Johann Gottlieb Fichte, od ktorého smrti uplynie v najbližších dňoch dvesto rokov, je autorom pravdepodobne „notoricky najznámejšej poznámky pod čiarou v dejinách,“ ako to nazval Daniel Johnson. Reč je o poznámke z nemotorne nazvanej knihy Príspevok k náprave verejnej mienky týkajúcej sa Francúzskej revolúcie (1793). Nemecký filozof v nej varoval svojich nemeckých rodákov pred židovskou hrozbou. Židia, napísal, predstavujú „štát v štáte... Nevidím žiadnu možnosť, prečo by sme mali (Židom) garantovať ľudské práva, iba ak by sme im jednu noc všetkým odsekli hlavy a nahradili ich novými, v ktorých by už nejestvovala jediná židovská myšlienka. A nevidím iný spôsob, ako by sme sa my sami dokázali ubrániť pred Židmi, kým pre nich neobsadíme ich Zasľúbenú zem a všetkých ich tam nepošleme.“
Tento klasický príklad sekulárneho európskeho antisemitizmu Židom vlastne povedal: Nemáte žiadne právo žiť medzi nami ako Židia. Aj keď, pripúšťam, netvrdí sa v ňom, že Židia nemajú právo žiť. Fichteho veta mi nedávno prišla na myseľ, keď som počul bojovne nasadeného tureckého premiéra Recepa Tayyipa Erdogana. Erdogan, ktorý čelí vyšetrovaniu pre masívnu korupciu a nedávno aj milióny nahnevaných ľudí protestujúcich v tureckých mestách, obvinil vyšetrovateľov, že sú agentmi globálneho sprisahania, zameraného proti nemu, ktoré ho chce oslabiť a v Turecku vytvoriť „štát v štáte“. Spolu so svojím ministrom hospodárstva obvinil medzinárodnú loby špekulujúcu s menami a úrokovými sadzbami za útok na tureckú vládu (turecká líra v decembri minulého roku prudko oslabila, čo zvýšilo náklady na financovanie tureckého dlhu, pozn. prekl.).
Premiér Erdogan zatiaľ (ešte) neprekročil hranice v európskych pomeroch známych eufemizmov, týkajúcich sa židovského sprisahania vo svete, ale jeho zástupca, Besir Atalaj, za útok proti tureckému režimu explicitne obvinil „židovskú diaspóru“. Erdogan nie je veľmi vzdelaný muž, ale v Európe nemusí byť človek intelektuálom, aby cítil závažnosť a ozvenu Fichteho slov. V skutočnosti všetko, čo o Erdoganovi vieme, svedčí o tom, že tento muž je jedným z tých Európanov, ktorí veria, že holokaust môže za zlé meno antisemitizmu, a preto treba dať antisemitizmu novú šancu na reparát.
Turecko bolo už dávnejšie miestom tých najdivokejších antisemitských a proti-izraelských vyhlásení v Európe. Bolo to tak ešte na začiatku roku 2009, vyše roka pred pokusom tureckej „flotily“ prelomiť izraelskú blokádu pásma Gazy, predtým, než naplno explodovali vzťahy týchto dvoch krajín, viac ako štyri roky predtým, než Erdogan vyhlásil, že za zosadením egyptského prezidenta Mursího a odstavením Moslimského bratstva od moci stojí tiež Izrael. Pripomínalo to trochu intenzívne závodenie: Náboženstvo permanentného hnevu vyjadrovalo svoju zúrivosť proti Izraelu a izraelským intervenciám v Gaze organizovaním a inscenovaním násilných prohamasovských demonštrácií po celom starom (a čoraz viac postkresťanskom) kontinente. Členovia Moslimského bratstva a ich stúpenci vyšli do ulíc európskych miest s pokrikmi: „Smrť Izraelu! Smrť Židom!“ Moslimská luza zastrašovala policajtov v Londýne alebo v Malmö, prípadne ničila Place de l’Opéra v Paríži. Ale nikde neboli davy agresívnejšie ako v Turecku. A z ulíc to prešlo do škôl, novín aj televízii. Dôvod, prečo sa to tak šírilo, bol samotný Erdogan, muž, ktorý vyhlasoval vety ako: „Izraelčania vedia veľmi dobre, ako zabíjať.“ A samozrejme: „Médiá kontrolujú Židia.“
Bolo to približne týždeň po týchto demonštráciách, čo sa na svoju prvú tour po Európe vydal americký prezident Barack Obama, a ukázal pritom nezáujem o židovské obavy, čo je príznačné pre celé jeho pôsobenie v Bielom dome. Do prejavov pred tureckými poslancami alebo univerzitnými študentmi sa nedostalo ani jediné slovíčko, reagujúce na tieto nepríjemnosti. Namiesto toho – ako obyčajne – veľa hovoril o „rešpekte“ k islamu a uisťoval, že Amerika „nikdy nevstúpi“ do vojny s touto prudko rastúcou náboženskou menšinou v Európe.
Ale ani to nie je všetko. Ako sa ukázalo, Erdogan je Obamov obľúbený zahraničný politik, vskutku priateľ, s ktorým ho spája „puto dôvery“. Ako informoval denník Washington Post, so žiadnym iným ani spojeneckým politikom netelefonoval prezident Obama tak často a dlho, ako s Erdoganom. Veľa času strávil telefonovaním aj s Benjaminom Netanjahuom, ale značná časť z toho sa týkala toho, aby sa Netanjahu Erdoganovi ospravedlnil za deväť mŕtvych pri blokáde Gazy.
Autor je spisovateľ a publicista. Jeho poslednou knihou je The State of the Jews: A Critical Appraisal (2012).
Tento klasický príklad sekulárneho európskeho antisemitizmu Židom vlastne povedal: Nemáte žiadne právo žiť medzi nami ako Židia. Aj keď, pripúšťam, netvrdí sa v ňom, že Židia nemajú právo žiť. Fichteho veta mi nedávno prišla na myseľ, keď som počul bojovne nasadeného tureckého premiéra Recepa Tayyipa Erdogana. Erdogan, ktorý čelí vyšetrovaniu pre masívnu korupciu a nedávno aj milióny nahnevaných ľudí protestujúcich v tureckých mestách, obvinil vyšetrovateľov, že sú agentmi globálneho sprisahania, zameraného proti nemu, ktoré ho chce oslabiť a v Turecku vytvoriť „štát v štáte“. Spolu so svojím ministrom hospodárstva obvinil medzinárodnú loby špekulujúcu s menami a úrokovými sadzbami za útok na tureckú vládu (turecká líra v decembri minulého roku prudko oslabila, čo zvýšilo náklady na financovanie tureckého dlhu, pozn. prekl.).
Premiér Erdogan zatiaľ (ešte) neprekročil hranice v európskych pomeroch známych eufemizmov, týkajúcich sa židovského sprisahania vo svete, ale jeho zástupca, Besir Atalaj, za útok proti tureckému režimu explicitne obvinil „židovskú diaspóru“. Erdogan nie je veľmi vzdelaný muž, ale v Európe nemusí byť človek intelektuálom, aby cítil závažnosť a ozvenu Fichteho slov. V skutočnosti všetko, čo o Erdoganovi vieme, svedčí o tom, že tento muž je jedným z tých Európanov, ktorí veria, že holokaust môže za zlé meno antisemitizmu, a preto treba dať antisemitizmu novú šancu na reparát.
Turecko bolo už dávnejšie miestom tých najdivokejších antisemitských a proti-izraelských vyhlásení v Európe. Bolo to tak ešte na začiatku roku 2009, vyše roka pred pokusom tureckej „flotily“ prelomiť izraelskú blokádu pásma Gazy, predtým, než naplno explodovali vzťahy týchto dvoch krajín, viac ako štyri roky predtým, než Erdogan vyhlásil, že za zosadením egyptského prezidenta Mursího a odstavením Moslimského bratstva od moci stojí tiež Izrael. Pripomínalo to trochu intenzívne závodenie: Náboženstvo permanentného hnevu vyjadrovalo svoju zúrivosť proti Izraelu a izraelským intervenciám v Gaze organizovaním a inscenovaním násilných prohamasovských demonštrácií po celom starom (a čoraz viac postkresťanskom) kontinente. Členovia Moslimského bratstva a ich stúpenci vyšli do ulíc európskych miest s pokrikmi: „Smrť Izraelu! Smrť Židom!“ Moslimská luza zastrašovala policajtov v Londýne alebo v Malmö, prípadne ničila Place de l’Opéra v Paríži. Ale nikde neboli davy agresívnejšie ako v Turecku. A z ulíc to prešlo do škôl, novín aj televízii. Dôvod, prečo sa to tak šírilo, bol samotný Erdogan, muž, ktorý vyhlasoval vety ako: „Izraelčania vedia veľmi dobre, ako zabíjať.“ A samozrejme: „Médiá kontrolujú Židia.“
Bolo to približne týždeň po týchto demonštráciách, čo sa na svoju prvú tour po Európe vydal americký prezident Barack Obama, a ukázal pritom nezáujem o židovské obavy, čo je príznačné pre celé jeho pôsobenie v Bielom dome. Do prejavov pred tureckými poslancami alebo univerzitnými študentmi sa nedostalo ani jediné slovíčko, reagujúce na tieto nepríjemnosti. Namiesto toho – ako obyčajne – veľa hovoril o „rešpekte“ k islamu a uisťoval, že Amerika „nikdy nevstúpi“ do vojny s touto prudko rastúcou náboženskou menšinou v Európe.
Ale ani to nie je všetko. Ako sa ukázalo, Erdogan je Obamov obľúbený zahraničný politik, vskutku priateľ, s ktorým ho spája „puto dôvery“. Ako informoval denník Washington Post, so žiadnym iným ani spojeneckým politikom netelefonoval prezident Obama tak často a dlho, ako s Erdoganom. Veľa času strávil telefonovaním aj s Benjaminom Netanjahuom, ale značná časť z toho sa týkala toho, aby sa Netanjahu Erdoganovi ospravedlnil za deväť mŕtvych pri blokáde Gazy.
Autor je spisovateľ a publicista. Jeho poslednou knihou je The State of the Jews: A Critical Appraisal (2012).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.