Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sloboda má svoju hranicu

.eva Čobejová .časopis .rozhovor

Chcel zažiť dobrodružstvo, a tak išiel na filmovú priemyslovku do Čimelíc. Chcel zažiť slobodu, a tak zo školy ušiel. Aby spoznal skutočný život, pracoval na psychiatrii a na záchytke. Vyštudoval FAMU, no predáva na trhoch. A píše. Jeho kniha Kale topanky získala Cenu Anasoft litera 2013. Slobodný človek Víťo Staviarsky.

.vy ste sa z Prešova vybrali študovať až do Čimelíc. Prečo?
Pochádzam z úplne normálnej rodiny, otec bol riaditeľom podniku. No ja som chcel žiť nejako ináč. Ako štrnásťročný chlapec som chodil do opálových baní, miloval som dobrodružstvo. Bol som veľký rojko,  preto som išiel  na dobrodružnú cestu do južných Čiech na filmovú školu. Hneď v prvom ročníku sme si založili študentský časopis, opozičný voči zväzáckemu. Otáznik News sa volal. Bolo to však práve v chartistickom roku 1977 a odrazu do školy nabehli tajní, rozprášili to, dali nám dvojky a trojky zo správania a nášho šéfredaktora zo školy vyštvali.

.to bola skúsenosť mladého chalana?
Bol som sedemnásťročný chlapec. Vo svete sa riešia nejaké veľké politické veci, rakety sú namierené z jednej aj z druhej strany a chlapci si založia vlastný časopis a nabehnú na nich eštebáci. O existencii nášho časopisu informovala Slobodná Európa. To nám veľmi nepomohlo. Vrhli sa na nás ako osy.

.riešila sa v tom časopise aj politika?
Vôbec. Ja som tam mal poviedku z nejakého čundru. Od tej chvíle sme boli považovaní za čierne ovce. Vrhli sa na nás dosť surovo.  

.na čimelickú školu sa pritom dnes spomína ako na jeden z ostrovov relatívnej slobody.
Áno, ale zároveň to bolo aj viac strážené. Chodili tam deti rôznych prominentov. Veľmi rýchlo sme začali čítať Nietzscheho, Schopenhauera alebo Dostojevského, písali sme básne, fotili sme, filmovali, hrali sme vo filmoch. Ale bolo to celé pozorne sledované. Nakoniec tú školu niekedy v roku 1982 aj zavreli. Ostrovček slobody sa skončil. Ale ja som z tej školy ešte predtým vlastne ušiel.

.prečo?
Pod vplyvom čítania a rôznych filozofických škôl, aj po tlaku od pedagógov sme sa v rámci akejsi existenciálnej túžby snažili tú slobodu vyhrotiť. Písal som básne a pod vplyvom Kerouaca a beatnikov som vyrazil na potulky. Krátko pred maturitou. Zobrali sme s kamarátom „bágle“ a šli sme. No ešte predtým som schválne prepadol, aby som oddialil základnú vojenskú službu. Rok som býval v Čimeliciach v takom zaujímavom podnájme. Moja domáca chovala asi 16 oviec, ktoré behali po baraku. Bolo to také hipisácke hniezdo. So spolužiakom Jožom Mrvom sme brázdili celý československý priestor, spávali sme pod mostami, v tráve, až  sme skončili v Prešove. Tam sme objavili starú hvezdáreň, kde sme pod zámienkou, že filmujeme, bývali.

.dva roky vojny museli byť potom tvrdým pristátím.
Prijal som to a povedal som si, že skúsim, čo dokážem zniesť. Bol som celkom dobre natrénovaný,  zvyknutý spať na zemi pod širákom, zažil som už na strednej škole šikanovanie, nuž som si povedal, že tá vojna vlastne nemusí byť až taká strašná – máš strechu nad hlavou, obutie i oblečenie, máš čo jesť a nemusíš sa o nič starať. Keď sa túlaš, musíš sa starať o všetko, musíš byť navyše i zábavný, aby ti niekto kúpil cigarety a víno, prosto, veľa starostí.

.osemdesiate roky boli dobou sivej nehybnosti. Vy ste slobodný človek, ako ste si predstavovali, že budete žiť?
Bolo to možno naozaj také sivé a nehybné, ale vedel som, že to je aj vo mne a ja sám si to musím sfarbiť a rozhýbať. Samozrejme, za to si človek občas vyslúžil aj pár faciek. Ale to, že si to sám rozhýbeš, je práve zaujímavé. Nejaký priestor slobody sa dá vytvoriť skoro vždy.

.nie je to trošku spomienkový optimizmus?
Je možné, že si to teraz idealizujem. Možno aj dnešné dni si raz budeme idealizovať. Keď sa tak človek prejde po meste, aj dnes má pocit, že ľudia sú akísi zmechanizovaní, že robia iba to, čo sa od nich vyžaduje.

.aká bola vtedy cena za to, že ste sa správali slobodne?
Napríklad, že som nemohol ísť robiť dramaturga niekde do televízie. Občas ma tam aj niekto volal, no potom si museli preveriť nejaké okolnosti ohľadom mojej osoby a odrazu bolo ticho.

.čiže cenou bol život na okraji?
Iste, robil som na psychiatrii aj na záchytke. No prijal som to a netúžil som po nejakej inej práci, či nebodaj po vyššom postavení.

.prečo práve psychiatria a záchytka?
Po vojne som išiel robiť kulisáka do Národného divadla. Chodil som v montérkach, na opasku kožená taštička s kladivkom, sandáliky. Cítil som sa tam celkom dobre. Ale bolo to dosť umelé prostredie a ja som sa potreboval dozvedať o živote niečo viac. Nestačilo mi už vedieť,  z akých dielcov sa postaví scéna k Predanej neveste. Náhodou som sa dostal k robote ošetrovateľa v psychiatrickej liečebni v Bohniciach na pavilóne agresívnych mužov. Boli tam veľmi ťažké prípady, vrahovia, devianti, človek musel mať oči aj vzadu. Ale dalo sa. Bolo to veľmi podnetné a začal som znovu nasávať ozajstný život. No onedlho som sa musel ženiť a vrátil som sa do Prešova. Nová rola otca a manžela ma začala veľmi baviť a baví ma dodnes. Popri tom, ako človek chce byť slobodný, ani som netušil, že dokážem byť aj taký konzervatívny.

.v Prešove ste robili na záchytke?
Najprv som asi pol roka robil v Prešove na psychiatrii. Lenže oproti Bohniciam tam boli len také „slabšie“ prípady – väčšinou alkoholické demencie. S tými pražskými šialencami sa to nedalo porovnať. Potom sa uvoľnilo miesto na záchytke a ja som sa tam prihlásil. Vedel som, že tam budem mať dosť veľa voľného času na svoje záľuby a ja som chcel písať. Zo začiatku, keď som si niečo písal, kolegovia ma považovali za čudného a stále sledovali, čo robím. Obávali sa, či ich náhodou písomne neudávam. No potom si zvykli. Na záchytke som síce zažíval rôzne situácie, no zároveň som sa potreboval aj kultúrne nadýchnuť. Už ako ženatý človek  s jedným dieťaťom  som si dokončil strednú školu a prihlásil som sa na FAMU. Mal som šťastie. Hneď ma prijali.

.zvláštne, nie? Vzhľadom na váš slobodomyseľný život.
Bolo to v roku 1987, počas gorbačovovského odmäku, keď zrazu povolili študovať aj všelijakým živelnejším ľuďom.

.ako scenárista ste neboli veľmi úspešný, ale ako spisovateľ zažívate úspech, ústrednou témou vašich kníh sú Rómovia. Prečo?
S Rómami som sa stretával na potulkách, na záchytke a v Prahe som chodieval do krčiem, kde hrali Cigáni na harmonike. Hral som aj v kapele, ktorú tvorili sčasti Rómovia. Prichádzam s nimi do styku takmer denne, pri predávaní na trhoch. Tam je Rómov požehnane.

.čo predávate?
Všelijaké svietiace hračky, rožky. Na festivaloch, trhoch, jarmokoch.

.preto sú v knižke Kale topánky tak presne opísané trhoviská?
Keď som rozmýšľal, ako budem písať Kale topanky, respektíve Šľepú lásku, z ktorej to vzniklo, musel som tam dať niečo zemité, lebo samému mi ten príbeh prišiel príliš romantický. Je dobré písať o niečom, čomu rozumieš.

.teda o trhoviskách?
Tak. O tom viem písať.

.vy neriešite „rómsky problém”. Dobre tomu rozumieme?
Ja to vnímam tak ľudsky. Všetci sme ľudia. Veď ani my sa nevnímame stále ako Slováci, alebo ako belosi. Ide o ľudskú empatiu. Či je to Róm, alebo biely, najdôležitejší je tu ľudský rozmer.

.nemáme to teda „riešiť”?
Ja som spisovateľ a ja to riešiť nebudem. Je mi to neprístojné. Keď niečo vyjadrím a vyjadrím to pravdivo, tak je v tom možno, v istom zmysle aj nejaké „riešenie”.

.o Rómoch píšete, akoby ste boli jeden z nich?
Zvonku tá komunita často vyzerá možno bizarne a cirkusovo, ale sú to úplne normálni ľudia. Keď sa spolu bavíme, povieme si všeličo. Aj o babách, o láske... Veď tomu človeku chutí pivo takisto ako mne.

.na rozdiel od väčšiny populácie Rómov nevnímate ako exotov.
Pod exotickým povrchom vždy nájdeš človeka. Všade. Keď chodíme predávať, Rómovia sú často normálnejší než ľudia z majority. Oni by si ten tovar kúpili aj za posledné peniaze, často im dám aj zadarmo, keď vidím, že ich dieťa veľmi túži mať niečo také ako svietiace rožky alebo prívesok. Aj keď to nie je príliš didaktické, dávať im veci zadarmo, lebo potom sa ich vždy zhŕkne zo tridsať a kričia: „Ujo, aj mne!“ Ale je to normálne dieťa, ktoré po niečom túži.

.vy máte zvláštny život – kombinujete spisovateľstvo s obchodníckym životom, ktorý zažívate na trhoch a jarmokoch. Ako to vyzerá v skutočnosti? Ráno predávate na trhu, večer píšete?
Nie, ja chodím na trh až neskôr, lebo predávam „večerný“ tovar. A preto sú na mňa mnohí naštvaní, že on si príde až večer a predáva, a my tu musíme stáť už od piatej ráno.

.putujete po trhoch a jarmokoch?
Áno. Minule mi volal Mirek, Róm z Prahy: Víťo, kde jsou teď nejaký akce, sto kilometrů od Prahy? Hovorím mu: máš tam Mělník, a ďalej toto a toto... Lebo ja som prvý z nich pracoval s internetom, takže všetky akcie som mal zmapované a vyrážali sme, kde sa dalo.

.takže máte nejakú dodávku, stoly, naložíte tovar a ide sa predávať?
Áno. Približne takto to vyzerá.

.predávate ešte aj vy osobne alebo už máte predajcu?
V začiatkoch sezóny, keď obchod ešte nie je taký rozbehnutý, predávam aj ja. Dalo by sa postaviť na miesto predajcu, ale to by som sa nudil, ja potrebujem ten čas nejako prečkať a potrebujem komunikovať so zákazníkmi.

.baví vás to alebo je to iba „chlebovka“?
Je to „chlebovka“, ale keby som napríklad teraz v piatok nemal nikam vyraziť, asi by som sa cítil čudne.

.takže vyrážate každý víkend?
Áno, každý víkend je niekde niečo. Napríklad teraz je jarmok v Mošovciach.

.ako víťaz Anasoft Litery máte teraz veľa besied, vystúpení. Stihnete aj Mošovce?
Áno, idem tam, to je zaujímavý a povestný jarmok, tak trocha gurmánsky, podáva sa tam jelení guláš. Z okolia sa zídu tisíce ľudí. Ďalší víkend bude jarmok v Štúrove, ten má tiež svoje špecifiká. Je to obrovský jarmok, na ktorý chodia ľudia až z Budapešti.

.aké je Slovensko z pohľadu trhovníka?
Pestré. Všade ľudia inak hovoria. Na začiatku, keď sme začali, tak sme všade chytali tú reč – či už v rusínskych oblastiach, alebo v Banskej Bystrici, v Leviciach, vo Veľkom Krtíši, a to bolo dosť zábavné, chytiť do ucha ten spôsob reči. Aj sú všade krajové zvláštnosti, a to ma zaujímalo, prečo sú tam ľudia takí, akí sú. Mám veľmi rád aj prírodu, cestou sa dívam z auta na hory a keď je cesta dlhá, tak si v aute spievame ľudové, najmä východniarske pesničky. (Smiech.)

.slovensko teda máte dobre zmapované.
Aj Česko a Moravu. Ale keď prídem do nejakého mesta, kde nie je trh, tak sa mi zdá strašne prázdne, lebo ja väčšinou mestá zažívam so všetkým tým cirkusom a vreskotom.

.prichádza jeseň, zrejme sa vaša sezóna končí, a potom čo?
Áno, jarmoky sa už pomaly končia. Ešte budú vianočné. V zime píšem. Sú potom aj jarné jarmoky, ale pre obchodníkov s takými hlúposťami, aké predávam ja, sa pravá sezóna začína až v júni. Je dosť ťažké prežiť to obdobie od januára do mája.

.žiadny príjem?
Žiadny. Mohol by som mať stánok na tržnici, ale s týmito stánkami je to čím ďalej, tým horšie. Kedysi som mával aj pevné prevádzky, ale zbytočne som ich držal, hoci som ich napchal tovarom, aj tak tam zákazníci nič nekupovali. Takže som na tom len prerábal. Zabíjalo mi to čas, radšej som mohol písať, ako stáť v prázdnej predajni, do ktorej nikto ani len nepáchne..

.ekonomická kríza sa prejavila aj na vašom podnikaní?
Prejavila sa všade. Zo začiatku sa zdalo, že je to len nafúknuté, že sa nič nedeje, ale zrazu to prišlo. Najmä v roku 2009 sme to cítili.

.ekonomickí analytici hlásia, že bude lepšie, lebo v druhom polroku tohto roka už začali aj domácnosti viacej míňať. Pocítili ste to aj vy na jarmokoch?
Môj zákazník je väčšinou rodič s dieťaťom alebo starí rodičia, ktorí kúpia vnučke nejakú svietiacu hračku. Preto nie sme dobrý lakmus. A ani takéto oživenie sa u nás neprejavuje hneď, ale s nejakým oneskorením.

.takže nám nedáte ani nejakú nádej, že napríklad svietiace rožky sa teraz predávajú lepšie ako pred tromi, štyrmi rokmi?
Pozor, to už sú obchodné tajomstvá. (Smiech.) Konkurencia nespí! V .týždni si prečíta, že svietiace rožky teraz idú dobre a hneď ich má.

.takže klasický trh funguje aj na trhovisku?
Áno, ale niekedy sa tam mieša úradný živel, ktorý to chce organizovať – ale úradník a obchod to nejde dokopy. Obchodník je živelnejší, lebo chce predať, a úradník zasa chce, aby bol poriadok.

.máte zvláštny život. Ale asi ste si ho takto nepredstavovali, keď ste mali vo vrecku diplom z pražskej FAMU.
Človek si všeličo predstavuje a napokon to vypáli inak. Do scenáristickej profesie som vpadol v deväťdesiatych rokoch. Čo pre film neboli práve najlepšie roky. Musel som zvoliť iný spôsob zarábania si na chlieb. Netúžil som sa zamestnať niekde v televízii, chcel som byť slobodný. Na isté obdobie som aj prestal písať, a stratil som sa v jarmočnom dave.

.prečo?
Lebo som sa cítil ako nejaký Don Quijote, že o čo tu bojujem? Písal som scenáre, bojoval som o to, aby sa realizovali. Scenár Šlepej lásky sa mal točiť v Prahe, boli tam veľké očakávania, nič z toho však nevzišlo, a ja som mal rodinu, deti, potreboval som žiť z niečoho reálneho, nie z chimér a neistých sľubov.

.vaši kolegovia scenáristi robia zvyčajne v reklame alebo píšu televízne seriály. To vás neláka?
Nie, toto vôbec nie. To by boli obruče, ja musím byť slobodný, musím sa slobodne hádať o miesto na trhoch. Toto mi vyhovuje, nikto mi robotu nezadáva, a samozrejme, nie je ľahké prežiť. Ale človeka to aspoň núti byť vynaliezavý a musí si vedieť poradiť.

.keď ste ako mladý muž počas Nežnej revolúcie vítali slobodu, zrejme ste si ju nepredstavovali celkom takto – ako slobodu na trhu. Nebolo najprv sklamanie?
Mal som vtedy zdravotné problémy a práve prišla amnestia. Vtedy to bolo na záchytke, kde som pracoval, fakt husté. Zlievali sa tam amnestovaní kriminálnici a ja som musel zo záchytky odísť. Už to tam bolo dosť nebezpečné. Takže pre mňa začiatok slobodných čias bol naozaj ťažký. Potom som predal televízii scenár Šlepej lásky, chvíľu som mal peniaze, aspoň som sa mohol trochu preliečiť, no keď sa scenár nerealizoval, mal som pocit, akoby som stál nad nejakou priepasťou. Akoby som bol taký lakmus, že niekde tá sloboda bude mať trhliny. Hneď na začiatku som zažil akoby vlastnú porážku. Dokázal som, že už viem napísať scenár, no nič sa nefilmovalo, potom sa minuli peniaze a z niečoho bolo treba živiť rodinu.

.takže pre vás bola hneď tá sloboda tvrdým nárazom?
Áno, pre niektorých nie, niektorí mali už rozbehnuté väčšie kšefty, alebo mali zálusk na nejakú továrničku, ja som bol v inom leveli. Slobodomilovný básnik, ktorý nikdy nič nesprivatizuje.

.ale básnik s rodinou.
Áno, preto som šiel k otcovi, ktorý si založil malý obchodík s občerstvením a ja som pokorne robil predavača. Robil som uňho asi rok a dnes to hodnotím pozitívne, hoci som v tom čase nič nenapísal.

.čo bolo na tom pozitívne?
Keby mi niekto na začiatku tej novej epochy povedal, že budem niekedy niečo predávať, asi by som sa zasmial. No potom ma to začalo dokonca aj baviť, lebo je to všetko o ľuďoch a komunikácii. Keď otec neskôr zriadil drogériu a potraviny, pracoval som uňho, bavilo ma komunikovať s ľuďmi, aj ich to bavilo, a tak začali prichádzať a ja som zistil, že aj táto robota vie byť zaujímavá.

.čo je nevyhnutné, aby človek mohol byť dobrým obchodníkom?
Ja vôbec nie som vzorom pravého a dobrého obchodníka! Zistil som, že keď to chcem robiť, musí ma to baviť. Človek si musí nájsť k tomu obchodu nejaký vzťah. Najlepšie by bolo napríklad byť zištný. Lenže to som ja vôbec nebol. Na začiatku to bolo tak: začal som predávať v potravinách a prišiel prvý zákazník. Trápne ticho. A teraz čo? Povedal som si, že to musím nejako prekonať. Nekúpite si vajíčko? Dobre dajte. Predal som jedno vajíčko, a tým sa to celé začalo. Ten človek si kúpil vajíčko, chlieb, maslo, potom si už kúpil toho viac, dali sme reč o všeličom možnom, čo zaujímalo jeho, čo zaujímalo mňa, a potom prišiel ďalší zákazník a už to išlo.

.ten váš začiatok bol aj o veľkej pokore. Ja umelec, absolvent FAMU, autor scenára, zrazu stojím za pultom a ponúkam vajíčko.
Jasné, keď človek nie je za nikoho zodpovedný, tak je tá sloboda iná, ako keď je za niekoho a niečo zodpovedný. Sloboda má svoju hranicu, ale aj napriek tomu sa dá uskutočňovať. Aj keď je už človek zodpovedný za druhých, mal by siahať po určitých ideáloch. Asi by sa nemal držať iba pri zemi.

.v čom je dnes vaša sloboda?
Že som si mohol ako spisovateľ vybojovať možnosť písať. Mnoho spisovateľov sa krúti, len aby sa uživilo. A nič iné nestíhajú. Ja písanie vnímam ako nadstavbu. Tiež sa síce krútim, aby som sa uživil, no pritom ešte dokážem robiť aj niečo navyše.

.prečo vlastne píšete?
Súvisí to asi so snením a zachytávaním predstáv. Keď je človek mladý, rozmýšľa inak, idealisticky, nie pragmaticky, berie to možno aj tak, že je to jeho životný údel. Ale na ceste životom sa všetko akosi skomplikuje, človek často toto presvedčenie stráca. A potom hľadá tú červenú niť, kde sa mu v tom labyrinte stratila.

.vlani vyhral Anasoft Litera Balla, ktorého knihy sú plné úzkosti. Tento rok vyhrala kniha o Rómoch, kde sa podvádza, zrádza aj zabíja, napriek tomu je to kniha, v ktorej cítiť obrovskú lásku autora k ľuďom.
Keď som napísal scenár Šlepá láska, tak mi dramaturg povedal: Pán Staviarsky, vy asi máte rád ľudí. Ja o tom niekedy pochybujem, lebo ľudia vedia narobiť veľa špinavostí a zla, ale aj tak sa zo mňa napokon vždy vyderie nejaký optimizmus.

.prešli ste psychiatriami, záchytkami, pracovali ste s deviantmi, kriminálnikmi, aj na trhoch zrejme stretávate dosť podvodníkov, často ste boli v kontakte akoby so spodinou spoločnosti, a predsa z vašich kníh ide najmä tá láska k ľuďom. Čudné, nie?
Možno. Chodievali sme s deťmi hľadať opály, a to sa treba prehrábavať hlušinou andezitu a je strašne krásne a vzrušujúce, keď zrazu v tej sivej a hnedej hlušine niečo zasvieti. A je to zrniečko opálu.

Víťo Staviarsky/
Narodil sa v roku 1960 v Prešove. Študoval na filmovej priemyslovke v Čimeliciach, no krátko pred maturitami zo školy ušiel a túlal sa po Československu. Pracoval ako kulisák, ako ošetrovateľ na psychiatrii, neskôr na záchytke v Prešove. Po diaľkovej maturite sa prihlásil na FAMU, kde úspešne vyštudoval scenáristiku. Je autorom troch kníh, z ktorých prvá – Kivader – bola vo finále Anasoft litery 2007. Tretia kniha Kale topanky Cenu Anasoft litera 2013 vyhrala. Keď nepíše, tak predáva na jarmokoch a trhoch. Má tri dospelé deti, so svojou manželkou žije v Prešove.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite