Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pomoc!

.denisa Augustínová .martin Bandžák .časopis .fototéma

Superbúrka, ktorá sa v novembri prehnala cez Filipíny, strhla celé mestá. Zmizli domy, nemocnice, školy, odnieslo lode aj úrodnú pôdu. Tajfún Haiyan zabil viac ako 5 200 ľudí, zranených je 26 000, stále nezvestných okolo 3 000 a až 3,5 milióna ľudí ostalo bez domova.

Superbúrka, ktorá sa v novembri prehnala cez Filipíny, strhla celé mestá. Zmizli domy, nemocnice, školy, odnieslo lode aj úrodnú pôdu. Tajfún Haiyan zabil viac ako 5 200 ľudí, zranených je 26 000, stále nezvestných okolo 3 000 a až 3,5 milióna ľudí ostalo bez domova.
Spia na rohožiach z ryžovej slamy, ktoré sú položené na tvrdom betóne. Zotavujú sa z hladu a smädu, smútku z mŕtvych, boja sa o nezvestných. Sú bez domova, bez práce a bez vízií do ich budúcnosti. Títo ľudia si napriek všetkému hovoria, že mali šťastie, prežili.
Tisíce ľudí stále obchádzajú trosky na zničených miestach ako Tacloban, DanBantayan, Guiuan, tisíce ľudí evakuovali. Trosky sú stále neodpratané, telá obetí katastrofy sa začali pochovávať až desať dní po tajfúne. Pomalé reakcie vlády si vyžiadali kritiku medzinárodného spoločenstva, občanov,  ako aj humanitárnych organizácií.
Športové centrá prichýlili ľudí napriek tomu, že budovy sú bez poriadnych stien a strechy opravili provizórne len vlnitým plechom. Dlhé rady tých, čo prežili, čakajú  na hygienické balíčky, čisté oblečenie a šľapky, prikrývky a spacie rohože. Snažia sa vysušiť vlhké stopy, ktoré im tajfún v ich životoch zanechal – zničené identifikačné doklady, listy, fotky Panny Márie a ich najbližších. Ich pozornosť sa  však už obracia k tomu, čo príde.

.o všetko sme prišli
„Minulosť je minulosť. Musíme ísť v našich životoch dopredu," povedala štyridsaťpäťročná Kristine, ktorá čakala so svojou rodinou na distribúciu pomoci slovenskej organizácie MAGNA Deti v núdzi štvrdý deň po katastrofe v Barangay Dan Bantayan v Cebu. Vrecia jedla a fliaš vody, hygienických balíčkov  boli naukladané okolo spadnutej steny, malé deti sa hrali s darovaným xylofónom.
Kristine utiekla tajfúnu s ôsmimi svojimi príbuznými, vrátane 86-ročnej starej matky. Štyria ďalší členovia rodiny boli na ceste zo San Remio, odkiaľ rodina pochádza. „Na začiatku sme spolu s manželom vyliezli na strechu nášho domu, presne tak, ako sme boli inštruovaní. Mali sme so sebou laná a čakali na príchod tajfúnu. Ale potom sme sa radšej rozhodli schovať do kúpeľne, ktorú sme pokladali za najbezpečnejšie miesto v dome,“ spomína Kristine a pokračuje: „Okolo desiatej hodiny ráno prišla búrka a s ňou strašidelné zvuky. Celý dom sa triasol, cítili sme silný vietor, počuli rozbíjajúce sa okna, padajúci nábytok a vodu vnikajúcu do domu. Po dvoch hodinách vietor ustal a aj keď ešte stále dosť silno pršalo, išli sme sa pozrieť von na škodu, ktorú napáchal. Boli sme príjemne prekvapení. Susedia boli v poriadku a okrem nejakých škôd na majetku to nebolo také zlé. Počas krátkej chvíľky sa však  vietor vrátil a bol oveľa silnejší ako prvýkrát. Bežali sme opäť do kúpeľne a všetko, čo sme zažili predtým, sa opakovalo, akurát niekoľkokrát silnejšie. Držali sme sa jeden druhého a kričali. Mysleli sme si, že umrieme. Na hlavách sme mali plastové stoličky pre prípad, že by naša skrýša neodolala. Tentoraz sme prišli o strechu a časť domu, i keď bola postavená z tehál, chýbala. Nemáme vôbec predstavu, ako dlho to mohlo trvať, pretože hodiny odfúkol vietor alebo boli zničené, celé sa to mohlo skončiť okolo štvrtej poobede. Neskôr sme sa snažili pozbierať po okolí zopár našich vecí. Väčšina sa stratila alebo zničila. Dom sme zakryli plastovými vrecami, aby sme v ňom mohli bývať. Nemáme nič,  o všetko sme prišli.”
Katastrofa vymazala mestá z mapy: zmizli domy, fabriky, infraštruktúra. Vláda sľúbila podrobný plán na rekonštrukciu do dvoch až troch týždňov, no ani takmer tri týždne po katastrofe, nie je počuť o žiadnom návrhu.
Až štyri z desiatich rodín v oblasti katastrofy  žili v chudobe už pred tajfúnom Hayian. Veľa ľudí z postihnutej oblasti záviselo od obchodu s kokosmi a od rybárčenia. Lode však boli rozbité a bude trvať roky, než vyrastú obrie palmy, ktoré tajfún vytrhol zo zeme. Manila má systém tzv. núdzového zamestnania a začala platiť ľuďom, čo prežili, za to, že budú čistiť trosky a opravovať základné budovy. To pomôže dočasne podporiť len 12 000 pracovníkov, ktorí budú zarábať 3 900 pesos (65 eur) za pätnásťdňovú prácu. Mnohí sa obrátili na príbuzných v iných častiach Filipín. Ale ekonomická situácia v krajine je žalostná, mnohí ľudia sú nezamestnaní alebo príliš zle platení a nemôžu pomôcť príbuzným v postihnutej oblasti.

.Ivyn príbeh
„Nemáme si kde požičať peniaze, hľadáme si prácu, ale tej niet, bez pomoci zvonku neprežijeme,” hovorí bývalý vojak Marlon Amora. „Už teraz mám strach, oprava domu je drahá a bude opäť len slabší, ako bol ten predtým. Ak nedostanem pomoc, asi sa zabijem,“ drží si rukami hrdlo aby sme lepšie rozumeli, čo presne má na mysli.
Marlonova dcéra Ivy má osemnásť a vyrástla v severnej časti ostrova Cebu – Medelline. Marlon Amora napriek tomu, že bojoval jedenásť rokov v armáde, nedostáva momentálne žiadnu podporu pretože bol obvinený zo zločinu, ktorý podľa jeho slov nespáchal. Ivina mama zomrela pred dvoma rokmi, pravdepodobne na rakovinu. Ivy deväť mesiacov pred tajfúnom, ktorý domáci volajú Yolanda, otehotnela. Je slobodná matka, otec dieťaťa utiekol skôr, ako sa dieťa narodilo. Noc pred tajfúnom išla Ivy spať plná obáv. Všetci počúvali rádio a tí, ktorí mali televíziu, v pravidelných intervaloch informovali zvyšok dediny. Tí, ktorí mali rodinu v bezpečnejšej časti ostrova alebo na pevnine, opustili svoje domovy. Ostatní ostali a pripravili sa na prichádzajúci tajfún presne podľa inštrukcií. Mali obavy, ale väčšina z nich už niekoľko tajfúnov zažila, mysleli si, že sú pripravení. Nemali ani predstavu, že to, čo príde, bude najsilnejší tajfún v histórii. Niečo, čo ešte nezažili, nevideli, ba dokonca ani o tom nepočuli rozprávať starších miestnych ľudí. Skoro ráno Ivy začala pociťovať niečo ako bolesť žalúdka. „Otec mi povedal, že to je iba stres a mala by som piť viac vody, zhlboka dýchať a myslieť na niečo iné,“ spomína Ivy. „Keď bola bolesť čoraz intenzívnejšia a prichádzala v pravidelných intervaloch, zistila som, že mám kontrakcie – práve som začala rodiť. Toto nie je najvhodnejší čas na pôrod, komentoval situáciu otec. “
Bolo sedem hodín ráno a tajfún mal prísť okolo desaitej. Zdravotné centrum bolo zatvorené, jediná možnosť bola rodiť doma. Marlon zavolal pôrodnej asistentke, aby prišla k nim a postarala sa o jeho dcéru. Mary-Jane Tamosa Moriris ochotne dorazila. Dom, v ktorom Ivy s Marlonom bývali, bol starší a nebol taký odolný ako novší dom suseda. Ten už bol v tom čase aj s rodinou mimo Medelline a tak sa Mary-Jane rozhodla, že sa s Ivy presunú k susedom.
Okolo 9. hodiny prišla informácia, že tajfún bude silnejší, ako sa predpokladalo a že vlny, ktoré prinesie, budú podobné cunami. Keďže ich ulica sa nachádzala 200 metrov od pobrežia, všetci sa rýchlo presúvali vyššie do dediny. Všetci okrem Ivy a Mary-Jane. Ivy už viac netrápila búrka ani tajfún, práve sa snažila priviesť na svet svojho prvého potomka. Mary-Jane si uvedomovala, že Ivy je plne odkázaná na ňu, musí jej teda pomôcť. Ak sa to zvrtne zlým smerom, stratí dieťa a možno aj Ivy.
Pôrod však prebiehal bez komplikácií a chvíľku pred začiatkom tajfúnu Ivy porodila dievčatko, ktoré dostalo meno Queisha Kate. Po príchode tajfúnu už museli ostať na mieste. Dom sa im triasol pod nohami, okná praskali, dieťa plakalo, boli sme celé mokré a vystrašené. Po dvoch hodinách vietor stíchol, vyzeralo to, že je koniec. „I keď bola Ivy vyčerpaná, prehovorila som ju, aby sme sa predsa len presunuli za ostatnými. Stihli sme to na poslednú chvíľku, len čo sme dorazili, opäť sa zdvihol vietor a bol silnejší ako predtým, ale teraz to už bolo iné, neboli sme samy,” komentuje osudný deň Mary Jane.
Okolo štvrtej tajfún utíchol. Marlon a Ivy s čerstvo narodenou dcérkou išli domov. Ich dom už nemal strechu. Queisha Kate má dnes tri týždne a je z nej zdravé a šťastné dieťatko. Starý otec jej dal prezývku Yolanda. Prinajmenšom si každý zapamätá dátum jej narodenia 9. november 2013.
Slovenská organizácia MAGNA tu teraz pripravuje projekt v oblasti duševného zdravia. Chce pomôcť ľuďom, ktorí prežili, „opraviť si svoje životy“. Poskytuje aj terapiu deťom, ktoré neboli o katastrofe rodičmi informované a následky ich paralyzovali. „Nie je to nátlak na ľudí, aby hovorili o traumatických incidentoch, ale hľadáme tých, ktorí potrebujú našu pomoc. Načúvame ich obavám a pomáhame im napojiť sa na miestne zdroje. Program vráti ľuďom pocit kontroly a moci nad svojimi životmi, deťom pomôže verbalizovať stres a ich nočné mory,“ hovorí Romain Santon, MAGNA koordinátor. „Nočné mory alebo extrémny stres sú normálne reakcie na mimoriadnu udalosť, akou bol tajfún. V takej apokalyptickej situácii je potreba služieb pre duševné zdravie ohromujúca," dodal Romain.
OSN zdvojnásobila odhad počtu bezdomovcov po tajfúne takmer na dva milióny. Úradníci hovoria o vyšších štandardoch na bývanie a infraštruktúru, vzhľadom na to, ako často katastrofy sužujú krajinu. Filipíny sa totiž len zotavovali zo zemetrasenia, keď udrel tajfún. Verme len, že medzinárodné spoločenstvo sa po pár dňoch nezbalí a neodíde z Filipín, ktoré pomoc potrebujú aj v ďalších mesiacoch.
Denisa Augustínová a Martin Bandžák, Magna Deti v Núdzi.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite