Na tráve sme si všetci rovní. Rosa nás osviežuje a prvé slnečné lúče sa dotýkajú všetkých tvári, bez rozdielu farby, počtu vrások či náplne dňa. Aj tí, čo si inak nemôžu dovoliť chodiť na koncerty alebo do divadiel, si môžu dopriať takýto umelecký zážitok aj s príjemnými zimomriavkami.
Aj na nedávnej konferencii pri oslavách 50. výročia prejavu Martina Luthera Kinga „Mal som sen...“ mi behali po tele zimomriavky. Profesor Clarence Jones, 82-ročný spoluautor tejto slávnej reči, mal v očiach iskru a rozprával nesmierne zapálene. O tom, že boj o sny, za slobodu a za práva sa nekončí. Profesor je rád, že v „jeho“ dobe neexistoval Facebook, lebo to by k Lincolnovmu pamätníku prišlo veľmi málo ľudí. Tak to totiž vyzeralo nedávno pri manifestácii za zrušenie povinnej vojenskej služby vo Švajčiarsku. Účasť na sociálnych sieťach ohromovala veľkými číslami, ale keď prišlo na lámanie chleba, respektíve pušiek, zrazu mali všetci iný program. Možno to oľutovali, keď prezident Ueli Maurer povedal, že armáda je potrebná aj na to, aby ochraňovala tých najslabších vrátane žien. Či je armáda ten správny prostriedok na ochranu žien, to je otázka, na ktorú priama demokracia odpovie už o pár dní. Spolupracujem s mnohými úspešnými ženami. Dekanka mojej fakulty, vedúca mojej katedry, riaditeľka ženevského Červeného kríža či Vysoká komisárka pre ľudské práva, to sú ženy, ktoré majú sny a bojujú dennodenne za ich realizáciu. Nuž, ak je jediným spôsobom armáda, ako uchrániť tieto ľudské skvosty, nech ich teda chráni, ale rozhodne nie preto, žeby patrili medzi tých „najslabších“.
Viera Strišková/
pracuje a píše doktorát na Právnickej fakulte Ženevskej univerzity vo Švajčiarsku, ktoré sa jej stalo na čas druhým domovom. Okrem toho je dobrovoľníčka v Červenom kríži a keď môže, s chuťou tancuje zumbu.
Aj na nedávnej konferencii pri oslavách 50. výročia prejavu Martina Luthera Kinga „Mal som sen...“ mi behali po tele zimomriavky. Profesor Clarence Jones, 82-ročný spoluautor tejto slávnej reči, mal v očiach iskru a rozprával nesmierne zapálene. O tom, že boj o sny, za slobodu a za práva sa nekončí. Profesor je rád, že v „jeho“ dobe neexistoval Facebook, lebo to by k Lincolnovmu pamätníku prišlo veľmi málo ľudí. Tak to totiž vyzeralo nedávno pri manifestácii za zrušenie povinnej vojenskej služby vo Švajčiarsku. Účasť na sociálnych sieťach ohromovala veľkými číslami, ale keď prišlo na lámanie chleba, respektíve pušiek, zrazu mali všetci iný program. Možno to oľutovali, keď prezident Ueli Maurer povedal, že armáda je potrebná aj na to, aby ochraňovala tých najslabších vrátane žien. Či je armáda ten správny prostriedok na ochranu žien, to je otázka, na ktorú priama demokracia odpovie už o pár dní. Spolupracujem s mnohými úspešnými ženami. Dekanka mojej fakulty, vedúca mojej katedry, riaditeľka ženevského Červeného kríža či Vysoká komisárka pre ľudské práva, to sú ženy, ktoré majú sny a bojujú dennodenne za ich realizáciu. Nuž, ak je jediným spôsobom armáda, ako uchrániť tieto ľudské skvosty, nech ich teda chráni, ale rozhodne nie preto, žeby patrili medzi tých „najslabších“.
Viera Strišková/
pracuje a píše doktorát na Právnickej fakulte Ženevskej univerzity vo Švajčiarsku, ktoré sa jej stalo na čas druhým domovom. Okrem toho je dobrovoľníčka v Červenom kríži a keď môže, s chuťou tancuje zumbu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.