Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Lady of the Canyon

.časopis .profil

Na základnej škole zistila, že to, čo skutočne vie, je kreslenie, vďaka učiteľovi angličtiny si obľúbila poéziu. Neskôr začala spievať a hrať na ukulele. Odtvedy nahrala 20 albumov a ovplyvnila niekoľko generácií hudobníkov. Minulý týždeň oslávila 70. narodeniny. Joni Mitchell.

Šešťdesiate roky boli obdobím obrovskej kreativity. Vezmime si len pesničkárov: Bob Dylan, Leonard Cohen, Joan Baez, James Taylor, Carole King, Neil Young či Van Morrison. Joni Mitchell do tejto pestrofarebnej skupiny patrí generačne a vzťahovo. Umelecky ju vo viacerých smeroch presahuje.

.hudobníčka z núdze
Narodila sa ako Roberta Joan (Joni) Anderson 7. novembra 1943 matke s írskymi a otcovi s nórskymi koreňmi v kanadskom mestečku Fort Macleod. Po matke zdedila náklonnosť k umeniu, po otcovi nordický vzhľad, zjednodušene by sa dalo povedať. Neskôr sa rodina presťahovala do Saskatchewanu. „Ako voláte dievča, pochádzajúce zo Saskatchewanu?” pýta sa o niekoľko rokov neskôr Johnny Cash dlhovlasej blondíny, hosťujúcej v jeho šou. „Saskatchewančanka,”odpovedá Joni Mitchell. Bolo to v roku 1969, keď už malo dievča z kanadského zapadákova za sebou dva albumy a na nich niekoľko všeobecne známych piesní.
Cesta k nim nebola jednoduchá. Keď mala Joni 8 rokov, dostala detskú obrnu. Vyliečila sa z nej, no celý život má oslabenú ľavú ruku a z času na čas sa jej vracajú problémy spôsobené týmto ochorením. Zo základnej školy odchádzala s poznaním, že jej životnou cestou bude (výtvarné) umenie a s láskou k poézii. A k nikotínu: fajčiť začala údajne ako 9-ročná a svojmu obľúbenému zlozvyku sa odvtedy venuje plynule 61 rokov.
Spievať začala Joni na strednej škole. Chcela gitaru, no rodičia to považovali za príliš frivolný nástroj, a tak jej kúpili ukulele. Jej repertoár tvorili americké tradicionály a country štandardy. Keďže dokonale intonovala, mala peknú farbu hlasu a dostatok sebavedomia, dokázala si zarobiť zopár dolárov spievaním na ulici a v pohostinských zariadeniach. Takto to pokračovalo aj po tom, ako sa presťahovala do Calgary, kde študovala na umeleckej akadémii. Školu však rýchlo nechala. Oficiálnym dôvodom bolo to, že sa chce venovať hudbe. Skutočným dôvodom bolo neplánované tehotenstvo. A tak odišla do Toronta, vo februári 1965 porodila dcéru a dala ju na adopciu (dcéra sa so svojou biologickou matkou v roku 1997 zoznámila a dnes majú veľmi dobré vzťahy). ‘„Bola som ,padlá žena”, potrat som nechcela, byť slobodnou matkou bolo neprijateľné,” spomína Joni po rokoch. Ďalej sa živila ako príležitostná pesničkárka. Zlom nastal, keď sa vydala za amerického folkového speváka Chucka Mitchella.
„Ako sa hovorí: Ak sa dobre vydáš, nech ťa Boh žehná, ak nie, staň sa filozofkou. To bol môj prípad,” hovorí v Joni v nedávnom rozhovore s redaktorom časopisu Q Jianom Ghomeshim, ktorý pri príležitosti jej narodenín nahrala kanadská televízia CBC. Z nešťastného vzťahu vyrástli piesne ako Song To A Seagull alebo Both Sides, Now. Po rozpade manželstva sa Joni sťahuje do New Yorku, kde získava prvé angažmán a neskôr do Kalifornie, kde ju náhodou počuje spievať David Crosby, zoznámi ju so svojimi priateľmi a vybaví jej zmluvu na prvý album.

.nepatrím nikde
Už prvý album Song To A Seagull z roku 1968 naznačuje, že Joni Mitchell nie je obyčajná pesničkárka. Melódie jej piesní sú zvláštne, jej vysoko posadený hlas ľahko skáče do výšok, pod ním znejú voľné struny gitary (dôvodom „otvoreného ladenia”, ktoré je pre Joni typické, bola obrnou spôsobená slabosť ľavej ruky a obľuba zvláštnych harmónií). Tretím albumom Ladies of the Cayon z roku 1970 sa Joni najviac priblížila woodstockovskej generácii pesničkárov. Nie div: s Grahamom Nashom z hviezdneho kvartetu Crosby, Stills, Nash & Young v tom čase prežívala dni plné lásky v jeho dome na Laurel Canyon Boulevard v LA. Hoci sa na Woodstock v dôsledku dopravnej zápchy sama nedostala, zložila pieseň Woodstock, ktorá atmosféru festivalu hudby, lásky a mieru dokonale vystihuje.
Nasledoval album Blue, kde už bola Joni Mitchell úplne sama sebou. Piesne ako California, Blue alebo A Case Of You sú melodicky a harmonicky neobyčajne bohaté,  poetické texty nezahaľujú, ale obnažujú. Len málokto (okrem dvojice Štrpka-Ursiny) si dovolí začať pieseň nepoetickým konštatovaním: „The last time I saw Richard was in Detroit in '68,” a neskôr celkom vecne opisovať, ako tento Richard robí mixované drinky a ako sa oženil s krasokorčuliarkou a kúpil jej umývačku riadu, aby nakoniec skonštatovala: „All good dreamers pass this way some day...”
V ďalších dekádach nezaraditeľná zvláštnosť Joni Mitchel ešte zosilnela. Na albume The Hissing of the Summer Lawns (1975) počujeme – desať rokov pred Paulom Simonom a Petrom Gabrielom – afrických bubeníkov, na ďalších albumoch sa objavuje Jaco Pastorius, Wayne Shorter, Herbie Hancock, Neil Young, Michael Brecker či Pat Metheny. Charles Mingus pre ňu a s ňou skomponuje poslednú hudbu vo svojom živote. Na platni Chalk Mark In A Rain Storm si s ňou zaspieva Billy Idol, Peter Gabriel a Tom Petty. Herbie Hancock v roku 2007 vydá album River – The Joni Letters, kde jej piesne spieva Norah Jones, Tina Turner, Corinne Bailey Ray, Luciana Souza, Leonard Cohen a samotná Joni. Nahrávka dostáva Grammy za Album roka. Ďalšiu Grammy v ten istý večer dostáva aj Joni za Najlepšiu popovú inštrumentálnu skladbu roka. Je ňou skladba One Week Last Summer, ktorá otvára jej doteraz posledný album Shine z roku 2007.
„Nepatrím nikde,” povie Joni Jianovi Ghomeshimu, keď sa jej pýta, koho považuje za svojich umeleckých druhov. „Myslíš Leonarda a Boba? To určite nie. Skôr Stravinskij, Duke (Ellington), Debussy alebo Marvin Gay.”

.joni Mitchell never lies
Tie slová povie rapper Q-Tip v piesni Janet Jackson Got Till It’s Gone, ktorej refrénom je sample Joninej piesne Yellow Taxi. Práve preto je Joni celé tie roky fascinujúca a zaujímavá. Keď je v móde vystupovať proti vojne, ona povie, že nebude spievať proti vojakom, ktorí tam kdesi zomierajú. Keď všetci obdivujú Dylana, ona povie, že nemá veľký hudobný talent. Keď všetci chcú byť v médiách, ona žije bez internetu a mobilu. Keď by vzhľadom na jej slávu mnohí dali veľa peňazí za obrazy, ktoré maľuje, ona ich nepredáva a vraví, že sú to iba dekoračné predmety do jej domu. Keď ju nazývajú samotárkou, tvrdí, že ona len žije normálne a že obsesia celebritami je psychická choroba. „Joni je jediný človek, ktorého poznám, čo nechce byť slávny,” povedal jej priateľ a bývalý vydavateľ David Geffen.
Jian Ghomeshi sa jubilujúcej Joni na záver rozhovoru pýta na to, ako vníma vlastné starnutie. „Snažím sa rozpoznať, čo je normálny proces odchádzania a čo je choroba. Teda čo prijať a s čím bojovať,” hovorí pomaly a rozvážne, zapaľujúc si ďalšiu cigaretu. „Je v tom však aj sloboda: stávaš sa znova dieťaťom, no nemusíš byť pritom detinský.”

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite