Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Obrana politiky

.petr Fiala .časopis .klub

Nespokojnosť so stavom českej politiky a českou politickou kultúrou nie je nová. Napokon, netýka sa len českej spoločnosti, aj iné európske krajiny prechádzajú obdobím „politickej únavy“.

Málokde je však rozdelenie medzi politikou a spoločnosťou také hlboké ako u nás. Nedôvera v kľúčové inštitúcie demokracie, pocit všemocnej korupcie a bezútešnosť politickej kultúry dosiahli mieru, ktorá nás musí znepokojovať. Nie je pritom až také dôležité, či tieto pocity spoločnosti zodpovedajú realite, alebo sú vyvolané médiami, či vznikajú z nerealistických očakávaní. Nálada v spoločnosti totiž spätne utvára politiku, vymedzuje priestor a podmienky, v ktorých možno demokratickú politiku realizovať.
Recepty, ktoré sú na ťažkosti demokratickej politiky ponúkané českej verejnosti (ale v rôznych podobách aj občanom iných európskych krajín), situáciu neriešia, len ju zhoršujú. Spoločnosť je pretkaná sieťou kontrolných mechanizmov a preventívnych opatrení, volíme čoraz častejšie, v každých voľbách hľadáme nové strany alebo aspoň nové tváre, máme radi, keď politika predstiera, že nie je politikou a veríme, že ju môžeme nahradiť administratívno-právnymi postupmi, či už sú to úradnícke vlády, alebo „naddemokratické“ európske štruktúry. Všetko spolu však politiku ešte viac ochromuje, výkon politiky sa zhoršuje a naša nespokojnosť rastie. Často počúvame, že demokracie je príliš veľa, že demokracia národného štátu je slabá a neobstojí v globálnej konkurencii, že sloboda je nanič, keď ju nesprevádza prosperita a podobne. Kdekto by demokraciu ľahko odložil ako šaty, ktoré vyšli z módy.
Oslabovanie dôvery v demokraciu je však niečo, s čím sa zmieriť nemôžeme. Je potrebné pripomínať a hájiť základné princípy demokratickej politiky. Už len preto, že nič lepšie nemáme a lepší, dôstojnejší a rozumnejší spôsob organizácie spoločnosti najskôr ani nevymyslíme.

.obhajoba demokratickej politiky
S politikou je to trochu ako s prírodou okolo nás. Potrebujeme ju, ale v niektorých dejinných obdobiach sme na to pripravení zabudnúť alebo sa tak necháme okúzliť niečím novým, že by sme to boli ochotní aj poprieť. Prírodu potrebujeme nielen z biologického či fyziologického hľadiska, ale – ako vieme po tom, čo odznelo naše jednostranné nadšenie z technologického rozvoja každého druhu – aj z mnohých kultúrnych, intelektuálnych a vlastne aj psychologických dôvodov. Keď sme prišli na to, že mestá bez stromov a parkov nie sú príjemné, že prostredie bez zachovalej krajiny je škaredé, že ovplyvňovanie prírody umelými postupmi, chemickými prostriedkami a genetickými úpravami môže byť síce užitočné, ale od určitej hranice aj pre nás samotných škodlivé, keď sme si uvedomili, že chceme mať okolo seba zeleň všetkého druhu, v riekach čistú vodu a okrem miest aj vidiek – začali sme náhle vymýšľať, ako máme životné prostredie okolo nás chrániť. Namiesto rozumného a vyváženého prístupu sa však mnohí nechali strhnúť k extrémom, ktoré síce možno do istej miery prispievajú k ochrane prírody a jej návratu do pôvodného stavu (aj keď vlastne nevieme, aký bol, pretože žijeme v kultúrne pretvorenej a ľudskou činnosťou utváranej krajine). Prírodu potrebujeme, musíme ju chrániť, ale rozumne, na základe osvedčených postupov, neustálym hľadaním kompromisov medzi potrebami človeka a možnosťami prírody okolo nás. Podobné je to s politikou.
Politiku tiež nevyhnutne potrebujeme pre život. Ľudská spoločnosť je bez nej nepredstaviteľná, človek bez politických inštitúcií a inštitucionalizovaných procesov nedokáže regulovať moc, utvárať vzťahy podriadenosti a nadriadenosti, riešiť konflikty potrieb a záujmov. Nemusíme nevyhnutne veriť politicko-antropologickej téze o človeku ako nedokonalom alebo nedokončenom živočíchovi, ktorému chýba určitý typ inštinktov, ktoré iným živočíchom bránia v likvidácii vlastného druhu, ale môžeme sa spoľahnúť na skúsenosť: ľudská spoločnosť sa odnepamäti organizovala na politickom princípe. Iná dejinná a doložiteľná skúsenosť nám ukazuje, že z hľadiska výkonu je v dlhodobom meradle pravdepodobne najefektívnejšia, pre väčšinu ľudí najspravodlivejšia a najznesiteľnejšia nejaká forma demokracie. Od gréckych demokracií cez talianske mestské štáty až po moderné krajiny 20. storočia môžeme sledovať pozoruhodné prepojenie rozvoja, prosperity, vzdelanosti a kultúry, naozajstné „skoky v bytí“ (Voegelinov pojem používam v zúženom zmysle slova, bez spirituálneho rozmeru), ale aj postupnú únavu a tragické konce spoločností, ktoré podliehali barbarskejším dobyvateľom alebo krátkodobo uverili tomu, že majú moc zveriť nejakej autoritatívnej sile, aby neskôr prišli na to, že nič nemohlo byť väčším omylom. Demokratický politický poriadok je totiž veľmi krehký, vyžaduje stálu pozornosť, má vysoké transakčné náklady a samozrejme, nie je dokonalý. Je len najlepší zo všetkých zlých riešení, aby som parafrázoval známy Churchillov výrok. Napriek tomu občas mnohým ľuďom napadne, že demokraciu nepotrebujeme, dokonca, že celá politika je niečo mimo našich životov, je otravná a bolo by lepšie, keby sme ju nemali. Keď taký názor preváži a prestaneme sa o politiku starať, dopadne to ako s prírodou: len čo je prostredie okolo nás ohrozené, začíname si všímať to, ako veľmi prírodu potrebujeme a začíname hľadať radikálne riešenia, aby sme zachránili, čo sa zachrániť dá. Ale ani v ochrane prírody, ani v ochrane politiky žiadne radikálne a spásonosné riešenia nefungujú. Už dávno máme vyskúšané, čo je účinné. Stačí len na jednej strane neprepadnúť pocitu, že politika je niečo, čo sa nás netýka, niečo, čo nepotrebujeme, a aktívne sa o ňu starať. Na druhej strane súčasne nedovoliť, aby nám politická aktivita natoľko zakryla obzor, že už nevidíme nič iné. To je totiž soľahlivá cesta, ako sa prikloniť k politickým extrémom.

.demokratický politický poriadok
Demokratickú politiku je dnes potrebné znovu hájiť. Dôvod, paradoxne, spočíva v jej úspechu. Moderné západné demokracie dokázali vytvoriť a zaistiť blahobyt, aký nemá v histórii ľudstva obdoby, a to tak svojou kvalitou, ako aj svojou šírkou, pretože z neho mohli ťažiť takmer všetky vrstvy spoločnosti. Uprostred takmer kontinuálneho rastu a celkovej bezpečnosti, bez vojen, existenciálnych kríz a so sociálnymi výhodami, ktoré sa zvyšujú, sa dalo ľahko zabudnúť na to, že takýto stav nie je v historickej perspektíve nič prirodzené, ale že ide o výsledok pozoruhodného výkonu západnej civilizácie, čo okrem iného úzko súvisí práve s demokraciou. V momente, keď sa zdalo, že západný model demokratickej spoločnosti a trhového hospodárstva bude všade víťaziť, sa objavili prinajmenšom tri súvisiace problémy, ktoré postupne vyvolávajú v európskych spoločnostiach čoraz väčšie napätie.
Po prvé, demokracia sa vo svete navzdory predpokladom – na rozdiel od kapitalizmu, v zmysle hospodárskeho mechanizmu – nijako zvlášť nešíri.  Dynamicky sa rozvíjajúce štáty mimo Európy používajú buď iné formy riadenia spoločnosti, alebo uplatňujú vynútené či prevzaté mechanizmy väčšinového rozhodovania bez toho, aby súčasne rozvíjali občiansku participáciu – naopak, prepájajú systém s kastovným, rodovým alebo sociálnym rozdelením spoločnosti. Quasidemokracia slúži ako legitimizácia autoritatívnych režimov, alebo ako prostriedok radikálnych hnutí za ovládnutie spoločnosti. Akoby sa nám vracala téza, že demokracia nášho typu, ktorá nie je iba väčšinovým rozhodovaním, môže naozaj fungovať iba v určitom kultúrnom prostredí, ktoré je vytvárané konkrétnymi hodnotami a (náboženskými) predstavami. V mnohých iných kontextoch pôsobí skôr ako karikatúra samej seba, alebo dokonca ako cesta k moci pre diktatúry, ktoré sa namiesto vojenskej sily legitimizujú práve podporou zmanipulovanej väčšiny, ale ktorých faktická politika sa od autoritatívnych režimov líši len málo.
Po druhé, súbežne s poznaním, že všetci nebudú prijímať náš spôsob myslenia a svet sa sám od seba nestane bezpečným miestom, prišlo rozčarovanie z toho, že ani vývoj európskych spoločností neprebieha smerom k stálemu rozvoju nekonečných možností, dokonca ani nie po špirále, ale že rast sociálneho zabezpečenia, bezplatných výhod a bezprecedentnej starostlivosti štátu o všetkých naráža na demografické, ekonomické, sociálne, ale aj kultúrne hranice a že ho nie je možné udržať. Bez ohľadu na to, či si myslíme, že rozsiahle sociálne zabezpečenie (bezplatné zdravotníctvo, školstvo, dlhé dovolenky, garantované dôchodky) sú správne, alebo nie, teda či sme naľavo, alebo napravo v politickom spektre, sme nútení rozpoznať, že ako spoločnosti už na ne nároky nemáme.
Dôvod je jednoduchý, a dokonca ani primárne nesúvisí s hospodárskym rastom akebo výškou exportu. Zvyšuje sa počet tých, ktorí majú nárok na sociálne výhody, na druhej strane sa však zmenšuje počet tých, ktorí na tieto služby poskytujú peniaze. Štát navyše preberá stále nové funkcie, ktoré musí tiež nejako zaplatiť. Širším vrstvám spoločnosti nie je jednoduché vysvetliť, že zabezpečenie prostriedkov na takéto služby nie je nič samozrejmé a že to nie je len výsledok zlých politických rozhodnutí. Ľudia si myslia, že politika zlyháva, nedokáže nám zaistiť to, čo predtým. Do toho prišla hlboká finančná a ekonomická kríza, ktorá s tým v mnohom súvisí.
Po tretie, s poznaním, že demokracia nevyhráva a svet sa nestáva bezpečným rajom, a že z raja sa nakoniec sami vyháňame, pretože naň nemáme, prišlo rozčarovanie z globalizácie a hlavne integrácie. Na prvý pohľad rozumná myšlienka otvárania a prepájania európskych krajín sa ukázala z  rôznych dôvodov problematická. V momente, keď sa európske zjednocovanie rozšírilo takmer na celú Európu a keď sa od fázy spolupráce a zdieľania v niektorých oblastiach prešlo k hlbokej integrácii, sa ukázalo, že veci sa skôr zhoršujú, že unáhlené prepájanie vedie nielen k menej efektívnym funkciám, ale tiež k problémom s identitou, stotožnením sa a podobne.
Na európskej politickej rovine sa čoraz viac rozhoduje na základe nejasných postdemokratických postupov, na národnej rovine sa politické reprezentácie stali de facto politickou triedou, ktorá je síce formálne rozdelená do politických strán, ale ktorá už v mnohých smeroch nie je významne ideovo rozlíšená. Politika kapituluje  pred byrokraciou, právom, chytila sa do pavučiny, ktorú si spoločnosť sama uplietla. A tak sa demokratická politika oslabuje.

