skoro každý, kto na Slovensko vodí cudzincov, má podobné historky. Každý, kto sa snaží zo Slovenska niečo na Západ predať, tomuto problému imidžu čelí inak. Kamarát predávajúci veľké technológie po celom svete prisahá na Eurovea metódu, keď klientov, ktorými sú vždy muži, posadí na nábrežie Dunaja do kaviarne hneď vedľa chodníka a nechá ich obdivovať krásy okoloidúcich slečien.
Na prvý pohľad by nemala dĺžka sukní mať priamu súvislosť s kvalitou slovenských technológií, ale v skutočnosti to vraj stačí, aby človeku vytvorila inú prvú asociáciu so Slovenskom, ako malá zaostalá krajina pri Rusku. Mne sa najviac osvedčila otáčajúca sa reštaurácia na Kamzíku, ktorá takmer sama za vás udržiava konverzáciu – vždy, keď sa o kúsok otočí, partnerovi môžete dať nový výklad o tom, do ktorej krajiny sa práve pozerá.
Blízkosť do iných krajín je zároveň jedna z mála vecí, ktorými cudzinca môžete na Slovensku skutočne ohúriť: niečo ako Tatry má veľa krajín, historické centrá sú aj inde a zachovalejšie, ale že sa môžete v hlavnom meste na obed rozhodnúť, v ktorom štáte budete dnes obedovať, to mnohých napĺňa úprimnou závisťou. Keby teda bolo na mne, bonmot, že dve najlepšie veci na Bratislave sú blízkosť Viedne a Budapešti, by nemal byť sebakritický vtip, ale hrdá marketingová stratégia.
Niekedy je však ťažké odhadnúť, čím cudzinca potešíte. Pred rokmi som mal na návšteve hosťa z Varšavy, ktorý bol najviac nadšený z toho, že v krčme v Slovenskom raji videl domáceho, ako buchol do pultu a zakričal na hostinského „hej!“. Dokonale to totiž naplnilo jeho romantickú predstavu o Slovákoch ako horskom, civilizáciou nedotknutom národe.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.