Székesfehérvár patrí aj Slovákom

Čakal som napríklad, že pri príležitosti pripojenia Chorvátska do Únie sa aj v Maďarsku odohrajú nejaké kultúrne podujatia. Ale kdeže. Len na rafinérskej linke MOL-INA došlo k ostrej výmene názorov, ale inak nič. Ešteže predsedovia obidvoch vlád boli neoblomní a siahli po medzištátnom pátose: priateľstvo oboch krajín je dôležitejšie než všetky hospodárskoprávne problémiky.
Hádam sa nedopustím žiadneho zveličenia, keď napíšem, že najvýznamnejšia stredoeurópska udalosť sa koná v meste Székesfehérvár, ktoré Slováci kedysi nazývali Stoličný Belehrad.
Székesfehérvár leží približne na polceste medzi Budapešťou a Balatonom, má asi stotisíc obyvateľov a patrí medzi väčšie tunajšie mestá. Mesto nie je žiadnym turistickým magnetom, aj keď svoje čaro nepochybne má. Vďačí za to však najmä pozoruhodnej dynamike, hospodárskej a kultúrnej. Každý, kto vie, čo znamená udržať kultúru v stotisícovom meste, vie, o čom je reč. Najmä, ak má svojím významom presiahnuť hranice mesta. Székesfehérvár si zaslúži zmienku aj krátku návštevu, najmä kvôli veľkolepej výstave Štefan, svätý kráľ. Koná sa v diecéznom múzeu mesta, otvorili ju koncom leta a venuje sa životu panovníka a zakladateľa uhorského štátu, jeho kultu a legendám s ním spojeným, od smrti ktorého uplynulo 975 rokov.
Székesfehérvár je dobrá voľba miesta. Bolo to pred Turkami jedno z centier Uhorského kráľovstva. Mesto svoj význam vyjadrilo aj tým, že na stránkach mesta používa okrem maďarského názvu aj názov mesta v chorvátčine, nemčine, srbčine, a samozrejme, aj slovenčine.  Napokon, od čias Štefana tu korunovali uhorských kráľov, tu sa v prítomnosti panovníkov odohrávali súdne dni a tu je aj panovnícke pohrebisko. Stoličný Belehrad je teda uhorským Saint-Denisom alebo Westminsterským opátstvom.  
Lepšie povedané, mohol byť. Ako je totiž dobre známe, po roku 1543 mesto padlo do tureckých rúk, počas tureckej vlády sa tu vyrabovali kráľovské hroby, odniesli poklady aj uctievané relikvie, zničili slávnu baziliku. Tak sa napríklad pravica svätého Štefana kráľa dostala do Dubrovníka. Pravicu aj kúsok sánky dnes strážia v klenotnici katedrály v Budapešti.
Dnes sa môžeme v Székesfehérváre prejsť Záhradou ruín, čo je miesto, kde stál kráľovský prepoštský Kostol Panny Márie, kde pochovali svätého Štefana, jedného zo smerodajných panovníkov stredoeurópskeho stredoveku, ktorého kardinál Korec  charakterizoval ako pokračovateľa misie svätých Cyrila a Metoda. Jeho meno zvečňujú početné miestne názvy v Maďarsku aj na Slovensku. Pôvodne mu zasvätili aj katedrálu v Záhrebe. V hlavnom meste Chorvátska po stáročia zachovávali jeho posviacku, Kráľov deň (Kraljevo), jeho pamiatku uchováva aj slovenská tradícia. Segedínsky národopisec Sándor Bálint pripomenul povesť, podľa ktorej  niekde na Orave sedí v jaskyni so svojimi spolubojovníkmi a čaká, kým bude treba opäť urobiť v krajine poriadok.
Organizátorom výstavy v Székesfehérváre sa podarilo zhromaždiť dôstojnú zbierku takmer 250 ojedinelých predmetov z maďarských a najmä chorvátskych múzeí. Osobitne cenné sú hermové relikviáre zo Záhrebu, Kaloče a Stoličného Belehradu. Sú to najväčšie skvosty zlatníckeho umenia, svojou úrovňou vyhotovenia aj rozmermi. Návštevníka však musí zaujať najmä niečo iné: predstava strednej Európy pred moderným nacionalizmom, predstava niečoho, čo nám pripomínajú len staré texty a muzeálne predmety.  Ale ak si to vieme predstaviť, zrejme to ešte nebude mŕtve.