.nemeňme princípy, ale mechanizmy
Namiesto oslabovania princípov parlamentnej demokracie by sme sa mali sústrediť na zlepšenie toho, o čom na základe skúsenosti dlhodobo vieme, že nefunguje. Nemeňme princípy a nespochybňujme hodnoty demokratickej politiky, ale tam, kde prax ukáže, že niečo nefunguje, rozumne upravme mechanizmus.
Často počuť, že hlavným problémom českej politiky je korupcia a zlí politici. Pod to sa všetci radi podpíšeme. Ibaže skutočnosť je, bohužiaľ, zložitejšia a príčiny zlyhávania českej politiky je nutné hľadať inde. Český vládny systém je nebývale nestabilný, za posledných desať rokov už máme ôsmu vládu. Nespokojnosť s výkonom politiky, ale aj so stavom politickej kultúry s touto skutočnosťou úzko súvisia.
Dĺžka volebného obdobia parlamentu, ktorým je určené funkčné obdobie vlády, nevznikla náhodou. Štyri roky je obdobie, za ktoré je možné uskutočniť politický program, s ktorým boli politické strany zvolené. A je to obdobie, za ktoré  majú voliči možnosť zhodnotiť, nakoľko bola taká politika úspešná.  V dvoch prípadoch sa tento optimálny priebeh politického cyklu rozdrobuje: ak je vládna koalícia viacpočetná, takže nie je možné napĺňať zrozumiteľný pravicový alebo ľavicový program, alebo pokiaľ nemá vláda čas svoje predstavy realizovať, urobí len niečo a už na jej miesto nastupuje niekto iný. V Českej republike, bohužiaľ, často platí jedno aj druhé. Slabá vláda, závislá od niekoľkých jednotlivcov, ideovo nepevná koalícia a nejasná štruktúra moci so stálym striedaním politikov vytvárajú priestor pre rôzne záujmové siete naprieč politickým a štátnym aparátom, ktoré sú vhodným prostredím na korupčné konanie. Neznie to v našej krajine veľmi populárne, ale je to pravda: silná, ideovo vyhranená politická vláda je lepšou ochranou proti korupcii, než tisíce formálnych protikorupčných opatrení, ktoré otravujú len tých, ktorí by sa nečestného konania nedopustili.  
Vlády v Českej republike zriedkakedy dokončia celé volebné obdobie. Za dvadsať rokov od vzniku štátu už máme dvanástu vládu, celé štyri roky vládli iba dve vlády. Ale ľahko zabúdame, že problémy s väčšinou mali hádam všetky. Prvá Klausova vláda disponovala síce 106 hlasmi z 200-člennej snemovne, ale bola štvorčlenou koalíciou (ODS, KDS, ODA, KDU-ČSL), druhá Klausova vláda (1996 až 1997) už bola menšinová, rovnako ako vláda Miloša Zemana (1998 až 2002). Špidlova, Grossova a Paroubkova vláda (2002 až 2006) mali podporu 101 hlasov, prvá Topolánkova vláda bola menšinová, Topolánkova druhá vláda (2007 až 2009) ma za sebou 100 poslancov a niekde okolo tohto čísla sa nakoniec pohybovala aj „väčšina“ Nečasovej vlády. Na vytvorenie a udržanie vlády v Českej republike musíte buď uzavrieť dohodu s opozíciou (o tolerancii, opozičnú zmluvu alebo niečo podobné), zostaviť najmenej trojčlennú koalíciu a často získať aj nejakého „prebehlíka,“ alebo všetko dohromady. Len v jednom prípade sa podarilo vytvoriť zdanlivo silnú vládu. Vláda Petra Nečasa (na začiatku 118 hlasov), ale tá stála na podpore nového politického subjektu, strany Veci verejné, ktorý čakal obvyklý osud podobných združení a rozpadol sa.
Slabá väčšina, založená na rôznych nezaradených poslancoch, láka na opakujúce sa pokusy o vyslovenie nedôvery vláde. Klaus ani Zeman nedôvere nečelili, Špidla raz, ale Topolánek a Nečas už každý päťkrát. Z mimoriadneho nástroja sa stal štandardný spôsob práce v snemovni, veď čo keby to náhodou vyšlo ako pri páde Topolánkovej vlády? Ale tým je len čoraz viac podrývaná vládna moc a v očiach verejnosti sa celý systém vlastne neustále ocitá v politickej kríze. Koho to robí spokojnejším?
Kompromis je nevyhnutný už pri zostavovaní vlády, občania potom majú pocit, že volebný program je len kus papiera, že s nimi politici nehrajú poctivú hru. Ale oni na to nemajú dosť síl. Vlády neponúkajú ani silnú personálnu kontinuitu. Žiadny premiér, s výnimkou Václava Klausa, nevládol dlhšie než štyri roky, ani sa nevrátil do úradu, čo je aj s okolitými krajinami neobvyklé.
V tom je do istej miery rozdiel aj voči krajinám, ako je Taliansko, ktoré mali tiež dlhodobo vysoko nestabilný systém vlády, ale súčasne vykazovali vysokú mieru personálnej a politickej kontinuity.
Situácia, v ktorej sa ocitla česká politika, je do značnej miery spôsobená nevhodným volebným systémom. Nemôžeme síce povedať, či je vo všeobecnosti lepší pomerný, alebo väčšinový systém, alebo niektorá z jeho variantov, ale môžeme tvrdiť, či sú viac alebo menej adekvátne vzhľadom na štruktúru danej spoločnosti. Český systém opakovane vytvára slabé, mnohočlenné  a ideovo nesúrodé vlády, preto politológovia už najmenej pätnásť rokov odporúčajú jeho úpravu. Za ideálne riešenie by bolo možné považovať zavedenie väčšinového systému. Ale problém je, že naša ústava predpisuje pre jednotlivé komory volebný mechanizmus. Keďže nie je pravdepodobné, že by súčasný volebný mechanizmus mohol napomôcť vznik silnej väčšiny, a ani to, že by sa našlo dosť síl na sformovanie ústavnej väčšiny, je asi nevyhnutné hľadať iné cesty, ako dosiahnuť úpravu volebného systému bez potreby meniť ústavu.  Nie je hádam potrebné prevracať ústavné predpisy a meniť pomerný systém na väčšinový, stačilo by posilniť väčšinové prvky v pomernom volebnom systéme do poslaneckej snemovne, a vec by bola azda o niečo lepšia. Ale treba k tomu pristúpiť poučene, pretože zmena volebného systému už raz stroskotala. Ak neurobíme túto drobnú zmenu, nečakajme zázraky. Predčasné ani žiadne iné voľby túto situáciu príliš nezmenia, rovnako ako nové „čisté“ politické subjekty, ako sme sa už opakovane presvedčili.
V politike, tak ako v živote, spravidla žiadne jednoduché riešenia nie sú. Politiku zlepšíme len tak, že sa o ňu budeme aktívne starať, budeme rešpektovať osvedčené princípy, budeme hájiť demokratické pravidlá hry a sami sa v svojom prostredí správať tak, ako to požadujeme od tých, ktorých si vyberáme ako svojich reprezentantov. Petr Fiala/
Politik, univerzitný profesor a bývalý rektor Masarykovej univerzity v Prahe. Narodil sa v roku 1964 v Brne, vyštudoval český jazyk, literatúru a dejepis na Univerzite Jana Evangelistu Purkyně v Brne (predchodkyňa dnešnej Masarykovej univerzity). Pracoval ako historik starších dejín v Kroměříži, po roku 1989 krátko ako novinár. Zakladal katedru politológie a neskôr sa stal prvým profesorom politológie v Česku. V roku 2004 sa stal rektorom MU, kde zotrval dve funkčné obdobia. V roku 2012 sa stal ministrom školstva v Nečasovej vláde a v nadchádzajúcich voľbách vedie ako nestranník kandidátku ODS v Brnianskom kraji. Je ženatý, má tri deti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite