orensanz Foundation, kde sa v rámci festivalu New Yorker konalo čítanie Daniela Alarcóna a Zadie Smith, zvonku korešponduje s duchom miesta. Dnu sme sa však ocitli v inom svete. Stopäťdesiatročná budova, ktorá bola pôvodne synagógou, si pamätá významný kus newyorskej histórie. Na jej začiatku stáli nemeckí Židia, prešla štádiom devastácie a dnes poskytuje priestor umelcom a nesie meno sochára, ktorý ju pôvodne kúpil, aby v nej mal ateliér. Interiér je tmavomodrý a vitráže a balkóny po oboch stranách spolu s „oltárom“ a najmä rozmanitou históriou robia z budovy duchovné a inšpiratívne miesto. Trochu akoby sme cez bránu v Dúbravke zrazu prešli do ríše divov.
V tejto ríši sa predstavila Zadie, celosvetový miláčik a mladé britské zlato. Prvý román, Biele zuby, jej vyšiel v roku 2000 a odvtedy stihla hosťovať na jednej prestížnej americkej univerzite, napísať knihu o písaní a vydať ďalšie dva romány. Zadie je podľa mňa jednou z najlepších predstaviteliek modernej prózy „klasického“ románového štýlu. Keď sa objavila, bola som nadšená ako tínedžer na koncerte Justina Timberlaka. Tu však Zadie čítala prvú kapitolu z knihy, ktorú ešte len píše. Mladá žena pomôže inej mladej žene, ktorá môže a nemusí hovoriť pravdu o tom, že je v kríze a potrebuje dvadsať libier na taxík do nemocnice. Zadie má obrovský talent povedať veci výstižne pár slovami. Myslím, že som sa na pár miestach aj začervenala, a to tie dve postavy vlastne len sedeli v kuchyni a pili čaj. Bolo počuť, ako sa ľudia smiali popod fúzy, keď spoznávali vlastné myšlienkové pochody a každodenné dilemy. Kto v dnešnej dobe otvorí svoje dvere pofidérne vyzerajúcemu cudzincovi z ulice? Publikum bolo nadšené – rovnako ako na Llosovom čítaní ľudia na záver tlieskali a pískali.
Neviem, o čom bude nová kniha Zadie Smith. Podľa ukážky by mohla byť o manželstve, strachu, sociálnych rozdieloch, alebo jednoducho o živote mladej ženy z predmestia Londýna. Určite však viem, že ju chcem mať, najlepšie aj s podpisom, ako sa na zamilovaného fanúšika patrí.
Autorka cestuje a píše.
Autori boli od seba generačne i geograficky vzdialení, aj miesta konania sa líšili. Obe akcie mali však niečo spoločné: vypredané sály a nadšené reakcie, akých sa dnes dočkajú skôr popové hviezdy a moderátori.
.nerovné manželstvo?
Peruánskeho autora Maria Vargasa Llosu som poznala najmä prostredníctvom kníh Tetička Julie a zneuznaný génius a Listy mladému románopiscovi. „Júlia“ síce nepatrí k Llosovým historicky a politicky najrelevantnejším titulom, no stala sa populárnou pre svoje autobiografické prvky, alebo to povedzme rovno: román je inšpirovaný svadbou devätnásťročného začínajúceho spisovateľa a jeho o pätnásť rokov staršej tety. Je ťažké písať o živote tak, aby vyznel autenticky. Llosovi sa to v Julii podarilo. Je nepochybne jedným z najslávnejších literárnych reprezentantov svojej krajiny a v lige latinsko-amerických autorov stojí vedľa Márqueza, Cortázara či Borgesa. Bola som teda zvedavá na čítanie z jeho poslednej knihy Travesuras de la ni?a mala.
Čítanie sa konalo v kultúrnej ustanovizni Y na 92. ulici, v solídnej Upper East Side. Y je židovský podnik, preto ma neprekvapila bezpečnostná kontrola pri dverách. Prekvapila ma však priestranná hala, ktorá sa predo mnou zjavila, keď som prešla detektorom kovu. Niekoľko sál, výťahy na poschodia, viacero akcií prebiehajúcich zároveň. Auditórium, kde sa čítanie konalo, bolo zaplnené do posledného miesta. V bulletine som našla niekoľko prednášok, ktoré by som chcela absolvovať – do konca týždňa. Súdiac podľa programu by asi bolo najlepšie sa na taký mesiac do Y presťahovať. Génius-blázon Kasparov o šachu, živote a kandidatúre na prezidenta bol, ako inak, dávno vypredaný.
Llosove Pestvá zlého dievčaťa vyšli v roku 2006. Times vo svojej nedeľnej recenzii použili v súvislosti s knihou slová „skvostná,“ „napínavá“ a „neodolateľná“ a v súvislosti s Llosom mnoho ďalších superlatívov, za ktoré spomeniem len „majster“. Autorka článku Kathryn Harrison v úvode detailne rozoberá inšpiráciu Pani Bovaryovou a rovnako tvrdohlavo trval na spojitosti s týmto románom aj človek, ktorý Llosu uvádzal v Y. Sám spisovateľ sa netajil, že ho Flaubertova postava a kniha fascinujú, no nehovoril o svojom diele v takých jasných súvislostiach, ako to radi robia kritici.
Llosa najprv prečítal prvú stranu románu v origináli za spontánneho chichotu španielsky hovoriacej časti publika (ja som rozumela len natación, čo je plávanie) a potom, našťastie, pokračoval v angličtine. Vybral si časť, v ktorej mladý peruánsky hrdina príde začiatkom 60. rokov do Paríža.
Kniha je o mužovi, tridsať rokov zamilovanom do dievčaťa, ktoré na jeho lásku nereaguje práve „láskavo“. Ricardo, podľa autora v podstate priemerný človek, ktorého hlavnou ambíciou je žiť v Paríži, nečakane stretáva súdružku Arlette zapojenú do aktivít kubánskych revolučných geríl a spoznáva v nej svoju adolescentnú lásku z Peru – Lily. Prostredníctvom vzťahu k nej zažíva akési privátne dobrodružstvo. Príbeh „dobrého chlapca“ a „zlého dievčaťa“ je však vykreslený na pozadí špecifík daných miest a doby, takže je to viac než len ľúbostný román. Z Peru (1950-87, prechod na diktatúru) odchádza Ricardo do Paríža (60. roky, latinsko-americká komunita, revolúcia), potom cestuje do Londýna (drogy, nová kultúra) a Japonska. Na záver skončí v Madride 80. rokov.
.revolúcia, sex a jedlo
V diskusii po čítaní sa Llosa rozhovoril o pozadí románu a o styčných bodoch so svojím životom. Vraj si ako mladý spisovateľ uvedomil dôležitosť svojho pôvodu až vo Francúzsku. Chcel sa stať francúzskym spisovateľom, pretože tak sa to v tých časoch nosilo. Po príchode do Paríža však zistil, že je súčasťou latinsko-americkej komunity, v ktorej sa zrazu ocitol medzi spomenutými kolegami z Kolumbie, Argentíny… ktorí naberali na vážnosti vo svetovom meradle. Dovtedy bol len Mariom Vargasom Llosom, a ako sám povedal, „v Latinskej Amerike vtedy žiadny pocit spojenectva neexistoval“.
V Paríži sa dal ako všetci ostatní zlákať kubánskou revolúciou. Niekoľko rokov bol jej zanieteným zástancom, až nakoniec vytriezvel z rozdielov medzi ideálmi a realitou. Aj dnes však hovorí, že tá doba a jej revolúcia boli preňho dôležité, pretože spoznal, čo literatúra dokáže – byť zásadnou prísadou politickej transformácie. Llosa tento poznatok využil v praxi aj neskôr – pri písaní plamenných prejavov, keď v roku 1990 kandidoval v Peru na post prezidenta. O tejto životnej skúsenosti napísal v memoáre Ryba vo vode.
