Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Uštvaní prácou

.martin Hanus .lukáš Krivošík .časopis .téma

Končí sa sezóna dovoleniek a naše životy sa opäť zrýchlia. V práci budeme riešiť viac úloh súčasne, mnohí si neoddýchnu ani v súkromí, v ktorom sa nevedia odpútať od Facebooku alebo odpovedajú naliehavému šéfovi na esemesky a e-maily z iPhonu. Ako sa nenechať uštvať v 21. storočí?

Tá krátka správa prebleskla aj našimi médiami: 21-ročný nemecký praktikant Moritz Erhardt pracoval v londýnskej pobočke Bank of America v takom šialenom tempe, až sa upracoval na smrť. Aspoň tak to vidia jeho kolegovia, ktorí novinárom povedali, že v ich svete, kde je mladíckym snom stať sa investičným bankárom, je normálne pracovať 15 hodín denne. Moritz bol výnimočne ambiciózny študent, ktorý chcel byť lepší ako všetci ostatní, preto občas pracoval aj 24 hodín bez oddychu. Britské médiá už neriešia ani tak prípad mladého Nemca, na ktorého kládlo extrémne nároky aj vlastné rodinné prostredie, ale to, či sa londýnska City nestala „otrokárskym systémom“. Medzi praktikantmi je tu obrovská súťaživosť, každý chce v neistých časoch vlečúcej sa krízy prácu a všetci tak prekračujú medze únosnosti – a zamestnávateľ to spokojne využíva. No marxistická schéma, že zamestnávatelia sú novodobí otrokári a zamestnanci ich otroci, tu neplatí. Lebo otrokom zničujúceho životného štýlu sa môže stať aj najvyšší bos. Aj taký bos, ktorého jeho podriadení milujú a obdivujú.
Nemec Carsten Schloter bol vo Švajčiarsku manažérskou hviezdou. V roku 2006 prevzal riadenie telekomunikačnej firmy Swis­scom, ktorú povzniesol na novú úroveň. Podriadení mu tykali, sám Schloter nemal ani vlastnú kanceláriu, tou bol vlastne jeho notebook, iPhone a ďalšie technologické hračky. Bol fanatický športovec, len čo si našiel čas nepracovať, bicykloval sa a lyžoval, nie však rekreačne, ale nadoraz. Svalnatý topmanažér s neustále dobrou náladou a optimizmom imponoval podriadeným aj novinárom.
Nikto však netušil, čo sa naozaj odohráva v jeho vnútri. Keď teraz koncom júla 49-ročný Schloter spáchal samovraždu, Švajčiari stŕpli v šoku. V ich krajine to bola ďalšia zo série samovrážd manažérov, preto aj v prípade Schlotera sa hľadali dôvody v preťaženosti prácou. Najzaujímavejšie rozhovory dával Schloter v posledných mesiacoch pred smrťou – až spätne je jasné, že išlo o varovné signály, v tom čase sa zdalo, že ten dokonalý šéf je iba pozoruhodne úprimný. Schloter hovoril o nadmernej pracovnej záťaži, o rozvode s manželkou, ktorý vnímal ako najväčšiu životnú prehru.
Ale rozhovoril sa aj o komunikačných technológiách, ktorými bol obklopený a ktoré ho čoraz viac pohlcovali: „Najnebezpečnejšie je, keď upadnete do módu permanentnej aktivity. Keď si na svojom Smartphone stále kontrolujete, či prišli nové maily. (...) To vedie k tomu, že už nenachádzate žiadny pokoj.“ V júli bol ešte so svojimi deťmi dva týždne v horách. A potom si zvolil smrť.
Koncom augusta rovnako odišiel Pierre Wauthier, finančný šéf poisťovne Zurich Financial Group, ktorý sa v jednom rozlúčkovom liste sťažoval na zlú úroveň firemnej komunikácie.

.vystúpiť zo zlatej klietky
Švajčiarske samovraždy vrcholných manažérov možno nie sú náhoda. Sociálny psychológ Robert Levine, ktorý skúmal tempo života na základe rýchlosti chôdze ľudí na ulici, nosenia hodiniek či rýchlosti vravy, zistil, že najvyššie tempo života majú západoeurópske krajiny na čele so Švajčiarskom, a takisto Japonsko a mestá na severovýchode USA. Ale problém uponáhľanosti sa týka aj Slovenska.
„Za 20 rokov sme naplno zažili to, čo sa v Európe vyvíjalo postupne 60 rokov,“ hovorí Marián Kolník, bývalý vrcholový manažér v medzinárodných korporáciách. „A to nás aj trochu zomlelo. Poznám rovesníkov, z ktorých sa stali vyhorení invalidi. Veľa ľudí na pomerne vysokej manažérskej úrovni nezvládlo náhly tlak, mali jeden-dva rozvody a dnes sú to napriek vonkajšiemu dojmu nešťastní ľudia. Na Slovensku k tejto zomletosti významne prispel aj fakt, že sme akousi výrobnou zónou pre zahraničné korporácie, ktoré nie vždy rešpektujú ľudskú dôstojnosť. Aj naši manažéri sú často vlastne len gastarbeitermi, od ktorých sa vyžaduje obrazne držať ústa a krok.“
Kolník sám na sebe zažil, čo to znamená vyhorieť na vrchole. Prvýkrát sa mu to stalo v druhej polovici 90. rokov. Pracoval v korporácii, kde panovali zlé ľudské pomery, on sám pracoval naplno, ale zrazu zistil, že je bez vzťahov. „Boli sme ešte mladí manželia a ja som precitol. Pochopil som, že moja manželka, teda osoba, s ktorou sa stretávam každý deň a ktorej som dal sľub na celý život, nie je mojím najlepším priateľom. Začalo ma to trápiť, a tak som zmenil prístup k práci aj k rodine. Vytvorili sme si rituály, každé ráno sa spolu modlíme a večer sa rozprávame, kto čo prežil.“
Ale o sedem-osem rokov sa kríza zopakovala v inej podobe aj intenzite. Kolník pracoval vo veľkej medzinárodnej firme, v ktorej mene viedol niekoľko náročných právnických šachových partií. Bol na prahu psychického a fyzického vyčerpania, a potom to prišlo. Raz na jednej konferencii v Istanbule sa načahoval za pohárom, v tom mu praskli štyri platničky. Pol roka ležal, zdalo sa, že ostane na vozíčku. Najskôr ho v nemocnici navštevovali aj kolegovia, na konci už bola pri ňom iba manželka. „Začal som si uvedomovať, že žijem v zlatej klietke, v ktorej by som raz aj zhrdzavel. Zanedbával som seba, nešportoval som, nečítal som si, čo ma baví, nepestoval som pekné vzťahy. Bol som jednoducho uštvaný, pretože som cítil, že to, čo robím, nie je mojím poslaním.“
Marián Kolník sa vyliečil, ale ešte chvíľu trvalo, kým sa rozhodol vystúpiť, pretože sa obával materiálneho úpadku. „Ustavične som lietal do krajín Spoločenstva nezávislých štátov a stále som sa seba pýtal: Je naozaj mojím poslaním stavať cementárne? Keď som raz išiel s 15-ročnou dcérou v aute, a vysvetľoval som jej, že môj odchod z biznisu bude znamenať napríklad to, že už nebudeme chodiť dvakrát v roku do Álp, chytila ma za ruku a so slzami v očiach mi povedala: ak vy s mamkou budete šťastní, aj my deti budeme šťastné. A bolo rozhodnuté.“
Kolník celkom zmenil svoj život. S manželkou založili Centrum pre obnovu rodiny a on ako lektor pomáha firmám zlepšovať svoju vnútornú kultúru. „Vystúpenie zo zlatej klietky mi prinieslo oveľa pestrejší a lepší život. Iste, aj teraz bývam večer po celodennej práci poriadne unavený. Ale o to nejde. Som unavený, ale šťastný.“

.vystúpiť z prázdna
Dvadsaťsedemročnej Andrei Froncovej, absolventke enviromentalistiky, sa podarilo vystúpiť zo „sklenených pekiel“, ako ich nazýva, skôr, než by v nich uviazla. Čo sú tie sklenené peklá? Andrea pracovala v dvoch nadnárodných firmách, sídliacich vo veľkých bratislavských komplexoch, a hrdiacich sa takzvanými open space kanceláriami. Na veľkoplošnom priestore pracuje 200 ľudí, ktorých oddeľujú len stoly a možno občas priečky. Táto móda sem prišla z USA, kde sa však od tohto priestorového vynálezu už skôr upúšťa – tieto kancelárske megaplochy síce zamestnávateľom šetria náklady a dávajú im pocit, že majú zamestnancov pod kontrolou, na druhej strane sú stresovým až depresívnym prostredím.
„Viacerí moji kolegovia, ktorí z toho nevystúpili, sú dnes na antidepresívach,“ vysvetľuje Andrea Froncová. „Tie podmienky sú jednoducho absurdné. Hoci je na jednej kope veľa ľudí, v skutočnosti sú tie vzťahy úplne anonymné. Stačí, že je niekto od vás 10 metrov na tom svojom počítačovom ostrovčeku a už ho vlastne nepoznáte. Ten celý priestor má zlý vplyv na psychiku.“ Froncová opisuje, ako tieto firmy lákajú ľudí s prísľubom, že tam budú môcť naplno využiť znalosti cudzieho jazyka. „Na pohovore vyvolali celkom iný dojem, než aká bola potom skutočnosť. Žiadajú od vás znalosť cudzieho jazyka na úrovni, akú môžete nadobudnúť len pobytom v zahraničí. A potom zistíte, že od vás chcú len rutinné nahadzovanie dát do počítača. Vysokoškolsky vzdelaní ľudia so skvelou znalosťou rečí tak pracujú roboticky, jeden úkon spravia za desať minút, potom zopakujú to isté a tak stále dokola. Je to ubíjajúce a niektoré typy osobnosti to natoľko ubije, že to už nevedia zmeniť. Spolu s celkovou atmosférou, s akou vás tímlídri hecujú do spoločných cieľov pre dobro firmy, to spätne hodnotím ako vymývanie mozgov.“ Andrea sa po ročnej skúsenosti zbalila a odišla. Dnes sa v ochranárskom združení venuje ochrane dážďovníka tmavého a robí prácu, ktorá ju napĺňa.

.homo asapiens
Z prieskumov Európskej agentúry pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci (áno, aj takáto inštitúcia existuje) vyplýva, že Slováci zažívajú viac pracovného stresu než priemerný obyvateľ EÚ. Na vzorke 800 ľudí robila tento rok prieskum spoločnosť GfK, podľa ktorej u nás trpí stresom v práci 60 percent ľudí, pričom najväčším spúšťačom stresu sú medziľudské vzťahy na pracovisku, až potom neprimerané zaťaženie či dĺžka pracovnej doby.
Kým na Slovensku pracuje z celkového počtu pracujúceho obyvateľstva až 96 percent na plný pracovný čas, v EÚ takto pracuje priemerne iba 82 percent. Eneke Hanzelová, výskumníčka Inštitútu pre výskum práce a rodiny, pripomína, že s problematikou syndrómu vyhorenia nesúvisí len typ práce, ale aj priemerný týždenný počet obvykle odpracovaných hodín v hlavnom zamestnaní. Tento ukazovateľ patrí na Slovensku medzi najvyššie v rámci EÚ.
Téma rastúcej pracovnej záťaže sa dostala aj do slovenskej literatúry a hudby. Pred dvoma rokmi vyšla kniha Rada Ondřejíčka Homo asapiens. Názov je odvodený od skratky ASAP (as soon as possible, teda „najskôr, ako to len bude možné“). Hlavný hrdina pôsobí vo svete reklamy a jeho život pripomína beh škrečka v koliesku. Do cieľa sa nikdy nedá dobehnúť, s každou ďalšou splnenou úlohou sa privalí ďalšia. Šibeničné termíny, povrchné medziľudské vzťahy, nedostatok spánku, kompenzovaný povzbudzujúcimi prostriedkami, bazírovanie na často nezmyselných aspektoch korporátnej práce a napokon stres, zdravotné problémy a originálne vystúpenie z kariérneho kolotoča. Na popularite Ondřejíčkovej knihy sa zrejme podpísal aj fakt, že v hlavnej postave sa zbadali mnohí.
Rýchly život a časové nároky práce sú aj témou pesničky Spomalíme svet, ktorú naspievala pred niekoľkými rokmi speváčka Misha s raperom Opakom: „Kam to ešte môže zájsť? O čo sa to môže zrýchliť? Aký veľký harddisk zajtra budem mať? Dá sa ešte rýchlejšie žiť?“ Môže to znieť ako naivná popkultúrna sociálna kritika. No o stupňujúcej sa rýchlosti života písal aj slávny rakúsky psychiater a „filozof zmyslu života“ Viktor Frankl. Podľa neho exis­tujú ľudia, zbavení iných zdrojov zmyslu života, ktorí unikajú do horúčkovitej práce a obrazne povedané „zrýchľujú točenie zemegule“ pre všetkých ostatných.
Frankl píše, že asi nemôžeme spomaliť svet aj s jeho rastúcimi nárokmi na psychiku jednotlivcov, ale môžeme ľudí psychicky otužiť, aby ten nápor ľahšie zvládali. Jednotliví ľudia sa líšia v zvládaní stresu a protivenstiev. Psychológovia teda čoraz viac hovoria o posilňovaní resiliencie, čiže psychickej odolnosti. „Resilientní ľudia sú takí, ktorých nič nezdolá na dlho. Búrky života ich ohýbajú, ale nezlomia a oni sa vždy znovu vzchopia,“ píšu autori knihy Psychická odolnosť v každodennom živote, Monika Gruhl a Hugo Körbächer.

.viac než zbytočné džoby
Ale k zrýchľovaniu točenia zemegule sa pripája aj ďalší fenomén, ktorý charakterizuje náš pracovný svet. David Graeber, antropológ z London School of Econimics, si sňal spred úst servítku a hovorí o takzvaných „bullshit jobs“. Podľa neho ide o džoby, o ktorých zmys­luplnosti v skrytosti pochybujú aj tí, ktorí ich vykonávajú. Podľa Graebera sem patria niektoré profesie v rámci finančných služieb či telemarketingu. Zaraďuje sem aj korporátnych právnikov, lobistov, pracovníkov z „HR“ (teda ľudských zdrojov) či „PR“ (vzťahy s verejnosťou). Namiesto produktívnej práce sa vraj títo ľudia vyžívajú v poradách a powerpointových prezentáciách, organizujú a navštevujú motivačné semináre alebo aktualizujú práve firemný Facebook.
Graeberova kritika smeruje k dôležitej otázke: Prečo robíme stále veľa, aj keď toľko moderných technológií sľubuje, že nám uľahčí život? Prečo nemá pracovný deň len štyri hodiny? Odpoveď patrí do sféry ekonómie: Dôvodom je, že úspory času v dôsledku technologických zlepšení využívame nielen na oddych, ale tiež, aby sme zarobili viac a tým pádom získali ďalšie veci. Ľudské potreby nie sú obmedzené nejakým raz a navždy daným, nemenným spotrebným košom tovarov či služieb. Vyvíjajú sa v čase. Rastú s tým ako sa rozširuje ponuka úplne nových tovarov a služieb. Ľudia v minulosti nemali smartfóny ani nepoznali internet so všetkými núkajúcimi sa príležitosťami. Inak povedané, na životný štandard napríklad 18. storočia by nám dnes stačilo pracovať možno hodinu denne, no väčšina ľudí má zjavne vyššie nároky. A svoju úlohu možno zohráva aj súťaživý konzum, teda snaha udržať krok so životnou úrovňou našich susedov. Na druhej strane, nie je ani celkom pravda, že pracujeme čoraz dlhšie. V Československu bol päťdňový pracovný týždeň zavedený až v roku 1968. Dovtedy sa pracovalo aj v sobotu, pričom občasné pracovné soboty (ba dokonca nedele) boli sporadicky vyhlasované až do 80. rokov.    

.hľadá sa líder
Marián Kolník, bývalý vrcholový manažér, ktorý vystúpil zo zlatej klietky a dnes na kurzoch sprevádza manažérov, zdôrazňuje, aká je dnes dôležitá postava lídra. „V každej, najmä veľkej firme, je hrozba, že sa ľudia začnú hnať za abstraktnými číslami, napríklad za takzvanou EBITDA (zisk pred úrokmi, zdanením, odpismi a amortizáciou) spoločnosti. Mnohí dostanú tento kód na stôl, ani nevedia, čo s tým. Žeby iba uspokojiť akcionárov? Ak robíte v takomto prostredí, nutne sú tam aj zlé vzťahy a časom môžete vyhorieť. Tomuto môže zabrániť ozajstný líder, ktorý sa možno z 20 percent venuje exekutíve, ale inak cieľavedome vytvára dobré podmienky a vzťahy. Má sa pýtať, hovorí sa tu vo firme vulgárne? Útočia ľudia na seba? Týrajú kolegu svojimi poznámkami? Ak je líder priehľadný a transparentný, v takej firme je skutočná dôvera.“
Pre Kolníka je vzorovým lídrom Francúz Betrand Collomb, niekdajší šéf cementárskej firmy Lafarge, kde kedysi pôsobil. „Podriadení pre neho neboli vecami, ktoré sa majú hnať za nedosiahnuteľnými cieľmi. Naopak, veľmi systematicky s nimi komunikoval a zachovával ich dôstojnosť. Keď sa stretol v jednej miestnosti so 60 ľuďmi, každému podal ruku, a nebola to žiadna formalita. A keď bola pred ním, povedzme, veľká obchodná transakcia, konzultoval to s manželkou, chcel vedieť, aký má z toho pocit. Na takýchto ľuďoch vidíte, že všetkému dávajú aj vyšší zmysel a ich práca je súčasne ich poslaním.“
Kolník súčasne povzbudzuje ľudí, ktorí sú so svojou prácou nespokojní, lebo ich zvnútra vyžiera a nevidia v nej pre seba žiadne poslanie, aby sa nedali unášať prúdom. „Stále žijeme v prostredí, kde sa vyžaduje byť niekým zamestnaný. Ale ak mladý, talentovaný človek pracuje v bezduchom callcentre, ktoré ho ubíja a ničí mu vzťahy, mal by si položiť otázku, či je tu naozaj preto, aby dvíhal telefóny. Nevidím to však vôbec čierne. Práve teraz sa rodí na Slovensku veľa start-upov, keď mladí skúšajú niečo celkom nové a ponúkajú nám svoj talent.“

.protestanti vs. katolíci
Hovorí sa, že Európania pracujú, aby žili, kým Američania žijú, aby pracovali. V roku 2011 výskumníci z Texaskej univerzity dokonca vypracovali štúdiu, ktorá mala túto módnu tézu potvrdiť. Podľa jej výsledkov Američania, ktorí pracovali viac hodín, boli šťastnejší. V Európe to dopadlo presne naopak. Na starom kontinente bol subjektívny pocit šťastia o to nižší, čím viac hodín musel Európan pracovať. Cenia si teda Američania viac kariéru, kým Európania voľný čas?
Od vypuknutia dlhovej krízy slúžia podobné zjednodušenia aj na vysvetlenie ekonomických rozdielov medzi katolíckym juhom Európy a protestantským severom. Aj keď celá pravda je zrejme komplikovanejšia, kultúra môže mať vplyv na postoje národov k práci. Legendárny nemecký sociológ Max Weber vo svojom klasickom diele Protestantská etika a duch kapitalizmu cituje protestantského učenca z 18. storočia Mikuláša Zinzendorfa: „Človek nepracuje len preto, aby mohol žiť, ale žije kvôli svojej práci samotnej. A keď už nie je nič na práci, človek trpí alebo ide spať.“ Podľa Webera bola jedným z nezamýšľaných dôsledkov reformácie, ktorá prispela k vzniku moderného kapitalizmu, premena chápania práce oproti stredoveku. Zrazu sa z nej stala veľmi prís­ne systematizovaná činnosť, ktorá mala hodnotu sama osebe. Takéto samoúčelné chápanie hodnoty práce a povolania, ktoré dnes už, pochopiteľne, nie je doménou len protestantských krajín, prináša vyššiu životnú úroveň, no môže prestreliť aj do excesov.

.multitasking nefunguje
V dnešnom pracovnom svete sa vyžaduje plnenie úloh v krátkom časovom slede, pričom neraz ich treba robiť súčasne. Ale je dnes oceňovaný multitasking vôbec stavaný na ľudský mozog? Isabelle Heuser, riaditeľka kliniky pre psychiatriu a psychoterapiu v známej berlínskej nemocnici Charité, sa o týchto témach často vyjadruje pre nemecké médiá. V rozhovore pre .týždeň hovorí, že multitasking v skutočnosti príliš nefunguje: „Podľa vedeckých štúdií sa výkon pri jednotlivých úlohách o to väčšmi zhoršuje, čím početnejšie sú úlohy a čím väčší je časový tlak. Samozrejme, je to veľmi individuálne, mladí sú lepší než starší ľudia, pretože s vekom sa kapacita takzvanej pracovnej pamäti v priemere zhoršuje. Ale faktom je, že aj u mladých ľudí zreteľne klesá výkonnosť, ak robia súčasne viac než dve úlohy, a to pod vysokým časovým tlakom.“
Podľa Heuserovej fenomény ako syndróm vyhorenia, takzvaný burnout, súvisia s tým, že ľudský mozog nie je celkom pripravený na požiadavky dnešného pracovného sveta s jeho multitaskingom. Zároveň dodáva: „Náš mozog ešte nie je plne adaptovaný, ale v budúcnosti sa zrejme prispôsobí, pretože ide o mimoriadne plastický orgán.“ Heuserová nevidí problém v sociálnych sietiach ako Facebook, pokiaľ sa využívajú na sociálnu komunikáciu vo voľnom čase a nestanú sa závislosťou. „Ale jeho používanie v práci je problémom, ak neustále dostávate upozornenia, že máte novú správu na Facebooku a v e-maile. Vtedy to negatívne ovplyvňuje kvalitu práce, lebo vás to jednoducho prevalí.“

.začať nový život
Aby sa človek dostal do stavu totálneho vyčerpania, až na hranicu vyhorenia, nemusí byť ani plne výkonným manažérom, ani nemusí pracovať v otupnom callcentre či v takzvanom open space priestore. Často sú veľmi ohrozené takzvané pomáhajúce profesie. Teda ľudia, ktorí si vysoko vážia svoju prácu, pomáhajú iným ľuďom a nechcú sa jej vzdať.
„Neviem naisto, čo bolo spúšťačom. Spätne sa mi zdá, že to bolo v nadmerne posilnenom sebavedomí. Bol som už pätnásť rokov v praxi, cítil som sa ako majster sveta a zrazu bác!“ hovorí Ivan Valkovič, psychoterapeut a kouč. Odrazu pociťoval únavu a nevôľu, strácal záujem o rozhovory s ľuďmi, čo ho pred tým na práci bavilo najviac. „Pustil som sa do pátrania, čo sa to so mnou deje. Poradil som sa s kolegami a pre seba som si to uzavrel ako syndróm vyhorenia. Ale nemal som to čierne na bielom ako diagnózu, ani som sa nezrútil, ani to nevyvrcholilo práceneschopnosťou.“ Zrútenie je až vyvrcholením burnoutu. Valkovičovi trvalo asi tri mesiace, kým pochopil svoje životné súvislosti a zatiahol záchrannú brzdu. Aj vďaka vlastnej skúsenosti hovorí, že človek si musí nájsť popri práci nové zdroje radosti: „Napríklad si treba upraviť stravu, viac sa venovať koníčkom, záhrade, aj športovať. Kedysi som pracoval často do noci, dnes už zaspím o desiatej, nech sa deje čokoľvek. A hoci ma práca veľmi baví, tento rok som si doprial trojtýždňovú dovolenku.“
Valkovič pripomína, že okrem množstva práce či dĺžky pracovnej doby môžu pôsobiť veľmi záťažovo aj dlhodobo zlé vzťahy na pracovisku. A to zvlášť v malom kolektíve, kde sa ľudia raz pohádajú a namiesto toho, aby si to vyrozprávali a zmierili sa, následky konfliktov v sebe neskôr dusia.
„Ideálne by bolo odpúšťať si aj v pracovných vzťahoch a kráčať ďalej. To však väčšinou nejde lusknutím prsta. Dobrou praxou je, ak si firmy zavedú spoločné rozhovory na konci týždňa. Iná možnosť je, že keď sa dvaja hádajú, zavolajú tretieho ako mediátora. Ale to chce pomerne osvietenú a uvedomenú organizáciu s vnímavým lídrom.“ Valkovič zdôrazňuje, že tak ako zlé vzťahy na pracovisku môžu pôsobiť na dušu i telo negatívne, dobré vzťahy sú, naopak, vzpruhou a zdrojom motivácie.  
Za najohrozenejšiu skupinu pokladá psychoterapeut ľudí s nízkou mierou sebaúcty. „Zlomia sa pod pracovným bremenom, pretože nevedia druhým povedať ,dosť‘.“ Prípadne ide o jednotlivcov, pre ktorých je meradlom vlastnej sebaúcty mienka druhých ľudí o nich,“ uzatvára Ivan Valkovič.

.záchranné kolesá
Vysokoškolská hudobná pedagogička Miroslava Blažeková z Nitry nezažila vlastne nič extrémne negatívne. Naopak, má dobrú prácu, ktorá je zároveň koníčkom, fungujúce manželstvo, dobrých priateľov navôkol. Ale napriek tomu sa v jej živote niečo preplo, čo viedlo k zdravotným ťažkostiam. „Jednoducho mi to pred pár rokmi nakyslo ako cesto. Robila som si doktorát z hudobnej pedagogiky, zároveň som učila hudobnú výchovu na základných školách, kvôli sebavzdelávaniu som chodila na študijné pobyty do zahraničia, po nociach som písala, v lete som robila kurzy pre učiteľov a okrem toho som chcela byť naplno matkou, starala som sa o domácnosť a o záhradu. Až sa stalo, že som ďalej nevládala, bola som zvädnutá, smutná.“ Opakovali sa zápaly priedušiek, neskôr jej lekár oznámil, že má diagnózu stredne ťažká astma. Išla na liečenie do Tatier a povedala si, že musí vypustiť všetko, čo nebolo povinné. Sústredila sa na svoj úväzok na nitrianskej univerzite, poľavila v domácnosti, čím získala veľa času na aktivity ako behanie, plávanie, pilates, bicyklovanie, výlety s rodinou do hôr, a ďalej zmenila svoju stravu. „V podstate sa mi nestalo nič dramatické, len ma trochu zomlela práca. Ak by som mala len prácu a tam by mi to krachlo, tak som hotová. Ale ak máte nielen prácu, ale aj koníčky, priateľov a manžela, ktorý vás podrží, a v mojom prípade aj vieru, nedeje sa nič také tragické. Kľúčové je, že máte okolo záchranné kolesá z ostatných oblastí života, vďaka čomu napokon preplávate.“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite