Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Teraz si to užívam

.časopis .rozhovor

Kto chodil do Stoky alebo počúval Živé kvety, presne vie, o koho ide. Absolútna väčšina Slovákov o nej vôbec nikdy nepočula. Nevideli ju v divadle, v televízii ani nepočuli v komerčnom rádiu. Lebo ona je vždy niekde mimo hlavného prúdu. Exot alebo femme fatale? Lucia Piussi.

Kto chodil do Stoky alebo počúval Živé kvety, presne vie, o koho ide. Absolútna väčšina Slovákov o nej vôbec nikdy nepočula. Nevideli ju v divadle, v televízii ani nepočuli v komerčnom rádiu. Lebo ona je vždy niekde mimo hlavného prúdu. Exot alebo femme fatale? Lucia Piussi.


.keď robíme tento rozhovor, je tu taká malá politická kríza – možno sa rozpadne koalícia. Sleduješ to?
Priznám sa: mňa to vôbec nezaujíma. Nemám doma televízor a narazila som na správy len niekde v krčme, ale hneď mi bolo z toho zle. A teraz na to nemám nervy. Máme nový album, koncerty...

.ale tvoje pesničky sú aj angažované, zaujíma ťa teda verejný život, nie?
Ale ja predsa viem, čo si mám o tých hore myslieť a zaujímať sa, aké ďalšie zlo tam znova pečú... To je pre mňa teraz nepodstatné.

.odhadovali by sme ťa na takú ľahkú anarchistku.
Ale vôbec nie. Demokracia je jediná možná cesta. Sú mi cudzie všetky ľavicové riešenia...

.odkiaľ to zvláštne meno Piussi? To nie je umelecký pseudonym.
Nie, to sme zdedili. Otec bol Piussi a mama Fabini. Sme potomkovia Talianov, čo sem prišli kedysi stavať železnice, mosty, tu sa poženili a aj ostali.

.cítiš v sebe niečo talianske?
Čo ja viem, ja už som taký „basťoš“ ako môj pes. Cítim, že mám nejakú zmiešanú krv. Aj v škole som bola vždy taká iná: no jasné, Piussi, taký exot.

.aká iná?
Nebola som asi dosť pokorná.

.v istých kruhoch si veľmi známa, ale nie si žiadna celebrita, ktorú by každý poznal. Skús teda povedať, kto to vlastne je Lucia Piussi.
Dievča z Dúbravky. (Smiech)

.speváčka, textárka, herečka? Kam sa zaradíš?
Študovala som scenáristiku a keď som mala osemnásť-devätnásť, stretla som ľudí, ktorí chceli niečo tvoriť. To bola Stoka. Niečo si sami vymyslíme, sami si to postavíme, sami si to zahráme. To bolo úžasné...

.takže herečka?
No my sme neboli herci, a ja som ani nikdy nechcela byť herečka, ani som spočiatku nechcela hrať. Blaho Uhlár, ktorý sa vzdal klasickej réžie, má ten dar, že ťa vtiahne do svojho divadla. Samozrejme, keď chceš byť pri tom, keď chceš tvoriť. Blaho z nás spravil autorských hercov. To bol ten zázrak Stoky, ale chvíľu to trvalo. Najprv som len pomáhala prepisovať texty vznikajúce na skúškach a sledovala som to. Prvých päť rokov som sa tam len tak motala a až postupne sa vo mne niečo začínalo ozývať. Človek zrazu chce niečo povedať, za niečo sa postaviť. A potom si už tú cestu k herectvu nájde aj celkom nesmelý človek. V autorskom divadle môže byť hercom každý.

.ako vlastne vznikali tie predstavenia? Bola to riadená improvizácia?
Neriadená. (Smiech.) Skúšalo sa a zapisovalo, čo na skúške odznelo a niečo z toho sa potom v predstavení objavilo.

.dnes je už Stoka históriou. Čo to vlastne bolo? Bolo to divadlo? 
Bol to postoj. Bolo to opovrhnutie opovrhnutých. Hlavne Uhlárovo. Jemu sa zhnusil svet klasického divadla, tá nafúkanosť toho sveta a všetko okolo. Najprv robil s ochotníkmi, potom začal robiť autorské divadlo. Prestal sa báť autora v ľuďoch. A našiel takých, čo boli ochotní nebáť sa.

.ale ty si sa dlho bála. Päť rokov?
Jasné, to sa človek cíti ako úplná nula. Ale o to je potom geniálnejšie, keď z teba niečo vylezie. To sú krásne chvíľky, keď sa niečo také vytvorí. Vznikne kvalitný text, ktorý by nikdy nenapísal jeden autor. Ty povieš repliku, ale ten druhý človek nikdy nepovie to, čo čakáš. A tak sa to spontánne vyvíja. Nie je nič krajšie, ako priniesť na svet nejakú spontánnu originálnu vec.

.čo si myslela tým, že to bolo opovrhnutie opovrhnutých?
To, že v tých umeleckých vodách si nikto, keď nevyštuduješ umeleckú školu, keď nie si v istých kruhoch, tak nemáš šancu. V Stoke to bolo inak. 

.ty si mala devätnásť, keď si prišla do Stoky, Uhlár bol už človek, ktorý dobre poznal a prežil celú divadelnú prevádzku. Nebolo ťažké znášať s ním to opovrhnutie?
Uhlár nezaložil Stoku, aby dával najavo svoje opovrhnutie, on len začal robiť to, čo ho napĺňalo a mal k tomu krásny nový materiál – ako napríklad mňa. (Smiech.) A ak som dostala niečo, za čo môžem byť vďačná, tak to je Vysoká škola Blaha Uhlára.

.takže VŠBU?
To bola škola života, my sme maľovali praktikáble, morili sme sa s krčmou, kde som žehlila obrusy, občas vyhadzovala skinheadov, áno aj ja osobne. Aj za túto skúsenosť som vďačná.
Ale ty si dostala šancu aj v klasickom divadle – v Divadle Na zábradlí v Prahe, nie?
Áno, pričuchla som si k tomu, ale rýchlo som utekala späť do Stoky.

.prečo?
To je nafúkaný svet a celé je to zatuchnuté. Mne to bolo odporné. A svojím rebelským krokom ho odmietol aj Blaho Uhlár. Zobral do divadla ľudí z ulice. A hrali sme divadlo, ktoré bolo svojské, úžasné. Zažilo si aj obdobie slávy, keď sa na lístky do Stoky stálo v radoch.

.prečo vlastne Stoka neprežila?
Nespravili sme včas, keď sa to dalo, keď na chvíľu komunisti zaliezli do dier, deratizáciu na ministerstve kultúry. Minule mi Ivan Štrpka hovoril, že tam dnes robí viac ľudí ako pred rokom 1989.

.o chvíľu to budú dva roky, čo Stoka skončila. Pocit?
No keby sme to ťahali ďalej, tak by sme tam hádam aj umreli. Ešte dobre, že sa to skončilo.

.najsilnejšie momenty z histórie Stoky?
Nikdy nezabudnem, ako sa zrodilo predstavenie Eo Ipso. Každý deň som do tretej ráno prepisovala, čo odznelo na skúške, ráno sme znovu skúšali, nahrávali a ja som v noci prepisovala. Prvýkrát sme tam hrali so sestrou. A bol to asi vrchol Stoky. A potom ešte predstavenie Z diaľky, kde sme hrali len my dvaja s Blahom Uhlárom. A pozvali nás zahrať to predstavenie do New Yorku, kde sme hrali aj v angličtine.

.v Stoke ste zažili mimoriadne intenzívne roky, boli ste herečka, autorka, speváčka, ťahali ste prevádzku krčmy... A zrazu koniec. To je ako malá smrť, nie?
No ja som sa potom nervovo zosypala a rok som chodila k psychiatrovi, ktorý ma dával dokopy. Aj Blaho skončil v nemocnici – v bruchu mal dva a pol deci hnisu. To bolo ako z Monty Pythona, lebo Blaho stále nadával, že je tu všade hnis a všetko to musí vyhnisať...

.stoka sa skončila, po roku si sa dala zdravotne dokopy a čo s načatým životom?
Povedala som si, že nebudem plakať za Stokou, nech za ňou plačú tí, pre ktorých sme tam žehlili obrusy a oni ich prepaľovali. Ja už by som to nechcela...

.ozval sa v tebe sebazáchovný pud?
Presne. Je koniec. Bola som zvnútra celkom vyhorená.

.môžeš ísť dnes do divadla pozrieť sa na nejaké klasické predstavenie?
Môžem, ale mňa to veľmi neláka. Mne tam prekáža, že niektorému hercovi totálne verím a inému vôbec. Keď hrá Milka Vášáryová, tam si zgustnem, ale keď ... no nebudeme menovať (Smiech). Ja som už deformovaná Stokou, u nás nikomu z úst nevyšlo niečo, čo by mu druhý nanútil. Možno je to tým, že nie som zvyknutá na to, keď ľudia hovoria texty, čo napísal niekto iný. Preto ani neuznávam, keď niekto spieva cudzie texty. Mňa nezaujíma, keď niekto len pekne otvára ústa.

.takže určite oceňuješ Superstar...
Hej, raz som kúsok videla niekde v krčme. A počula som o tom jednu výstižnú vetu: Celý národ sa pozerá na konkurz na barového speváka...

.spievaš v kapele Živé kvety. Čo bolo skôr – divadlo či bigbít?
Asi od trinástich rokov som túžila, že budem písať texty a niekto ich bude spievať. Hltala som Mládka, Lenku Filipovú, šlágre na rakúskych staniciach, a potom sa niečo stalo. Bolo to v období brutálneho socializmu a ja som objavila Kryla. Moja mama mala schovanú pásku a jedného dňa mi ju dala. Bolo to ako zjavenie. Geniálne spojenie hudby a slov. Pamätám si, že keď som si išla pustiť Kryla, vždy som si najprv detskú izbu upratala – ja som pritom hrozný bordelár – a potom som si sadla, pustila pásku a čakala na zimomriavky. Vždy prišli. Na tom Krylovi som fičala ako na droge. A vedela som už, čo asi chcem tvoriť – spievané slová.

.prvé pokusy boli s Martinom Burlasom. Ale rýchlo sa to skončilo. Prečo?
Neviem, nejako sa to rozsypalo. Potom prišla Stoka. Raz som tam mala službu, trhala som pri dverách lístky, keď prišiel Peter Bálik a povedal mi, že si pamätá na ten môj koncert s Burlasom, kde som spadla do jamy. A že sa mu to páčilo.

.tak vznikli Živé kvety?
Ešte nie. Potom sme sa náhodou stretli niekde na ulici pri vtedajšom Rádiu Ragtime a hovoril mi, že má koncert so skupinou Piecka. Tak som sa dozvedela, že hrá na gitare. Hneď sme si padli do oka, tak vravím, založme kapelu.


.potom ste roky hrávali v Stoke, na festivaloch, vydali ste dve platne, ale nič veľké sa nedialo. Až zrazu prišla platňa Na mojej ulici. A vystrelili ste hore. Čo sa to stalo?
My sme sa s Bálikom veľmi trápili, lebo v prvých rokov bola naša kapela vlastne mŕtva. Ani to nebola kapela, len sme niekoho zavolali, nech s nami príde hrať. Ale skutočná kapela, to je bojovná jednotka ? la Tolkien, kde jeden je Frodo, druhý Gandalf a niečo tých ľudí spája. Skutočnou kapelou sme sa stali, keď Ďuro začal hrať na base, za bubny si sadla Agnes a prišiel Marek. My sme s Bálikom potrebovali presne takúto oporu v našej tolkienovskej bojovej jednotke. Niečo sa udialo a ako kapela sme chceli byť stále spolu. Asi sme aj my s Bálikom museli dozrieť na to, aby sme mali skutočnú kapelu. Túžili sme po tom a po strašnom trápení sme ju zrazu mali. A vieme, aký je to zázrak.

