„Písmo dnes pokrýva takmer všetko, čo súvisí s mestskou civilizáciou. Moderné veľkomesto v noci, mestský záchod v podchode, starý železničný vagón, ľadová plocha na hokeji, obrazovky všetkých druhov, obaly čohokoľvek, noviny, knihy od filozofických až po najhlúpejšie; prosto takmer všetko je pokryté, popísané, počmárané písmom na najrôznejší spôsob. Nápisy zvetrávajú a odliepajú sa v daždi, povievajú vo vetre, alebo ich prekrývajú ďalšie nápisy,” píše profesor Ľubomír Longauer v texte o výstave Typografia a dizajn písma na Slovensku, ktorá je príbehom písma a jeho grafického spracovania v našej krajine. Keďže typografia ako „umelecké remeslo” vzniká až na začatku 20. storočia, prečo má výstava podtitul Začalo sa to Cyrilom a Metodom?
.cyril a Benka
„Preto, že je to pravda,” lakonicky konštatuje profesor Longauer v úvode knihy o slovenskej typografii, ktorá by mala v priebehu tohto roku vyjsť. „Cyril a Metod nepriniesli na naše územie kresťanstvo, bolo tu už pre nimi. Priniesli však na naše územie preklady z Písma do jazyka, ktorému naši predkovia rozumeli. A boli napísané písmom, ktoré vytvoril pre túto príležitosť Konštantín Cyril a z ktorého sa vyvinulo písmo, ktorým je napísaná veľká časť slovanskej literatúry.”
Cyrilovo písmo bolo pre slovenskú typografiu dôležité aj napriek tomu, že západní Slovania sa po odchode vierozvestcov priklonili k latinke. Približne o
1 000 rokov neskôr –v roku 1933 –mladý výtvarník Martin Benka ilustroval pre pražské vydavateľstvo Leopolda Mazáča knihu Životopisy slovanských apoštolov Cyrila a Metoda a Panónsko-moravské legendy. „Pri štúdiu cyriliky a glagoliky a ich ďalších vývinových zmien podnietili sa moje snahy o pokračovanie v štúdiu. Študoval som nápisy na starých ruských ikonách i bežnú azbuku ruskú, bulharskú i srbochorvátsku. Tak som sa dostal k svojim dvom-trom písmam latinkovým,“ zapísal si v roku 1954 do svojho Náčrtníka slovanského písma vtedy už národný umelec Benka. Kópia tohto zápisu je na jednom z prvých panelov výstavy v Satelite. Mladého umelca cyrilika zaujala a začal si – len tak sám pre seba – tvoriť vlastné, cyrilickou ornamentálnosťou ovplyvnené písma, ktoré v sebe majú veľký pôvab. „Nie všetko ornamentálne je gýč,” hovorí mi pred panelmi s Benkovými písmami Ľubomír Longauer, ktorý je spolu s Máriou Riškovou, Pavlom Chomom, Palom Bálikom, Jánom Šickom a ďalšími kolegami z Katedry vizuálnej komunikácie VŠVU autorom koncepcie a kurátorom výstavy. Martin Benka bol ako tvorca písma hravý a slobodný (Longauer v tejto súvislosti hovorí o „smiešnokrásnosti”). „Mnoho druhov písma som preskúmal písaním a zistil, že je to vlastne kresba. Ľudia vravia, že na to treba talent. Nepovšimli si, že keď vedia písať písmená, tým súčasne aj kreslia,“ zapísal si Benka vo svojich spomienkach. Ako typograf bol talentovaný samouk. „Keď čověk nemá škouy – učí sa neprestajnú robotú, vuastnými skúsenoscami. Čo som sa navymerávau s linajom na centimetre a milimetre a dycky zle – naraz mi vysvituo v huavje pri tejto skúšacce, že si možem podložit milimetrový papier a nemusím vymerávat!!” zapísal si v záhoráckom nárečí, v ktorom údajne rád hovoril. Snažil sa vytvoriť „slovanský typ”, čo sa mu nepochybne podarilo. Jeho písma sa síce vo svojej dobe nedali sádzať a neboli tak použiteľné na tvorbu textov, no sám autor ich využíval pri knižných ilustráciách, obálkach, iniciálkach či firemných značkách. „Keď som Benkove písma začiatkom deväťdesiatych rokov ukázal mojim študentom, boli prekvapení – zdali sa im totiž aktuálne a moderné,” hovorí Longauer. „Benkove abecedy akoby roky čakali na jazyk počítačov, aby až s nimi vstúpili do hry,” hovorí špičkový konceptuálny umelec a zároveň vynikajúci typograf Monogramista T.D, ktorého práce sú tiež súčasťou výstavy. „K ornamentu súčasnej vizuálnej kultúry vytvárajú jeho abecedy rovnocennú alternatívu. Konečne nastal čas, keď im niekto načúva.“
Písmo, ktoré vymyslel sv. Cyril a napísal v ňom časti Svätého Písma, preloženého do jazyka Slovanov, tak o tisíc rokov inšpirovalo jedného z nich pri tvorbe prvého slovenského (ak nie aj slovanského) „typu”. Ešte o niekoľko desiatok rokov neskôr jeho cyrilikou a secesnou estetikou ovplyvnené abecedy inšpirujú mladých grafikov pri tvorbe nových, moderných písiem.
Začalo sa to teda skutočne Cyrilom a Metodom. A Martinom Benkom. „Je otcom slovenského dizajnu písma, i keď jeho otcovstvo bolo dlho utajené,” píše v pripravovanej publikácii Ľubomír Longauer. „Testy DNA, ktorým sme podrobili jeho písma, ktoré nás smerujú ešte za Benku, ku Konštantínovi Cyrilovi a jeho cyrilike, to potvrdili.”
.za všetkých režimov
Toto je na príbehu slovenskej typografie zaujímavé: vynikajúcich typografov nachádzame v medzivojnovej Československej republike, za slovenského štátu, v dobách komunistickej ortodoxie, v uvoľnenejších šesťdesiatych rokoch aj za normalizácie. Nejde pritom len o nejakých apolitických umelcov. Viacerí z nich si vládnucu ideológiu pomerne radikálne osvojili.
Napríklad Andrej Kováčik (1889–1953), ktorý za „prvej republiky” krásne ilustruje školské učebnice a kreslí veselé titulky časopisu Priateľ dietok, za slovenského štátu kreslí vtipy do ľudáckej tlače a spolupracuje s Úradom propagandy. Alebo neskorší normalizačný funkcionár Zväzu spisovateľov Josef Rybák (1905–1992) v tridsiatych rokoch robí zaujímavé, štýlovo čisté knižné obálky. Prípadne surrealista Rudolf Fábry, ktorý ešte predtým, než sa stane komunistickým funkcionárom, vydáva – v roku 1935 – svoj básnický debut Uťaté ruky, pričom vysoká kvalita poézie ide ruka v ruke s autorovou avantgardnou grafickou úpravou knihy.
Ak by sme mali po zhliadnutí výstavy vybrať osobnosti, ktoré najviac formovali slovenskú typografiu, patril by medzi ne nepochybne Jaroslav Vodrážka (1894 –1984), ktorý vytvoril nielen množstvo ilustrácií do detských kníh, šlabikárov či do časopisu Slniečko (jeho Smelý zajko bol vlastne prvý slovenský komiks), ale vyškolil aj prvé generácie martinských typografov, Ľudovít Fulla (1902 – 1981), ktorý, hoci sa sústredil najmä na voľnú tvorbu, vytvoril množstvo moderných typografií a pedagóg, scénograf, organizátor, publicista a veľká osobnosť českej typografickej avantgardy Zdeněk Rossmann (1904 – 1984). Prezerajúc si ich práce si človek uvedomí, ako sa v knižných ilustráciách, plagátovej tvorbe či v grafickom dizajne novín a časopisov odráža doba, v ktorej vznikli a ako ten jej odraz dokážu talentovaní typografi vycítiť a – vedome či inštinktívne – preniesť do svojej práce.
