Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jana, Eddie a Moruša

.peter Bálik .juraj Kušnierik .časopis .hudba

Doby veľkých albumov sú už dávno za nami. Album Moruša: biela, ktorý vo vydavateľstve Slnko Records práve vydala Jana Kirschner však toto konštatovanie spochybňuje.

„Kde je, prosím vás, štúdio číslo 3?” pýtame sa vrátnikov v Slovenskom rozhlase. Je utorok, deň pred začiatkom turné Jany Kirschner a jej kapely, ktorým podporujú práve vydaný album Moruša: biela. „Trojka? Tam skúša Kirschnerka,” hovorí jeden z vrátnikov. Presne tam ideme. Po schodoch, doprava, ešte raz po schodoch, doľava, prvé dvere vpravo a sme tam. „Už ma nesú city, ktoré / šumia ako čierne more / v diaľke trbliece sa oceán,” spieva Jana a popritom nám ešte stihne zakývať na pozdrav. Najprv slušne postávame pri dverách, keď sa skončí pieseň, pozdravíme sa so všetkými prítomnými a nachádzame si pohodlné miesto hneď vedľa zvukára. Je to ako keby Jana a spol. hrali súkromný koncert pre .týždeň.
Skúška je vlastne poslednou generálkou pred prvým koncertom, a tak 14-členná kapela hrá piesne v poradí, v akom sú na koncertom setliste. Hoci sme album už poznali, zvuk kapely nás ohromil. Sláčiky, klarinet, Hammond, vibrafón, vokalisti, kontrabas, gitara, bicie (cimbalista Marcel Comendant sa k ním pridá až na koncertoch). Študovaní „klasici”, džezmeni, rockeri a Eddie Stevens, ktorý tomu všetkému dáva fazónu.
„Všetko sú to skvelí hudobníci,” hovorí Eddie, keď sa po skúške presunieme dolu do koviarne. „Ide len o to, ako ich zladiť dohromady. Bolo to vzrušujúce, ale zároveň „tricky“. Ale myslím, že sme sa to podarilo. Hráme hudbu, v ktorej sa všetci cítime dobre.” Jana ho dpĺňa: „Nechceli sme, aby to znelo ako nejaká elitná tvorba pre ľudí s vyhraneným vkusom. Chceli sme, aby Moruša bola dostupná všetkým. Klasickí hudobníci pre mňa budú vždy trochu elitárski. Chceli sme z nich dostať moment spontánnosti.” Ako sa do kapely dostal mužský vokálny kvartet Skety? „Tých som tam vždy chcel mať,” hovorí Eddie. „Počuť ich v každej pesničke na albume. Som fascinovaný mužskými vokálmi, znejú skvelo. Stále sme však popová kapela, ktorá hrá popové koncerty.”

.z jedného Martina
Bolo to niekedy uprostred osemdesiatych rokov. Sedemročná Janka Kirschnerová sa prihlásila do súťaže Zlatá guľôčka. „Učiteľka povedala, že viem pekne spievať, a tak som zaspievala pieseň Po nábreží koník beží a vyhrala som,” hovorí nám Jana o viac ako 20 rokov neskôr v rozhlasovej kaviarni. „S touto pesničkou som sa dostala až do krajského kola, ktoré sa konalo v Slovenskom národnom múzeu v Martine. Bol to vlastne môj prvý „gig”. Otec ma tam doviezol a dodnes spomína, že mu padla sánka, keď jeho malá dcérka vystúpila a suverénne spievala. Vtedy som skončila druhá, ale v ľudovom hlasovaní som vyhrala. Druhý rok som už vyhrala, a tak to pokračovalo ďalej,” spomína Jana na svoje hudobné začiatky. „Potom mala v Martine koncert Zuzana Homolová, mama ma naň zobrala a ja som sa zamilovala do jej balád: čím krvavejšie, tým lepšie. Potom prišiel Hendrix, Janis Joplin a folklór odišiel do zabudnutia.”
Ďalej je to už známa história: sedemnásťročná finalistka súťaže Miss Slovenska sa ukáže ako speváčka, vydáva prvý album, ktorý síce prepadne, ale neúspech ju skôr posilní ako zdeptá. Jej druhý album V cudzom meste je nabitý hitmi, z Jany sa sa stáva slovenská pop-diva, po ďalších albumoch (Pelikán, Veci, čo sa dejú) je jasné, že kráča čoraz viac svojou vlastnou cestou.
V roku 2007 vychádza jej anglický album Shine, ktorý bol pokusom preraziť na európskej pop scéne. „Bola som predtým absolútne nepripravené dieťa z našich malých pomerov. Tu doma sme len rozmaznané hviezdy, pretože tu nie je žiadna konkurencia. Stačí mať trochu viac talentu a človek je zaujímavý,” opisovala svoj vstup do veľkého sveta v rozhovore pre .týždeň v roku 2011. „Moja prednosť je v prirodzenosti, ale v Anglicku ma čoraz viac vtesnávali do ich škatuľky. Nakoniec boli spokojní, ale ja som bola absolútne zmätená. Zrazu som nevedela, kto som. Strávila som štyri roky nahrávaním tohto albumu, Universal do toho vložil veľa peňazí a potreboval ich späť. Dva týždne pred vydaním ho slovenská pobočka Universalu predala jednému mobilnému operátorovi a môj album dávali zadarmo k predaju ich výrobkov.”

.z Roviny k Moruši
Shine bol krokom vedľa, ale jej pobyt v Anglicku jej priniesol niečo, čo sa nedá naplánovať. Ešte v Anglicku sa Jana stretla s muzikantom a producentom Eddiem Stevensom, ktorý hral v kapelách Freakpower, Moloko či Zero 7, spolupracoval s Róisin Murphy a produkoval množstvo albumov. Toto osudové stretnutie malo niekoľko dôležitých následkov: Jana sa oslobodila zo zväzujúceho sveta slovenskej aj anglickej popovej scény, nahrala výborný album Krajina Rovina, začala spolupracovať s projektom afterPhurikane a hlavne: vznikol jeden pôvabný pár a následne dcérka Matilda. A o pár rokov neskôr album Moruša: biela.
Kým album Krajina Rovina je akýmsi záznamom z cesty, Moruša už je správou z novej krajiny. „Celé toto dobrodružstvo sa začalo krátko po afterPhurikane, kde sme spolu s Eddiem hrali s rómskymi a s klasickými hudobníkmi. Jožko Lupták a Boris Lenko hrali na skúškach staré chasidské piesne, ktoré hrávajú s rabínom Baruchom Myersom. Tak sme začali pátrať po hudbe, ktorá sa tu kedysi hrala,” hovorí nám Jana v kaviarni.
Eddie dodáva: „Jeden chlapík mi dal v mp3 asi dvesto piesní, ktoré sa v rokoch 1910 až 1960 hrávali v Bratislave. Bol som tým úplne facsinovaný. Ťažko bolo určiť, odkiaľ táto hudba prišla, nedalo sa povedať, že je to slovenská hudba, bolo v nej cítiť nemecké, rakúske alebo americké vplyvy. K tomu sa pridal zážitok z hrania s afterPhurikane a objavovanie hudby z filmov Československej novej vlny, ktorú považujem za absolútne fantastickú.” Piesne na Moruši vznikali podľa Eddieho úplne prirodzene: „Obaja sme mali niekoľko vlastných nápadov, ktoré sme začali dávať dohromady a aranžovať podľa vplyvov, ktoré do nás nasiakli, keď sme počúvali všetku tú starú hudbu.”
Na rozdiel od Krajiny Roviny, kde Jana priniesla piesne a Eddie ich nahral, aranžoval a produkoval, Moruša znie oveľa organickejšie. Na piesňach pracovali spoločne. „Jednoduchšie veci na platni sú moje, tie ťažšie patria skôr Eddiemu. Napríklad Sama bola úplne obyčajná pesnička, no on z nej spravil niečo veľké. Napísala som najprv len dve slohy a zdalo sa mi, že to stačí. On mi však vraví, že ešte musím napísať ďalšie tri (smiech). Bolo to veľmi ťažké. Pesnička Vidina mi trvala strašne dlho. Eddie mi doniesol minútovú rýchlu pasáž. Vyzeralo to ako klávesový part, ale nakoniec vysvitlo, že tam má byť text. Úplné šialenstvo. Túto jedinú časť som písala asi štyri dni v kuse, zatiaľ čo Eddie brával Matildu von na prechádzku. Písanie textov je pre mňa veľmi krehká vec.” Eddie dodáva na vysvetlenie: „Nie je to o tom, že by som Janku do niečoho tlačil, ona rada tvorí, až keď sú veci urgentné. Vtedy sa jej hlava otvorí (smiech).”
Album, ktorý práve vyšiel, je prvá z Moruší. Biela. „V štúdiu sme nahrali asi hodinu a pol hudby, pričom sme zistili, že ju všetku nemôžeme použiť,” hovorí Eddie. „Mohli sme tie nahrávky neskôr vydať ako bonusy, ale uvedomili sme si, že na to sú príliš dobré. Vtedy nám došlo, že by z toho mal byť ďalší album. Moruša: čierna.” Keď si všetky piesne vypočula Shina z vydavateľstva Slnko Records, povedala, že tie albumy sú dvojičky a mali by byť vydané naraz. Povedala, že až keď ľudia budú počuť druhý album, všetko začne dávať zmysel. Nakoniec sme dali prednosť dvom albumom. Aj preto, lebo každý album má inú náladu. „Biela, nerada to slovo používam, je akási nostalgická, je v nej niečo nevinné, čo sme stratili,” hovorí Jana. „Čierna je spojená s mestom. Sú tam úplne iné príbehy.” Moruša: čierna by mala vyjsť v máji 2014.