.možno musela skončiť Stoka, aby sa Živé kvety rozvili...
Stoka a Živé kvety, to sa prelínalo. Aj v Živých kvetoch sme prežívali  smútok z toho, že Stoka nemá ako keby právo na život a stále len bojuje a ide to od desiatich k piatim. Ale v Stoke sme sa ostrieľali, najmä keď sme prestali hrávať v sále a začali sme hrať v krčme. A tam už nie si nejaký umelec oddelený od diváka, musíš urobiť niečo, aby tí ľudia pri stoloch prestali vykecávať a počúvali ťa. A  zistíš, že sa to dá. Stoka nás odchovala v tom dobrom i v zlom. Odchoval nás ten dobrý priestor, poskytol nám luxus sály a dal nám aj nakladačku v tej krčme, kde bolo treba prežiť. Keď vieš odohrať koncert v krčme, si frajer. A keď tam na teba niekto opitý pokrikuje, ty to vieš zvládnuť tak, aby sa na tom ostatní bavili a ty si sa nezložil.

.mnohí očakávali, že so Stokou zahynú aj Živé kvety, že sú to spojené nádoby. A zrazu Stoky niet, ale otvoríme si český Respekt a čítame uznanlivú recenziu na najnovšie cédečko Živých kvetov, v českých novinách sú rozhovory s tebou.
To je úžasné a chcem, aby to vedeli všetci, ktorí začínajú a nikto ich nechce, všetci ich odkopávajú a nenechajú ich nikde hrať. My sme vydržali, nikomu sme neliezli do zadku. Verili sme tomu, že robíme dobré veci a ľudia si naše pesničky nájdu. Nikdy sme nešli hrať niekam, kde by sme si to sami vybavili. Hrali sme len tam, kde nás zavolali.

.je to tak dodnes?
Jasné, ale je tu rozdiel – teraz nás už aj niekde v severných Čechách čaká plný klub. A ľudia poznajú naše pesničky, majú ponapaľované naše  cédečká. Takže, hoci táto cestička k poslucháčom vyzerá zarastená, dá sa ňou prejsť.

.keď človek dnes číta o hudobnom biznise, tak sa všade píše, že dôležitý je najmä dobrý marketing, promotion pre nové cédečko, PR kapely.
To sú dva svety. Oni a my. Pre nás je hudba svätá vec a chceme priniesť na svet dobrú pesničku, pri ktorej hocikto, kto si tú vec nájde, pocíti zimomriavky a načerpá z nej silu. V hudobnom biznise je veľa parazitov, ktorí sa chcú na hudbe priživiť. Ide im len o tantiémy. A nám je to odporné. My veríme, že naše pridrbané naivné pesničky môžu ľuďom dačo dať a že sa budú šíriť tak, ako sa šíri dodnes hudba Deža Ursinyho. Prídeš do Prahy a mladí ľudia tam poznajú jeho pesničky. Viete, ako mňa to teší? Šíri sa to len preto, že je to dobré. Ursiny už nepotrebuje promotion.

.ty si odrástla na Krylovi, chodila si aj na koncerty Nohavicu. Ako vnímaš to, že Nohavica bol agentom ŠtB, navštívil Kryla vo Viedni, referoval o tom eštébakom? Počula si Huťkovu pesničku na túto tému?
Nie, neviem o tej pesničke. Ale ja si myslím, že Nohavica im nemal na to kývnuť, človek sa nemôže takto zachovať. Raz mi napadlo, či tá úžasná Nohavicova pesnička Darmoděj nie je vlastne o ňom: ja som váš darmoděj, vagabund... Ale neviem, ako to presne bolo s tou spoluprácou s ŠtB. Podobne ako s Egonom Bondym, tiež si netrúfam mu niečo vyčítať. Kto mu môže vyčítať, že bol zbabelý? Nás nikto nemučil, ale Bondyho priateľa Záviša Kalandru umučili a popravili, to boli kruté päťdesiate roky. A nie každý je Milada Horáková. Ja nemám právo súdiť ani Nohavicu, ani Bondyho. A mne to preto trochu pripomína kauzu potraty.

.ako to súvisí?
To, že o tom hovoria ľudia, ktorí pred takouto voľbou nestoja. To je na tom úchylné. 

.tak ako bola spolupráca s ŠtB zlom, tak sú zlom aj potraty, nie?
Ale o tom nemôže hovoriť žiadna vyššia idea, len žena, čo pred tou voľbou stojí.

.robíš v Artfore, skladáš pesničky, píšeš občas do .týždňa, spievaš so Živými kvetmi... Aký je to teraz život? Život po Stoke.
Mám pocit, že si to užívam. Aj to, že som padla až na hubu a dostala sa z toho a som opäť zdravá. Akoby som prekonala vlastnú smrť a teším sa z toho, že ešte stále mám silu, som mladá, môžem žiť. Zo všetkého sa teraz teším, ešte stále som v eufórii. Idem so psom na prechádzku, pozerám sa okolo seba a teším sa... Mám prácu, vďaka ktorej si zarobím na prežitie, mám teda relatívnu slobodu...

.stále je to tak, že nežiješ z peňazí, ktoré zarobíte so Živými kvetmi?
Nechceme byť závislí od toho, čo zarobíme hudbou. To je pre nás posvätná vec. A tak mi práca v Artfore padla ako z neba, baví ma to. A sú tam dobrí ľudia... Ja nemám veľké nároky. Žijem iba so svojím psom, takže skromne prežijem z toho, čo si zarobím. Mne sa ten môj život veľmi páči. Pôsobím teraz ako nejaká debilná optimistka, ale bolo naozaj ťažko. A je to za mnou.

.takže to, čo Živé kvety zarobia, ide stále do spoločného banku? Ale veď by sa pomaly dalo z tých zárobkov žiť, nie?
Nebudeme sa tomu brániť, keď nás hudba uživí, ale nechceme pre to ani pohnúť prstom, nechceme sa ponúkať.

.a čo robíte s peniazmi v spoločnom banku?
Nájdeme si vždy nejakú dobrú reštauráciu a spolu tie peniaze prejeme. Účet si naskenujeme a dáme na našu stránku. Je v tom taká rozšafnosť.

.máš 36 rokov, nechceš zakladať rodinu?
Zatiaľ nebolo s kým. (Smiech.) Môj priateľ Rafael, františkánsky mních, hovorí, že dnes všetci chcú mať svoj život pevne v rukách. A možno najlepšie je len to tak pustiť. Niekedy mi príde smutno, že človek nemôže mať všetko. Teraz mám kapelu, koncerty a teším sa z toho, čo je.  A čo príde, to príde. 

.nie si teda presvedčený singl?
Nie, asi sa to tak vyvinulo.

.treba myslieť aj na demografiu...
Ale moja sestra, ktorá robí tie šialené dokumenty, má dve deti a ťahá to teda aj za mňa. (Smiech.)

.máš obavu, že s rodinou by mohla prísť strata slobody?
Určite je v tom aj niečo také. Ale ja som zase prípad, ktorý nerobí dve veci naraz. Keby prišiel vážny vzťah.... Takých už predsa bolo, čo mali kapelu, zaľúbili sa – a zrazu to bola najkrajšia vec na svete a na kapelu sa vykašľali.

.asi by si všetku energiu investovala do dieťaťa, lebo ty do každého projektu ideš naplno.
Asi  hej. Nepáči sa mi, keď človek vláči svoje deti po krčmách. Určite by som neľutovala, že som doma s deckom... Ale teraz mi to príde cudzie.

.živé kvety účinkovali aj v poslednom vydaní Pod lampou. Kritici tohto programu o vás poznamenali, že tam účinkovali aj „zneužité deti“.  Tridsaťšesťočnej žene to vlastne muselo zalichotiť, nie?
Vtedy som mala len 35. (Smiech.)

.ale vaša free kapela bola potom automaticky priradená k nám, časopisu, ktorý obraňuje konzervatívne hodnoty, venuje sa náboženstvu atď. Nevadí?
No, niektorí kamoši s nami prestali hovoriť, fanúšikovia nám nadávali na webe, ale napokon sme sa všetci stretli na koncerte a spoločne sa tešili z pesničiek. Viete, čo ma štve? Ja v mnohom nesúhlasím s Hríbom, a keď napíše editorial o potratoch, tak sa naštvem. Ale to, ako sa zachoval Pod lampou, s tým úplne súhlasím. A mne prekáža, keď ľudia akože z iných táborov nevedia uznať niečo, čo ten druhý urobil  dobre. Hríb položí reláciu a všetci ho upodozrievajú zo zištných úmyslov a nevidia, že urobil veľké gesto. A z toho druhého tábora by sa mi páčilo, keby napríklad podporili registrované partnerstvo. Keby to dokázali tolerovať, hoci majú iný názor. Ale asi sú to neprekročiteľné veci...

.podľa tvojich názorov – nemáš rada ľavicové cesty, ale si za registrované partnerstvá a štve ťa kampaň proti potratom – si klasická liberálka. Ty máš asi naozaj problém v tejto krajine voliť.
Volila som OKS a takto to dopadlo. (Smiech.) Ale ja si myslím, že takých ľudí ako ja – s podobnými názormi – je tu veľa. Nemôžem voliť KDH, prekáža mi ich spupnosť, ale musí sa už predsa objaviť niekto, koho budem môcť voliť aj ja. Teda niekto, kto má zásady, ale má kamarátov homosexuálov aj františkánskych mníchov, a nie je ľavičiar.

.v prezidentských voľbách asi budeš mať koho voliť.
Áno, s Radičovou nemám absolútne žiadny problém. Ani si neviem predstaviť, že by bola prezidentkou. Ty brďo, to by bolo niečo!

.takže vlastne ona v tom parlamente zastupuje teba?
Určite. Keď už tam nemôžem mať Patti Smith. Ale ona nech robí radšej pesničky. (Smiech.)

.ty si teraz v takom euforickom období. Ako vidíš Slovensko?
(Ticho.) No, už dlho rozmýšľam o tom, či je to vážne beznádejné. To ako vyzerajú verejné veci, je strašné.

.čo ťa tak desí?
Ten posun od Mečiara k Ficovi. Mečiar bol trošku tlčhuba.
Ľudia si myslia, že to bolo za Mečiara horšie, podľa mňa je Fico nebezpečnejší. A má väčšie ambície a je mladý. Vždy, keď mi niekto povie: ááále, to bude dobré, tak sa zľaknem. Myslím si, že platí Uhlárova teória, že teraz je brutálna normalizácia. Niektorých tlačia hypotéky, aby zabezpečili rodiny, nemajú teda na nič iné energiu, ďalší sú iba chamtivci, ktorí sa nabaľujú.

.nie je tu predsa len aj nejaký tretí tábor?
Možno, ale kde sú tí ľudia? Všetci by sme mali vyliezť a ozvať sa. Zistilo by sa, že nás nie je málo.

.fico má popularitu 40 percent.
Zlo sa šíri rýchlejšie ako dobro, ale keď sa už raz dobro ozve... Mne sa veľmi páči ten citát, že na triumf zla stačí, keď tí dobrí ľudia nerobia vôbec nič.

.ty napríklad spievaš. Aj o vážnych veciach.
Ty sa pri písaní tých pesničiek natrápiš, aby si ich dobre vymyslela, aby to fungovalo, a potom je tu sála plná ľudí. Pozeráš pred seba z pódia a zrazu vieš, že to tam je. Tí ľudia sú zrazu akoby iní. To je okamih, pre ktorý žijem.

Lucia Piussi / rodáčka z Dúbravky, dlhoročná členka divadelného súboru Stoka. V roku 1994 spolu s gitaristom a hudobným novinárom Petrom Bálikom založila Živé kvety, skupinu, ktorá je z roka na rok, od albumu k albumu lepšia, autentickejšia, silnejšia. V súčasnosti pracuje v Artfore a patrí medzi externých spolupracovníkov časopisu .týždeň.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite