.koniec roka 1951, zrejme november. Silvester Krčméry je väznený v Ruzyni, v jednom z najtvrdších väzení východnej Európy. Mrzne a sneží, sneh často nafúka aj do cely. To najhoršie však vyzerá inak. Cela bez okien, bez postele, bez príslušenstva. Len studený betón a teplota pod nulou. Hovorí sa jej chladnička. „Ležalo sa na betóne. Večer musel väzeň ešte zvliecť aj vrecovinové šaty, spal len v košeli alebo spodkoch. Človek sa nezadržateľne klepe. Aby nemohol niečo vyviesť alebo sa pokúsiť o samovraždu, každých pár sekúnd sa nehlučne rozsvietilo svetlo. Ráno, keď som vstával, samozrejme, bez hlbšieho spánku, som bol bolestivo stuhnutý, akoby stvrdnutý na ľad či kameň. Najprv som si ohmatával uši a prsty, či ich ešte mám. Necítil som si ani nos a bradu.“ Týmito slovami opisuje Krčméry v svojich pamätiach To nás zachránilo pobyt vo vyšetrovacej väzbe. Tá scéna pripomína posledný deviaty kruh pekla, ako ho opísal Dante v Božskej komédii. Taliansky básnik tam umiestnil zradcov a nedokázal si pre nich predstaviť krutejší trest ako pomalé zamŕzanie. Krčméry má 27 rokov, o tri roky ho v Trenčíne komunistický režim odsúdi za vlastizradu.
.kolakovičov vplyv
Vzdelaním bol lekár, pre svoje okolie najmä príkladný kresťan. Dominik Tatarka, ktorý sa ku svojej viere vrátil vďaka jeho vplyvu, ho nazval apoštolom. Málokto trpel vo väzení viac ako on a ťažko povedať, či sa našiel ešte niekto, kto by sa počas týrania a mučenia postavil komunistom tak odvážne a pritom pokojne, ako práve Krčméry. Jeho život a dielo nemožno obmedziť len na kresťanstvo, aj keď všetko, čo konal, robil ako dôsledok svojej viery. Desiatky tisícov kresťanov na Slovensku ho už za života považovali za príklad svätca. Ale jeho pamiatku a meno by sme si mali pamätať všetci, pretože bez Krčméryho (a Jukla a Korca) by sme mali iné dejiny.
To, že náboženstvo nie je súkromná vec a že práve on bude povolaný o tom vydať svedectvo, sa dozvedel od chorvátskeho jezuitu Tomislava Kolakoviča. Ten prišiel na Slovensko 13. septembra 1943 (minulý týždeň odvtedy uplynulo práve 70 rokov), v čase, keď sa lámala druhá svetová vojna. Vo februári Rusi porazili Nemcov pri Stalingrade, koncom roka bude oslobodený Kyjev. Taliani kapitulujú v Afrike a v júli sa Spojenci vylodia na Sicílii a koncom roka Taliansko vyhlási Nemecku vojnu. O osude strednej Európy však ešte rozhodnuté nie je. Povstanie v židovskom gete vo Varšave je porazené a Tiso je oddaným spojencom Hitlera. Kolakovič sa pokúsi o veľkú hru. Chce presvedčiť Tisa, sníva o evanjelizovaní Ruska. Nakoniec však uspeje niekde inde: stane sa vzorom pre mladých katolíckych vysokoškolákov, ktorí kvôli nemu čítajú Dostojevského v origináli, učia sa evanjeliá a liturgické texty naspamäť, dávajú si krycie mená a rozprávajú sa o Stalinových metódach, vymývaní mozgov a bezohľadnom ničení oponentov. Keď sa Krčméry (krycie meno Andrej) spolu s ďalšími dostane do väzby v roku 1946 a najmä potom, v roku 1951, všetko z toho ho pripraví na „prechod peklom“.
V roku 1964 však musí otočiť list. Spolu s Juklom a ďalšími Kolakovičovými žiakmi sa dostane na slobodu, krajina zažíva dubčekovské „oteplenie“, umelecká sloboda opäť pomaly získava svoj pôvodný význam, ale kresťania mlčia. Pred dvadsiatimi rokmi boli hlavným nepriateľom nového režimu, koncom 60. rokov sa uzatvárajú do svojho sveta.
.proti Tisovi aj Charte 77
Charizmatický Krčméry aj strategicky mysliaci Jukl to spolu s tajným biskupom Korcom zmenia, pomaly vybudujú podzemnú cirkev s vertikálnou štruktúrou riadenia, ktorá sa v 80. rokoch nebojí ukázať svoju silu a postaviť režimu. To, čo dnes vyzerá tak samozrejme, však ničím samozrejmým nebolo.
Na začiatku, keď Krčméry a Jukl napodobňovali Kolakoviča a jeho krúžky, zažili neúspech. Úspešný bol, naopak, v tom čase saleziánsky kňaz Ján Beňo. V 50. rokoch zakladá hnutie Nazaret, organizuje rodiny, mládež, domáce prednášky, zakladá krúžky. Jeho cieľom je obrana Katolíckej cirkvi pred komunizmom. Hnutie síce vníma problém komunistickej propagandy pred otvoreným pôsobením, ale preferuje život v gete. Rezignuje na verejný priestor a mení sa na sektu.
Krčméry s Juklom sa vybrali inou cestou. O viere, rodine či sexualite si v zásade myslia to isté čo Beňovci, používajú aj takmer rovnaké prostriedky, a predsa je všetko inak. Krčméry sa venuje alkoholikom, prostitútkam, neskôr drogovo závislým. Spolu s Juklom diskutujú, čítajú, modlia sa – a počúvajú Hlas Ameriky.
A neboja sa. Napríklad ani politiky či kontroverzie. Tajný kňaz Vladimír Jukl, ktorý sa aktívne zapojil do Povstania, napríklad študentom povie, že „Tiso sa nikdy nemal stať prezidentom štátu“. Krčméry sa tiež krátko zapojí do Povstania, pomáha ako lekár. Časť katolíkov sa stále nevie vymaniť z tieňa slovenského štátu, každý útok na prezidenta Tisa zo strany komunistického režimu si vysvetľujú tak, že ho majú brániť. Jukl a Krčméry však založia novú tradíciu. Budúcu generáciu katolíckych politikov vďaka tomu nebude možné kompromitovať postojom k Tisovmu štátu, budú totiž patriť k tým, ktorí sa zúčastnili na Povstaní a vojnovú republiku považovali za „nekresťanskú“.
Slovenský disent a antikomunizmus by bez Jukla a Krčméryho azda ani neexistoval. Napriek tomu Krčméryho a Jukla antikomunizmus v skutočnosti nezaujíma, sú nekomunisti, ale režim skôr prehliadajú, v prvom rade im ide o slobodu náboženstva. A práve tým vyvolajú nový konflikt, v ktorom zvíťazia. Z dnešného hľadiska pôsobí takmer neuveriteľne, že hoci Krčméry a Jukl žijú v Bratislave, nestýkajú sa a ani sa osobne nepoznajú s ľuďmi ako Milan Šimečka starší, ktorý je hlavou občianskeho disentu na Slovensku, alebo umelcami, ktorých režim vytlačil na okraj (napríklad Jozefa Jankoviča či Rudolfa Sikoru). Žijú od seba niekoľko kilometrov, stoja na jednej strane – a predsa patria do iných svetov. Naplno sa to ukáže v roku 1977, keď sa niektorí českí disidenti usilujú, aby sa pod vyhlásenie Charty 77 podpísali aj Slováci. Niekoľko podpisov sa napokon nájde, ale tie najdôležitejšie mená chýbajú – a je to ich vedomá voľba. Podpísať sa odmietne biskup Korec aj Silvester Krčméry, ale aj sochár Jozef Jankovič a ďalší. Slovenský disent má podstatne iný charakter, a vďaka Krčmérymu a Juklovi podstatne masovejší, a tým ľudovejší a ideovo integrálnejší. Sústredia sa skôr na púte (Levoča, Nitra, Šaštín) a pred režimovou kontamináciou úspešne bránia svoj svet (Velehrad). Tým sa dielo Krčméryho a Jukla líši nielen od situácie v Česku, ale aj inde v strednej Európe. Poľský disent je, samozrejme, početnejší a silnejší. V krajine funguje aj počas komunizmu katolícka univerzita a podzemné hnutie vytvorí podzemný štát. Proti diktatúre proletariátu povstane v Gdansku a po celom Poľsku samotný proletariát, z krajiny vzíde nový pápež, ktorý sa stane svetovým lídrom boja proti komunizmu. Hoci je to neporovnateľné s tým, čo sa odohráva na Slovensku, polonofil Krčméry stelesňuje orientáciu na Poľsko, udržiava kontakty s krakovským arcibiskupom Wojtylom, tamojšími nelegálnymi vydavateľmi aj obyčajnými veriacimi (napríklad Wandou Poltawskou, dôverníčkou Jána Pavla II.). Vďaka tomu je aj situácia u nás oveľa bližšia tomu, čo sa deje na sever, a nie na juh od našich hraníc. V Maďarsku po odchode slávneho kardinála Józsefa Mindszentyho do exilu (najskôr žil 15 rokov na americkej ambasáde v Budapešti, neskôr odišiel do Rakúska) neexistuje nič podobné. Zárodky podzemnej cirkvi rozloží samo vedenie maďarskej cirkvi. Na jej čele napokon po sebe stoja dvaja muži, ktorí sú voči komunistickému režimu buď príliš ústretoví (arcibiskup László Lékai), alebo s ním ponižujúco spolupracovali (arcibiskup László Paskai). Podzemná cirkev na Slovensku sa stane vzorom aj pre Čechov. Stačí si prečítať staršie texty katolíckych intelektuálov zo samizdatu, napríklad Václava Bendu v Rozmluvách.
.revolúcia a vznik Slovenska
Najpolitickejšie obdobie Silvestra Krčméryho však malo prísť až po roku 1989. Slobodu privítal v dave pod tribúnou s nadšením. Patrí k prostrediu okolo strany Jána Čarnogurského a s obavami sleduje vzplanutie nacionalizmu. V KDH aj inde. Nacionalizmus sa stane náhradnou ideológiou bývalých komunistov, ale v tých časoch sa niekedy demonštráciou nacionalizmu stávali aj čisto náboženské akcie. Vábeniu neodolala ani časť cirkevnej hierarchie. Bol to práve Silvester Krčméry, ktorý Vladimíra Mečiara prekukol skôr, ako mnohí politici z VPN a varoval pred ním kňazov aj katolíckych politikov. Nacionalizmus považoval Krčméry za samoúčelný a deštruktívny. Citlivo prežíva aj rozdelenie Česko-Slovenska, jeho nabližší kolega Vladimír Jukl dokonca tvrdí, že Česi Slovákov potrebujú a budú im chýbať.
To najdôležitejšie sa však odohrá opäť za hranicami politiky. Kolakovičove sny o oživení náboženského života v Rusku sa stávajú dosiahnuteľné. Aj preto spločenstvo Fatima (založené v roku 1974 Juklom a Krčmérym na tento účel) začalo hneď, ako to bolo možné, posielať do Ruska slovenských misionárov.
Práve existencia tejto misie robila hnutie okolo Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla jedinečným aj medzi inými postkomunistickými krajinami. Mali pred sebou cieľ, ktorý presahoval hranice ich krajiny. Za ním išli bez ohľadu na to, aký režim v Československu panoval. V srdci Krčméryho a Juklovho diela sa tak nachádza zdanlivý paradox. Hoci ich mená spájame s najslávnejšou hodinou slovenského katolicizmu v našich dejinách, ich mysle nezamestnávala ani tak budúcnosť Slovenska, mierili ďalej, chceli dosiahnuť viac, zachrániť a evanjelizovať Rusko. Tak ako v osobnom živote nemysleli na seba a vždy sa obetovali za iných, tak v politickom ponímaní nemysleli na Slovensko, ale na svet, ktorý trpí viac ako my. Vďaka Krčmérymu a Juklovi, Neuwirthovi a Vaškovi, Korcovi a desiatkam a stovkám ďalších príslušníkov podzemnej cirkvi sme tak na istý čas prekročili obmedzenia malého národa a písali väčší príbeh.
.kolakovičov vplyv
Vzdelaním bol lekár, pre svoje okolie najmä príkladný kresťan. Dominik Tatarka, ktorý sa ku svojej viere vrátil vďaka jeho vplyvu, ho nazval apoštolom. Málokto trpel vo väzení viac ako on a ťažko povedať, či sa našiel ešte niekto, kto by sa počas týrania a mučenia postavil komunistom tak odvážne a pritom pokojne, ako práve Krčméry. Jeho život a dielo nemožno obmedziť len na kresťanstvo, aj keď všetko, čo konal, robil ako dôsledok svojej viery. Desiatky tisícov kresťanov na Slovensku ho už za života považovali za príklad svätca. Ale jeho pamiatku a meno by sme si mali pamätať všetci, pretože bez Krčméryho (a Jukla a Korca) by sme mali iné dejiny.
To, že náboženstvo nie je súkromná vec a že práve on bude povolaný o tom vydať svedectvo, sa dozvedel od chorvátskeho jezuitu Tomislava Kolakoviča. Ten prišiel na Slovensko 13. septembra 1943 (minulý týždeň odvtedy uplynulo práve 70 rokov), v čase, keď sa lámala druhá svetová vojna. Vo februári Rusi porazili Nemcov pri Stalingrade, koncom roka bude oslobodený Kyjev. Taliani kapitulujú v Afrike a v júli sa Spojenci vylodia na Sicílii a koncom roka Taliansko vyhlási Nemecku vojnu. O osude strednej Európy však ešte rozhodnuté nie je. Povstanie v židovskom gete vo Varšave je porazené a Tiso je oddaným spojencom Hitlera. Kolakovič sa pokúsi o veľkú hru. Chce presvedčiť Tisa, sníva o evanjelizovaní Ruska. Nakoniec však uspeje niekde inde: stane sa vzorom pre mladých katolíckych vysokoškolákov, ktorí kvôli nemu čítajú Dostojevského v origináli, učia sa evanjeliá a liturgické texty naspamäť, dávajú si krycie mená a rozprávajú sa o Stalinových metódach, vymývaní mozgov a bezohľadnom ničení oponentov. Keď sa Krčméry (krycie meno Andrej) spolu s ďalšími dostane do väzby v roku 1946 a najmä potom, v roku 1951, všetko z toho ho pripraví na „prechod peklom“.
V roku 1964 však musí otočiť list. Spolu s Juklom a ďalšími Kolakovičovými žiakmi sa dostane na slobodu, krajina zažíva dubčekovské „oteplenie“, umelecká sloboda opäť pomaly získava svoj pôvodný význam, ale kresťania mlčia. Pred dvadsiatimi rokmi boli hlavným nepriateľom nového režimu, koncom 60. rokov sa uzatvárajú do svojho sveta.
.proti Tisovi aj Charte 77
Charizmatický Krčméry aj strategicky mysliaci Jukl to spolu s tajným biskupom Korcom zmenia, pomaly vybudujú podzemnú cirkev s vertikálnou štruktúrou riadenia, ktorá sa v 80. rokoch nebojí ukázať svoju silu a postaviť režimu. To, čo dnes vyzerá tak samozrejme, však ničím samozrejmým nebolo.
Na začiatku, keď Krčméry a Jukl napodobňovali Kolakoviča a jeho krúžky, zažili neúspech. Úspešný bol, naopak, v tom čase saleziánsky kňaz Ján Beňo. V 50. rokoch zakladá hnutie Nazaret, organizuje rodiny, mládež, domáce prednášky, zakladá krúžky. Jeho cieľom je obrana Katolíckej cirkvi pred komunizmom. Hnutie síce vníma problém komunistickej propagandy pred otvoreným pôsobením, ale preferuje život v gete. Rezignuje na verejný priestor a mení sa na sektu.
Krčméry s Juklom sa vybrali inou cestou. O viere, rodine či sexualite si v zásade myslia to isté čo Beňovci, používajú aj takmer rovnaké prostriedky, a predsa je všetko inak. Krčméry sa venuje alkoholikom, prostitútkam, neskôr drogovo závislým. Spolu s Juklom diskutujú, čítajú, modlia sa – a počúvajú Hlas Ameriky.
A neboja sa. Napríklad ani politiky či kontroverzie. Tajný kňaz Vladimír Jukl, ktorý sa aktívne zapojil do Povstania, napríklad študentom povie, že „Tiso sa nikdy nemal stať prezidentom štátu“. Krčméry sa tiež krátko zapojí do Povstania, pomáha ako lekár. Časť katolíkov sa stále nevie vymaniť z tieňa slovenského štátu, každý útok na prezidenta Tisa zo strany komunistického režimu si vysvetľujú tak, že ho majú brániť. Jukl a Krčméry však založia novú tradíciu. Budúcu generáciu katolíckych politikov vďaka tomu nebude možné kompromitovať postojom k Tisovmu štátu, budú totiž patriť k tým, ktorí sa zúčastnili na Povstaní a vojnovú republiku považovali za „nekresťanskú“.
Slovenský disent a antikomunizmus by bez Jukla a Krčméryho azda ani neexistoval. Napriek tomu Krčméryho a Jukla antikomunizmus v skutočnosti nezaujíma, sú nekomunisti, ale režim skôr prehliadajú, v prvom rade im ide o slobodu náboženstva. A práve tým vyvolajú nový konflikt, v ktorom zvíťazia. Z dnešného hľadiska pôsobí takmer neuveriteľne, že hoci Krčméry a Jukl žijú v Bratislave, nestýkajú sa a ani sa osobne nepoznajú s ľuďmi ako Milan Šimečka starší, ktorý je hlavou občianskeho disentu na Slovensku, alebo umelcami, ktorých režim vytlačil na okraj (napríklad Jozefa Jankoviča či Rudolfa Sikoru). Žijú od seba niekoľko kilometrov, stoja na jednej strane – a predsa patria do iných svetov. Naplno sa to ukáže v roku 1977, keď sa niektorí českí disidenti usilujú, aby sa pod vyhlásenie Charty 77 podpísali aj Slováci. Niekoľko podpisov sa napokon nájde, ale tie najdôležitejšie mená chýbajú – a je to ich vedomá voľba. Podpísať sa odmietne biskup Korec aj Silvester Krčméry, ale aj sochár Jozef Jankovič a ďalší. Slovenský disent má podstatne iný charakter, a vďaka Krčmérymu a Juklovi podstatne masovejší, a tým ľudovejší a ideovo integrálnejší. Sústredia sa skôr na púte (Levoča, Nitra, Šaštín) a pred režimovou kontamináciou úspešne bránia svoj svet (Velehrad). Tým sa dielo Krčméryho a Jukla líši nielen od situácie v Česku, ale aj inde v strednej Európe. Poľský disent je, samozrejme, početnejší a silnejší. V krajine funguje aj počas komunizmu katolícka univerzita a podzemné hnutie vytvorí podzemný štát. Proti diktatúre proletariátu povstane v Gdansku a po celom Poľsku samotný proletariát, z krajiny vzíde nový pápež, ktorý sa stane svetovým lídrom boja proti komunizmu. Hoci je to neporovnateľné s tým, čo sa odohráva na Slovensku, polonofil Krčméry stelesňuje orientáciu na Poľsko, udržiava kontakty s krakovským arcibiskupom Wojtylom, tamojšími nelegálnymi vydavateľmi aj obyčajnými veriacimi (napríklad Wandou Poltawskou, dôverníčkou Jána Pavla II.). Vďaka tomu je aj situácia u nás oveľa bližšia tomu, čo sa deje na sever, a nie na juh od našich hraníc. V Maďarsku po odchode slávneho kardinála Józsefa Mindszentyho do exilu (najskôr žil 15 rokov na americkej ambasáde v Budapešti, neskôr odišiel do Rakúska) neexistuje nič podobné. Zárodky podzemnej cirkvi rozloží samo vedenie maďarskej cirkvi. Na jej čele napokon po sebe stoja dvaja muži, ktorí sú voči komunistickému režimu buď príliš ústretoví (arcibiskup László Lékai), alebo s ním ponižujúco spolupracovali (arcibiskup László Paskai). Podzemná cirkev na Slovensku sa stane vzorom aj pre Čechov. Stačí si prečítať staršie texty katolíckych intelektuálov zo samizdatu, napríklad Václava Bendu v Rozmluvách.
.revolúcia a vznik Slovenska
Najpolitickejšie obdobie Silvestra Krčméryho však malo prísť až po roku 1989. Slobodu privítal v dave pod tribúnou s nadšením. Patrí k prostrediu okolo strany Jána Čarnogurského a s obavami sleduje vzplanutie nacionalizmu. V KDH aj inde. Nacionalizmus sa stane náhradnou ideológiou bývalých komunistov, ale v tých časoch sa niekedy demonštráciou nacionalizmu stávali aj čisto náboženské akcie. Vábeniu neodolala ani časť cirkevnej hierarchie. Bol to práve Silvester Krčméry, ktorý Vladimíra Mečiara prekukol skôr, ako mnohí politici z VPN a varoval pred ním kňazov aj katolíckych politikov. Nacionalizmus považoval Krčméry za samoúčelný a deštruktívny. Citlivo prežíva aj rozdelenie Česko-Slovenska, jeho nabližší kolega Vladimír Jukl dokonca tvrdí, že Česi Slovákov potrebujú a budú im chýbať.
To najdôležitejšie sa však odohrá opäť za hranicami politiky. Kolakovičove sny o oživení náboženského života v Rusku sa stávajú dosiahnuteľné. Aj preto spločenstvo Fatima (založené v roku 1974 Juklom a Krčmérym na tento účel) začalo hneď, ako to bolo možné, posielať do Ruska slovenských misionárov.
Práve existencia tejto misie robila hnutie okolo Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla jedinečným aj medzi inými postkomunistickými krajinami. Mali pred sebou cieľ, ktorý presahoval hranice ich krajiny. Za ním išli bez ohľadu na to, aký režim v Československu panoval. V srdci Krčméryho a Juklovho diela sa tak nachádza zdanlivý paradox. Hoci ich mená spájame s najslávnejšou hodinou slovenského katolicizmu v našich dejinách, ich mysle nezamestnávala ani tak budúcnosť Slovenska, mierili ďalej, chceli dosiahnuť viac, zachrániť a evanjelizovať Rusko. Tak ako v osobnom živote nemysleli na seba a vždy sa obetovali za iných, tak v politickom ponímaní nemysleli na Slovensko, ale na svet, ktorý trpí viac ako my. Vďaka Krčmérymu a Juklovi, Neuwirthovi a Vaškovi, Korcovi a desiatkam a stovkám ďalších príslušníkov podzemnej cirkvi sme tak na istý čas prekročili obmedzenia malého národa a písali väčší príbeh.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.