.návrat k písmu
V prvej polovici deväťdesiatych rokov študuje na Katedre dizajnu VŠVU talentovaná generácia mladých dizajnérov. Peter Biľak, Palo Bálik, Martin Šútovec, Marek Ilečko, Daniel Blonski, Miloš Vida, Daniel Markovič, Boris Prexta či o niečo mladší Ján Šicko sa vo svojich študentských prácach venujú aj písmu. Práve ich práce uzatvárajú historický oblúk výstavy.
Vytvárajú fonty, abecedy, využívajú multimédiá, hrajú sa s písmenami a so slovami. Minimálne Peter Biľak, o pár rokov mladší grafik Ondrej Jób a niektorí ďalší vytvorili písma, úspešne používané doma aj vo svete.
Po zhliadnutí výstavy ma zaujímalo, ako o písme rozmýšľajú grafici, ktorí ho vo svojej práci aktívne používajú. „Väčšinou človek vníma písmo podvedome ako súčasť celku, v ktorom je použité. Čitateľ si začne uvedomovať písmo až vtedy, keď mu komplikuje život, keď sa nedá čítať, alebo keď ide extrémne proti charakteru projektu, v ktorom je použité. Je to ako s bolesťou – to, že máš oko, si uvedomuješ väčšinou až vtedy, keď ťa bolí,” hovorí grafický dizajnér Julo Nagy (jeho práce sú súčasťou výstavy), okrem iného autor prvej grafickej podoby časopisu .týždeň (vrátane loga .týždňa s červenou bodkou). Pýtam sa na to, či má písmo ako také nejaký „charakter”. Julo hovorí: „Ak by si na chvíľu zabudol na to, že slová a vety nesú nejaký význam, tak ti ostanú len nečitateľné tvary a štruktúry. A máš pred sebou ten charakter, na ktorý sa pýtaš. Každý tvar okolo nás má svoj vlastný charakter a výraz. Ako keď sa pozeráš na abstraktné tvary v akomkoľvek umeleckom diele, alebo aj bežne okolo seba na ulici, alebo v prírode. Charakter môže byť striedmy, konzervatívny, decentný, ornamentálny, alebo dynamický a expresívny. Môže tvarom odkazovať na historické obdobie, alebo súčasný jasne rozpoznateľný kultúrny štýl. Môže ti pripomínať napríklad sladké detstvo, alebo drásavý nepokoj utrpenia.” Jeden z autorov koncepcie výstavy Palo Bálik, ktorý sa venuje najmä knižnej grafike, s ním súhlasí: „Samozrejme, každé písmo má svoj formálny charakter. Aj napriek tomu, že základná konštrukcia písma musí byť viac-menej zachovaná, má dizajnér mnoho možností, ako navrhnúť jeho novú formu. Kým najjednoduchšou cestou je vyskladať písmo z ľubovoľných modulov, najťažšou je kaligrafia, ktorá vyžaduje mesiace, niekedy aj roky intenzívneho tréningu a štúdia. Potom je tu ešte estetický charakter písma, ktorý mu na základe jeho používania prisudzuje spoločnosť.”
Obidvoch sa pýtam na obľúbené písmo. Julo Nagy hovorí, že v posledných rokoch obľubuje súčasné písma, hlavne od mladých slovenských písmarov. „Inak mám radosť z každého písma, ktoré mi charakterom zapadne do projektu. To som úplne v siedmom nebi a chválim tvorcu písma a technológie, ktoré mi umožnia to písmo mať online z akéhokoľvek kúta sveta.” Palo Bálik obľúbené písmo nemá. „Preto nemám žiadnu tetovačku,” hovorí. „Existujú známi dizajnéri ako Massimo Vignelli (autor dizajnu metra v New Yorku), ktorí tvrdia, že si vystačia iba s jedným typom písma. Pre mňa je samotný výber písma spôsob artikulácie obsahu. Vyjadrovať sa jedným tónom celý život musí byť pekná nuda. Samozrejme, sú písma, ktoré majú v sebe určitú nadčasovú kvalitu a dá sa na ne vždy spoľahnúť. No na druhej strane, každý deň vzniká množstvo nových typov písma, ktoré by bol hriech nepoužiť. Dobrých nových písem nie je nikdy dosť.”
Ako si grafický dizajnér vyberá písmo, ktoré použije? „Výber písma u mňa určuje typ a charakter projektu, grafická náročnosť textu, projektom vyžadovaná miera funkčnosti, čitateľnosti, ale hlavne charakter a výraz písma,” hovorí Julo. „Väčšinou začínam spontánne tým charakterom, či je v súlade s charakterom daného projektu. Nakoniec rozhoduje aj cena, niekedy aj čas. Niekedy sa mi písmo páči tak veľmi, že ono samotné určí charakter projektu.” Palo Bálik pripomína možnosť zadávateľov zaplatiť za licenciu písma, ktoré vyberie. „Osobne dávam prednosť písmam českých a slovenských autorov, pretože sú lepšie prispôsobené lokálnym jazykovým špecifikám.”
.a čo my?
Očarený príbehom slovenskej typografie a písma som sa vrátil k časopisu, ktorý držíte v rukách (prípadne si ho pozeráte na iPade, telefóne či počítači). Aké písmo my v .týždni vlastne používame? A ako o písme rozmýšľajú naši grafici? Obrátil som sa teda na art directora .týždňa Róberta Csereho. Dozvedel som sa celkom zaujímavé veci: „Chlebové písmo, čiže základný font pre sadzbu textov, je Utopia, písmo s peknými pätkami, dodávajúce vážnosť svojmu hostiteľskému textu. Už samotný názov fontu, používaného v našom časopise presne deväť rokov, vyjadruje odhodlanie redakcie hľadať ideálne a spravodlivé usporiadanie spoločnosti,” hovorí kolega Róbert a len trochu sa pri tom usmieva. „Rôzne rezy Utopie používame aj na titulky v názorových častiach, ako sú editorial, komentáre, téma či klub. Ostatné titulky sú Cheltenham alebo Franklin. Franklin Gothic používame aj na titulky titulnej strany. Je to typické lineárne bezpätkové písmo, čitateľné a úderné, ideálne na obálku. Hlavička časopisu je vytvorená fontom The Mix. Ten spolu s príbuznými The Sans a The Serif v časopise používame ako písmo pre stĺpčeky či vedľajšie články. Tieto fonty dodávajú časopisu výnimočnosť, keďže ony samy tiež nie sú tuctové.”
Keďže Róbert nerobí len časopis, ale aj reklamné kampane a knihy, pýtam sa ho, ako si vyberá vhodné písmo: „Písmo vyberám vždy podľa toho, aké posolstvo má zastupovať. Napríklad hodnotná kniha má vyžarovať niečo iné ako reklama. Stačí sa dobre trafiť, a ostatné sa postarajú už tie písmenká. Ony sú také mravce, usilovné a spoľahlivé. V detstve som často skúmal zblízka mraveniská. Každé bolo iné, takisto ako každý font je iný. Mraveniská tých väčších červených mravcov vás vedeli aj vystrašiť, naopak, bydliská tých malých čiernych mravčekov boli milé a prítulné. A takisto je to aj s fontmi. Ale aj tie bývajú často obliate horúcou vodou,” hovorí Róbert Csere, ktorého najobľúbenejším je písmo starých Sumerov.
Deväť rokov som súčasťou .týždňa, a až teraz sa dozvedám zaujímavé veci o fontoch, utópii a mraveniskách. A všetko sa to začalo Cyrilom. A Benkom. A v mojom prípade návštevou výstavy v Galérii Satelit. Choďte sa na ňu pozrieť. Určite sa, tak ako ja, dozviete veľa zaujímavých vecí, o ktorých ste predtým ani netušili.
Výstava Typografia a dizajn písma na Slovensku je v Galérii Satelit prístupná do 2. februára 2014.
.cyril a Benka
„Preto, že je to pravda,” lakonicky konštatuje profesor Longauer v úvode knihy o slovenskej typografii, ktorá by mala v priebehu tohto roku vyjsť. „Cyril a Metod nepriniesli na naše územie kresťanstvo, bolo tu už pre nimi. Priniesli však na naše územie preklady z Písma do jazyka, ktorému naši predkovia rozumeli. A boli napísané písmom, ktoré vytvoril pre túto príležitosť Konštantín Cyril a z ktorého sa vyvinulo písmo, ktorým je napísaná veľká časť slovanskej literatúry.”
Cyrilovo písmo bolo pre slovenskú typografiu dôležité aj napriek tomu, že západní Slovania sa po odchode vierozvestcov priklonili k latinke. Približne o
1 000 rokov neskôr –v roku 1933 –mladý výtvarník Martin Benka ilustroval pre pražské vydavateľstvo Leopolda Mazáča knihu Životopisy slovanských apoštolov Cyrila a Metoda a Panónsko-moravské legendy. „Pri štúdiu cyriliky a glagoliky a ich ďalších vývinových zmien podnietili sa moje snahy o pokračovanie v štúdiu. Študoval som nápisy na starých ruských ikonách i bežnú azbuku ruskú, bulharskú i srbochorvátsku. Tak som sa dostal k svojim dvom-trom písmam latinkovým,“ zapísal si v roku 1954 do svojho Náčrtníka slovanského písma vtedy už národný umelec Benka. Kópia tohto zápisu je na jednom z prvých panelov výstavy v Satelite. Mladého umelca cyrilika zaujala a začal si – len tak sám pre seba – tvoriť vlastné, cyrilickou ornamentálnosťou ovplyvnené písma, ktoré v sebe majú veľký pôvab. „Nie všetko ornamentálne je gýč,” hovorí mi pred panelmi s Benkovými písmami Ľubomír Longauer, ktorý je spolu s Máriou Riškovou, Pavlom Chomom, Palom Bálikom, Jánom Šickom a ďalšími kolegami z Katedry vizuálnej komunikácie VŠVU autorom koncepcie a kurátorom výstavy. Martin Benka bol ako tvorca písma hravý a slobodný (Longauer v tejto súvislosti hovorí o „smiešnokrásnosti”). „Mnoho druhov písma som preskúmal písaním a zistil, že je to vlastne kresba. Ľudia vravia, že na to treba talent. Nepovšimli si, že keď vedia písať písmená, tým súčasne aj kreslia,“ zapísal si Benka vo svojich spomienkach. Ako typograf bol talentovaný samouk. „Keď čověk nemá škouy – učí sa neprestajnú robotú, vuastnými skúsenoscami. Čo som sa navymerávau s linajom na centimetre a milimetre a dycky zle – naraz mi vysvituo v huavje pri tejto skúšacce, že si možem podložit milimetrový papier a nemusím vymerávat!!” zapísal si v záhoráckom nárečí, v ktorom údajne rád hovoril. Snažil sa vytvoriť „slovanský typ”, čo sa mu nepochybne podarilo. Jeho písma sa síce vo svojej dobe nedali sádzať a neboli tak použiteľné na tvorbu textov, no sám autor ich využíval pri knižných ilustráciách, obálkach, iniciálkach či firemných značkách. „Keď som Benkove písma začiatkom deväťdesiatych rokov ukázal mojim študentom, boli prekvapení – zdali sa im totiž aktuálne a moderné,” hovorí Longauer. „Benkove abecedy akoby roky čakali na jazyk počítačov, aby až s nimi vstúpili do hry,” hovorí špičkový konceptuálny umelec a zároveň vynikajúci typograf Monogramista T.D, ktorého práce sú tiež súčasťou výstavy. „K ornamentu súčasnej vizuálnej kultúry vytvárajú jeho abecedy rovnocennú alternatívu. Konečne nastal čas, keď im niekto načúva.“
Písmo, ktoré vymyslel sv. Cyril a napísal v ňom časti Svätého Písma, preloženého do jazyka Slovanov, tak o tisíc rokov inšpirovalo jedného z nich pri tvorbe prvého slovenského (ak nie aj slovanského) „typu”. Ešte o niekoľko desiatok rokov neskôr jeho cyrilikou a secesnou estetikou ovplyvnené abecedy inšpirujú mladých grafikov pri tvorbe nových, moderných písiem.
Začalo sa to teda skutočne Cyrilom a Metodom. A Martinom Benkom. „Je otcom slovenského dizajnu písma, i keď jeho otcovstvo bolo dlho utajené,” píše v pripravovanej publikácii Ľubomír Longauer. „Testy DNA, ktorým sme podrobili jeho písma, ktoré nás smerujú ešte za Benku, ku Konštantínovi Cyrilovi a jeho cyrilike, to potvrdili.”
.za všetkých režimov
Toto je na príbehu slovenskej typografie zaujímavé: vynikajúcich typografov nachádzame v medzivojnovej Československej republike, za slovenského štátu, v dobách komunistickej ortodoxie, v uvoľnenejších šesťdesiatych rokoch aj za normalizácie. Nejde pritom len o nejakých apolitických umelcov. Viacerí z nich si vládnucu ideológiu pomerne radikálne osvojili.
Napríklad Andrej Kováčik (1889–1953), ktorý za „prvej republiky” krásne ilustruje školské učebnice a kreslí veselé titulky časopisu Priateľ dietok, za slovenského štátu kreslí vtipy do ľudáckej tlače a spolupracuje s Úradom propagandy. Alebo neskorší normalizačný funkcionár Zväzu spisovateľov Josef Rybák (1905–1992) v tridsiatych rokoch robí zaujímavé, štýlovo čisté knižné obálky. Prípadne surrealista Rudolf Fábry, ktorý ešte predtým, než sa stane komunistickým funkcionárom, vydáva – v roku 1935 – svoj básnický debut Uťaté ruky, pričom vysoká kvalita poézie ide ruka v ruke s autorovou avantgardnou grafickou úpravou knihy.
Ak by sme mali po zhliadnutí výstavy vybrať osobnosti, ktoré najviac formovali slovenskú typografiu, patril by medzi ne nepochybne Jaroslav Vodrážka (1894 –1984), ktorý vytvoril nielen množstvo ilustrácií do detských kníh, šlabikárov či do časopisu Slniečko (jeho Smelý zajko bol vlastne prvý slovenský komiks), ale vyškolil aj prvé generácie martinských typografov, Ľudovít Fulla (1902 – 1981), ktorý, hoci sa sústredil najmä na voľnú tvorbu, vytvoril množstvo moderných typografií a pedagóg, scénograf, organizátor, publicista a veľká osobnosť českej typografickej avantgardy Zdeněk Rossmann (1904 – 1984). Prezerajúc si ich práce si človek uvedomí, ako sa v knižných ilustráciách, plagátovej tvorbe či v grafickom dizajne novín a časopisov odráža doba, v ktorej vznikli a ako ten jej odraz dokážu talentovaní typografi vycítiť a – vedome či inštinktívne – preniesť do svojej práce.
.návrat k písmu
V prvej polovici deväťdesiatych rokov študuje na Katedre dizajnu VŠVU talentovaná generácia mladých dizajnérov. Peter Biľak, Palo Bálik, Martin Šútovec, Marek Ilečko, Daniel Blonski, Miloš Vida, Daniel Markovič, Boris Prexta či o niečo mladší Ján Šicko sa vo svojich študentských prácach venujú aj písmu. Práve ich práce uzatvárajú historický oblúk výstavy.
Vytvárajú fonty, abecedy, využívajú multimédiá, hrajú sa s písmenami a so slovami. Minimálne Peter Biľak, o pár rokov mladší grafik Ondrej Jób a niektorí ďalší vytvorili písma, úspešne používané doma aj vo svete.
Po zhliadnutí výstavy ma zaujímalo, ako o písme rozmýšľajú grafici, ktorí ho vo svojej práci aktívne používajú. „Väčšinou človek vníma písmo podvedome ako súčasť celku, v ktorom je použité. Čitateľ si začne uvedomovať písmo až vtedy, keď mu komplikuje život, keď sa nedá čítať, alebo keď ide extrémne proti charakteru projektu, v ktorom je použité. Je to ako s bolesťou – to, že máš oko, si uvedomuješ väčšinou až vtedy, keď ťa bolí,” hovorí grafický dizajnér Julo Nagy (jeho práce sú súčasťou výstavy), okrem iného autor prvej grafickej podoby časopisu .týždeň (vrátane loga .týždňa s červenou bodkou). Pýtam sa na to, či má písmo ako také nejaký „charakter”. Julo hovorí: „Ak by si na chvíľu zabudol na to, že slová a vety nesú nejaký význam, tak ti ostanú len nečitateľné tvary a štruktúry. A máš pred sebou ten charakter, na ktorý sa pýtaš. Každý tvar okolo nás má svoj vlastný charakter a výraz. Ako keď sa pozeráš na abstraktné tvary v akomkoľvek umeleckom diele, alebo aj bežne okolo seba na ulici, alebo v prírode. Charakter môže byť striedmy, konzervatívny, decentný, ornamentálny, alebo dynamický a expresívny. Môže tvarom odkazovať na historické obdobie, alebo súčasný jasne rozpoznateľný kultúrny štýl. Môže ti pripomínať napríklad sladké detstvo, alebo drásavý nepokoj utrpenia.” Jeden z autorov koncepcie výstavy Palo Bálik, ktorý sa venuje najmä knižnej grafike, s ním súhlasí: „Samozrejme, každé písmo má svoj formálny charakter. Aj napriek tomu, že základná konštrukcia písma musí byť viac-menej zachovaná, má dizajnér mnoho možností, ako navrhnúť jeho novú formu. Kým najjednoduchšou cestou je vyskladať písmo z ľubovoľných modulov, najťažšou je kaligrafia, ktorá vyžaduje mesiace, niekedy aj roky intenzívneho tréningu a štúdia. Potom je tu ešte estetický charakter písma, ktorý mu na základe jeho používania prisudzuje spoločnosť.”
Obidvoch sa pýtam na obľúbené písmo. Julo Nagy hovorí, že v posledných rokoch obľubuje súčasné písma, hlavne od mladých slovenských písmarov. „Inak mám radosť z každého písma, ktoré mi charakterom zapadne do projektu. To som úplne v siedmom nebi a chválim tvorcu písma a technológie, ktoré mi umožnia to písmo mať online z akéhokoľvek kúta sveta.” Palo Bálik obľúbené písmo nemá. „Preto nemám žiadnu tetovačku,” hovorí. „Existujú známi dizajnéri ako Massimo Vignelli (autor dizajnu metra v New Yorku), ktorí tvrdia, že si vystačia iba s jedným typom písma. Pre mňa je samotný výber písma spôsob artikulácie obsahu. Vyjadrovať sa jedným tónom celý život musí byť pekná nuda. Samozrejme, sú písma, ktoré majú v sebe určitú nadčasovú kvalitu a dá sa na ne vždy spoľahnúť. No na druhej strane, každý deň vzniká množstvo nových typov písma, ktoré by bol hriech nepoužiť. Dobrých nových písem nie je nikdy dosť.”
Ako si grafický dizajnér vyberá písmo, ktoré použije? „Výber písma u mňa určuje typ a charakter projektu, grafická náročnosť textu, projektom vyžadovaná miera funkčnosti, čitateľnosti, ale hlavne charakter a výraz písma,” hovorí Julo. „Väčšinou začínam spontánne tým charakterom, či je v súlade s charakterom daného projektu. Nakoniec rozhoduje aj cena, niekedy aj čas. Niekedy sa mi písmo páči tak veľmi, že ono samotné určí charakter projektu.” Palo Bálik pripomína možnosť zadávateľov zaplatiť za licenciu písma, ktoré vyberie. „Osobne dávam prednosť písmam českých a slovenských autorov, pretože sú lepšie prispôsobené lokálnym jazykovým špecifikám.”
.a čo my?
Očarený príbehom slovenskej typografie a písma som sa vrátil k časopisu, ktorý držíte v rukách (prípadne si ho pozeráte na iPade, telefóne či počítači). Aké písmo my v .týždni vlastne používame? A ako o písme rozmýšľajú naši grafici? Obrátil som sa teda na art directora .týždňa Róberta Csereho. Dozvedel som sa celkom zaujímavé veci: „Chlebové písmo, čiže základný font pre sadzbu textov, je Utopia, písmo s peknými pätkami, dodávajúce vážnosť svojmu hostiteľskému textu. Už samotný názov fontu, používaného v našom časopise presne deväť rokov, vyjadruje odhodlanie redakcie hľadať ideálne a spravodlivé usporiadanie spoločnosti,” hovorí kolega Róbert a len trochu sa pri tom usmieva. „Rôzne rezy Utopie používame aj na titulky v názorových častiach, ako sú editorial, komentáre, téma či klub. Ostatné titulky sú Cheltenham alebo Franklin. Franklin Gothic používame aj na titulky titulnej strany. Je to typické lineárne bezpätkové písmo, čitateľné a úderné, ideálne na obálku. Hlavička časopisu je vytvorená fontom The Mix. Ten spolu s príbuznými The Sans a The Serif v časopise používame ako písmo pre stĺpčeky či vedľajšie články. Tieto fonty dodávajú časopisu výnimočnosť, keďže ony samy tiež nie sú tuctové.”
Keďže Róbert nerobí len časopis, ale aj reklamné kampane a knihy, pýtam sa ho, ako si vyberá vhodné písmo: „Písmo vyberám vždy podľa toho, aké posolstvo má zastupovať. Napríklad hodnotná kniha má vyžarovať niečo iné ako reklama. Stačí sa dobre trafiť, a ostatné sa postarajú už tie písmenká. Ony sú také mravce, usilovné a spoľahlivé. V detstve som často skúmal zblízka mraveniská. Každé bolo iné, takisto ako každý font je iný. Mraveniská tých väčších červených mravcov vás vedeli aj vystrašiť, naopak, bydliská tých malých čiernych mravčekov boli milé a prítulné. A takisto je to aj s fontmi. Ale aj tie bývajú často obliate horúcou vodou,” hovorí Róbert Csere, ktorého najobľúbenejším je písmo starých Sumerov.
Deväť rokov som súčasťou .týždňa, a až teraz sa dozvedám zaujímavé veci o fontoch, utópii a mraveniskách. A všetko sa to začalo Cyrilom. A Benkom. A v mojom prípade návštevou výstavy v Galérii Satelit. Choďte sa na ňu pozrieť. Určite sa, tak ako ja, dozviete veľa zaujímavých vecí, o ktorých ste predtým ani netušili.
Výstava Typografia a dizajn písma na Slovensku je v Galérii Satelit prístupná do 2. februára 2014.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.