Na obľúbené otázky o tom, ako to vyzerá, keď tvorí, odpovedal: „Písanie románu je dlhý proces, ktorý trvá rok, dva, niekedy tri. Na začiatku je vždy ťažké ponoriť sa do príbehu, ale čím dlhšie píšem, tým viac som infikovaný postavami.“ Nazval to „žitím popri písaní“. Keď tvorí, existuje pre písanie, po svete zbiera zážitky a detaily, ktoré bude môcť použiť. A odkiaľ má inšpiráciu pre opisy sexuálnych scén? „Niektoré veci musí spisovateľ opísať z vlastných zážitkov. Nepôjdem si predsa sadnúť do knižnice načítať si teóriu sexu,“ povedal bez váhania.
Posledná (opäť originálna) otázka pre autora znela: „V úryvku, ktorý ste čítali, sa veľmi podrobne venujete opisu pokrmov, ktoré Ricardo konzumuje. Keby ste šli na svoju poslednú večeru, aké jedlo by ste si dali?“ Llosa, opäť bez zaváhania, odpovedal: „Keby som vedel, že idem na poslednú večeru, určite by som nedokázal jesť.“
.v ríši divov
Lower East Side, ktorá kedysi patrila k najchudobnejším častiam mesta, doteraz vyzerá ako spustnutý nevlastný bratranec honosnejších manhattanských štvrtí, ale práve tento jej vzhľad je dnes „hip“. Kedysi tu bývali imigranti vo veľmi zlých podmienkach (odporúčam návštevu Tenements Museum, ktoré je vlastne zakonzervovaným obytným domom z tých čias). Dnes štvrť obľubujú začínajúci umelci. Mladí dizajnéri tu majú butiky, kde sa už dávno nepredáva za ľudové ceny.
Budova nadácie Angel Orensanz Foundation, kde sa v rámci festivalu New Yorker konalo čítanie Daniela Alarcóna a Zadie Smith, zvonku korešponduje s duchom miesta. Dnu sme sa však ocitli v inom svete. Stopäťdesiatročná budova, ktorá bola pôvodne synagógou, si pamätá významný kus newyorskej histórie. Na jej začiatku stáli nemeckí Židia, prešla štádiom devastácie a dnes poskytuje priestor umelcom a nesie meno sochára, ktorý ju pôvodne kúpil, aby v nej mal ateliér. Interiér je tmavomodrý a vitráže a balkóny po oboch stranách spolu s „oltárom“ a najmä rozmanitou históriou robia z budovy duchovné a inšpiratívne miesto. Trochu akoby sme cez bránu v Dúbravke zrazu prešli do ríše divov.
V tejto ríši sa predstavila Zadie, celosvetový miláčik a mladé britské zlato. Prvý román, Biele zuby, jej vyšiel v roku 2000 a odvtedy stihla hosťovať na jednej prestížnej americkej univerzite, napísať knihu o písaní a vydať ďalšie dva romány. Zadie je podľa mňa jednou z najlepších predstaviteliek modernej prózy „klasického“ románového štýlu. Keď sa objavila, bola som nadšená ako tínedžer na koncerte Justina Timberlaka. Tu však Zadie čítala prvú kapitolu z knihy, ktorú ešte len píše. Mladá žena pomôže inej mladej žene, ktorá môže a nemusí hovoriť pravdu o tom, že je v kríze a potrebuje dvadsať libier na taxík do nemocnice. Zadie má obrovský talent povedať veci výstižne pár slovami. Myslím, že som sa na pár miestach aj začervenala, a to tie dve postavy vlastne len sedeli v kuchyni a pili čaj. Bolo počuť, ako sa ľudia smiali popod fúzy, keď spoznávali vlastné myšlienkové pochody a každodenné dilemy. Kto v dnešnej dobe otvorí svoje dvere pofidérne vyzerajúcemu cudzincovi z ulice? Publikum bolo nadšené – rovnako ako na Llosovom čítaní ľudia na záver tlieskali a pískali.
Neviem, o čom bude nová kniha Zadie Smith. Podľa ukážky by mohla byť o manželstve, strachu, sociálnych rozdieloch, alebo jednoducho o živote mladej ženy z predmestia Londýna. Určite však viem, že ju chcem mať, najlepšie aj s podpisom, ako sa na zamilovaného fanúšika patrí.
Autorka cestuje a píše.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.