.aká je biela Moruša?
Keď sa prvýkrát v slúchadlách ozvala pieseň Až príde večer, ktorá album otvára, chvíľu sme si neboli celkom istí, či skutočne počúvame Janu Kirschner: a capella znejúci krehký hlas v neobvykle vysokej polohe spieva nádhernú melódiu, ktorá pripomína niečo medzi fólklórom a kancionálom, v texte sa objavujú slová ako lieska, kolíska, dvierka, hlávka či „ozveny hlas”. K hlasu sa postupne pridáva basklarinet, violončelo, husle a v krásnych harmóniách znejúci vokálny kvartet. Takmer celá pieseň sa vznáša akoby v bezváhovom stave, až kým ju záverečné zahustené akordy nestiahnu do komplikovaných tieňov nášho sveta.
Ďalších osem skladieb ukazuje množstvo farieb, nálad, textovej aj hudobnej poézie. Hneď ďalšia pieseň Promenáda navodzuje atmosféru akéhosi šibnutého šansónu, ktorý kráča v pokojnom tempe, Jana ležérne stúpa z altových hĺbok až k nežným výškam, spievajúc krásny surreálny text („Divá réva / vlnobitím tiel zem spieva a spieva...”). Svižnejšie piesne (Divná, Sama, Z jedného Martina) sa striedajú s melancholicky starosvetskými kúskami (Palisády) a dvoma kompozíciami ( O hore a vtáčkovi, Vidina), ktoré album posúvajú do oblastí „novej hudby”. Vo všetkých piesňach (v melódiách, textoch aj v aranžmánoch) cítiť vplyv folklóru, ktorý kedysi Jana objavila vďaka súťaži Zlatá guľôčka.
V štúdiu sa stretli klasickí a džezoví muzikanti (Miloš Valent, Boris Lenko, Braňo Dugovič, Jozef Lupták, Štefan Bugala, Marcel Comendant) s mužským vokálnym kvartetom a anglickými štúdiovými hudobníkmi. Hlavný muzikus bol Eddie Stevens, ktorý z toho vytvoril magické kompozície.
Všetko to ožíva na skúške kapely. Naživo a „na dotyk” človek ešte viac ocení pestrofarebnosť zvuku. Zo štrnástich individualít sa stala spoločne dýchajúca kapela, aj zložité kompozície znejú ľahko, Jana aj pre dvojčlenné publikum (pozostávajúce z autorov tohto článku) dáva všetko naplno, v štúdiu je veľa radosti. Zblízka obdivujeme Eddieho starý Hammond B3 (Eddie je majster hammondista: ovláda všetky triky s efektmi, nástroj pod jeho rukami znie kvílivo, monumentálne, búrlivo aj melancholicky), oceňujeme výber hudobníkov do koncertnej kapely: Miloša Valenta nahradil šikovný Ján Kružliak, rytmiku tvoria pražskí hudobníci: gitarista Tomáš Fuchs (Jana a Eddie ho objavili na jam session v Paláci Akropolis), kontrabasista a basgitarista Rasťo Uhrík (v Prahe žijúci prešovský džezmen v tričku The Beatles) a ľahkoruký bubeník Martin Novák (hráva s Lenkou Dusilovou či s Davidom Dorůžkom). Keď sa rytmika oprie do rockového refrénu piesne Na čiernom koni, rovno pred bubeníkom sediaci Boris Lenko si rukami zapcháva uši. Keď Jana spieva náročný vokál v piesni Až príde večer, bojuje so smiechom, no nakoniec to hrdinsky dospieva. „Prvé dni sme museli vysvetľovať, že toto je skupina, a nie orchester,” hovorí Eddie. „Keď sa povedalo, že skúška bude o jedenástej, tak „klasici” boli o jedenástej naladení a pripravení. Rytmická sekcia v tom istom čase ešte sedela na káve. Sú to dva rozdielne svety.”
O dva dni neskôr stojíme v preplnenom Babylone, celé sa to ešte zosilní. Nové piesne v prvej časti koncertu nás drvia krásou, staršie kúsky po prestávke nás dovádzajú do stavov znemožňujúcich kritický odstup. Pri záverečnej Unesenej s pískaním počas klaňačky je publikum unesené. Bratislavský koncert dopadol výborne,no dva dni predtým mala Jana obavy, ako publikum, zvyknuté na jej staré hity, nový album prijme. „Pre mňa sú to stále obyčajné pesničky,” povedala nám. „Niekto tvrdí, že dnes robím úplne iné veci, ale ja to tak nevidím. Mám trochu obavy, ako to celé dopadne. Vyrástla som s veľkou rukou šoubiznisu nad sebou, ktorá mi hovorí, že doba je ťažká a netreba vymýšľať. Cítila som to už pri Krajine Rovine. A Moruša ide ešte ďalej. Mám pocit, že ľudia, ktorí boli okolo mňa v minulosti, sa o mňa boja. Chce to odvahu. Ale tú čerpám od Eddieho. Vždy, keď mám pochybnosti, tak on ma vráti do pokoja.”
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite